Vieme, že bude obsahovať desať pesničiek, takisto poznáme ich názvy a prvý singel. Je ním bluesová pieseň Early Roman Kings, ktorá sa od utorka minulého týždňa dala stiahnuť na platených hudobných stránkach. To je zatiaľ všetko. Samozrejme, každý Dylanov fanúšik by chcel už dnes držať v ruke jeho nový album, najmä po tom, čo Sony Music spustilo masívnu kampaň, ktorá sa však od predchádzajúcich marketingových trikov odlišuje. Ľudia zo Sony Music stavili v Dylanovom prípade na internetovú „šeptandu“, ktorú už pol roka živia na rôznych blogoch a hudobných stránkach podsúvaním rôznych, aj keď neúplných informácií. Čím viac sa dátum vydania albumu približuje, tým viac tá kampaň získava na obrátkach.
Príbeh albumu Tempest sa začal nenápadným rozhovorom so skvelým americko-mexickým gitaristom skupiny Los Lobos Davidom Hidalgom, ktorý začiatkom februára prezradil, že bol s Dylanom v losangeleskom štúdiu, kde s ním pracoval na jeho novom albume. Aj keď nahrávanie Tempestu bolo v skutočnosti ukončené až v marci, internetom sa začali šíriť zaručené správy o „mexickom“ nádychu, pretože Hidalgo povedal, že ho Dylan požiadal, aby hral aj na ľudovom strunnom nástroji s názvom tres. Potom bolo dlho ticho, až kým sa v máji v diskusiách na stránke Expecting Rain neobjavila informácia, že Dylan napísal pieseň o potopení Titaniku. Nikto tú informáciu nevedel potvrdiť ani vyvrátiť (nakoniec sa ukázala ako pravdivá), ale tento „sólokapr“, ktorého na internet asi podsunulo Sony, spustilo na stránke buzz na spôsob klasickej slovenskej agenúry JPP, čiže jedna pani povedala, kde nie je dôležité, čo je pravda, ale hlavné je, že sa o tom hovorí.
O skutočnej podobe albumu sa začali fanúšikovia dozvedať až po takzvaných listening párty, ktoré sa uskutočnili pre vybraných novinárov v troch mestách (Los Angeles, New York a Londýn). Ľudia zo Sony Music, Dylanovho vydavateľstva, pustili album. Tí ho počuli len raz, nemohli si pritom robiť poznámky a boli požiadaní, aby nepísali recenzie, len v stanovenom termíne uviedli na blogoch a stránkach novín a časopisov prvé dojmy s tým, že pravé recenzie by napísali až v čase vydania. Kusé a neúplné informácie, ktoré v posledných dňoch na stránkach Uncutu, Los Angeles Times alebo Guardianu zverejnili hudobní kritici, stačili na to, aby spôsobili medzi Dylanovými fanúšikmi malú hystériu, najmä keď britský denník Guardian napísal, že Dylan nahral svoj najlepší album za posledné roky. No keďže novinári ho mali možnosť počuť len raz, ich informácie sa často rozchádzajú a prichádza aj k nedorozumeniam – ako napríklad nesprávnej identifiácii sochy na obale platne alebo témy piesne Early Roman Kings. Podľa názvu si mnohí vysvetľovali, že ide o prvých rímskych kráľov, no v skutočnosti v nej Dylan spieva o jednom zo starých newyorských gangov z predminulého storočia.
Isté je však to, že Dylan aj po päťdesiatich rokoch od vydania debutu stále v ľuďoch budí veľké očakávania, že nahrá opäť ďalší „masterpiece“, ako sa mu podarilo v posledných dvoch desaťročiach. Bude to titulná pieseň o Titaniku, ktorá trvá 14 minút a má viac ako 45 veršov? Alebo pocta Johnovi Lennonovi s názvom Roll On John, ktorá album uzatvára a Dylan v nej cituje aj názvy starých beatlesovských songov? Uvidíme, viac sa dozvieme 11. septembra, ale už teraz nás má Bob Dylan pekne uvarených.
Príbeh albumu Tempest sa začal nenápadným rozhovorom so skvelým americko-mexickým gitaristom skupiny Los Lobos Davidom Hidalgom, ktorý začiatkom februára prezradil, že bol s Dylanom v losangeleskom štúdiu, kde s ním pracoval na jeho novom albume. Aj keď nahrávanie Tempestu bolo v skutočnosti ukončené až v marci, internetom sa začali šíriť zaručené správy o „mexickom“ nádychu, pretože Hidalgo povedal, že ho Dylan požiadal, aby hral aj na ľudovom strunnom nástroji s názvom tres. Potom bolo dlho ticho, až kým sa v máji v diskusiách na stránke Expecting Rain neobjavila informácia, že Dylan napísal pieseň o potopení Titaniku. Nikto tú informáciu nevedel potvrdiť ani vyvrátiť (nakoniec sa ukázala ako pravdivá), ale tento „sólokapr“, ktorého na internet asi podsunulo Sony, spustilo na stránke buzz na spôsob klasickej slovenskej agenúry JPP, čiže jedna pani povedala, kde nie je dôležité, čo je pravda, ale hlavné je, že sa o tom hovorí.
O skutočnej podobe albumu sa začali fanúšikovia dozvedať až po takzvaných listening párty, ktoré sa uskutočnili pre vybraných novinárov v troch mestách (Los Angeles, New York a Londýn). Ľudia zo Sony Music, Dylanovho vydavateľstva, pustili album. Tí ho počuli len raz, nemohli si pritom robiť poznámky a boli požiadaní, aby nepísali recenzie, len v stanovenom termíne uviedli na blogoch a stránkach novín a časopisov prvé dojmy s tým, že pravé recenzie by napísali až v čase vydania. Kusé a neúplné informácie, ktoré v posledných dňoch na stránkach Uncutu, Los Angeles Times alebo Guardianu zverejnili hudobní kritici, stačili na to, aby spôsobili medzi Dylanovými fanúšikmi malú hystériu, najmä keď britský denník Guardian napísal, že Dylan nahral svoj najlepší album za posledné roky. No keďže novinári ho mali možnosť počuť len raz, ich informácie sa často rozchádzajú a prichádza aj k nedorozumeniam – ako napríklad nesprávnej identifiácii sochy na obale platne alebo témy piesne Early Roman Kings. Podľa názvu si mnohí vysvetľovali, že ide o prvých rímskych kráľov, no v skutočnosti v nej Dylan spieva o jednom zo starých newyorských gangov z predminulého storočia.
Isté je však to, že Dylan aj po päťdesiatich rokoch od vydania debutu stále v ľuďoch budí veľké očakávania, že nahrá opäť ďalší „masterpiece“, ako sa mu podarilo v posledných dvoch desaťročiach. Bude to titulná pieseň o Titaniku, ktorá trvá 14 minút a má viac ako 45 veršov? Alebo pocta Johnovi Lennonovi s názvom Roll On John, ktorá album uzatvára a Dylan v nej cituje aj názvy starých beatlesovských songov? Uvidíme, viac sa dozvieme 11. septembra, ale už teraz nás má Bob Dylan pekne uvarených.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.