Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prepité dejiny

.časopis .téma

Kde sa odohrávajú príbehy zásadných diel slovenskej literatúry? Kde vysedávali naši umelci a politici? Kde sa udiali mnohé významné spoločenské udalosti? Áno, epicentrom našich dejín sú krčmy, kaviarne a hostince.

.alkohol nás sprevádza od úsvitu dejín – a neopustí nás určite až po ich zánik. Ak ostaneme na Slovensku, tak sa vraví, že pospolitý ľud boj s alkoholom prehráva, iba Spišiaci aspoň remizujú. Pozrime sa bližšie na arény týchto ľútych zápasov. Už baťko Svetozár Hurban Vajanský opísal takto paradoxy dedinskej chudoby: „Žida nenávidí, pálenku volá smradom, ale predsa ju pije a krčmára obohacuje.“ V próze Letiace tiene (1883) farbisto vykresľuje krčmu ako symbol úžery, hlavným hrdinom je postupne bohatnúci krčmár Jonáš Zweigenthal. Od malého batôžteka sa „prepracoval“ až k zemianskym majetkom a kaštieľu. Výdatne živené mýty o nenásytných židovských krčmároch, ktorí alkoholizovali a zdierali biedny slovenský ľud, sa stali pred vojnou základom antisemitizmu. A pritom sa ani dnes nezdá, že by sa ľud ktovieako vzpieral alkoholu.

.ako sa pilo
Na prelome 19. a 20. storočia slovenské zemianstvo upadalo, národní dejatelia sa ocitli pod policajným dozorom a politické či kultúrne ustanovizne uhorská vrchnosť pozatvárala. Samotný Ľudovít Štúr písal o prechode od romantizmu k realizmu  ako o období „literárnej nahoty a suchoty“. Aj pamätné vychádzky jeho družiny na Devín s posedením v slávnom Funuse (o tejto krčme ešte bude reč) boli dávno minulosťou. Kam uniknúť pred osudom? Do krčmy, ako inak. Laskomerský, Vajanský, Čajak, Kukučín, Timrava, Tajovský, Podjavorinská, Urban; tí všetci píšu o krčme ako o centre spoločenského života na dedine aj v malých mestečkách. Po kostole to bola obvykle druhá najväčšia budova. Obe ustanovizne poskytovali duševnú útechu, krčma však bola najmä pre mužov o čosi lákavejšia. Jonáš Záborský píše Dva dni v Chujave, knihu o krčme ako o centre dedinskej honorácie. Hrdinami jeho próz boli pomaďarčení zemania a židovskí krčmári na jednej strane a vykorisťovaní chalupári – „robotné hoviadka“ na strane druhej. Adam Krt z Kukučínovho románu Rysavá jalovica ide na jarmok do Mrhanova predať krpčeky, za utŕžené peniaze hodlá podľa inštrukcií manželky kúpiť jalovičku. No v krčme, zapíjajúc oldomáš, zabúda na pekné predsavzatie. Príbeh, aký v rôznych variáciách pozná dnes vari každá slovenská família.
V krčme často zasadala obecná rada s richtárom, riešili sa tam spory. Krčmár fungoval ako spovedník a popri farárovi najlepšie informovaný človek. Bola to výnosná živnosť, popri alkohole sa v krčme predával tabak, často aj látky a drobný tovar, niekedy aj mäso, drevo a obilie. Obvykle sa pilo na rováš, čím majetok krachujúcich sedliakov a zemanov prechádzal do krčmárových rúk. V stave prechodnej eufórie a zabúdania na svoju biedu pili všetci; muži, ženy aj deti. Výnimočným románom s touto tematikou je Krčmársky kráľ (1934) Martina Rázusa. Opisuje zápas o udelenie krčmárskych licencií v Žajdliciach, štvortisícovej obci na riečke Ryčave. Vyhráva ho Árijec Ján Gáblik, žiadosti statočných Židov zapadajú prachom na ministerstve financií v Pešti.
No nielen fiktívne krčmy z literatúry určovali beh slovenských dejín. Silné príbehy majú aj skutočné krčmy, v prípade miest najmä noblesnejšie kaviarne či ordinárnejšie viechy. V bratislavskej Štefánke sa stretával nielen Gustáv Husák so Šaňom Machom, v prešovskom hostinci Čierny orol komunisti v roku 1950 zlikvidovali gréckokatolícku cirkev a Jánošíka údajne zlapali v krčme vo Valaskej Dubovej. V rodinnom výčape v Semeteši na Kysuciach sa narodil výtvarník Miroslav Cipár a unikátny pamätník – poldecák vždy naplnený vodkou na mramorovej doske – má v prešovskej kaviarni Agát dramaturg Divadla Alexandra Duchnoviča a emblémová postava rusínskeho hnutia Vasiľ Turok.

.život vo Funuse
Začneme, ako inak, štúrovcami. Bola to veselá cháska, ktorá sa zaoberala nielen vznešenými záležitosťami typu budenie národa či kodifikácia spisovného jazyka, pamätné sú aj ich vychádzky na Devín. Historici považujú za preukázanú historku, podľa ktorej sa na sv. Juraja v roku 1836 vracali štúrovci v dobrom duševnom rozpoložení z hradu (potancovali si okolo ohňa, aj čo-to obrazov neobľúbených maďarských dejateľov popálili), ktoré chceli ešte umocniť zastávkou v krčme Funus. Tú dodnes poznajú všetci Bratislavčania, nachádza sa pri kostole v Horskom parku. Štúrovci si naobjednávali klobás a piva, no až následne zistili, že nemajú na zaplatenie. Krčmár ich zadržal a nepustil, kým dvaja z nich nezabehli do neďalekého Prešporka, aby si požičali. Bratislava bola v tých časoch, samozrejme, menšia ako dnes – preto neďalekého.
Názov Funus údajne v 19. storočí vymysleli študenti ako symbol pochovávania svojich ambícií. Patrí spoločne so Slamenou búdou medzi najslávnejšie a dlhodobo fungujúce výletné krčmy s malebným posedením pod korunami stromov. Dôverné skúsenosti s ním má aj exminister kultúry a hýbateľ kultúrneho diania Ladislav Snopko, zvaný Agnes. „Je to dejateľská krčma. Idealisti tam dopadli zle, vypili viac ako zvládli,“ smeje sa. Keď prišiel ako mladý muž v roku 1969 do Bratislavy študovať archeológiu, býval s kamarátmi na neďalekom internáte Horský park. Neskôr, v rokoch 1973 až 1980, vytvorili legendárnu komunitu Gorazdova, pomenovanú podľa domu, ktorý si prenajali, pričom Funus sa stal ich domovskou krčmou. „Išlo o neskorý hippie syndróm. Býval tam aj Jano Budaj, Jano Langoš, kameraman Stano Slušný, huslista Milan Tedla či Tomáš Petřivý, ktorého zamordovali eštebáci. Chodieval tam za nami aj Dominik Tatarka, lebo Ďuso Gajdoš mal za manželku jeho dcéru Desanku. Bolo nás asi pätnásť, no viazali sme na seba asi päťsto ľudí z celého Československa. Neskôr, keď vznikla dreveničiarska komunita Brýzgalky, chodili za nami aj Havel, Kocáb, Merta či Mišík,“ spomína Agnes.
Stávalo sa, že študenti z Horského parku išli ráno do školy, no vrátili sa o tri dni. Zmizli, ako  vraveli, v Bermudskom trojuholníku krčiem Funus – Fajka – Ámos alias kotolňa, čo je spodná krčma Krymu v tesnej blízkosti Univerzity Komenského. „Legendárne boli aj preteky na trase osemnástich zastávok, medzi ktorými boli Funus, Kriváň (bývalý Dax), Hron, Fajka, Krym alebo Ponorka. Všade sme si mali dať dve pivá a bežať ďalej, no skončilo sa to úplným fiaskom. Tridsaťšesť pív na pretekára, to ozaj nešlo zvládnuť,“ dodáva Agnes, ktorý vo Funuse absolvoval aj súťaže v pití piva. S počtom dvadsaťdva krígľov skončil druhý, za víťazom zaostal iba o jedno pivo. Na otázku, aké mal za jeho čias Funus otváracie hodiny, odpovedá iba nepriamo: „Dosť dlhé na to, aby sa tam udialo, čo sa malo udiať.“
Nehynúci  a celoročne otvorený Funus má dnes deviaty rok v prenájme Ladislav Gorícia s manželkou. „Čapujeme päť druhov pív a kofolu. Máme kuchyňu, radi by sme ešte zriadili gril, oproti komunistickým časom sme trochu vylepšili záhradu. Usilujeme sa trochu pozdvihnúť úroveň, aby sem chodili mladí študenti a domáci z okolia. Návštevnosť závisí od počasia. Keď zaprší, ľudia sedia doma,“ vysvetľuje Gorícia.

.kaviarne rozdeľovali, viechy spájali
V Prešporku ešte ostaneme. Etnológa Petra Salnera priviedol k záujmu o medzivojnové kaviarne a viechy v našom hlavnom meste, paradoxne, socializmus. „Po škole som nastúpil do Ústavu etnológie SAV a venoval som sa mestskej rodine, ako jediný. Začal som v 70. rokoch skúmať spoločenský život a vzťahy v meste, objavil som takto viechy a kaviarne, čo ma veľmi bavilo. Vydavateľstvo Veda ma k 700. výročiu udelenia mestských výsad Bratislave vyzvalo, aby som výsledky bádania publikoval ako knihu. Nahovoril som na to štyroch-piatich kolegov, napísali sme knihu Taká bola Bratislava. Išla do tlače 20. novembra 1989, ešte sedemnásteho sme robili posledné korektúry, vyšla až v roku 1991.“
Pre veľký úspech vydal Salnerove kaviarenské bádania o pätnásť rokov neskôr Albert Marenčin vo svojom Vydavateľstve PT pod názvom Bratislavské kaviarne a viechy. „Nie som kaviarenský typ, zaujíma ma to ako spoločenského vedca,“ hovorí Salner a pokračuje: „Boli kaviarne rôznej cenovej úrovne, kde chodila nemecká spoločnosť, do iných slovenská a do ďalších prešporská. Starí a noví obyvatelia Bratislavy sa medzi sebou akosi neráčili. Naopak, viechy, ktoré pôvodne založili nemeckí vinohradníci ešte v 13. storočí, slúžia ako model tolerancie. Sám som si to definoval tak, že kaviarne rozdeľovali a viechy spájali. Prvé viechy boli dlhé lavice, kde si ľudia sadali, ako prišli a ceny boli prijateľné pre všetkých. Bankový úradník tam sedel vedľa zametača, Maďar vedľa Slováka.“
Platili prísne licenčné pravidlá, pričom kaviarne tvrdo súperili s viechami. Napríklad vo viechach bola zakázaná hudba, no napriek tomu sa tam hralo. Vo viechach bola záverečná o desiatej, nikdy sa to však nedodržiavalo a kaviarne tak prichádzali o zákazníkov. Salner pri svoje práci využíval memoárovú literatúru a tiež spomienky pamätníkov. V polovici  18. storočia bolo v Prešporku 9 kaviarní, v roku 1895 už 17, o dvadsať rokov neskôr 27. Čoraz častejšie ich navštevovali príslušníci stredných vrstiev, teda úradníci, obchodníci, advokáti, lekári a najmä umelci. Hostia si tam mohli zahrať aj spoločenské hry, najmä šach, biliard a karty. Medzi prvé kaviarne patria dnes už neexistujúce podniky Apfel či Stahl, ako aj Savoy a Carlton. Podobne ako skvelý taliansky film Tančiareň, ktorý ukazuje dejinné zvraty na osudoch tanečnej sály, aj 20. storočie v dejinách Bratislavy by mohol pekne ilustrovať príbeh kedysi slávnej Berlinky, pomenovanej podľa židovskej rodiny Berlinovcov, ktorí ju ešte ako kaviareň Hungária v roku 1895 odkúpili od pôvodného majiteľa. Neskôr tieto priestory, kam za monarchie Viedeňčania jazdili električkou na vychýrenú kávu, slúžili ako Hermann Göring Haus, potom ako autosalón, Dom československo-sovietskeho priateľstva, Slovenská národná galéria, Café Doménico. Dnes je tu kubánsky bar.
Medzi kaviarne, ktoré boli vybudované medzi vojnami, patrí Múzejka (1928), kam Janko Jesenský umiestnil niekoľko scén zo známeho románu Demokrati a podgurážená Zuzka Zguriška, rozgurážená tancom, tam rozliala víno, čím inšpirovala Ladislava Novomeského na napísanie jednej básne. Ďalej to bola Tatra, Živnodom (dnes Olympia), Palace, Metropolka, o niečo neskôr Luxor a Grand, v ktorom sa schádzali nielen umelci sústredení okolo Emila Boleslava Lukáča a jeho Tvorby, maliari na čele s Jankom Alexym, ale aj advokáti.
V Astorke boli častými hosťami Milo Urban, Jozef Gregor-Tajovský, ale aj Fraňo Kráľ či Gejza Vámoš. Kaviarne poskytovali ľuďom tvorivého ducha všestranný azyl a domovskú atmosféru, takže mnohí v nich trávili takmer všetok čas: využívali pritom bohatú ponuku domácej, ale aj európskej tlače. V kaviarňach sa viedli dišputy, maľovali obrazy, organizovali sa a zostavovali umelecké časopisy. V lepších podnikoch obsluhoval personál v smokingoch a hlavní vo frakoch, mnohých zákazníkov privábili spoločenské hry, neskôr kabarety či tanečná alebo cigánska muzika. Hoci nebolo zvykom v kaviarňach variť, pestrú ponuku studených jedál dopĺňali guľáše a polievky, väčšinou fazuľová či kapustová. Po prebdenej noci žalúdku  prepláchnutom alkoholom padli dobre.

.zašlá sláva Štefánky
Samostatnou témou je slávna kaviareň Štefánia, známa ako Štefánka. Leží oproti Prezidentskému palácu, takže časť jej dnešných zákazníkov, čo sem chodia na obedové menu, tvoria jeho pracovníci. V roku 1903 ju ako podnik na periférii mesta  prevzal do prenájmu Béla Hackenberger a jeho rodina ju prevádzkovala takmer celé storočie. Etnológ Peter Salner mal vzácnu príležitosť pri príprave knihy viackrát hovoriť s jeho potomkom rovnakého mena. „Boli to maďarskí luteráni, veľmi fajn ľudia. Jeho manželka mu zakazovala so mnou hovoriť. Bála sa, že ako „buržuj“, ktorého komunisti dali do výroby a ktorý neskôr opravoval výťahy, bude mať z toho opletačky. On na to však nedbal,“ dodáva Salner.
Bohaté, a nie celkom zdokumentované osudy Štefánky sú aj súčasťou rodinnej histórie autora tohto článku: jeho otec sa v desať, alebo dvanásťizbovom byte nad kaviarňou, kde po vojne bývali, naučil bicyklovať. Po záverečnej zvykli končiť štamgasti, slávni umelci a kolegovia jeho deda u nich doma na guľáši alebo na koložvárskej kapustnici, ktoré navarila jeho stará mama. Cez kozub v noci počuli, keď stíchla muzika, a vedeli teda, že čoskoro možno očakávať hostí.
Od januára tohto roku Štefánku prevádzkuje Salašnícka spoločnosť. Jej konateľ Rastislav Kollár by rád nadviazal na slávne tradície, no po rokoch úpadku, keď kaviareň po Novembri slúžila ako čínska reštaurácia a neskôr bola dokonca zavretá, to bude ťažké. Busty Jána Smreka či Emila Boleslava Lukáča či pôvodný nábytok sú podľa neho iba začiatok. „Chceme, aby Štefánka bola opäť tým, čím sa preslávila medzi vojnami. Teda miestom, kde sa stretáva bohéma, kde bude poctivá bratislavská kuchyňa s viedenským rezňom, teľacím perkeltom a maďarským guľášom, dobré víno a zákusky,“ opisuje svoje plány Kollár. Bohémov je pritom už riedko, spisovatelia sedia väčšinou doma pri počítači a aj to málo slobodomyseľných kaviarenských povaľačov je dnes roztrúsené po nákupných centrách alebo v početných nových kaviarničkách v centre mesta.

.v krčme U Cipára
Významný výtvarník Miroslav Cipár zvykne bez zveličovania vravieť, že sa narodil vo výčape v Semeteši na Kysuciach, kde mali rodinný podnik. „Počas štúdií za socializmu som bol ako syn živnostníka pre režim podozrivý. Ak sa ma pýtali, kto je môj otec, nepriznával som, že sme mali krčmu, obchod, hosťovské izby a veľké hospodárstvo so štyrmi kravami a koňom,“ hovorí Cipár.
Ak dnes navštívite krčmu U Cipára, ako sa skutočne toto malebné miesto v serpentínach nad okolitou krajinou nazýva, všimnete si na stenách niekoľko dobových fotografií. Zobrazujú Semetešskú tragédiu. Krátko pred koncom vojny, na Hitlerove narodeniny v apríli 1945, tu vlasovovci, ktorí ustupovali pred Červenou armádou, postrieľali 21 miestnych mužov. Išlo o pomstu za to, že dvaja z nich zahynuli pri explózii míny, ktorú nastražili miestni parobkovia, čo sa hrali na partizánov. Jediný, kto masaker prežil, bol Cipárov otec. Stál na okraji, zázrakom ho nezasiahla ani jedna strela. Keď videl, že chlapi okolo neho padajú, tiež sa pustil na zem dolu tvárou. Prežil aj výstrel do temena hlavy, ktorý slúžil vlasovovcom ako rana istoty – guľka mu vyšla cez líce.  Keď streľba utíchla,  preplazil sa do potoka, potom domov. „O desať dní, keď prišli Rusi, už otec v krčme čapoval, s opuchnutou hlavou,“ hovorí Miroslav Cipár, ktorý prežil v rodnej krčme prvých desať rokov svojho života. Jeho otec bol Amerikán, človek s rozhľadom, ktorý požíval na Kysuciach všeobecnú úctu. Podobne ako iní chlapi z tohto kraja, aj on pracoval v Spojených štátoch v drotárskej fabrike. Na vrchu Semeteš dnes stojí drotársky kríž: tam sa chlapi zvykli poslednýkrát pomodliť pred ďalekou cestou a tiež prvýkrát po návrate z Ameriky. A vzápätí zašli do krčmy U Cipára.
„U nás v krčme sa hovorilo všetkými jazykmi. Tí, čo pracovali v Patagónii, vraveli po španielsky, baníci z Belgicka po francúzsky, mnohí aj po rusky, a samozrejme, po anglicky. Tí, čo chodili za robotou do Prajskej, ako sa u nás vravelo, hovorili po nemecky,“ spomína Cipár. Ako malý chlapec videl doma v krčme mnohé rázovité postavičky. Poštára Floriána Masnicu, ktorý tam jeden týždeň strávil každý deň od rána až po záverečnú v nažehlenej bielej košeli: všetci museli vidieť, že takto „pansky“ trávi dovolenku. Alebo ujo Drdák, drobný človiečik v dobrom saku na celý život, ktoré sa mu už lesklo od mastnoty. Ten bol kedysi v osobnej stráži generála Štefánika a pochodil s ním celý svet.  Zvykol zájsť do obchodu U Cipára na „dohán“, teda na tabak a keď ho chlapi požiadali, aby pospomínal, iba mykol ramenom a radšej si zabafkal.
Socializmus znamenal smutný epilóg. Cipárovmu otcovi krčmu aj majetok zobrali, stal sa vedúcim vo vlastnom podniku. Ten už prevádzkovala Budúcnosť, predchodca neskoršej Jednoty. Zabrali im aj spálňu, takže im ostala iba obytná kuchyňa. V hosťovských izbách boli odrazu sklady. V roku 1990 sa jeho rodičia presťahovali k jeho sestre do Žiliny, o dva roky neskôr otec zomrel. Pre obštrukcie na súdoch v Čadci Cipárovci po roku 1989 vzdali úsilie získať rodinný podnik v reštitúciách. Dnes sa výtvarník s manželkou pravidelne vracajú na Kysuce za oddychom z rušnej Bratislavy – v susedstve svojej bývalej krčmy majú chalupu.

.z Vatikánu pod Moskvu
Aj keď ide o krásnu klasicistickú budovu s obrovskou sálou so štukovou výzdobou, toto pohostinské zariadenie by slovenskí gréckokatolíci najradšej vymazali v pamäti. V prešovskom hostinci Čierny orol, ktorý bol vďaka svojim priestorom pre stovky delegátov na ten účel najvhodnejší, usporiadala nová totalitná moc v komunistickom Československu 28. apríla 1950 tzv. Prešovský sobor. Vyvrcholilo ním úsilie o likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi.
„Bolo  rozhodnuté, že na zabezpečenie zdarného priebehu bude do Prešova zmobilizovaných 3-tisíc súdruhov z Košíc, z Prešova a z tých okresov Prešovského kraja, v ktorých už viaceré obce prestúpili na pravoslávie. Bol určený súdruh, ktorý bude z okresného sekretariátu dirigovať masy,“ aj tieto slová z dokumentu Archívu ÚV KSČ cituje kniha Cirkev v okovách totalitného režimu, ktorej spoluautorom je prodekan a vedúci katedry historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty v Prešove Jaroslav Coranič. Dokument približuje udalosti, ktoré vyústili až do soboru v Čiernom orlovi, na ktorý zvážali autobusy delegátov zo širokého okolia: väčšinou o zámere likvidovať cirkev netušili a prišli pod zámienkou „manifestovať za mier“.  Kňazi boli na zhromaždenie vylákaní podvodom alebo násilne dopravení v zakrytých nákladných autách, po oznámení predošlého fingovaného zatknutia. Na „spontánnu mierovú konferenciu“ prišli aj naverbovaní študenti, komunistickí aktivisti, ktorí sa vydávali za veriacich a tiež príslušníci ŠtB.
„Komunisti a pravoslávni historici hovoria o 3-tisíc účastníkoch. Reálne čísla uvádzajú 820 delegátov, z toho 73 kňazov,“ uvádza Coranič. Spočiatku rečníci konferencie nezáväzne zdôvodňovali historickými a politickými argumentmi potrebu odluky od Ríma a návratu k pravosláviu. Vzápätí však predseda návrhovej komisie Ivan Rohaľ Iľkiv predniesol vopred pripravený päťbodový návrh. Ten obsahoval zrušenie Užhorodskej únie z roku 1646, ktorá znamenala zjednotenie pravoslávnych duchovných zo Zemplínskej a Užskej župy s katolíckou cirkvou a odchod od Ríma pod „otcovské“ pravoslávie – teda pod Moskvu. Inscenovaní samozvaní delegáti taký postup odhlasovali bez toho, aby sa niekto opýtal na názor štvrť milióna gréckokatolíkov v celom Československu. Naopak, kňazi a veriaci, ktorí sa odmietali brutalite novej moci podvoliť – vrátane biskupov Gojdiča a Hopku –, čelili vyhrážaniu a perzekúciám. To sa týkalo až štyroch pätín všetkých gréckokatolíckych duchovných, mnohí z nich skončili vo väzeniach alebo ich vyviezli do českého pohraničia.
„Komunisti zneužili pravoslávnych, aby tak splnili zadanie sovietskych súdruhov a dostali veriacich pod kontrolu Moskvy. Viackrát lanárili aj biskupa Gojdiča, no ten vždy odmietol. V deň, keď sa konal sobor, ho členovia ŠtB zatkli na neďalekom biskupskom úrade. Keďže bol veľmi populárny, báli sa protestov ľudí, a tak ho vyviezli zadným vchodom. Neskôr ho internovali na Štrbskom plese a po vykonštruovaných procesoch spoločne s biskupom Hupkom väznili, takže Čierny orol znamenal začiatok ich tortúry,“ uzatvára Coranič. On sám sa pritom tejto, dnes prázdnej budove nevyhýba. Niekoľkokrát tu bol na promóciách a na svadbách svojich priateľov.

.rusínsky Agát
Iba pár minút chôdze od Čierneho orla, krížom cez prešovské námestie, sa nachádza Agát. Na pohľad obyčajná kaviareň, keď však vojdete dnu, všimnete si  na stene neobvyklý pamätník, ktorý navrhol výtvarník Miloš Karásek: vodkou naplnený poldecák a na mramorovej doske nápis „Z tohto miesta hrdinsky útočil na nezmyselnosť bytia Vasiľ Turok Heteš (1950 – 2005), rusínsky učiteľ nás všetkých.“
Práve vďaka Turokovi sa Agát stal po tom, ako prišli o divadelný klub v prenajatých priestoroch, domovskou krčmou svojráznych rusínskych umelcov z Divadla Alexandra Duchnoviča (DAD). Autor tohto článku si pamätá Turoka ako divadelného dramaturga a jedného z prvých predsedov Svetovej rady Rusínov a Rusínskej obrody. Keď išiel v roku 1997 s karikaturistom Fedorom Vicom na Zakarpatskú Ukrajinu hľadať posledných neasimilovaných Rusínov, lúčili sa s Turokom a spol., ktorí sedeli v divadelnom klube pri poldecáku. Po troch dňoch, keď sa z výpravy vrátili, objavili Turoka na tom istom mieste v tom istom klube – no evidentne s iným poldecákom.
„Každý, kto s ním potreboval niečo prebrať, vedel, že ho nájde v Agáte,“ hovorí riaditeľ DAD Marián Marko a pokračuje: „V prvom rade, Vasiľ bol chodiaca encyklopédia a veľký znalec nielen ruskej literatúry, Švejka spamäti citoval podľa strán.“ Na svojho nezabudnuteľného kolegu spomína aj herec Žeňa Libezňuk: „Vasiľ nebol alkoholik, nemal problém nepiť aj pol roka. Pokiaľ nebol tri až šesť mesiacov v rekonštrukcii, ako tomu sám hovoril, pil vodku. Inak iba minerálku, pričom každému nalieval vodku. V deň, keď zomrel a v deň pohrebu bol stôl v Agáte plný poldecákov a sviečok. Ako prejav vďaky tých, ktorých tu pri nekonečných tvorivých diskusiách sám hostil.“
Obaja, Marko aj Libezňuk sa zhodujú, že odkedy Turok zomrel, chodia sem do kaviarne Agát iba zriedka. „Vasiľ nám chýba,“ dodávajú spoločne. A vypijú kofolu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite