Na prvý pohľad sa zdajú veľmi odlišné od desiatok iných letných festivalov, ktorých bilbordy lemujú cesty v krajine dlhé mesiace pred aj po ich konaní. Oni tiež lepia plagáty, hoci neporovnateľne menšie množstvo. Zväčša na ne nemusia takmer nič písať. Stačí miesto a dátum, hoci tam smerujú desaťtisíce ľudí. A nie sú to len tí, čo idú nostalgicky spomínať.
Oba, folklórny festival v Myjave aj vo Východnej, majú viac než päťdesiat rokov. Oba majú svoje rokmi prehlbované zákonitosti, ale zdá sa, že pochopili, že nemôžu byť iba prežívajúcim molochom bez nápadov. O tom svedčí aj fakt, že priemerný vek ich divákov je o dosť nižší než poradové číslo uskutočnených ročníkov. Všetko to spolu súvisí, veď keby im tam nebolo fajn, majú predsa veľmi veľa iných možností.
Mnohé aj prepáčia. Kým na Pohode ráno pri prebúdzaní a čakaní na sprchy vyhrávajú Funny Fellows svoje šlágre, v provizórnom stanovom mestečku vo Východnej, kde sa nikomu ani len nenapadne spýtať na prenosné záchody, nieto ešte na sprchu, vyhráva z áut stanujúcich ľudová muzika. Prišli, lebo sa chcú zabaviť. Aj tí, aj tí. Potvrdzuje nám to aj chlapík zo skupinky, ktorá do rána debatuje vedľa nášho stanu. Majú okolo štyridsiatky. Cestovali sem tri hodiny. Nikdy vo folklórnom súbore netancovali, ale našli si k nemu cestu a páči sa im to. A rovnako aj Judite, ktorá prišla so svojím stánkom, kde predáva kávu. Kedysi vraj chodievala aj na iné hudobné festivaly, ale na folklórnych sa jej vraj páči viac. Prečo? Ťažko sa to vysvetľuje – atmosféra.
Na Myjave sa tancuje a spieva azda všade. Človek si musí dávať pozor, aby mu pri čakaní na domáce perky so slivkovým lekvárom a makom ktosi nestúpil na nohu alebo nezvýskol rovno do ucha. Lebo výskanie je základ. A ešte pálené a svätojánske mušky nad amfiteátrom po zotmení, kde pred hlavným programom vznikne spontánna mexická vlna. Vtedy, keď prichádza aj spomínaná hrdosť. Žiadna diktovaná či nútená. Taká normálna hrdosť, keď dotancuje trebárs Lúčnica alebo Technik a celý niekoľkotisícový amfiteáter naplnený do posledného miesta si vstane a niekoľko minút tlieska. Vtedy, keď počas vystúpenia sólistov Šaffovej ostrohy, prestížnej celoslovenskej súťaže, tlieskajú celé rady detí, ktoré by sa už dali zaradiť skôr k problematickým tínedžerom. Sú tu a tlieskajú tým, ktorí ich k folklóru priviedli.
Vo Východnej ide popoludní cez celú dedinu sprievod. Sú v ňom desiatky súborov. Je jeden z najhorúcejších víkendov, no domáci už pamätajú aj festival, počas ktorého mrzlo. Všetci vrátane zahraničných súborov kráčajú pomaly dedinou, podchvíľou sa zastavia, zložia na zem basu, ktorú celou cestou nesú a hrajú odušu. A potom ich už „v civile“ stretávate počas ďalších dní, ženy a dievčatá, rozpoznateľné podľa stužiek vo vlasoch, mužov podľa klobúkov. Tých, čo odrástli na folklóre aj tichých drevených obdivovateľov, remeselníkov aj predavačov teplej vody, pre ktorých ide len o ďalšiu príležitosť predať prakticky čokoľvek.
Folklórny festival nie je žiadne dokonalé miesto, ktoré by človek bezpodmienečne musel vidieť. Je to však čosi, čo stojí minimálne za vytvorenie si vlastného názoru, čosi, čo je veľmi špecifické, no vo svojej podstate veľmi otvorené akémukoľvek veku a náture. My sa tam ešte vrátime.
Oba, folklórny festival v Myjave aj vo Východnej, majú viac než päťdesiat rokov. Oba majú svoje rokmi prehlbované zákonitosti, ale zdá sa, že pochopili, že nemôžu byť iba prežívajúcim molochom bez nápadov. O tom svedčí aj fakt, že priemerný vek ich divákov je o dosť nižší než poradové číslo uskutočnených ročníkov. Všetko to spolu súvisí, veď keby im tam nebolo fajn, majú predsa veľmi veľa iných možností.
Mnohé aj prepáčia. Kým na Pohode ráno pri prebúdzaní a čakaní na sprchy vyhrávajú Funny Fellows svoje šlágre, v provizórnom stanovom mestečku vo Východnej, kde sa nikomu ani len nenapadne spýtať na prenosné záchody, nieto ešte na sprchu, vyhráva z áut stanujúcich ľudová muzika. Prišli, lebo sa chcú zabaviť. Aj tí, aj tí. Potvrdzuje nám to aj chlapík zo skupinky, ktorá do rána debatuje vedľa nášho stanu. Majú okolo štyridsiatky. Cestovali sem tri hodiny. Nikdy vo folklórnom súbore netancovali, ale našli si k nemu cestu a páči sa im to. A rovnako aj Judite, ktorá prišla so svojím stánkom, kde predáva kávu. Kedysi vraj chodievala aj na iné hudobné festivaly, ale na folklórnych sa jej vraj páči viac. Prečo? Ťažko sa to vysvetľuje – atmosféra.
Na Myjave sa tancuje a spieva azda všade. Človek si musí dávať pozor, aby mu pri čakaní na domáce perky so slivkovým lekvárom a makom ktosi nestúpil na nohu alebo nezvýskol rovno do ucha. Lebo výskanie je základ. A ešte pálené a svätojánske mušky nad amfiteátrom po zotmení, kde pred hlavným programom vznikne spontánna mexická vlna. Vtedy, keď prichádza aj spomínaná hrdosť. Žiadna diktovaná či nútená. Taká normálna hrdosť, keď dotancuje trebárs Lúčnica alebo Technik a celý niekoľkotisícový amfiteáter naplnený do posledného miesta si vstane a niekoľko minút tlieska. Vtedy, keď počas vystúpenia sólistov Šaffovej ostrohy, prestížnej celoslovenskej súťaže, tlieskajú celé rady detí, ktoré by sa už dali zaradiť skôr k problematickým tínedžerom. Sú tu a tlieskajú tým, ktorí ich k folklóru priviedli.
Vo Východnej ide popoludní cez celú dedinu sprievod. Sú v ňom desiatky súborov. Je jeden z najhorúcejších víkendov, no domáci už pamätajú aj festival, počas ktorého mrzlo. Všetci vrátane zahraničných súborov kráčajú pomaly dedinou, podchvíľou sa zastavia, zložia na zem basu, ktorú celou cestou nesú a hrajú odušu. A potom ich už „v civile“ stretávate počas ďalších dní, ženy a dievčatá, rozpoznateľné podľa stužiek vo vlasoch, mužov podľa klobúkov. Tých, čo odrástli na folklóre aj tichých drevených obdivovateľov, remeselníkov aj predavačov teplej vody, pre ktorých ide len o ďalšiu príležitosť predať prakticky čokoľvek.
Folklórny festival nie je žiadne dokonalé miesto, ktoré by človek bezpodmienečne musel vidieť. Je to však čosi, čo stojí minimálne za vytvorenie si vlastného názoru, čosi, čo je veľmi špecifické, no vo svojej podstate veľmi otvorené akémukoľvek veku a náture. My sa tam ešte vrátime.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.