Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Raz pútnik, navždy pútnik

.ján Záborský .časopis .téma

Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.

Ešte počkať na nášho dánskeho kamaráta ̶ latinskú podobu jeho mena Toke Emil Panduro Petersen hľadajú v hrubiznej príručke márne asi desať minút, potom ho napíšu bez zmeny. Konečne môžeme ísť za hlavným cieľom pútnikov: sprchou, ošetrením otlakov a jedlom.
Kamarátov poznáme len tri dni, no po hodinách rozhovorov je to ako večnosť. Proti nim sme začiatočníci, všetci štyria majú žlté stužky, symbol toho, že vyrazili z Pyrenejí. Majú za sebou mesiac pešo, viac než osemsto kilometrov. Cestu – camino – najviac prežíva Carlos. Je chodiacou motiváciou a zdatným komunikátorom. Francúzku Annemarie za tri týždne naučil obstojne po anglicky, len aby sa s ňou mohol rozprávať. Delícamino na tri časti: prvá v Pyrenejach je výzvou pre telo, ktoré je síce oddýchnuté, no terén je komplikovaný. Za Burgosom sa začína cesta ducha: krajina je stovky kilometrov rovinatá, suchá a vyprahnutá, telo unavené – motivovať musí rozum, ak sa pútnik nechce vzdať. V Galícii sa začína cesta srdca, unavenému pútnikovi odmeriavajú cestu polkilometrové míľniky až ku Katedrále svätého Jakuba uprostred Santiaga.
Deň pred koncom púte sme kamarátov na pol dňa stratili. Náhodné večerné stretnutie 20 kilometrov od Santiaga bolo preto malou oslavou. „Čo som hovoril? El camino proveerá,“ hovorí natešený Carlos. Cesta to zariadi. To bolo naše heslo veľkú časť púte. Keď sme sa stratili v hustej hmle, zjavil sa náhle spolupútnik Pablo s mapou v ruke. Keď som o tri roky neskôr spadol z mosta, z ničoho nič prikvitla talianska prekladateľka Francesca, s jódom a obväzom v ruke. Môj vlastný obväz dostal pár dní predtým zranený portugalský cyklista.
Kto chce počuť – možno pod vplyvom Coelhovho Pútnika do Compostely ̶ že camino človeku zásadne zmení život, spraví ho duchovnejším, bude asi sklamaný. Púť len dáva čas byť sám so sebou, ďaleko od bežnej rutiny, čo sa dá dosiahnuť asi aj akýmkoľvek iným dlhým pochodom. Náhradou je iná každodennosť – chôdza, jedlo a spánok. Pomalý presun dáva možnosť a čas jasnejšie vnímať, čo sa deje, premýšľať, stretávať sa s ľuďmi – ale takisto len počúvať empétrojky, nadávať na sparťanské podmienky v ubytovniach. A možno aj prejsť časť cesty autobusom. Ak chce niekto podvádzať, púť z neho poctivca nespraví. Poznám asi desiatku pútnikov a jedno majú spoločné: chcú ísť všetci znova. Raz pútnik, navždy pútnik, skonštatovala po návrate zo Santiaga kamarátka.
Tiež som neodolal a druhýkrát som sa vybral sám ̶ relatívne, keďže pútnik stále s niekým ide. Do Santiaga som dorazil po dvoch týždňoch s Talianom Paolom. Skúsene som ho upozornil, že compostelu dostane, len ak putoval z duchovných dôvodov. „Žiadny problém, som katolík,“ odvetil. Pred katedrálu sme došli pred deviatou, barokové veže ešte mizli v hmle. Pred tromi rokmi sme na tomto istom námestí plakali, veriaci i agnostici. „Pekné,“ zhodnotil Paolo, „poďme sa niekde naraňajkovať.“

Autor je reportér týždenníka TREND
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite