Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na cestách za Bohom

.jozef Majchrák .eva Čobejová .časopis .téma

Znalci hovoria o renesancii pútí. Akoby moderný človek potreboval presne to, čo sa tak veľmi páčilo stredovekým ľuďom. Putovať k relikviám svätých, na miesta, kde pôsobil Ježiš, alebo na tie, ktoré sa spájajú s Pannou Máriou. A na tieto púte sa vydávajú veriaci, ale aj neveriaci.

.je krátko pred polnocou a v centre šarišského mestečka Lipany je nezvykle živo. Približne päťdesiat zväčša mladých ľudí neodradila ani intenzívna búrka, ktorá sa pred chvíľou prehnala celou dolinou. Pre istotu však viacerí kontrolujú, či im v batohoch nechýbajú plášte do dažďa. Ešte krátke požehnanie od miestneho kaplána a viac ako štyridsaťkilometrová púť do Levoče sa môže začať. Tempo je v úvode rezké a nálada dobrá. Pútnici nahlas žartujú, rozprávajú si zážitky z predchádzajúcich rokov a navzájom sa doberajú. Po nejakom čase hovor ustáva. Nevedno, či pútnici začali rozjímať, potichu sa modliť, alebo len jednoducho šetria sily. Cesta spočiatku vedie osvetlenými dedinami. Pútnikov víta zvuk zvonov, tí odpovedajú spevom mariánskych piesní. Na texty storočných chorálov v strarom obchytanom spevníku si dvojica mládencov svieti iPhonom. V Brezovici na úpätí Levočských vrchoch prichádza prvý oddych s čajom a kávou od miestnych obyvateľov. Oveľa magickejšie pôsobia neosvetlené úseky. Okolo pútnických zástav sa roja svätojánske mušky, vlajkonosiči sa pred každou siluetou kríža poklonia a pomodlia. Svitanie a ranný chlad nás zastihuje v Tichom potoku. Dedinke, kde sa už roky uvažuje o stavbe vodnej nádrže a kde tých niekoľko miestnych obyvateľov, ktorí tu zostali, dúfa, že sa na to nikdy nenájdu peniaze. Na vodohospodárske úvahy však niet času, začína sa prudké stúpanie do kopca a zástup lipianskych pútnikov sa trhá na malé skupinky. Každý už ide tempom, na ktoré stačí. Po výstupe na hrebeň oči skúsenejších pútnikov hľadajú horskú dedinku Olšavica a v rozhovoroch sa začína čoraz viac objavovať slovo krčma. Pri pochybnosti, či bude o šiestej ráno otvorená, sa prezradíme ako nováčikovia, ktorých ihneď patrične poučia, že toto je jediný deň, keď môže krčmár v tejto zapadnutej obci zarobiť. Naozaj mali pravdu, krčmár do obsluhovania zapojí nielen celú svoju, ešte zívajúcu rodinu, ale hádam aj niekoľkých susedov. Ide najmä káva, kofola a pivo, odvážnejší pútnici nepohrdnú ani kalíškom ostrejšieho. Na viac ako jeden drink nie je čas. Po niekoľkých hodinách vchádzame do Ulože, odkiaľ už vidno veže Baziliky Navštívenia Panny Márie na Mariánskej hore. Stavba pochádza zo začiatku 20. storočia, tradícia putovania na horu je však oveľa staršia. Práve na tomto mieste prečkali obyvatelia Levoče vpád Tatárov a z vďaky tu každoročne začali usporadúvať procesie. O posilnenie mariánskeho kultu sa potom postarali františkáni, ktorí mali v Levoči kláštor. V Uloži sa lipianski pútnici zase dávajú dokopy a za spevu mariánskych piesní smerujú k cieľu svojej cesty. Na čele ide najstarší pútnik, viac ako osemdesiatročný pán Ludvik. Bývalý kostolník z Lipian putuje na Mariánsku horu pravidelne už šesťdesiat rokov. Po príchode na miesto si každý pútnik nájde miesto v tieni a trochu sa vyspí. Okrem nočného programu s polnočnou mládežníckou omšou väčšinu čaká ešte pešia cesta domov.
Médiá hlásili, že na tohtoročnej Levočskej púti bolo polmilióna pútnikov. Možno je to číslo trochu zveličené, ale počet mladých ľudí na nočnom programe sa určite blížil k počtu stotisíc. Paralelne prebiehajúci hudobný festival Pohoda pôsobil oproti tomuto zhromaždeniu veriacich ako komorná akcia.
 
.putovanie časom
Kedy sa púte vlastne začali? Teológovia pripomínajú, že pútnikom bol už Ježiš Kristus, keďže s rodičmi na veľkonočné sviatky pravidelne putoval do Jeruzalema. Z Nazaretu trvala takáto cesta tri dni. Iní zas pripomínajú, že pútnikom bol aj starozákonný Mojžiš, ktorý putoval s Izraelitmi z Egypta. No klasické putovanie sa začína na sklonku antiky, teda od štvrtého storočia.
Púť do Ríma ani do Svätej zeme nemajú kresťania prikázanú, putovanie je dobrovoľné. Výnimkou boli v stredoveku takzvané kajúcne púte, ukladané za veľké zločiny. Znamenalo to vlastne vypovedanie z krajiny na viacero rokov. Aj z nášho územia sú známe listiny o pútnikovi, ktorý musel za vraždu roky putovať na vzdialené pútnické miesta.
Skutočný rozkvet zažilo pútnictvo v stredoveku. V jeho ranej a vrcholnej fáze to bolo pútnictvo plné askézy aj riskantného dobrodružstva. Pútnik často predal celý majetok alebo sa zadlžil, aby mohol putovať tisícky kilometrov. Ale putovali aj chudobní ľudia, spoliehajúci sa iba na kresťanskú zásadu, že o pocestného sa treba postarať. Pre potreby pútnikov vznikala aj sieť kláštorov, ktoré boli od seba vzdialené na jeden deň pešej chôdze.
V neskoršom stredoveku už boli púte aj organizované a neraz sa spájali so zábavou, hodovaním a inými pozemskými radosťami. Aj preto sa stali koncom stredoveku a začiatkom novoveku predmetom kritiky. Vráťme sa však ešte do stredoveku, keď sa na cestách pohybovali tisícky pútnikov. Najviac pútnikov priťahovala Palestína a Jeruzalem, kde pôsobil Ježiš. Od roku 1291, keď križiaci museli opustiť svoje oporné body v Svätej zemi, sa však púť do Jeruzalemu stala nebezpečnou. Preto pútnici ostávali v Európe. Pápeži sa usilovali motivovať ich na cestu do Ríma, kde sú uložení apoštoli Peter a Pavol, ako aj mnohí mučeníci. Tretia veľká púť stredovekého kresťana viedla do Santiaga de Compostela, uctiť si apoštola a mučeníka Jakuba staršieho. Historik Norbert Ohler v knižke Náboženské púte v stredoveku a novoveku uvádza, že v neskorom stredoveku prišlo do Compostely ročne až 500 000 veriacich. Silná túžba stredovekého kresťana po putovaní spôsobovala veľa praktických problémov. Tisícky ľudí, najmä mužov, opúšťalo svoje hospodárstva, rodiny a odišli na dlhé mesiace i roky. Zanedbávali svoje povolania, ako aj povinnosti manželov a otcov. Preto bolo pútnictvo kritizované, zosmiešňované a obviňované aj z úpadku mravov. Historik Ohler píše o správe istého katolíckeho farára z roku 1780 úradom, kde zo svojich skúseností spovedníka hovorí, že mnoho žien prišlo o svoje panenstvo práve počas pútí a aj väčšina tých najžalostnejších manželstiev vznikla z pútí. Snaha cirkevnej i svetskej vrchnosti, potlačiť pútnictvo, viedla k podpore nových foriem zbožnosti ̶ napríklad k organizovaniu procesií priamo vo farnostiach a k budovaniu krížových ciest. Začali sa budovať aj „náhradné“ pútnické miesta, napríklad napodobeniny loretskej Santa Casy, domčeka, v ktorom sa Márii dostalo zvestovanie. Dokonca došlo až k zákazom pútí. Cisár Jozef II. zakázal najprv púte k vzdialeným miestam, potom viacdenné púte mužov a žien a napokon zakázal všetky púte, dokonca aj do obľúbeného Mariazellu. Jeho zákaz vydržal len trinásť rokov. Mariánsky kult sa posilňoval v období bojov proti Turkom a postupne silnel aj na úkor pútí k relikviám svätcom. Novým fenoménom sa stalo putovanie na miesta mariánskych zjavení. V romantickom 19. storočí púte opäť prežívajú rozkvet. Začínajú sa masové púte chorých do Lúrd, v 20. storočí pribudla obľúbená Fatima v Portugalsku, renesanciu zažili aj turisticky organizované púte do Izraela a do Ríma a v 80. rokoch 20. storočia sa vracia aj sláva svätojakubskej pútnickej cesty.
 
.púte a revolúcie
Špecifickú úlohu mali púte v katolíckych krajinách socialistického bloku. Práve ich masovosť naháňala komunistom strach, pretože dav zhromaždený vo Velehrade, na Levočskej hore alebo v Czenstochovej bol reálnym ohrozením ríše vybudovanej na ateizme. Najmä v Československu a Poľsku boli púte symbolom politického odporu. Lídrom tajnej cirkvi na Slovensku Vladimírovi Juklovi, Silvestrovi Krčmérymu a tajnému biskupovi Jánovi Korcovi sa podarilo prostredníctvom pútí mobilizovať mladých a masové púte sa stali aj miestami otvoreného volania po náboženskej slobode. V pamäti zostáva Velehrad z roku 1985 so skandovaním hesiel „Chceme Svätého otca“  či „Nech žije cirkev,“ ale aj púte v Nitre, Šaštíne a v Levoči. „ Práve na týchto púťach sa dalo vidieť, ako sa náboženský život na Slovensku dáva do pohybu, ako sa mladí ľudia v mestách a na dedinách stretávajú, modlia sa spolu, spievajú, meditujú, cestujú po Slovensku. Odrazu bolo jasné, že tento pohyb sa už nedá zastaviť,“ napísal vo svojej knihe Nebudete ich môcť rozvrátiť František Mikloško.
 
.pútnické motívy
Keď sa na ďaleké a nebezpečné púte k relikviám svätcov či mučeníkov vydával stredoveký kresťan, jeho hlavným motívom bolo osláviť toho či pomodliť sa k tomu, ktorý bol kedysi obyčajným človekom, ale svojím životom uspel pred Božím súdom a tak dnes môže ako „priateľ“ Boha vymôcť pomoc či milostivejší súd pre toho, kto sa k nemu utieka. Človek často putoval po tom, čo v zúfalej chvíli požiadal mučeníka či svätca o pomoc a pri tej príležitosti učinil pútnický sľub. Keď bola jeho modlitba vypočutá, vydal sa na púť. Často to robili napríklad matky, ktorých deti boli ťažko choré. Aj Krištof Kolumbus pri návrate z Novej zeme, keď sa jeho loď dostala do búrky, sľúbil, že vykoná púť k presvätej Márii Guadalupskej. Loď prečkala prírodnú pohromu a z Kolumba sa stal pútnik. Púte do Svätej zeme slúžili vždy skôr na prehĺbenie viery a pripomínajú náboženský turizmus. Kňaz Marián Gavenda, ktorý sprevádzal pútnikov do Izraela, však presne rozlišuje medzi náboženskou turistikou a púťou. „Pri náboženskej turistike si chcem niečo pripomenúť, takže keď sme napríklad v Getsemanskej záhrade, tak si ju pozrieme a prečítame pasáž z Biblie, kde sa toto miesto spomína. Keď sme na púti, tam nejde o pripomenutie, ale o sprítomnenie. Máme tam omšu a sme účastníkmi tej istej udalosti – obety.“
Keď Marián Gavenda sprevádzal začiatkom deväťdesiatych rokov turistov v Ríme a spolu boli aj na osobnej audiencii u Svätého otca, zažil často premenu turistu na pútnika. Človek, ktorý si prišiel do Ríma iba pozrieť pamiatky či nakúpiť, zrazu pocítil túžbu vrátiť sa k viere svojich predkov a išiel po dlhých rokoch na spoveď a na prijímanie.  Trochu iné motívy majú pútnici, ktorí sa vyberú na púť pešo. „Keď človek niekoľko dní kráča v rovnakom rytme, utrasú sa mu myšlienky,“ hovorí Marián Gavenda a pripomína, že takéto putovanie musí trvať viac dní, pretože prvé štyri či päť dní človek viac vníma svoje okolie. Potom je dobré, keď sa aj malá skupinka rozdelí a človek putuje sám. „Postupne sa začína to vyplavovanie zvnútra, prirovnal by som to k rýchlofilmu, aký zažili ľudia v klinickej smrti. V sekunde videli všetky podrobnosti svojho života. Aj pri pešej púti sa človeku vynára detstvo, súvislosti, udalosti, ľudia, na ktorých už dlho nepomyslel. Ten efekt revízie života, nájdenie samého seba, to sa nedá ničím nahradiť.“ Podľa psychológa Juraja Holdoša z Katolíckej univerzity v Ružomberku existuje súvislosť medzi putovaním a psychoterapiou. „Psychoterapia je tiež púťou uzdravovania a časom stretnutia, načúvania samému sebe a niekedy aj Božiemu hlasu v nás. Dôležitým bodom v psychoterapii je získanie kontaktu s naším vnútrom, komunikovanie so sebou, prijatie sa. Preto púť mala a má okrem iných významov aj psychohygienickú až psychoterapeutickú funkciu. Skúsenosť púte, to, čo sa o sebe dozviem, čo načerpám, môžem preniesť do bežného života a tým ho vylepšovať,” hovorí Juraj Holdoš.
 
.móda putovať
Ak je niečo pozoruhodné na modernom pútnictve, tak je to fakt, že sa už netýka iba veriacich. Stráviť niekoľko dní sám so sebou a prejsť pešo stovky kilometrov v meditácii, v stíšení, v rozmýšľaní o svojom živote, láka aj ľudí neveriacich. Klasickým miestom, kam putujú tisícky neveriacich, alebo presnejšie hľadajúcich, je Santiago de Compostela, o ktorom sa hovorí, že odtiaľ sa nevráti nikto. Pretože z púte sa vždy vráti niekto iný. O masovú obľubu svätojakubskej cesty sa v posledných rokoch zaslúžili najmä dvaja ľudia. Pápež Ján Pavol II. začal v roku 1984 organizovať v Ríme Svetové dni mládeže a v roku 1989 sa rozhodol, že mládež už nepríde za ním do Ríma, ale že sa stretnú v Santiagu de Compostela. Pre mladých veriacich ľudí tak objavil aj tradičnú pešiu púť. Dva roky predtým vydal populárny spisovateľ Paulo Coelho svoju knihy Pútnik z Compostely. Pre ľudí túžiacich po mystických zážitkoch, ktorí však odmietajú tradičnú cirkev, bola Coelhova kniha čosi ako bedekrom na cestu do Compostely.
Coelho sľuboval, že „výnimočné sa dá nájsť aj na ceste obyčajných ľudí“. Mnohí ľudia potom pri putovaní španielskou krajinou možno z túžby po exotickej mystike, ktorú sľuboval Coelho, vytriezveli, ale napriek tomu si doniesli domov silný duchovný zážitok. Aj mnohí slovenskí pútnici, ktorí ako veriaci absolvovali svätojakubskú púť, ostali prekvapení, ako často sa v pútnických ubytovniach stretávali s ľuďmi, ktorí neputovali z náboženských dôvodov. Možno aj preto sú kostoly, ktoré stoja popri svätojakubskej ceste, počas omší často takmer prázdne. Oficiálne štatistiky, ktoré robí Pútnická kancelária v Santiago de Compostela, uvádzajú, že napríklad v júni tohto roku putovalo po svätojakubským cestách 25 513 pútnikov. Peši išlo takmer 82 percent pútnikov, vyše 18 percent išlo na bicykloch. Vieme aj to, že 67 pútnikov prišlo do Santiaga na konskom chrbte a traja na invalidnom vozíčku. Z náboženských dôvodov putovalo vyše 45 percent pútnikov. Čisto kultúrne dôvody uviedlo viac ako 5 percent pútnikov. Najviac, vyše 49 percent, uviedlo zmes náboženských a kultúrnych dôvodov. Taktiež je prekvapujúce, že medzi národnosťami, ktoré dominujú medzi pútnikmi, sú aj prevažne protestantské krajiny, ako Nemecko či Holandsko.

.renesancia pútnictva
Renesanciu zažívajú aj púte do tradičných destinácií, ktoré organizujú cestovné kancelárie. Čoraz viac slovenských veriacich je ochotných ísť aj na exotickejšie púte. Bronislava Macková z cestovnej kancelárie Awertour hovorí, že dnes už ponúkajú pútnické zájazdy takmer do 40 krajín, a sú medzi nimi aj také exotické krajiny, ako Irán, Etiópia, Kongo, Burundi, ale aj Rusko či Arménsko. Najväčší záujem je však stále o Izrael, o portugalskú Fatimu a francúzske Lurdy. Ročne len s touto cestovkou vyráža na pútnické zájazdy okolo 6 000 našincov a podľa B. Mackovej je z nich veriacich 95 percent. Ale neupadá ani záujem o putovanie do tradičných slovenských pútnickych miest, ako je Šaštín, Levoča, Staré Hory, Marianka či Skalka.O renesancii pútnictva hovorí aj Marián Gavenda: „Mladí ľudia objavili putovanie. Je to spontánna reakcia na choroby súčasnej civilizácie. Je to reakcia jednak na virtuálny pohyb. Mladý človek túži po pohybe, ale nejde si zahrať futbal, ale pozerá futbal v televízii. Púť znamená naložiť si a kráčať. A jednak je to reakcia na virtuálne vzťahy. Na púti je zážitok živého priateľstva, čo mnohých priťahuje. Vidím živého človeka, kráčam s ním, rozprávam sa s ním. Na mnohých púťach sa ľudia zrieknu mobilu ako formy kajúcnosti. Je to pocit slobody, je to alternatíva.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite