Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stratené Slovensko

.jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .téma

Na začiatku leta a dovoleniek vás pozývame na putovanie po krajine, aká už neexistuje. Hybe, Revúca, Ratková, Krupina a Modra boli v stredoveku alebo v 19. storočí významné mestečká. Prečo ich sláva upadla? Ako žijú dnes?

.všetkých päť mestečiek má slávnych rodákov, na cintorínoch odpočívajú národní buditelia a námestia zdobia ich sochy či aspoň pamätné tabule. Niektoré z nich mali v stredoveku výsady kráľovského mesta, no dnes sú „iba“ väčšími dedinami (Hybe). Tri z nich boli epicentrami obrodenia, pôsobili v nich štúrovci (Modra), prvé slovenské gymnázium (Revúca) či prvé ochotnícke divadlo (Ratková). O to viac vynikne v mnohom smutná či aspoň bizarná súčasnosť. Kde bol teda povestný bod zlomu?

.stredoveká krajina
Ak by sme si predstavili mapu Slovenska v troch kľúčových obdobiach z hľadiska urbanizácie –  v stredoveku, v 19. storočí a v súčasnosti – mali by sme určite pocit, že sa pozeráme na tri rôzne krajiny. Historik Peter Šoltés zdôrazňuje, že to, čo robilo mesto mestom, nebol počet obyvateľov, ba nevyhnutne ani priemyselná výroba, ale mestské výsady.
„Kedz Sabinov mesto, ta mucha vták. Toto príslovie, známe možno len na Šariši, ilustruje príklad mesta, ktoré svojimi výsadami konkurovalo Košiciam či Prešovu. No v priebehu dejín sa zo starobylého slobodného kráľovského civitas prepadlo svojou veľkosťou a významom na úroveň obce,“ uvádza konkrétny príklad Šoltés.
Dnes sa na Slovensku za mestá pokladajú sídla s viac ako päťtisíc obyvateľmi. Podľa tohto kritéria sa v rokoch 1869, 1950 a 1980 počet miest zvýšil z 26 cez 65 až na 118. No ak uplatníme iné kritérium, feudálne výsady, tak v čase ich zrušenia (marec 1848) malo na našom území charakter mesta viac než 150 sídiel. Väčšina z nich pritom nemala ani tisícku obyvateľov a okrem gotického námestia a starobylých listín ich zašlú slávu nič nepripomína.
Ako zdôrazňuje Šoltés, prvá fáza urbanizácie prebiehala od 13. do 16. storočia. Mestské výsady a privilégiá začal kráľ udeľovať podľa vzoru nemeckých miest v prvej polovici 13. storočia. Medzi prvými mestami nájdeme Trnavu, Zvolen, ale i Krupinu či dnes sotva poldruhatisícový Starý Tekov. Inšpirovaní panovníkom začali udeľovať mestské práva i významnejší zemepáni. Vo vrcholnom stredoveku existovali dva hlavné typy miest: kráľovské, od roku 1405 slobodné kráľovské a banské mestá, a popri nich poddanské zemepanské mestá. Tie prvé bohatli na kráľovských výsadách, mešťania si v nich užívali slobody opierajúce sa o rozsiahle súdne a samosprávne právomoci i právnu ochranu panovníka. Na západe to bol Prešporok, Trnava, Trenčín, na východe známa Pentapolitana Košice, Prešov, Bardejov, Sabinov, Levoča a jej večný rival Kežmarok.
Medzi nimi ležala oblasť miest, ktoré mali vo svojom erbe banícke insígnie. Na zväz siedmich stredoslovenských banských miest (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Banská Belá, Nová Baňa, Kremnica, Pukanec, Ľubietová) nadväzovali banské mestá na Spiši (Smolník, Gelnica, Spišská Nová Ves, Krompachy, Jasov) a v Gemeri (Rožňava, Štítnik, Jelšava, Dobšiná, Plešivec, Rimavská Baňa).

.železnica a socializmus
Banské regióny tvorili až do 19. storočia kostru priemyslu, postupne sa však zdroj ich bohatstva vyčerpával. „Príkladom je Smolník, ktorý sa stal slobodným banským mestom už v roku 1327. Bol majetkom eráru, teda štátu a sídlila tu banská a mincová komora, druhá bola v Kremnici. Ťažba medi ešte v roku 1787 uživila šesťtisícové mesto. O sto rokov štát nerentabilné bane odpredal, no ani to nezastavilo ich úpadok, nárast nezamestanosti a masové vysťahovalectvo. Za Márie Terézie tam bola banícka škola a nemocnica, dnes ide o dedinu, kde žije okolo tisícsto obyvateľov,“ dodáva historik Šoltés.
V druhej polovici 19. storočia do hry zásadným spôsobom vstúpila železnica. Najmä vďaka nej sa donedávna malé poddanské mestečká na Považí menili na strediská priemyslu. Od roku 1871, keď pod Tatrami prešla prvá parná lokomotíva, sa Žilina, Ružomberok a Liptovský Mikuláš stali zaujímavé aj pre kapitál z Budapešti, Viedne či Prahy. Po vzniku Československa v roku 1918 a ich „odrezaní“ od Budapešti strácali na význame a  upadali viaceré mestá dnešného južného Slovenska. Zásadné zmeny priniesol aj socializmus v rokoch 1948 až 1989.  Mnohé historicky významné lokality sa vyhodnotili ako bezperspektívne a ich význam ešte viac upadol. Naopak, presadzovala sa koncentrácia obyvateľstva do vytypovaných dvanástich ťažiskových miest.

.revúca: prvenstvá a úpadok
V minulosti mesto viacerých celoslovenských prvenstiev, dnes ospalé gemerské mestečko s devätnástimi pamätnými tabuľami. Aj takto by sa v jednej vete dala charakterizovať Revúca. Krásna neoklasicistická budova bývalého mestského hostinca na námestí, v ktorej sa v minulosti veselo „politizuvalo” a zabávalo, je pozamykaná a pustá. Na lavičkách posedávajúci vedia záujemcom o prehliadku povedať akurát to, že budova už dnes patrí súkromníkovi.
Aj miestnemu kronikárovi a bývalému učiteľovi  Rudolfovi Repákovi sa očividne lepšie hovorí o dejinách svojho mesta ako o jeho neistej budúcnosti. V 90. rokoch bol redaktorom miestnych novín a ešte predtým za socializmu aj predsedom „cigánskej“ komisie pri národnom výbore. „Boli to zlaté časy, keď stačilo pri záškoláctve detí zavolať do podniku Vodárne a kanalizácie, kde pracovala väčšina rómskych rodičov, aby problém vyriešili a oni ho aj vyriešili,” smeje sa Repák.
Rozmach Revúcej súvisí najmä so spracovaním železa. Už v 16. storočí tu existovalo 8 taviacich hút a 7 hámrov, v 19. storočí sa tu vyrobilo až 15 percent celoslovenskej produkcie železa. V tých časoch tu vznikla Muránska únia, prvá účastnícka spoločnosť v Uhorsku, podnikajúca v železiarstve, prvý finančný spolok v Uhorsku – Vzájomná pokladnica a tiež prvý uhorský potravinový spolok.
Najväčšou pýchou mesta je, samozrejme,  prvé slovenské gymnázium. Jeho založenie v roku 1862 bolo výsledkom čulého spoločenského a kultúrneho života, o ktorý sa starala miestna, slovensky orientovaná evanjelická elita. O slovenské gymnázium sa predtým roky usilovali aj v neďalekom Tisovci, revúcki evanjelici však nakoniec využili priaznivú konšteláciu a gymnázium si trúfli založiť ako štátom nedotovanú evanjelickú školu. Počas dvanástich rokoch na ňom študovalo viac ako 500 študentov, medzi nimi napríklad aj Martin Kukučín. Popri gymnáziu vznikli neskôr aj ďalšie dve slovenské školy, učiteľský ústav a dievčenská škola. Revúca sa tak spolu s Martinom v tých časoch stala centrom slovenského národného života. V roku 1874 však gymnázium uhorské úrady zavreli a keď sa k tomu po 1. svetovej vojne pridalo aj zatvorenie viacerých hút a hámrov, mesto začalo upadať.
Rok 1945 znamenal „resuscitáciu” mesta. „Veľa miestnych sa zapojilo do SNP a odbojári mali po vojne konexie na správnych miestach. Začali pribúdať priemyselné podniky, magnezitové závody v susednej Jelšave a Lubeníku pritiahli aj do Revúcej tisícky mladých ľudí. V roku 1948 mala Revúca okolo tisícpäťsto obyvateľov, no v priebehu niekoľkých rokov sa tento počet zvýšil na viac ako trinásťtisíc,“ hovorí Repák. Dnešok podľa neho charakterizuje stagnácia. Najväčšími zamestnávateľmi už nie sú podniky, ale školy a nemocnica. Začína klesať aj počet obyvateľov, mladí nemajú prácu a odchádzajú do zahraničia. Primátorka a energická členka Smeru Eva Cireňová verí v spásonosnosť kvalitnej infraštruktúry. Len tá môže priniesť nových investorov a nové pracovné miesta a pomôcť mestu vystúpiť z „klubu” troch okresov (Revúca, Rožňava, Rimavská Sobota) s viac ako tridsaťpercentnou nezamestnanosťou. Ak sa tak nestane, tak sa pravdepodobne nič nezmení ani na tom, že najaktívnejšou organizáciou v tomto bývalom študentskom meste naďalej bude takmer šesťtočlenná Jednota dôchodcov Slovenska. Čosi zo zašlej slávy však prežilo – prvé gymnázium si v septembri pripomenie 150 rokov od svojho založenia.

.ratková: gemerský prelud
Nechceme skúšať vaše vedomosti, no o jednom kedysi slávnom gemerskom mestečku neďaleko Revúcej ste zrejme ešte nepočuli – volá sa Ratková a ide o rodisko mnohých štúrovských národných buditeľov. Bolo tu prvé ochotnícke divadlo na Slovensku, ktorého opona zo štyridsiatych rokov 19. storočia odpočíva uložená v prázdnej budove starej knižnice. Dnes je Ratková do veľkej miery vyľudnená, pričom väčšinu z 547 obyvateľov tvoria „sociálne odkázaní“, bezcieľne od rána do večera posedávajúci na veľkom, no pustom námestí s gotickým kostolom, barokovo-klasicistickou zvonicou z roku 1807 a klasickou školou z roku 1818. Tí sa iba nechápavo pozerajú, ak sem náhodou tak raz za dva roky zavítajú na svoj zraz rodáci zo spolku Naša Ratková, aby odomkli prázdnu faru a osadili možno ďalšiu pamätnú tabuľu, pričom Juraj Sarvaš pateticky zarecituje vlastenecké básne.
Keby žil spisovateľ Gabriel Garciá Marquéz na Slovensku, asi by situoval svoje Macondo do Ratkovej. Na tunajšom cintoríne už spočinuli mnohé rázovité postavy a postavičky. Trebárs cestovateľ Samko báči Izrael, ktorý si na údiv kamarátov doviezol manželku až z Ameriky (nevydržala tu, samozrejme), ale aj ozrutný baník Pišta Skaloš. Všetci už sú na pravde božej. Vchody mnohých rozpadávajúcich sa fortieľnych ratkovských domov dnes zdobia pavučiny a visacie zámky. Na oknách sú pribité dosky. A pritom v roku 1800 v Ratkovej pôsobilo 310 remeselníckych majstrov so 116 tovarišmi, z toho až 98 garbiarov a kožiarov, ešte v prvej polovici 20. storočia ich bolo viac ako sto. No nedávno tu museli zavrieť na námestí poslednú prevádzku, kaderníctvo. A to bola v roku 1769 Ratková dokonca sídlom župy! Čo sa stalo?
Zdá sa, že takú skazu, aká je v súčasnosti, neznamenal ani požiar v roku 1827, keď obec vyhorela. Išlo pritom o centrum kultúrneho života celého okolia. Epidémie, turecké vojny a hladomory spôsobili vyľudňovanie obce z 13. storočia a vyvolali potrebu nového dosídlenia. Jadro prisťahovalectva sa viaže na prvú polovicu 18. storočia, keď obec dostala dnešnú podobu. Osvietenské snahy sa prejavili založením čitateľského spolku Societas lectoria koncom 18. storočia, Ratková je aj dejiskom Kukučínovej novely Mladé letá (Jatková). Známe je aj Ratkovské memorandum – pamätný spis Štefana Marka Daxnera z roku 1864 o pomeroch v evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Jeho hlavným cieľom bola žiadosť o založenie cirkevných škôl vyššieho zamerania. Kronika uvádza, že v roku 1840 sa narodil v tomto mestečku Daniel Bachát (pseudonym Miloslav Dumný), farár v Pribylinej, neskôr v Pešti biskup, ktorý umrel v roku 1906. „Kráčal v šľapäjách Paulínyho. Plodný spisovateľ. Napísal noveletky, humoresky, arabesky, ba aj humo-smutno rezky. Ovšem jeho osoby sú bledými alebo čiernymi preludmi, ktoré majú málo spoločného so životom,” píše sa v kronike.
Preludom je dnes samotná Ratková. Slávne bane v okolí sú zavreté, po roku 1989 tu stroskotal aj zámer herca Jozefa Adamoviča chovať kozy. Väčšinu obyvateľstva tvoria dnes Rómovia, čoraz častejšie prisťahovalci z okolia. Prvýkrát je od marca jeden z nich, Roman Chicho, starostom, a to napriek trestnému stíhaniu za tri prečiny (ublíženie na zdraví, výtržníctvo a nebezpečné vyhrážanie sa svojmu bratrancovi). Rómovia majú už dlho väčšinu v obecnom zastupiteľstve. Vlani sa bývalý starosta Milan Fakla po deviatich mesiacoch vo funkcii vzoprel ich úsiliu „šafáriť” v obci po svojom (žiadali napríklad preplatenie účtov za viac ako 600 kíl mäsa z obecných peňazí s tým, že malo ísť o oslavy Medzinárodného dňa detí).  Upozornil aj na vážne podozrenia z drancovania lesov v okolí a chcel vypovedať zmluvu s ich nájomcom, ktorý inak obecných poslancov zamestnáva, a preto ho donútili odstúpiť z funkcie. Nuž tak, národní buditelia by sa asi čudovali.

.modra: Štúrovo mesto
Ďalším príkladom mestečka, ktoré má za sebou slávne dejiny a dnes je trochu ospalou, aj keď príjemnou perifériou pre život, je malokarptaská Modra. Poddanským kráľovským mestom sa stala už v roku 1361 vďaka uhorskému kráľovi Ľudovítovi I. Maximilián II. o dvesto rokov mestské výsady rozšíril a Rudolf II. v roku 1607 už z Modry spravil slobodné kráľovské mesto s vlastným erbom. Modra si postavila hradby, žila tu dôležitá nemecká populácia a bolo to jedno z prvých miest, kde sa udomácnil luteranizmus. Takmer dve storočia mesto bohatlo a rástlo.
Problém nastal v 19. storočí, približne v čase, keď tu pôsobil Karol Štúr a po jeho smrti sa sem utiahol aj jeho brat Ľudovít, ktorý je tu aj pochovaný. V Modre síce vzniklo prvé slovenské kasíno, ktoré tu založil Ján Kalinčiak, existovalo dôležité gymnázium a tunajšia elita bola elitou národa, ale mestskí páni urobili jednu chybu. „Odmietli železnicu,“ hovorí Beata Mihalkovičová, ktorá sprevádza návštevníkov tunajšieho Múzea Ľudovíta Štúra. Boli štyridsiate roky 19. storočia a železnica mala spojiť Prešporok s Pezinkom, Modrou a Trnavou. Modra však železnicu odmietla, pretože sa obávala, že s ňou príde aj „hriech a nemorálnosť“. Mestskí páni to síce oľutovali, ale na zmenu už bolo neskoro. Modra tak ostala bokom dopravnej infraštruktúry aj rozvoja neďalekého Pezinka. Ostala iba pesnička Elánu o fiktívnom vláčiku do Modry…
Druhou ranou bol pomalý úpadok miestneho evanjelického živlu. Nemeckí a slovenskí luteráni tu žili a modlili sa spolu, až kým v polovici 18. storočia požiar nezničil ich majetok. Nacionálne požiadavky neskôr viedli k postaveniu dvoch vedľa seba stojacich kostolov, nemeckého a slovenského, mesto malo však stále najmä luteránsku identitu. Napokon, Modra bola historicky sídlom viacerých významných evanjelických biskupov, fungovala tu latinská protestantská škola a regrutovali sa príslušníci kultúrnej aj politickej elity. Bola tu síce aj katolícka menšina a benediktínsky kláštor, ale boli to evanjelici, kto určoval tempo rozvoja. V roku 1905 tu napríklad vznikol prvý sirotinec, dielo architekta Dušana Jurkoviča. Nemci však doplatili na 20. storočie, osobitne na dve vojny a Benešove dekréty a slovenskí evanjelici na komunizmus. Dnes je v takmer desaťtisícovej Modre asi tisícsto evanjelikov, na služby Božie príde v nedeľu 70 či 80 ľudí. Tunajší evanjelický kaplán Branislav Kováč však hovorí, že je to pre mesto dôležitá menšina, ktorá sa snaží podporovať kultúru a výstavy a ktorej oživenie mestu môže iba pomôcť. Napokon, cirkev má dosť nehnuteľného majetku, ktorý čaká viac na na zaujímavý nápad než na investície.
Prvými lastovičkami nového rozvoja môžu byť vinári a dobré podniky na námestí. Fedor Malík, mladší z vinárskeho domu Fedor Malík a syn, hovorí, že v meste a okolí pôsobí už okolo stovky vinohradníkov, na Deň otvorených pivníc sem chodí okolo päťtisíc ľudí a kvalita vína sa zlepšuje. Vinárom sa darí a tí rozhľadenejší z nich čakajú na návštevníkov, ktorí budú chodiť na víno priamo k nim domov. Modra má teda potenciál a ktovie, či namiesto industriálneho rozvoja 20. storočia  jej nebude svedčiť viac pomalší vinársky rozvoj 21. storočia. Možno mali starí mestskí páni pravdu a niečomu nemorálnemu sa tu podarilo vyhnúť.

.krupina: pôvod bohatstva
Ako poslednú v našom putovaní zaniknutým Slovenskom sme si nechali Krupinu. S príchodom nemeckých obchodníkov získala v 13. storočí privilégiá kráľovského mesta. Iba pre zaujímavosť: Bratislava ich získala o pol storočia neskôr. Niekdajšia významná križovatka obchodných ciest dnes leží bokom od hlavnej trasy, ktorá spája západ a východ krajiny. A možno jej istá provinčnosť aj prospieva, všade vládne neuveriteľný pokoj. Aj pri vartovke, kamennej veži z roku 1564, z ktorej dávali signály o blížiacej sa tureckej hrozbe. Aj pri zvyškoch protitureckého opevnenia, ktoré kedysi obklopovali celé mesto a ktoré tu ostali na námestí, kde sa môžete prechádzať pri soche Andreja Sládkoviča: jeho rodný dom a múzeum sú pár krokov odtiaľ.
Miestny historik Miroslav Lukáč za zlatú éru Krupiny považuje 12. a 13. storočie. „Nemci nezaložili mesto na zelenej lúke. Bol tu už Kostol sv. Petra, v blízkom okolí kláštor v Bzovíku s prvou písomnou zmienkou z roku 1135 a, samozrejme, Banská Štiavnica s dvetisíc rokou starou tradíciou ťažby kovov,” vysvetľuje Lukáč. Neskôr, v 16. a 17. storočí bola Krupina sídlom silnej cisárskej posádky a úspešnou obrannou baštou banských  miest, kam smerovali turecké výboje. Keď v roku 1701 prestala byť pohraničnou protitureckou pevnosťou, pri hradbách vznikali remeselnícke domčeky a Krupina získala dnešný ráz. Aj keď sa tam neťažili kovy, jej význam – a bohatstvo – boli v minulosti porovnateľné, ak nie väčšie ako v prípade Zvolena či Banskej Bystrice.  Čo bolo zdrojom bohatstva Krupiny? Otázka, na ktorú nestačí odpovedať poukazom na drevené uhlie, na tisíc hektárov vinohradov či na tradíciu ovocinárstva a slávnych čerešní zvaných dudečky, ktoré sa vyvážali až do Pešti.
„Krupina bola mimoriadne bohatá a nikto presne nevie, kde sa tu to bohatstvo nabralo. Obchod na to nestačil. Keď v rokoch 1332 až 1333 spisovali pápežskí kolektori po Uhorsku príjmy, krupinský farár mal 25 mariek striebra, čo bola väčšia polovica toho, čo mal štiavnický farár. Zvolen mal vtedy 13 mariek, Banská Bystrica  7 mariek striebra,” dodáva Lukár.
Krupinu preslávili okrem protitureckých bojov aj stavovské povstania. Vodca prvého z nich, Štefan Bočkaj, tam zvolal v roku 1605 nelegálny snem, na ktorý vyslal svojich zástupcov aj cisár. Na základe tzv. Krupinských bodov sa neskôr sformuloval Viedenský mier, čím sa skončili boje s Turkami a zároveň aj protihabsburské povstanie. Po skončení protitureckej obrannej funkcie význam mesta upadal.
No aj napriek tomu zo širokého okolia dochádzali študenti na piaristické gymnázium, ktoré tu fungovalo až do polovice 19. storočia. Medzi 250 krupinských osobností patrí aj spisovateľ Juraj Láni, evanjelický superintendant Samuel Hruškovic, Matej Bel či Elena Maróty-Šoltésová. Ondrej Braxatoris, otec Andreja Sládkoviča, tu bol kantorom na zmiešanej škole. V 19. storočí zanikli cechy a remeslá, ktorými sa dovtedy Krupina hrdila, no až do polovice 20. storočia tu fungovalo dvanásť výročných trhov a jarmokov. Krupina bola kedysi považovaná aj za panslávske hniezdo, sídlil tu kníhtlačiarsky spolok, uhliari tu mali míle, parorezná sudodielňa pripomínala slávu krupinských dubov, ktoré sa používali na výrobu barikových sudov.
Moderná doba aj tu zničila pestrosť a čulý život. Krupina doplatila na fakt, že za vojny išlo o výrazne ľudácke mesto, v ktorom po vojne súdili príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Pri územnej reforme za prezidenta Novotného prišla aj o sídlo okresu a bola „prifarená” k Zvolenu. Po roku 1989 sa síce opäť stala okresom, no zašlú slávu už obnoviť nemohla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite