Jonáš Záborský (1812 – 1876) dvadsať rokov poctivo pracoval na knihe Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Keď svoje rozsiahle syntetické historické dielo dokončil, ponúkol ho na vydanie Matici slovenskej, no tá ho odmietla.
Záborský mal už v tom čase povesť erudovaného historika, ktorý pracoval s rôznymi zdrojmi a vďaka svojej skvelej jazykovej výbave dokázal kombinovať rôzne pramene a prinášať nové pohľady na najstaršie uhorské dejiny. No zároveň bol človekom kritický, vo svojich prácach často ironický a ani o samotnej Matici slovenskej nemal veľké ilúzie, vyčítal jej napríklad, že je úspešnejšia v zhromažďovaní peňazí než v pestovaní vied a umenia. A predvídal jej rýchly koniec.
Dejiny plánoval pôvodne vydať u svojho priateľa Jozefa Viktorina „na vlastnú stratu“, no tento pokus nevyšiel, a tak sa v roku 1872 obrátil na Maticu slovenskú, či by ona neprijala na seba vydanie tohto diela. Historický odbor Matice slovenskej si dal urobiť viacero posudkov. Napokon prevážil názor, ktorý vyslovil Samuel Jaroslav Zachej, že „početní, zvlášte duchovnieho stavu katolícki členovia matiční vo svojich náboženských citoch mohli by sa cítiť urazenými“. A preto dostáva Záborský v roku 1874 odkaz od podpredsedu Matice Viliama Paulínyho-Tótha, že jeho Dejiny nevydajú, pretože „v tejto histórii pričasto a tu i tu až príliš hlboko rozberať ráčite náboženské otázky a menovite rozdiely života a pôsobenia západnej a východnej cirkve, jíchžto porovnávanie voždy na úkor tamtej vypadá“.
Vážne chorý muž však nezatrpkol, napokon, bol na podobné veci zvyknutý, a tak rozmýšľal celkom prakticky o tom, ako zachovať svoje rukopisy pre budúcnosť. Matica slovenská práve zanikla, a tak Záborský posiela rukopisy a k tomu aj 2 000 zlatých do Matice českej. O pár mesiacov neskôr umiera.
Po vzniku federácie v roku 1969 darovala Matica česká Záborského rukopisy Matici slovenskej, ale originály rukopisu Dejín ostali v Prahe. V slovenských archívoch však už od roku 1922 existoval odpis rukopisu, ktorý dal urobiť historik Július Botto, veľký obdivovateľ Záborského. No počas prvej Československej republiky vyšlo z nich len kratučké torzo, a navyše, odpis rukopisu sa čiastočne znehodnotil a časť z neho sa stratila.
.hľadanie
Záborský zaujal aj študenta slovenčiny Timoteja Kubiša. Záborského diela nielen čítal, ale aj digitalizoval a sprístupňoval na svojom blogu. „Mne je sympatický,“ odpovedá jednoducho na otázku, prečo ho Záborského dielo tak fascinuje. „Sedí mi jeho štýl písania.“
Kubiš vedel, že Záborský napísal rozsiahle Dejiny, ktoré nevyšli. Zaznamenal, že pri rôznych Záborského výročiach niektoré osobnosti sentimentálne poznamenávali, aké by bolo dobré, keby tá kniha vyšla, ale nikto sa o to viac nezaujímal. A tak začal hľadať sám.
V Záborského bibliografii zistil, že rukopis Dejín existuje a našiel aj jeho signatúru. Keďže nie je historik ani vyštudovaný archivár, pátranie mu trvalo dlhšie. Najprv hľadal rukopis v Martine, potom v Prahe. Rozosielal e-maily na rôzne inštitúcie, až kým nedostal z Knižnice Národného múzea v Prahe odpoveď, že „Rukopis se náchází v naší rukopisné sbírce...“
Záborský sa rozhodol správne, keď uložil svoje dielo v Prahe. Rukopis bol v dobrom stave, v oveľa lepšom ako jeho novší odpis uložený v Martine.
Keď potom Timotej Kubiš dostal v Prahe do ruky dve DVD a na nich naskenovaný Záborského rukopis, mohla sa začať jeho práca. Rukopis má 2 434 poznámok a spolu s nimi je to 1 621 rukopisných strán. Prepísať to celé bola sizyfovská práca, vhodná pre skúseného editora historických textov, a nie pre čerstvo doštudovaného nadšenca, ktorý sa celej záležitosti venoval len vo voľnom čase.
Timotej Kubiš si sadol za svoj počítač, otvoril v ňom dve okná – v tom hornom bol naskenovaný obrázok s rukopisom – v dolnom nový súbor, do ktorého začal prepisovať Záborského dielo. Robil to intenzívne od januára do augusta 2010 – po večeroch, po víkendoch, cez dovolenku. Kubiš má totiž celkom iné zamestnanie a Záborský je iba jeho hoby.
Pôvodne plánoval, že zdigitalizované Záborského Dejiny uloží na internetovú stránku, ale už keď mal pred sebou rukopis, začal hľadať vydavateľa. „Je to aj zadosťučinenie pre Záborského, a tá kniha je navyše dobrá,“ tvrdí Kubiš. S týmto argumentom oslovil niektorých vydavateľov a uspel v Slovarte, kde myšlienka oslovila riaditeľa Juraja Hegera.
.investícia
Pre každé vydavateľstvo je pritom kniha, ktorá je už dnes iba zaujímavým prameňom, a z odborného hľadiska v niečom aj prekonaná, skôr rizikovou záležitostou, no Slovart to berie ako ďalšiu drobnú splátku dlhu našej literatúre. „A je to aj skvelé a dodnes poučné čítanie,“ tvrdí Juraj Heger, šéf Slovartu. Oplatí sa im takáto investícia? „Najväčšiu investíciu do tejto knihy v skutočnosti urobil Timotej Kubiš, ktorý keby svoj honorár prepočítal na hodinovú sadzbu, vychádzalo by mu zrejme číslo blízke nule,“ tvrdí Juraj Heger. „Z pohľadu vydavateľstva nebola investícia malá, ale ani neprekonateľne vysoká.“ Približne tretinu rozpočtu pokryl grant ministerstva kultúry. Zvyšok peňazí sa vydavateľstvu podľa Hegerových slov pomaly, ale celkom isto vráti z predaných kníh. „Chceli by sme v horizonte roka predať do 1 000 kusov.“
Podľa prvých správ z kníhkupectiev sa kniha, ktorá má vyše 700 strán a je vydaná v pôvodnom Záborského jazyku, začala predávať celkom dobre. Na otázku, či editor predsa len neuvažoval pri prepisovaní knihy aj o preklade do modernejšej slovenčiny, sa Timotej Kubiš takmer hnevá. „To by bolo barbarstvo a ja by som s tým ani nesúhlasil. Je dobré, keď sa aj takto obohacuje národný jazyk. A toto dielo má aj literárnu hodnotu.“
Pre čitateľa nezvyknutého čítať texty v slovenčine z 19. storočia, je to najprv nezvyk, vyrušujú ho neznáme archaizmy či nezvyčajný slovosled, ale po pár stranách si zvyká na Záborského jazyk a začína si ho užívať.
.sporné miesta
Záborského dielo bolo v čase napísania kontroverzné najmä pre kritický postoj k západnej cirkvi. Do istej miery za tým môže byť Záborského osobné sklamanie z evanjelickej a najmä z katolíckej cirkvi, do ktorej prestúpil. Čoraz viac mu bola bližšia cirkev východná, teda pravoslávna cirkev. Timotej Kubiš pripomína, že dôvodov, prečo sa Záborský priklonil ku kresťanstvu východného obradu, môže byť viacero: keď žil v Župčanoch, komunikoval najmä s gréckokatolíckymi kňazmi, s ktorými sa stretával v Prešove. Po porážke uhorského vojska ruskou armádou v roku 1849 sa Záborský osobne v Košiciach stretol s ruskými vojakmi a ohromila ho ich živá viera. Navyše, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní aj on – podobne ako Štúr – podľahol predstave, že pravoslávne Rusko môže byť duchovným útočiskom Slovanstva. No Timotej Kubiš si nemyslí, že sú Záborského Dejiny protikresťanské.
Ku katolíckej cirkvi je Záborský kritický vtedy, keď sa ona dostáva k moci, oslabuje kráľa, vymáha peniaze cez kliatby, robí intrigy, bráni spravodlivosti či nepodporuje vzdelanosť.
No Matica slovenská sa svojho času tejto ostrej kritiky zľakla a knihu nevydala, čím neurobila slovenskej historiografii dobrú službu. Historik Dušan Škvarna v úvode čerstvo vydanej knihy vysvetľuje, že vydanie Záborského Dejín je dôležité aj pre súčasných historikov. Dielo prezrádza, s akými problémami zápasila a aké ambície preukazovala v druhej polovici 19. storočia slovenská kultúra, aká bola úroveň, nosné témy, argumenty či interpretačné postupy vtedajšej historiografie. Záborský pritom patril medzi najtvorivejšie slovenské osobnosti svojho času a aj týmito Dejinami svojich súčasníkov prevyšoval. Napriek tomu historik Škvarna čitateľom pripomína, aby túto prácu čítali s kritickým nadhľadom.
Záborský mal už v tom čase povesť erudovaného historika, ktorý pracoval s rôznymi zdrojmi a vďaka svojej skvelej jazykovej výbave dokázal kombinovať rôzne pramene a prinášať nové pohľady na najstaršie uhorské dejiny. No zároveň bol človekom kritický, vo svojich prácach často ironický a ani o samotnej Matici slovenskej nemal veľké ilúzie, vyčítal jej napríklad, že je úspešnejšia v zhromažďovaní peňazí než v pestovaní vied a umenia. A predvídal jej rýchly koniec.
Dejiny plánoval pôvodne vydať u svojho priateľa Jozefa Viktorina „na vlastnú stratu“, no tento pokus nevyšiel, a tak sa v roku 1872 obrátil na Maticu slovenskú, či by ona neprijala na seba vydanie tohto diela. Historický odbor Matice slovenskej si dal urobiť viacero posudkov. Napokon prevážil názor, ktorý vyslovil Samuel Jaroslav Zachej, že „početní, zvlášte duchovnieho stavu katolícki členovia matiční vo svojich náboženských citoch mohli by sa cítiť urazenými“. A preto dostáva Záborský v roku 1874 odkaz od podpredsedu Matice Viliama Paulínyho-Tótha, že jeho Dejiny nevydajú, pretože „v tejto histórii pričasto a tu i tu až príliš hlboko rozberať ráčite náboženské otázky a menovite rozdiely života a pôsobenia západnej a východnej cirkve, jíchžto porovnávanie voždy na úkor tamtej vypadá“.
Vážne chorý muž však nezatrpkol, napokon, bol na podobné veci zvyknutý, a tak rozmýšľal celkom prakticky o tom, ako zachovať svoje rukopisy pre budúcnosť. Matica slovenská práve zanikla, a tak Záborský posiela rukopisy a k tomu aj 2 000 zlatých do Matice českej. O pár mesiacov neskôr umiera.
Po vzniku federácie v roku 1969 darovala Matica česká Záborského rukopisy Matici slovenskej, ale originály rukopisu Dejín ostali v Prahe. V slovenských archívoch však už od roku 1922 existoval odpis rukopisu, ktorý dal urobiť historik Július Botto, veľký obdivovateľ Záborského. No počas prvej Československej republiky vyšlo z nich len kratučké torzo, a navyše, odpis rukopisu sa čiastočne znehodnotil a časť z neho sa stratila.
.hľadanie
Záborský zaujal aj študenta slovenčiny Timoteja Kubiša. Záborského diela nielen čítal, ale aj digitalizoval a sprístupňoval na svojom blogu. „Mne je sympatický,“ odpovedá jednoducho na otázku, prečo ho Záborského dielo tak fascinuje. „Sedí mi jeho štýl písania.“
Kubiš vedel, že Záborský napísal rozsiahle Dejiny, ktoré nevyšli. Zaznamenal, že pri rôznych Záborského výročiach niektoré osobnosti sentimentálne poznamenávali, aké by bolo dobré, keby tá kniha vyšla, ale nikto sa o to viac nezaujímal. A tak začal hľadať sám.
V Záborského bibliografii zistil, že rukopis Dejín existuje a našiel aj jeho signatúru. Keďže nie je historik ani vyštudovaný archivár, pátranie mu trvalo dlhšie. Najprv hľadal rukopis v Martine, potom v Prahe. Rozosielal e-maily na rôzne inštitúcie, až kým nedostal z Knižnice Národného múzea v Prahe odpoveď, že „Rukopis se náchází v naší rukopisné sbírce...“
Záborský sa rozhodol správne, keď uložil svoje dielo v Prahe. Rukopis bol v dobrom stave, v oveľa lepšom ako jeho novší odpis uložený v Martine.
Keď potom Timotej Kubiš dostal v Prahe do ruky dve DVD a na nich naskenovaný Záborského rukopis, mohla sa začať jeho práca. Rukopis má 2 434 poznámok a spolu s nimi je to 1 621 rukopisných strán. Prepísať to celé bola sizyfovská práca, vhodná pre skúseného editora historických textov, a nie pre čerstvo doštudovaného nadšenca, ktorý sa celej záležitosti venoval len vo voľnom čase.
Timotej Kubiš si sadol za svoj počítač, otvoril v ňom dve okná – v tom hornom bol naskenovaný obrázok s rukopisom – v dolnom nový súbor, do ktorého začal prepisovať Záborského dielo. Robil to intenzívne od januára do augusta 2010 – po večeroch, po víkendoch, cez dovolenku. Kubiš má totiž celkom iné zamestnanie a Záborský je iba jeho hoby.
Pôvodne plánoval, že zdigitalizované Záborského Dejiny uloží na internetovú stránku, ale už keď mal pred sebou rukopis, začal hľadať vydavateľa. „Je to aj zadosťučinenie pre Záborského, a tá kniha je navyše dobrá,“ tvrdí Kubiš. S týmto argumentom oslovil niektorých vydavateľov a uspel v Slovarte, kde myšlienka oslovila riaditeľa Juraja Hegera.
.investícia
Pre každé vydavateľstvo je pritom kniha, ktorá je už dnes iba zaujímavým prameňom, a z odborného hľadiska v niečom aj prekonaná, skôr rizikovou záležitostou, no Slovart to berie ako ďalšiu drobnú splátku dlhu našej literatúre. „A je to aj skvelé a dodnes poučné čítanie,“ tvrdí Juraj Heger, šéf Slovartu. Oplatí sa im takáto investícia? „Najväčšiu investíciu do tejto knihy v skutočnosti urobil Timotej Kubiš, ktorý keby svoj honorár prepočítal na hodinovú sadzbu, vychádzalo by mu zrejme číslo blízke nule,“ tvrdí Juraj Heger. „Z pohľadu vydavateľstva nebola investícia malá, ale ani neprekonateľne vysoká.“ Približne tretinu rozpočtu pokryl grant ministerstva kultúry. Zvyšok peňazí sa vydavateľstvu podľa Hegerových slov pomaly, ale celkom isto vráti z predaných kníh. „Chceli by sme v horizonte roka predať do 1 000 kusov.“
Podľa prvých správ z kníhkupectiev sa kniha, ktorá má vyše 700 strán a je vydaná v pôvodnom Záborského jazyku, začala predávať celkom dobre. Na otázku, či editor predsa len neuvažoval pri prepisovaní knihy aj o preklade do modernejšej slovenčiny, sa Timotej Kubiš takmer hnevá. „To by bolo barbarstvo a ja by som s tým ani nesúhlasil. Je dobré, keď sa aj takto obohacuje národný jazyk. A toto dielo má aj literárnu hodnotu.“
Pre čitateľa nezvyknutého čítať texty v slovenčine z 19. storočia, je to najprv nezvyk, vyrušujú ho neznáme archaizmy či nezvyčajný slovosled, ale po pár stranách si zvyká na Záborského jazyk a začína si ho užívať.
.sporné miesta
Záborského dielo bolo v čase napísania kontroverzné najmä pre kritický postoj k západnej cirkvi. Do istej miery za tým môže byť Záborského osobné sklamanie z evanjelickej a najmä z katolíckej cirkvi, do ktorej prestúpil. Čoraz viac mu bola bližšia cirkev východná, teda pravoslávna cirkev. Timotej Kubiš pripomína, že dôvodov, prečo sa Záborský priklonil ku kresťanstvu východného obradu, môže byť viacero: keď žil v Župčanoch, komunikoval najmä s gréckokatolíckymi kňazmi, s ktorými sa stretával v Prešove. Po porážke uhorského vojska ruskou armádou v roku 1849 sa Záborský osobne v Košiciach stretol s ruskými vojakmi a ohromila ho ich živá viera. Navyše, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní aj on – podobne ako Štúr – podľahol predstave, že pravoslávne Rusko môže byť duchovným útočiskom Slovanstva. No Timotej Kubiš si nemyslí, že sú Záborského Dejiny protikresťanské.
Ku katolíckej cirkvi je Záborský kritický vtedy, keď sa ona dostáva k moci, oslabuje kráľa, vymáha peniaze cez kliatby, robí intrigy, bráni spravodlivosti či nepodporuje vzdelanosť.
No Matica slovenská sa svojho času tejto ostrej kritiky zľakla a knihu nevydala, čím neurobila slovenskej historiografii dobrú službu. Historik Dušan Škvarna v úvode čerstvo vydanej knihy vysvetľuje, že vydanie Záborského Dejín je dôležité aj pre súčasných historikov. Dielo prezrádza, s akými problémami zápasila a aké ambície preukazovala v druhej polovici 19. storočia slovenská kultúra, aká bola úroveň, nosné témy, argumenty či interpretačné postupy vtedajšej historiografie. Záborský pritom patril medzi najtvorivejšie slovenské osobnosti svojho času a aj týmito Dejinami svojich súčasníkov prevyšoval. Napriek tomu historik Škvarna čitateľom pripomína, aby túto prácu čítali s kritickým nadhľadom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.