Musíš nájsť ostrovy

.kedy si začal robiť hudbu?
Nikdy. (Smiech.) Nikdy som sa nenaučil hrať na žiadnom hudobnom nástroji, čo teraz ľutujem, lebo by mi to bolo určite osožné. Keďže som sa hrať nenaučil, tak som hudbu nikdy nekomponoval. Len som písal texty a spieval som.

.ako vznikla kapela Kosa z nosa?
Niekedy v roku 1987 sme sa boli s kamošmi v noci kúpať v Senci, spali sme tam na brehu a rozhodli sme sa, že spravíme kapelu. Braňo Špaček mal už skúsenosti nielen s tým, čo je to hudba, ale aj čo je to kapela. Pochádzal z veľmi muzikálnej rodiny, takže on bol už vtedy multiinštrumentálny. Kapela, ktorú mal pred Kosou sa volala IQ HK, čiže IQ húpacieho koníka.

.kde si sa zoznámil s Braňom Špačekom?
Keď som mal 15 rokov a bol som prvák na ŠUP-ke (Škola umeleckého priemyslu – pozn.red.), moja spolužiačka mi povedala, že „počúvaj, kamarátka z Kramárov má narodeniny, všetko je, aj vínko, ale potrebujeme chalanov, ideš?" Povedal som jej, že „tak dobre". Bolo tam asi osem dievčat a okrem mňa už len jedna osoba mužského pohlavia, a to bol Braňo.

.ako ste to zvládli?
V podstate vulgárne. Dali sme si nejaký chlebíček, asi po trištvrte hodine sme sa rozlúčili a odišli sme. Z Kramárov sme prešli pešo do Funusu. Už predtým sme sa s Braňom poznali z videnia a odtvedy sme sa stretávali skoro každý deň. Tak to bolo počas celej strednej školy. Nahrávali sme si z rádia pesničky, vymieňali sme si kazety a bavili sme sa o hudbe. Potom sme začali hrať.

.aká hudba sa vám vtedy páčila?
Samozrejme, že sme chodili na koncerty na Vajnorskú, na Mladú gardu a do PKO, mali sme radi punk. V rakúskom rádiu bola vtedy dídžejka menom Angelika Lang, ktorá mala každý deň medzi treťou a štvrtou poobede program Musicbox. Vždy na začiatku povedala, čo sa bude hrať a potom išli pesničky. Takže, ak si chcel vedieť, aká kapela hrá, musel si si to nahrať od začiatku a keďže tu vtedy nebol trh s cédečkami ani internet, čo je dnes takmer nepredstaviteľné, museli sme si to prácne vyhľadávať. V nedeľu sme chodievali na burzy platní. Najprv na Klariskú, potom do Medickej záhrady a nakoniec do Sadu Janka Kráľa. Malo to sociálny aj komerčný rozmer: dala sa tam za 20 korún nahrať páska – v nedeľu ráno si majiteľovi platne dal pásku a on ti ju o týždeň doniesol nahratú.

.hovoríš, že ste mali radi punk, ale Kosa z nosa punk nehrala.
Až oveľa neskôr som zistil, že v Amerike sa v osemdesiatych rokoch používal termín „college rock", ktorý označoval hudbu, čo hrali univerzitné rádiá. Na jednej strane tam boli Black Flag a na druhej R.E.M. a keď si počul, povedzme, ich pesničku That's The End Of The World As We Know It, tak z toho zvuku môžeš ľahko nadobudnúť pocit, že to je punk. Pre nás bol všetko punk. (Smiech.)

.ktorá bola prvá pesnička Kosy z nosa?
Medzi prvými boli Semienko, Šípka alebo Pupák. Zo začiatku sme zhudobňovali texty Makvaly Alexandrovny Mrevišvili z jej knižky Maško nepostraško. Bola to detská kniha o prasati, rýmované bájky o zvieratách, ktoré však mali podobný presah ako Orwellova Farma zvierat. Odtiaľ pochádzajú piesne ako Morky alebo Komár. Popri tom sme skladali vlastné texty. Braňo by si možno pamätal aj playlist prvého koncertu.

.ten bol kedy?
V roku 1987 v Klube dôchodcov na Konventnej ulici. Bol to poobedňajší koncert. Jedna naša kamarátka zohnala kľúče od pivnice v Klube dôchodcov a za šampanské, bonboniéru a kvety nám ich požičali. Sami sme si to zorganizovali, zavolali sme kamarátov. Nikomu ani nenapadlo niečo také ako ŠtB. Asi sme mali znížený pud sebazáchovy. Všetci sme pritom boli z usporiadaných rodín: na gitare a bicích hral Stano Dančiak mladší, na base hral Andrej Ohrablo, ktorý bol zlatník, ja som spieval a Braňo hral na gitare a bicích.

.v tom čase si chodil na ŠUP-ku. To bolo preto, lebo si pochádzal z výtvarníckej rodiny, alebo si už vtedy chcel byť výtvarník?
Ja som nevedel, či chcem byť výtvarník ešte ani na vysokej škole. Na ŠUP-ku som išiel preto, lebo rodičia videli, že nie som „pracovitý” študent, ale že dobre kreslím. ŠUP-ka však mala talentové skúšky, takže som musel prejsť dvojročným drilom vernej kresby. Čiže som sa tam nedostal nejako „automaticky". Podobne to bolo na VŠVU, kde bol tlak ešte väčší. Ja som pritom na tej škole vyrastal, lebo môj otec najprv študoval ruštinu a slovenčinu, až potom VŠVU a ja som sa narodil, keď on bol ešte len v druhom ročníku. Po skončení školy tam potom zostal ako odborný asistent. Takže ako dieťa som trávil veľa času v grafických dielňach a poznal som každý milimeter školy.

.o ŠUP-ke sa hovorí, že to bolo aj počas normalizácie relatívne slobodné prostredie. Bolo to tak?
Určite. Bolo šťastie, že tam vždy boli liberálne ladení riaditelia, ktorí boli pod produktívnym tlakom progresívnych ľudí, ako bol Rudolf Fila, Vladimír Kordoš či Marián Mudroch. Ale, samozrejme, boli tam aj eštebáci a partajníci. Mal som šťastie, že som vyrastal akoby v „chránenej dielni". Môj otec sa sústredil na to, aby mohol pre svoje deti  zabezpečiť vzdelanie, za čo mu budem vždy veľmi vďačný. Bolo by z mojej strany vulgárne nazvať ho kompromisným, ale jednoducho nebol politický aktivista.

.čo konkrétne si študoval?
Na ŠUP-ke grafický dizajn a na VŠVU oficiálne maľbu, maľoval som však len prvé dva roky a potom som sa venoval iným veciam.

.ktoré osobnosti ťa počas štúdia výraznejšie ovplyvnili?
To je komplikované, lebo dobrý umelec nie je to isté ako dobrý pedagóg. Konzervatívnejší umelec môže byť veľmi dobrý pedagóg. Ja som vysokú školu skončil u Rudolfa Sikoru, čo bolo extrémne liberálne, stretávali sme sa  len párkrát za semester, pretože on rešpektoval našu autonómnosť a bral nás ako kolegov. Najväčší vplyv na moje rozhodnutie stať sa výtvarníkom mal Ľudovít Hološka, ktorý je tradičný maliar, zaoberá sa literatúrou, bol kamarát Vincenta Šikulu. Tento človek ma motivoval k tomu, že som si uvedomil vlastnú fascináciu umením. Ja som pôvodne ani nechcel ísť na vysokú školu. Mal som už vybavený džob: maľovanie veľkých plagátov na vtedajšom kine Hviezda.

.kde ťa zastihla revolúcia?
Na Vysokej škole výtvarných umení. Neviem, či si pamätáte, že na Hlavnom námestí bol taký železný plot oblepený farebnými revolučnými plagátmi. Tak to sme robili my. Pochopili sme vtedy, že to je jednoduchá úloha, ktorú vieme spĺňať, dávali sme dokopy nejaké prostriedky, ľudia nám nosili peniaze a jedlo a my sme od rána do večera kreslili.

.čo hovoríš na to, keď sa dnes hovorí, že celá tá revolúcia bola možno komplotom?
(Smiech.) Musím sa priznať, že som priateľ konšpiračných teórií. Minulý rok sa objavila informácia o tom, že koncom augusta 1989 sa v kaviarni Paríž na Václavskom námestí stretli vybraní komunistickí pohlavári s veľvyslancami hlavných členských štátov NATO a že sa tam dohadovali o tom, ako to celé prebehne. To, ako jemne a bezbolestne to nakoniec prebehlo, nemohla byť úplná náhoda. Je známe, že sovietsky blok bol v tom čase už v krachu, hrozil hlad a keď je hlad, tak hrozí občianska vojna. Takže tá konšpiračná teória ako keby dávala zmysel. Ale mňa to nezaujíma. Mňa totiž asi po piatich dňoch revolúcie opustil revolučný entuziazmus a uvedomil som si, že toto je nová normalita, ktorú už žijeme. Až neskôr som si uvedomil, že to celé mohlo dopadnúť aj ináč. My sme 17. novembra mali koncert v klube Rozlet na Námestí hraničiarov. Šéfom klubu bol starší pán, pracoval tam však aj taký mladý zväzák. Nadávali sme na režim a ten zväzák nás udal, čo sme sa ešte v ten večer dozvedeli. Keby neprišla Nežná revolúcia, tak to mohlo dopadnúť všelijako. My sme s Braňom boli už predtým na výsluchoch.

.prečo ste boli na výsluchoch?
Pre ilegálne a pololegálne koncerty a preto, lebo nás evidovali ako „závadovú mládež", ktorá sa stretáva na Mierovom námestí alebo vo Funuse.

.čo od teba chceli vedieť na výsluchoch?
Prvý výsluch som absolvoval ako 18-ročný, predtým ma len párkrát zobrali z nejakých koncertov. Predvolanie na výsluch mi poslali na školu. Keď som prišiel k Dvom levom, v kancelárii mali na stole hŕbu fotografií so zakrúžkovanými hlavami niektorých ľudí a povedali mi, že by sa len chceli opýtať, či niektorých nepoznám. Tak mi ukázali jednu zakrúžkovanú hlavu a spýtali sa „Toto je kto?" Ja hovorím, že neviem. Oni, že „skutočne neviete, kto to je?" a ja, že netuším. A oni na to, že „veď to je Andrej Ohrablo, ktorý hrá s vami v kapele." (Smiech.) Potom mi ukazovali ďalších, pričom bolo jasné, že vedia, kto je kto, ja som im povedal, že niektorých z nich poznám. Na konci sa ma opýtali, že či prídem, ak by sa nabudúce potrebovali ešte niečo opýtať. Ja, že čo ja viem, že ak ma predvolajú, tak áno. Keď ma predvolali druhýkrát, pýtali sa hlavne na atmosféru v škole. Ani v jednom prípade však odo mňa nič nechceli.

.takže revolúcia prebehla a ty si sa ocitol v novej situácii. Ako si to vnímal?
Ešte jedna dôležitá vec sa hneď po revolúcii udiala na VŠVU. Pedagógovia spolu so študentmi sa rozhodli urobiť konkurz na všetky pedagogické pozície. To sa neudialo na žiadnej inej vysokej škole. Vznikol pozitívny tlak, všetci dali výpovede a prihlásili sa do konkurzu. To tú školu ozdravilo. Iné školy s tým bojujú dodnes. Toto bola taká bodka za revolúciou. Revolúcia je pritom komplikovaný termín. Keď sa pozrieš do histórie, tak všetky revolúcie dopadli zle. Okrem vedecko-technickej. Tá stále prebieha.

.čo si chcel robiť po skončení školy?
Prvá vec, čo mi napadla, bola, že chcem ísť do USA, takže som v roku 1991 išiel na jeden semester študovať do Ameriky, a potom v diplomovom ročníku ešte aj do Veľkej Británie. Hrali sme s kapelou a bolo mi jasné, že sa tým nebudem živiť. Ešte ako študent som začal vystavovať a bol som aktívnym výtvarníkom.

.predstavoval si si, že z vlastnej tvorby vyžiješ?
Nie. Po skončení školy som začal pracovať v Sorosovom centre súčasného umenia ako projektový koordinátor, čiže po slovensky asistent. Tam som robil rešerše, čítal tlač, knihy, začal som sa venovať organizačným veciam a kurátorstvu, čo sa stalo dôležitou súčasťou mojej práce. Predal som doteraz zopár svojich vecí, ale nikdy som nemal guráž postaviť na vlastnej tvorbe svoj život. Dalo by sa povedať, že mám „viaczdrojové financovanie". V mojej pozícii to je nevyhnutné.

.kapela Kosa z nosa aj po revolúcii akoby zostala v undergrounde, nikde ste sa netlačili, nenahrali ste album...
My sme začínali ešte v období, keď existovali prehrávky a kapely museli mať zriaďovateľov. Nám to nebolo prirodzené. Bolo pre nás úžasné robiť hudbu či výtvarné umenie autonómne, bez straty radikality. Radikalita je pritom odvodená od slova radix, čo znamená koreň. Čiže radikalita nie je vyšinutosť, ale trvanie na podstate. To je pre nás veľmi dôležité. Boli sme niečo ako „pesničkárski fundamentalisti". Tým pádom sme to mali ťažšie a boli sme minimálne konštruktívni.

.čo to znamená?
To znamená, že naša kapela nebola postavená na „rozumných základoch", neboli sme dobrí hudobníci, nemali sme inštrumentálne zručnosti, a to vylučovalo akúkoľvek umelosť.

.okrem vlastnej tvorby sa venuješ organizátorsko-kurátorským záležitostiam okolo výtvarného umenia. Čo je na tom pre teba najzaujímavejšie?
Veľmi zjednodušene: v prvej polovici 19. storočia prišiel na svet Marx, romantizmus a z neho sa rodiaci individualizmus. V 20. storočí bolo ešte pár pokusov o slohotvornosť, ktoré neskôr kompromisne prešli na štýlotvornosť a v mojej generácii v 90. rokoch sa ten zápas o kolektivitu dokonal. Dnes môžeme hovoriť o niečom, čo nazývam bezbrehosť. To je slovo, ktoré dokazuje, aký geniálny jazyk je slovenčina. Angličtina takýto výraz, ktorý sa vzťahuje k rieke, nemá. Čo sa stane, keď rieka stratí brehy? Rieka prestane byť riekou a zem prestane byť zemou. Sloboda je najúžasnejšia vec na svete, ale je hrozne drahá, hrozne náročná. V situácii bezbrehosti si musíš hľadať a chrániť svoje miesto sám. A zároveň musíš prekonávať mnohé úskalia, aby si sa spájal s tým, čo ti je blízke. Jedna z disciplín, ktorá má charakteristiku bezbrehej slobody je umenie.

.umenie slobodu potrebuje...
Ak hovoríme o tvorivosti, tak tá nie je výhradnou doménou umenia. Tvorivý môže byť aj manažér, tvorivý môže byť aj konzument. Mám kamarátov, ktorí v živote nijaké umelecké dielo nevytvorili, ale sú pritom mimoriadne kreatívni. Umenie je skôr prívlastok ako objekt. Je aj kuchárske umenie či umenie neodísť. Aj súčasné umenie je skôr teritórium ako disciplína. Z procesie sa ľahko stáva profesia a z profesie procesia. Toto teritótium nepoužíva slovo pop v pejoratívnom význame, toto teritórium nespochybňuje termín „mainstream". Môžeš mať pár centov vo vačku, ale ideš na milionársku večeru. Typický je prechod celým sociálnym spektrom a neukotvenosť. A to je extrémne zaujímavé.

.pri takých organizáciách ako je Tranzit či Sorosovo centrum súčasného umenia ide teda o vytváranie akejsi komunity uprostred tej bezbrehosti?
Nie primárne. To sú produkčné jednotky, ktorých povaha činnosti vytvára zodpovedajúcu lojálnu alebo kritickú komunitu, stávajú sa lejblami (vydavateľskými značkami – pozn.red.). Nedávno som s kolegami začal pomerne rozsiahly výskum toho, čo je to alternativita v súčasnosti, pretože toto slovo sa dnes z nášho slovníka vytráca, alebo sa používa retrográdne. Študujem to, čo sa nazýva inštitucionálna kritika a nezávislé lejbly, teda porovnávam umelecké a hudobné produkčné metodológie. Internet a neoliberálny svet eliminuje alternativitu. Kapitalistický systém je taký elastický, že čokoľvek úspešné dokáže absorbovať a zaradiť do štruktúry. Nezávislé lejbly 80. rokov buď skrachovali, alebo boli predané veľkým spoločnostiam a stali sa len nálepkou, značkou kvality, prípadne len hibernujú. Napriek tomu všetkému každý jednotlivec psychologicky potrebuje svoj truckabinet, kam by mohol uniknúť. V umeleckom svete sa to prejavuje tým, že napríklad na otvorení Benátskeho bienále, čo je megalomanská akcia, sa stretneme všetci, ale vždy odtiaľ odchádzame znechutení.

.prečo?
Sme znechutení sami zo seba, že sme súčasťou obrovského mechanistického priemyslu, ktorý sa volá „tvorivý priemysel" a ten sa už stal takmer jedným z článkov Ústavy Európskej únie, súvisí s turizmom a peniazmi.

.ale niektorí hovoria, že tvorivý priemysel je práve tou správnou vecou.
Áno, argumentuje sa tým, že to plodí zamestnanosť, návštevnosť, a tak ďalej. Ale keď sa veci stávajú veľkými, tak sa brúsia povrchy. To brúsenie povrchov sa odzrkadľuje v strate intimity a senzitivity.

.čiže teba tvorivý priemysel až tak nenadchýňa?
Ja som pragmatista. Nie pragmatik, to určite nie som – každodenný život je môj najväčší problém. Som pragmatista v tom, že nemá zmysel prinášať utopické vízie, ktoré nevychádzajú z existujúcej situácie. Také vízie sú založené na voluntarizme a nadšení, a to sú krátkodobé záležitosti a väčšinou nie sú udržateľné. Môžeš spraviť nejaký boom, ale ten bude mať krátke trvanie.

.je tvorivý priemysel takým boomom?
Nie, ja si myslím, že tvorivý priemysel je dialektická súčasť vývinu neoliberálneho kapitalizmu, pričom len vyjadruje to, ako sa kapitalizmus správa. Kapitalizmus je geniálny v tom, že dokáže pudovo reagovať už na potencionalitu. To je zároveň extrémne nebezpečné, lebo potom nebudeš mať malý obchodík s dobrou zeleninou, ale iba supermarkety. A to je riskantné, lebo supermarkety budú kvalitu nivelizovať.

.to znamená, že nejaké konkrétne umelecké dielo bude potláčané na úkor produktov, povedzme, z Benátskeho bienále?
Predstav si, že sa to postupne globalizuje a homogenizuje do jedného veľkého tvorivého priemyslu, čo postupne zasiahne aj vzdelávanie, a to bude potom vychovávať absolventov, ktorí budú kriticky zodpovedať iba spätne tomuto mechanizmu.

.ako s tým súvisí žralok naložený do formaldehydu od Damiena Hirsta?
Damien Hirst sa od konca osemdesiatych rokov transformoval do akciovej spoločnosti. To, čo sa teraz nazýva Damien Hirst, je v skutočnosti veľká produkčná spoločnosť. Pre mňa je ten žralok triviálna socha. To, že nie je z mramoru, nie je dôležité.

.čo je pre teba dobré súčasné umenie?
Klasická filozofia pracovala s nečasovosťou či nadčasovosťou. Hľadalo sa niečo, čo je principiálne. Neskôr prišlo uvedomenie času. Preto je súčasné umenie najproblematickejší termín, lebo sa začalo presúvať spolu s tým časom.

.čo sú kvality súčasného umenia, ako sa v ňom orientovať?
Vráťme sa k bezbrehosti. Keď nie je zem a nie je rieka, musíš nájsť tok a musíš nájsť ostrovy. Lebo roztrúsené zeme sú všade po okolí. Na to potrebuješ loďku a keď sám nevieš navigovať, tak potrebuješ aj nejakého navigátora. Otázka je, ako ďaleko chceš ísť. Shopping centrá sa často nazývajú galérie. To nie je absurdné. Ich architektonická štruktúra sleduje štruktúru galérií. My už dávno neplníme saturáciu zábavy a saturáciu vizuality.

.a čo plníte?
My sme teritórium výskumu a sebavyjadrenia. Podobne ako súčasná hudba.

.čo je Tranzit?
Tranzit je umelecká iniciatíva, ktorá funguje od roku 2002 a je špecifická tým, že existuje výhradne z mimoštátnych zdrojov. Má jedného korporátneho podporovateľa a tým je Erste Stiftung. Táto nadácia vznikla v polovici 19. storočia ako inicitíva jedného mnícha, ktorý považoval za dôležité vytvoriť pre ľudí možnosť, aby si spolu šetrili peniaze. Vzniklo to ako sporiteľňa. Išlo o to, aby si ľudia mohli sporiť a nasporené peniaze zhodnocovať. Erste Bank je „majetkom” nadácie. Táto nadácia podporuje aj Tranzit, ktorý tvoria autonómne organizácie v Strednej Európe. Tranzit nie je komunitou, ale produkčnou jednotkou.

.čo si myslíš o Košiciach ako o Európskom hlavnom meste kultúry?
Za posledné roky evidujem v diskurze, ktorý sa týka ministerstva kultúry, Kunsthalle, či „regiónov” obrovskú nezodpovednosť zo všetkých strán. Ja do projektu Košice EHMK nevidím a akosi prirodzene tomu nedôverujem.

.prečo?
Cítim aprioritu voči štátu ako takému a nedôveru voči tomu, ako funguje vzťah medzi štátom a regiónmi. Je tam umeleckým šéfom Vlado Beskid, ale neviem, či má dostatočné expertné kompetencie, teda nie som si istý, či to môže fungovať.

.ako vnímaš spor o Kunsthalle?
To je veľmi podobné. Hoci aktivisti, ktorí hovoria o Kunsthalle, vykonali obrovskú prácu v zmysle obnovenia toho, čo nazývame „verejným hlasom”, verím, že sa nemýlim v tom, že Kunsthalle je v tomto kontexte iba zástupný termín. V tom je trochu problém. Ja si nemyslím, že zriadením jednej inštitúcie sa naplnia očakávania a že sa vyriešia problémy. Ten problém je absencia dlhodobej kultúrnej politiky štátu. Dávať nádeje, že tu vznikne inštitúcia, ktorá všetky nešťastia zmení na šťastie, je nezmysel. Druhý problém je, že Kunsthalle je štandarda inštitúcie väčších rozmerov, medzinárodne orientovanej a autokraticky vedenej kurátorom. Ten je volený na 4- až 6-ročné funkčné obdobie, ktoré sa môže trikrát predĺžiť. Toto znamená Kunsthalle. No a teraz: ak založíme podobnú inštitúciu, tak to, ako sa bude táto inštitúcia vzťahovať k lokálnemu prostrediu, je na kurátorovi. V konečnom dôsledku tam môže byť jeden slovenský autor zastúpený na jednej skupinovej výstave ročne – čo to rieši? Že budeme mať kam v Bratislave chodiť na výstavu?

.a čo konflikt s Danubianou?
Bol som oslovený ministerstvom do správnej rady Danubiany. Zúčastnil som sa jedného stretnutia a po ňom som zistil, že ak to má byť práca poctivá, musí sa robiť na plný úväzok. Získal som oprávnený dojem, že to nie je tak myslené. Tak som sa ospravedlnil a ponuku som neprijal. Ten príbeh je jednoduchý. Dzurinda s Miklošom sľúbi Danubiane, že im dajú 12 miliónov. Keďže ministrom kultúry je Krajcer zo SaS, tak im z toho 5 miliónov zoberú. No a potom to musia nejako legitimizovať. Vytvoria preto správnu radu a pred Vianocami oznámia, že jedným šmahom splnia všetky požiadavky, dlhoročné traumy umelcov naraz. Ale z Danubiany nemôže vzniknúť Kunsthalle. Tá musí byť v centre mesta a musí žiť. Problémom je neodbornosť, nesústredenosť a neúcta voči sebe samým. Správame sa ako nesvojprávny región.

.sleduješ politiku?
Ako väčšina ľudí som v partajnom zmysle slova apolitický. V praktickom živote som pravicový a nesiem v sebe túžbu po tom, aby na Slovensku vznikla silná a inteligentná ľavica. Pôjdem voliť a budem sa snažiť byť racionálny a podporiť niečo, čo bude mať zmysel. Akokoľvek by som si racionálne v prípade SDKÚ hovoril, že to je v poriadku, to, čo sa medzičasom udialo, ich pre mňa vylučuje z diskurzu. Rorty povedal, že morálna evolúcia ľudstva spočíva v tom, ako široko sme schopní byť citliví k bolesti a potrebám iných. Preto ma nezaujíma ľavicové a pravicové, ale senzitívne a rozumné.

.posledná, možno kľúčová otázka tohto rozhovoru: Kedy Kosa z nosa vydá album?
Je to veľmi jednoduché: Neviem. Ja som povolaný hovoriť, v čom je problém, lebo ten problém som práve ja. Za posledné roky sa mi nakopilo toľko vecí, že posledného pol roka neriešim nič iné, než spomalenie vlaku, v ktorom sa veziem. Ide totiž príliš rýchlo na to, aby som z neho mohol vystúpiť a ešte musím prejsť niekoľko vagónov kým dôjdem k rušňovodičovi a poprosím ho, aby na najbližšej stanici zastavil.

Boris Ondreička/
Narodil sa v roku 1969, vyrastal a žije v Bratislave. Je textár a spevák skupiny Kosa z nosa. Na ŠUP študoval grafický dizajn, na VŠVU maľbu. Okrem vlastnej tvorby pôsobí v umeleckom združení Tranzit. Je manželom výtvarníčky Denisy Lehockej (o jej aktuálnej výstave viac na stranách 44 – 45). Dňa 29. februára bude v galérii HIT vernisáž jeho výstavy s názvom Elementárne blues.