Slávime výročie Novembra ’89, ale sám November ’89 akoby sa vytrácal: stačí pohľad na slovenskú vládu, na výsledky volieb v Česku, na proruskosť maďarského premiéra. Ako dopadne náš príbeh? .pod lampou sa zhovárame s Františkom Mikloškom a Petrom Zajacom, ktorí pri Novembri ’89 priamo boli.

36 rokov je doba, ktorá už dovoľuje istú bilanciu. Vystriedalo sa už dostatok vlád aj opozícií, reforiem aj ich napodobenín, korupcíí aj protestov proti nim, vrážd aj námestí proti nim, aby sme mohli povedať, kto sme.

Keď padal režim, ktorý na svoje prežitie používal okrem lži aj ruské tanky, jáchymovské cely, ostnaté drôty a ostré náboje, bolo to ako zázrak. Bola to neodovzdateľná generačná skúsenosť, no definuje všetko, čo nasledovalo.

So vznikajúcou vládou Českej republiky príde odlišná interpretácia demokracie. Mohlo by to viesť až k proruskému obratu? Odpovedá Tomáš Klvaňa.

Dobrý deň, je 36 rokov od pádu komunizmu. Kam sme sa za ten čas dostali? Kto sme a kam smerujeme? O tom je obálková téma nového .týždňa, vrátane rozhovoru s niektorými lídrami Novembra, a tiež ostrých pohľadov z Česka, Poľska a Maďarska. Pripravili sme tiež spomienku viacerých ľudí na Juraja Kušnierika, ktorý pred 10 rokmi odišiel. Želám Vám dobré novembrové čítanie.

Žijeme dobu, v ktorej chce byť takmer každý prvý. Od Trumpa cez Orbána a Fica až po Karasa a Hlinu, od médií po sociálne siete, od športu po umenie – dominuje ja, lajky, selfíčka, pretek o popularitu a výslnie. Juro Kušnierik sa tomu celý život vymykal.

Študenti popradského gymnázia sa zachovali dospelo. Odmietli únos Slovenska do ruského sveta, pričom identifikovali, kto za ním stojí. Skvelé. Už ostáva len jedna „maličkosť“.

Čo naše deti zažívajú v škole? Učíme ich to, čo potrebujú? Prečo nevieme urobiť spoločnú reformu školstva? Čo nás vo vzdelávaní čaká, ak ho nezmeníme?

Keď hľadáme cestu, ako zmeniť Slovensko a vrátiť ho do slobodného sveta, myslíme na právny štát, korupciu, lepšie fungujúcu ekonomiku a opozíciu bez jej ničiteľa. Ale problém dnešného Slovenska je hlbší, a stále sa zväčšuje.

Pred 35 rokmi sme mali v Československu a neskôr na Slovensku veľké sny o tom, čo všetko sa dá zmeniť. Aj v oblasti školstva. No to je chronický problém. O tom, ako sny dopadli a kam sa dajú posunúť, hovorí Daniel Bútora.