Kapela, ktoré v druhej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia založil v Kalifornii detroitský rodák, tenorsaxofonista Emilio Castillo je vskutku legendárna.

Na začiatku Emilia a jeho kolegov fascinoval soulový zvuk Motownu, ktorý obohatili o umne zaranžované dychy a vytvorili tak neobyčajne svižne funkujúci big band. 

Kapela odvtedy nahráva a koncertuje (aktuálna diskografia obsahuje viac než 20 titulov). Zvláštne je, že za tých viac než 40 rokov nikdy neskĺzla do sladkého popu a stále si zachovala veľkomestskú drsnosť a soulovú vrúcnosť. Pred inštrumentalistami stále stoja skvelí souloví speváci, ale - pri všetkej úcte - nie sú to oni, kvôli ktorým sa na koncerty Tower of Power chodí. Tým zázrakom je dychová sekcia. Od začiatku bola poznávacím znakom kapely a hoci sa jej členovia za 45 rokov menili, stále je jej najväčším pokladom. Nakoniec, na svoje albumy, či koncertné šnúry si ich pozývali ľudia ako John Lee Hooker, Santana, Bonnie Raitt či Elton John. A počuť ich napríklad aj na albume Public Image Ltd. That What Is Not. 

Počúvajúc ich aktuálne nahrávky sa človek nevyhne tomu otrepanému klišé o starom víne. Tower of Power jednoducho nie su ako šampanské, ktoré hostia nestačili vypiť a potom ho zabudli zazátkovať. Oni majú kvalitu archívneho vína.

Nakoniec, raz počuť je viac ako desaťkrát čítať. A raz vidieť a počuť, je viac ako desaťkrát len počuť.

Tower of Power vystúpia vo štvrtok, 21. júla v bratislavskom klube MMC (bývalý Babylon v budove bývalej YMCA).

To som napísal pred koncertom.

Štvrtkový večer v MMC otváralo trio RetroACT EXperience. Oskar Rózsa, Martin Valihora a Eugen Vizváry hrali ľahko a virtuózne, s hudby sa tešili rovnako ako my, čo sme ich počúvali.

Po pomerne krátkej prestávke prišli na pódium Tower of Power. Desať muzikantov, väčšinou (okrem speváka a jedného z dvoch trubkárov) vo vyššom veku. A začali hrať. Ako hovorí vo video rozhovore Oskar Rózsa, hudba Tower of Power sa za 43 rokov ich pôsobenia našťastie nezmenila. Hrajú soul a hrajú ho s totálnym porozumením, s čistotou a nadhľadom starých majstrov. Nie je to hľadanie, nie sú to experimenty, je to dlhoročné brúsenie nádherného diamantu. Zvuk dychovej sekcie mal hĺbku a všetky farby - od krochkania barytón saxofónu Stephana Kupku až po energické sóla Toma Politzera, bubeník David Garibaldi s basistom Francisom Roccom Prestiom boli tvrdí, presní, swingujúci, grúvujúci - vždy presne takí ako bolo treba, organista Roger Smith hral na svojom Hammonde bravúrne, spevák Larry Braggs bol všetkým, čo človek od soulového speváka očakáva.

Tower of Power hrali dve hodiny. Jeden krásny kúsok za druhým. Pesničky vo vysokom tempe vrcholiace extatickými chorusmi, aj melodické, harmonicky bohaté balady. 

Bol to výborný koncert. Čistá krása. Hudba v jednej z podôb svojej dokonalosti. Soul with the capital S.