V druhej polovici osemdesiatych rokoch český underground prekvital. Dekadentne temnú pražskú scénu tvorili kapely okolo klubu Na Chmelnici: Garáž, Jasná páka / Hudba Praha, Krásné nové stroje, Babalet, Psí vojáci, Ženy, za názov Půlnoc ukrytý comeback Plastikov a mnohí ďalší. V Brne v intelektuálne mimoriadne plodnom prostredí JAMU a Divadla na Provázku vyrástla nádherná džungľa hudobníkov, ktorí spájali rockerskú bezprostrednosť, s intelektuálnou hĺbkou a hudobnou bravúrou: Dunaj a Bittová, Z kopce / Ošklid, E, Ještě jsme se nedohodli, Pro pocit jistoty a niekoľko ďalších zvláštnych úkazov. Všetko ostatné bola periféria. Trenčín a Chór vážskych muzikantov a Bez ladu a skladu, Teplice a Už jsme doma, Bratislava a Zóna A.

No uprostred tej krásy sa v roku 1987 z ničoho nič objavila Mňága a žďorp z Valašského Meziříčí. Petr Fiala & comp. sa v prvých rokoch štylizovali do podoby večných a večne smutných detí - hrávali v krátkych nohaviciach a v detských námorníckych oblečkoch a spievali smutné, v podstate bezvýchodiskovo depresívne pesničky, na ktoré sa však dalo celkom dobre tancovať. 

Výhledově, Ne, teď ne alebo Hodinový hotel sa stali hitmi, hymnami nás, ktorí sme kocom osemdesiatych rokov vstupovali do života, zažívali prvé vážne lásky a vážne sklamania, potácali sa medzi hipisáckymi ideálmi, punkovým hnevom a existenciálnymi úzkosťami, bolo nám zle z komunistov a "toužili jsme sa prokopat ven." 

Zvláštne je, že Mňága pokračovala v tvorbe úžasných pesničiek aj ďalších dvadsať rokov. Pesničky Mňágy rástli a menili sa s nami. Adolescentný smútok vystriedala dospelácka melanchólia, do ktorej občas zasvietilo trochu nádeje a radosti. To všetko v nádherne prostých pesničkách a s Filiho mierne ironickým nadhľadom. Ten ho - našťastie - neopustil, ani keď sa zamiloval, znovu oženil a stal sa piatykrát otcom. Vďaka tej irónii majú aj pesničky o nájdenej láske akýsi melancholický závoj, sú presvedčivé a výborné.

Stojac v plnom Subclube si uvedomujem, že to všetko stále funguje. Mňága hrá presne to, čo má hrať a hrá to s chuťou, Petr je stále srandovný a ironický. No a ľudia o dvadsaťpäť rokov mladší ako my stále s vervou spievajú "Spaste svoje duše", "vylejzá slunko nad panelák, jak by sem rád vylez jednou taky tak," alebo "nechám si projít hlavou, kam všechny věci plavou, jestli je všechno jen dech, tak jako kdysi spolu v noci potmě na schodech..."