Ak sa začiatkom mesiaca dalo napísať, že zo slovenského primátu v covidových úmrtiach netreba robiť drámu, tak týždne udržiavania si tohto „prvenstva“ sú už poplašnou správou prvého stupňa. A marazmu nevidieť konca.

Tisíce obetí pandémie, notoricky sa vlečúca politická kríza a život s oklieštenými slobodami sú tri rany, ktoré deň po dni píšu najpohnutejší kus dejín demokratického Slovenska. Dokedy?

Do vlády Eduarda Hegera, ktorú prezidentka vo štvrtok vymenovala, sa premieta predovšetkým viera, že môže byť pre štvorkoalíciu čosi ako nový začiatok. Môže?

Už prvý týždeň Hegerovej vlády potvrdil zlé predtuchy ľudí, ktorí zotrvanie Matoviča ako člena vlády vnímajú ako kritickú prekážku normálnosti. Škandálny výlet do Moskvy na rokovania o vakcíne to len ilustruje.

Rok dvoch dvadsiatok vojde do kroník tým najhrubším písmom na celom svete,  avšak pre Slovensko bol výnimočný dokonca aj bez koronavírusovej pandémie. V akom zmysle?

Veto Veroniky Remišovej na nákup ruskej vakcíny, ktorým sa vzoprela väčšine troch strán koalície, zastavilo slovenskú vládu pred vykročením maďarskou cestou, kde sa už očkuje bez autorizácie európskeho regulátora.

Ani obeť Mareka Krajčího, ktorú Matovič zdanlivo akceptoval – očakával sa silnejší tlak na kompenzáciu – nevykoľajila štyri strany koalície z nútenej dráhy, na ktorej sa vezú až k zmaru. A možno k druhému pokusu s iným lídrom.

Iba päť minút trvalo zdanie, že výrok Ústavného súdu o protiústavnosti skracovania volebného obdobia urobí bodku za opozičnou agendou referenda. Potom sa prihlásil šéf Smeru.

Zástupy politikov a komentátorov, ktorí sa na čele so Zemanom priznávajú k veľkému omylu, keď ruský útok na Ukrajinu vyhlasovali za hlúposť, sú najvýrečnejším svedectvom, čo za šok zasadil svetu kremeľský diktátor.

Rusi sa správajú, akoby klinec po hlave presne trafil Edward Lucas. Ten totiž napísal, že „plánom Rusov bol blitzkrieg a potom kapitulačné rozhovory“. Nič z toho Putinovi nevyšlo.