svoj obraz síce autoritatívneho, ale viac-menej pragmatického vodcu, ktorý dôkladne prepočítava predovšetkým ruské záujmy, rozmetal Putin na márne črepiny. Natoľko, že čokoľvek v politike ešte urobí, do histórie vstúpi ako šialenec, ktorý po 75 rokoch mieru vrátil do Európy vojnu.

Predvídavejšia menšina – boli aj takí – dnes necíti zadosťučinenie, keď odkazuje, že „predstierať ohromenie, že ruský diktátor sa rozhodol zvrátiť geopolitické a bezpečnostné usporiadanie v Európe a obnoviť Sovietsky zväz z čias studenej vojny, môže len pokrytec alebo hlupák“ (Michael Žantovský). Mnohí dnes pripomínajú, že Putin k tomu smeroval najneskôr od dobytia Krymu. Len bolo treba správne čítať náznaky a neukájať sa pocitmi, že historický revizionizmus je „passé".  Napriek Krymu, samozvaným republikám, diverzným a hybridným operáciám a napokon obkľučovaniu celej Ukrajiny vojskami sa až do poslednej chvíle – ešte hodiny pred útokom – verilo, že vojnu nerozpúta. Rozpútal. 

Putinov revizionizmus je kľúčový. Pretože hoci Putin nenávidí Ukrajinu z celej duše (pozri televízny prejav z pondelka), jeho ozajstnou métou neboli Doneck a Luhansk, a nie je ňou ani Ukrajina, ale geopolitický prevrat, kontrarevolúcia aj so sférami vplyvu zo studenej vojny spred roka 1989.