Od smrti Steva Jobsa, zakladateľa Applu, guru informačnej revolúcie, uplynulo už takmer desať rokov. Internetom vtedy koloval jeho príhovor k absolventom Stanfordskej univerzity. Vďaka neformálnemu štýlu, a nezvyčajnej úprimnosti bola jeho reč veľmi pôsobivá. Nepredkladal teórie, delil sa o životnú múdrosť vyťaženú z osobnej skúsenosti. Akoby sme počúvali Koheleta 21. storočia. Študentom rozpovedal tri príbehy s jedinou pointou: Ak sa človek k nepriaznivému osudu, postaví správnym spôsobom, napokon dosiahne úspech. Jobsova reč je optimistická. Neubránil som sa však istým rozpakom. Vedú správne postoje, cez všetky prekážky naozaj k neodvratnému úspechu? To je naša téma. Vypočujme si, čo nám k tomu povie Kohelet.

Hlavnú silu pri riešení rómskej otázky má mať samospráva, hovorí bývalý štátny tajomník Vladimír Ledecký. Problém nášho spolužitia s touto menšinou treba riešiť, lebo inak sa nám to vypomstí. Prečo len 7 percent z peňazí určených na vytvorenie pracovných miest sa dostalo v skutočnosti na podporu a zvyšok si rozdelili komisie a ich kamaráti. Vladimír Ledecký sa kriticky vyjadruje aj o tom, ako funguje Remišovej ministerstvo.

Cestovať v dodávke je ako voziť si vlastný stan, viac by som sa bál nocovať v parku v Prahe než v dedinke v Albánsku. Miestni sa na nás nepozerajú ako na bláznov, ale ako na pútnikov, hovorí cestovateľ a fotograf Štefan Hon, ktorý cestuje s manželkou a tromi deťmi po Európe v dodávke a napísal o tom knihu Náš európsky denník. Malé deti sú pri cestovaní výhoda, je to komunikačný prostriedok, dodáva.

Z miliárd grantov a pôžičiek z plánu obnovy pôjde značná časť do zdravotníctva. Vyriešia miliardy eur v zdravotníctve akútne problémy, ktorým čelí naše zdravotníctvo, alebo sa peniaze minú v princípe a prevažne len na betón, maltu a prístrojové vybavenie?

Prečo stále venujeme tákú veľkú pozornosť sociálne vylúčeným komunitám? Má zmysel nalievať do nich peniaze? Kde sme počas pandémie zlyhali v prístupe k marginalizovaným rómskym komunitám? Prečo najchudobneších Rómov stále obháňame policajnou páskou v nútenej územnej karanténe? Kto je za to zodpovedný? Čo a kto je za konfliktom o Atlase rómskych komunít? Ktoré príklady dobrej praxe vieme využiť pri ďalších vlnách pandémie?

Čo je najťažšie na poste predsedu vlády? Môže fungovať premiér, ktorý nie je predseda svojej strany? Je Hegerova vláda s Matovičom schopná zmeny v správaní? A je schopná zmeniť Slovensko?

Keď sa podarí zaočkovať dostatočné množstvo ľudí, tak vírus nebude mať priestor na ďalšie mutácie. Ak vakcinácia vo svete zlyhá, tak sa budú objavovať aj nové varianty vírusu, tvrdí v rozhovore DVTV molekulárny biológ a genetik Michal Gaži, ktorý se podieľal na vývoji vakcín Pfizer a Novavax v Texas Biomedical Research Institute. Vakcíny podľa neho fungujú výborne a dávajú nám nádej, že sak koronavírusu zbavíme. Pri Sputniku V je problém kvalita a transparentnosť informácií. Ak by som si mohol vybrať, z Ruska by som nebral nič, dodáva.

Bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac hovorí vo videu nielen o rizikách, ktoré sú spojené s používaním vakcíny Sputnik V, ale aj o tom, či treba za jej nezákonný dovoz stíhať ex-ministra zdravotníctva Mareka Krajčího.

Sú vakcíny proti covid-19 bezpečné? Ako vlastne fungujú? Ako pokračujú práce na diagnostických testoch rakoviny? Tieto a ďalšie otázky sa v rozhovore s dnes asi najznámejším slovenským vedcom Pavlom Čekanom pýta Juraj Petrovič.

Mať tridsať tri rokov. Chvieť sa v krutej bolesti. Namáhavo dýchať. Naposledy vydýchnuť. No ešte pred tým zašepkať: „Dokonané je.“ Môže také čosi niekto vysloviť v hodine svojej smrti? Môžu to po ňom zopakovať tí, čo ho milovali? Aký život je v smrti dokonaný? Aké je to byť matkou, ktorá pochováva telo syna? Byť mladou ženou, ktorej náhle zomrel milovaný muž? Videl som jej tvár. Vytratila sa z nej každá stopa nádeje. „Jeho smrťou z môjho života zmizlo všetko podstatné. Prečo mám ďalej žiť?“ Spýtala sa ma. Keď zomrie mladý človek, jeho smrť považujeme za tragickú, lebo pretrhla neukončený život. Aký život je ukončený? Ako dlho je treba žiť, aby som mohol povedať: „dokonané je“? Keď starý ťažko chorý človek, umrie, povieme: „Bolo to pre neho vyslobodenie“. Možno azda takú smrť nazvať dobrou? Každá smrť predsa mení milovanú osobu na vec. Je azda niečo viac neprijateľné, než zvecnenie milovaného človeka?