na začiatku by sme si mali aspoň stručne vysvetliť, čo je vlastne zvuk a ako funguje jeho prijímač, ktorý má drvivá väčšina z nás dvojmo vo svojej hlave.

Zvuk je mechanické vlnenie vzduchu alebo akejkoľvek inej látky. Preto sa vo vákuu, kde nie sú žiadne látky, zvuk na rozdiel od svetla a ďalších druhov elektromagnetického vlnenia nešíri. Rýchlosť kmitania, čiže frekvencia, určuje výšku tónu, ktorý počujeme, amplitúda zas jeho hlasitosť. Keď zvukové vlny dopadnú na membránu ušného bubienka, prenesú sa mechanicky cez kostičky stredného ucha do slimáka vnútorného ucha, kde sa cez vlásočnicové bunky zvuk zmení na elektrický signál, ktorý sluchový nerv dopraví do mozgu. Ten signál vyhodnotí a my počujeme.

prvý záznam

Edison nebol ani zďaleka prvý, komu napadlo zaznamenať zvuk. Tým bol Francúz Édouard-Léon Scott de Martinville, redaktor a prepisovač vedeckých materiálov v parížskom vydavateľstve. Keď v jednej z vedeckých prác narazil na zobrazenie vyššie spomínaného stredného ucha s jeho kostičkami, napadlo mu „vyfotografovať“ slovo. Použil na to akustickú trubicu na tenšom konci uzavretú membránou a na membránu prilepil vlas divej svine. Rovnú tabuľku skla pokryl sadzami a posúval ju pod svinským vlasom rovnomernou rýchlosťou, zatiaľ čo hovoril do trubice. Vlas zobrazil v sadziach zvukovú vlnu. Scott de Martinville nerozmýšľal nad tým, ako zachytený zvuk znovu prehrať, jeho vynález mal slúžiť len optickému záznamu zvukov pre vedecké účely.