na zmiernenie nášho utrpenia využívame primárne tri nástroje. Dva z nich, sociálne väzby a mytológia, nás sprevádzajú od nášho zrodu ako biologického druhu. Ako hypersociálne a mýtofilné živočíchy – pozri napríklad Ladislav Kováč: O zmysle ľudského života – dokážeme nachádzať vysvetlenia a riešenia problémov, ktoré nemusia byť nevyhnutne racionálne a objektívne správne, ale sú ohromne užitočné vzhľadom na prežívanie našich životov. 

Tretím, relatívne novým nástrojom na znižovanie ľudského utrpenia, je veda. Jej vznik ako inštitúcie je možné datovať do 17. storočia, keď Francis Bacon nadväzujúc na galileovské tradície vyzdvihol dôležitosť empirických dát a experimentálneho overovania hypotéz a definoval základné poslanie vedy: zlepšovať kvalitu ľudského života. 

To, že sa vede toto poslanie darí plniť, je rovnako banálne konštatovanie ako úvod tohto textu. Anekdotickým dôkazom je napríklad to, že ho píšem vo vykúrenej miestnosti na stolnom počítači s prístupom k neobmedzeným zdrojom informácií a vďaka antibiotikám som sa mohol vrátiť do funkčného stavu len pár dní po tom, ako si môj imunitný systém nevedel poradiť s neželaným bakteriálnym votrelcom.

popularizačný paradox 

Je tu však paradox. Čím viac veda odhaľuje záhady sveta, tým je pre ľudí menej zrozumiteľná. V časoch, keď platilo aristotelovské pravidlo, že predmety padajú na zem, lebo tam je ic miesto, tomu rozumeli všetci. Keď Newton opísal gravitačný zákon, rozumeli tomu nadšenci, ktorí vynaložili isté úsilie, aby týmto pravidlám porozumeli. A nakoniec tézy, že čas je relatívny alebo že mačka môže byť zároveň živá i mŕtva, sa stali pre laikov, akokoľvek vzdelaných a inteligentných, neuchopiteľné.