neprišlo to ako udalosť, ale ako pocit, ktorý bolo možné cítiť všade naraz: Vladimir Putin doviedol Rusko do slepej uličky a nikto nemá plán, čo sa má diať ďalej. Prvým prejavom je zmena jazyka, ktorý používajú vysokí predstavitelia, regionálni guvernéri aj podnikatelia — prestali hovoriť v prvej osobe množného čísla, keď opisujú konanie štátu.

Ešte minulú jar bolo všetko „my“ a „naše“. Putinova vojna proti Ukrajine môže byť bezohľadná a neúspešná, no bola zdieľaná. „My“ sme jej boli súčasťou a pre všetkých „nás“ by bolo lepšie, keby sa skončila skôr. Dnes však opisujú dianie ako „jeho“ príbeh, nie „náš“. Nie náš projekt, nie naša agenda, nie naša vojna.

Jeho rozhodnutia sú označované ako „zvláštne“. Ešte zvláštnejšie je však to, že vôbec o niečom rozhoduje. Nejde už len o klesajúcu popularitu. Budúcnosť sa už nepopisuje ako výsledok toho, čo rozhodne Putin, ale ako niečo, čo sa bude vyvíjať nezávisle od neho — a možno už aj bez neho.

Táto zmena jazyka neznamená vzburu. Autoritársky systém môže dlhý čas prežívať vďaka strachu, zotrvačnosti a represii. Stále má monopol na násilie, no stratil monopol na formovanie budúcnosti. V minulosti mal režim napriek všetkým klamstvám určitý projekt, ktorým sa mohol chváliť: „obnovu štátnosti“ či opätovné presadenie sa ako „energetická veľmoc“. Existovala dokonca aj „modernizácia“ pred obratom k ultrakonzervativizmu a vojne.