v auguste 1968 som mal tri roky. Ty si mal koľko?
Dva.
a vyrastal si kde?
V okrese Svidník.
takže aj keď sme to v podstate zažili, vlastne to poznáme len z rozprávania. Čo sa doma hovorilo o šesťdesiatom ôsmom?
Viem, že otec spomínal na udalosti v Prešove, neviem, či tam bol osobne, alebo mu o tom rozprávali. O tom, ako bol Prešov obsadzovaný, ako došlo k nejakým potýčkam, ako ľudia hádzali z balkónov tehly na vojenskú techniku. Hovoril aj, ako sa ruskí vojaci čudovali, že všade máme mestá – ešte aj dediny na východnom Slovensku vyzerali pre nich ako mestá.
po prvotnom vzmachu, keď sa bojovalo o televíziu, rozhlas a boli plné námestia, prišla normalizácia, ľudia museli podpisovať vyhlásenia, že súhlasia s okupáciou, inak by ich vyhodili zo zamestnania. Hovorí sa, že dodnes si v mentalite nesieme to zlomenie sa. Je okupácia jedným z dôvodov, že máme stále problémy so základnými postojmi slobody a dôstojnosti?
Myslím, že je to jeden z dôvodov, prečo s tým má problém hlavne tá generácia, ktorá to zažila v dospelom veku, teda hovorím o starších ľuďoch. To, čo sa čiastočne odovzdáva z pokolenia na pokolenie, je pohľad na svet, v ktorom o nás rozhodujú silnejší. O nás bez nás, treba sa prispôsobiť. To je dosť prítomné v našej politickej kultúre. V 70. rokoch nastalo zlomenie pocitu, že si môžeme veci organizovať sami a inak. Tá trauma v nás, jednoducho, je.
podľa nedávneho prieskumu by dnes voľby dopadli diametrálne odlišne, ak by volili len starší alebo len mladší ľudia. U starších by vyhrali strany, ktoré reprezentovali unesený štát. U mladších by vyhrali iné strany. Je aj toto dôsledkom traumy z roku 1968?
Myslím si, že áno. Boli to zlomy v životoch a rozčarovanie v politike. Bola tu snaha niečo zmeniť a robiť inak, a tá snaha nevyšla, pretože zasiahla cudzia moc. Dedičstvom je názor, že nemôžeme nič robiť samostatne, pretože aj tak niekto zasiahne zvonku. Preto tu dnes tak dobre fungujú konšpiračné interpretácie. Dezinformácie, ktoré šíri ruská propaganda, fungujú najlepšie na Slovensku a v Bulharsku. Je to nedôvera v to, že si môžeme veci spravovať sami, nezávisle, pretože skôr alebo neskôr tu bude cudzí pán. To sú dejiny Slovenska, má to súvis s tým, že sme boli súčasťou iných štátov, aj keď to je dávnejšia minulosť. Rok 1968 na desiatky rokov zlikvidoval schopnosť žiť politicky samostatne, slobodne. Dôsledkom roku 1968 bolo, že sme sa stali väčšími otrokmi.
skúsenosť s okupáciou buď Ruskom, alebo Sovietskym zväzom má veľmi veľa štátov. Čo to znamená?
Putin hovoril, že najväčšou tragédiou 20. storočia je rozpad Sovietskeho zväzu a historického Ruska, lebo hranice ZSSR viac-menej zodpovedali hraniciam historického Ruska. Po prvej aj druhej svetovej vojne došlo k posunom, ale tých 15 republík bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré boli súčasťou cárskeho Ruska, to je podľa Putina historické Rusko a v podstate celá ich politika je pocit historickej krivdy a nespravodlivosti, že ten štát už neexistuje. Nemôže kontrolovať územia, ktoré kontroloval, a podľa Putina má na to stále právo. To je čistý imperializmus. Umocňovaný pocitom krivdy. Celá Putinova politika je snahou nastoliť z jeho pohľadu spravodlivosť. Teda znovu získať kontrolu nad stratenými územiami.
zastavme sa pri tej krivde. Z nášho hľadiska bola krivda, že nás Rusi okupovali, z poľského hľadiska udalosti v 80. roku, z východonemeckého hľadiska v 50. rokoch, v Maďarsku v 50. rokoch a predpokladám, že v Gruzínsku a ďalších bývalých republikách ZSSR je krivda to, že ich Rusi chceli okupovať a určovať, ako majú žiť a čo si majú myslieť. Ako môže mať pocit krivdy ten, ktorý tých iných okupoval?
Spomeňme si na december 2021, pár mesiacov pred vojnou, keď Rusko ultimatívne vyhlásilo, ako si predstavuje európsku bezpečnostnú architektúru. Podmienkou bol návrat pred rok 1997. Čiže návrat pred prvú vlnu rozširovania NATO a EÚ. Tak to je ruská predstava, kde je sféra vplyvu Ruska. Putin kombinuje tradíciu cárskeho Ruska a Sovietskeho zväzu. Za Sovietskeho zväzu sme mali vykolíkovaný železný múr, kde si Moskva robila svoje poriadky. Keď došlo k pnutiam v Maďarsku, u nás alebo Poľsku, beztrestne zasiahla a nebola žiadna šanca na to, aby prišla reálna pomoc z druhej strany.
sita/apPutin vedel už minimálne od roku 2007, že rozpúta krvavú vojnu, aby ukojil svoje imperiálne chúťky. Prvé bolo na rane Gruzínsko, neskôr Krym, Donbas, Luhansk. Keďže Západ bol nečinný, rozhodol sa obsadiť celú Ukrajinu.
To sa ale zmenilo po rozpade Sovietskeho zväzu a celého východného bloku. A Putin to chce vrátiť do stavu, v ktorom by sme sa spolu s inými krajinami nestali Ruskom, ale boli by sme podriadení a subordinovaní, boli by sme v sfére vplyvu Ruska.
toto chápem. Ale ako môže mať pocit krivdy niekto, kto iným krivdil?
Putin nerozumie, že iní môžu mať pocit krivdy. On to berie ako právo Rusov byť nad inými a riadiť ich. Pričom je rozdiel medzi tým, že si chce podriadiť bývalý východný blok, a tým, ako sa pozerá na Ukrajinu a Bielorusko. Existenciu týchto krajín Putin popiera – považuje ich za Rusko. Podľa neho je Ukrajina západný výmysel. Všetko, čo zdôvodňuje inakosť Ukrajincov, je podľa neho fašizmus.
dospelý človek má schopnosť vnímať iného dospelého človeka ako samostatnú bytosť. Medzi národmi by to malo byť podobné. Ak sú pre lídrov Ruska iné štáty len nejaké územia, kde žijú nejakí ľudia, ale Rusi tam majú právo vládnuť – o čom to svedčí?
O iracionálnom uvažovaní – iracionálnom z nášho pohľadu. Pre Putina je racionálna práve tá iracionalita. Tento iracionálny charakter to nabralo od roku 2007, od toho roku je militarizácia ruského verejného priestoru a vzdelávania prípravou obyvateľstva na vojnu. S tým, že sme obkľúčená pevnosť a chcú nás a naše historické územie zničiť.
do roku 2007 bol Putin iný?
Dovtedy sa správal z nášho pohľadu racionálne, snažil sa dohodnúť. Vždy mal cieľ vrátiť Rusko do najvyššieho klubu, aby sa vo svete neudialo nič bez ich súhlasu alebo bez ich účasti. Od Petra I. bolo Rusko súčasťou všetkých mierových kongresov – veľmocou, ktorá patrila k tým, čo si rozdelili Európu. Od porážky Švédov v roku 1721, Nyštadského mieru a Vestfálskeho systému, keď boli nejaké vojny, zišli sa veľmoci a rozdelili si Európu, aby sa dosiahol nejaký rovnovážny stav. A Rusko bolo vždy pri tom. Po rozpade ZSSR mali pocit, že musia byť naďalej súčasťou toho systému, musia spolurozhodovať. Zo začiatku to Putin skúšal diplomaticky. To bolo obdobie jeho vzťahov s Georgeom Bushom mladším. Po útoku na dvojičky v roku 2001 došlo k zblíženiu a Rusi Američanom dosť pomohli. V máji 2001 vznikla rada Rusko – NATO a zdalo sa, že sme našli nejaký modus vivendi. Rusi mali zastúpenie v sídle NATO, v hlavnom štábe v Bruseli, ich experti boli pozorovateľmi v pracovných skupinách NATO. Takže keď sa vyhodnocovali nejaké riziká pre bezpečnosť členských krajín NATO, Rusi sa k tomu mohli vyjadrovať. Lenže potom prišiel rok 2003, keď sa nalomil vzťah Bush mladší – Putin. Američania zasiahli v Iraku, vznikla koalícia Putin – Chirac – Schröder, takzvaná Os mieru, vznikol projekt Spoločné priestory EÚ s Ruskom. Toto trvalo do roku 2006 – 2007.
čo sa vtedy zmenilo?
Boli dva faktory, ktoré spôsobili, že došlo k otočke. Putin sa snažil využiť obdobie do roku 2006 na diplomatické kontakty a vzťahy so svetovými lídrami. Snažil sa vrátiť Rusko z pozície marginalizovaného štátu, na ktorý všetci kašlú, do kľúčovej politiky. Bol pre nich šok, keď niekto, v tomto prípade NATO, urobil niečo bez toho, aby sa ich opýtal. A do toho prišli farebné revolúcie na Ukrajine, v Gruzínsku, Moldavsku, Kirgizsku a ďalších postsovietskych krajinách. Došlo k revolúciám, ktoré zmietli postsovietske elity, ktoré tam zostali ešte z čias ZSSR. To už Rusi vyhodnotili ako neprípustné. Aby na Ukrajine a inde chceli mať ľudia iný režim a vyhraniť sa voči Rusku?
Druhým faktorom bolo, že vo Francúzsku skončil Chirac a prišiel Sarkozy, a v Nemecku skončil Schröder a prišla Merkelová. Obaja mali iný prístup k Rusku, iné vnímanie. Putin mal pocit, že roky investoval osobnú energiu do diplomacie s lídrami sveta a zdalo sa mu, že je úspešný. A zrazu sa všetko zrútilo a ešte tie farebné revolúcie mu dali ranu pod pás. No a odvtedy sme svedkami militarizácie Ruska. V roku 2008 prišlo Gruzínsko a potom v roku 2014 Krym, a potom táto vojna.
keď Sovietsky zväz vlastnou vinou skolaboval, bolo úplne logické, že jeho násilím pripojené súčasti sa chceli osamostatniť. Videli, že existuje iný svet, kde sa budú mať lepšie. Rusi ich zničili ekonomicky, politicky, civilizačne a keď sa prihlásili do západných štruktúr, tak sa tomu čudovali? Ako mohli nevidieť, že to nie je krivda, čo sa im stalo, ale logický dôsledok toho, ako fungovali?
To je otázka za milión. Keď som bol ešte v Sovietskom zväze – študoval som tam v polovici 80. rokov –, stretával som sa s argumentom, že oni si uťahujú opasky, aby sme sa my mali lepšie. My, ich satelity. To bol normálne rozšírený názor, nielen medzi obyčajnými ľuďmi, ale aj medzi profesormi, vysokoškolskými študentmi a tak.
čiže keď sme od nich odišli, vlastne sme boli nevďační?
Áno. Oni nám vždy pomáhali, zachraňovali nás, a my takto. A ešte iný vzťah majú k bývalým územiam cárskeho Ruska. Putin obviňuje Lenina, že bol idiot, lebo dovolil federalizáciu centralistického štátu a vymyslel štáty ako Ukrajina.
historické Rusko je pojem, ktorý Putin používa ako argument, že štáty, ktoré pod neho spadali ako Gruzínsko, nemajú právo existovať?
On hovorí, že ak chcú existovať ako štát, musia byť podriadení.
prečo?
Lebo Rusi na to majú právo. Je to imperialistický argument.
keby si sa svojich ruských spolužiakov opýtal, či má Gruzínsko právo na existenciu, čo by povedali?
Mohli o tom pochybovať, ale nikto nerozmýšľal nad takým niečím, že sa to rozpadne a že vzniknú nezávislé štáty.
má väčšina ľudí v Rusku pocit, že okolité krajiny, štáty, národy...
...majú byť podriadené Rusku.
a toto sa im dostalo do hláv na základe čoho?
To je ten problém. Ako som hovoril, od roku 2007 sa začala militarizácia spoločnosti. Typickým prejavom sú vojenské prehliadky na 9. mája: my sme vyhrali, my sme oslobodili Európu od fašizmu, my sme im pomohli a máme právo vládnuť v tejto časti sveta, je to naše morálne právo. A oni musia byť vďační, že ich podporujeme, chránime. Je to čisto vazalská predstava o tom, ako môžu fungovať štáty. A to nehovorím o Ukrajine a Bielorusku, lebo tie v poňatí ruského imperializmu neexistujú. To sú len pomýlení Rusi, ktorých ovplyvnil Západ. A Ukrajina je vrchol západnej drzosti.
po rozpade Sovietskeho zväzu podpísali Rusi v Budapešti z vlastnej vôle, že ak sa Ukrajina vzdá jadrových zbraní, garantujú spolu s USA a Britániou jej územnú celistvosť. Ukrajiny, nie nejakej súčasti Ruska. Sami to podpísali.
To bolo pred Putinovým nástupom k moci. Putin nastúpil v roku 2000 a rok predtým zahájilo NATO operáciu v Juhoslávii bez konzultácie s Rusmi. Také niečo sa Rusom stalo prvý raz od čias Petra I. a nevedeli to stráviť. Putin sa pokúšal o znovuzískanie veľmocenského vplyvu najprv diplomatickou cestou, ale keď sa mu to nepodarilo, zmenil prístup.
lenže oni prehrali studenú vojnu a prišli o veľmocenské postavenie vlastnou vinou. Tým, ako na tom boli ekonomicky, tým, ako sa tam žilo. Bol to nefungujúci režim, ktorý prehral, a tak je logické, že veci potom nebudú tak, ako veci predtým.
S tým súhlasím, je to tak. Ja sa len snažím vysvetliť, ako asi rozmýšľa Putin.
ale mne sa zdá, že to je vopred stratená snaha. Ak prípadným súčastiam svojho spoločenstva ponúkaš iba neslobodu a nefungujúcu ekonomiku, tak to je také nepríťažlivé, že sa k tebe nikto dobrovoľne nepripojí.
Oni takto neuvažujú. A nielen oni. Vezmime si nášho južného suseda, ktorý má pocit trianonskej krivdy. Ja som bol v roku 1994 na konferencii v Moskve a tam ma veľmi prekvapila súhra medzi maďarskými a ruskými expertmi, ktorí stále otvárali otázku národnostných menšín. Rusi voči postsovietskym republikám, v ktorých žije 25 miliónov Rusov.
a kto rozhodol o rozpade Sovietskeho zväzu?
Ten štát skolaboval. Ale to bolo za Jeľcina, Putin prišiel až potom. A zdá sa mi, že od roku 2007 je Putin v permanentnom stave vojny a konfrontácie. Ukončenie tohto stavu pre neho znamená celkový koniec. Je to iracionálne, ale potrebujeme tomu rozumieť. Pretože sa nás to týka, keďže to spôsobuje vojnu.
rusko je krajina, v ktorej klesá počet obyvateľov, v ktorej je obrovský alkoholizmus, obrovský počet potratov, dochádza k obrovskému úniku mozgov. Krajina, ktorá technologicky zaostáva a žije z vývozu nerastných surovín. To všetko sú znaky nefungujúcej krajiny. A oni namiesto snahy o obnovenie fungovania chcú byť naďalej takí silní, ako keby boli vyspelou ekonomikou. To čo je za postoj?
Oni sú presvedčení, že majú právo spolurozhodovať o tom, čo sa deje vo svete. A že ich majú všetci rešpektovať a báť sa ich. Bez toho, že by dali nejakú víziu modernizácie Ruska. Naozaj žijú z vývozu surovín. Od roku 2003 získali obrovské zdroje z rastu cien ropy, tie použili podľa nórskeho modelu na vytvorenie Fondu národného blahobytu, ktorý sa stal zdrojom Putinovej ekonomickej moci. My sme tu raz mali premiéra, ktorý sľuboval dvojnásobné platy, Putin od roku 2000 do roku 2013 reálne zvýšil platy vo verejnej sfére šesťnásobne. A z toho fondu financujú ešte aj túto vojnu. Pričom len tento rok ich vojna bude stáť asi sto miliónov dolárov. Ale to im nevadí. Systém medzinárodných vzťahov, v ktorom Rusko nehrá kľúčovú úlohu, je podľa nich nespravodlivý a oni sa rozhodli túto nespravodlivosť odstrániť.
ako to, že nehrajú kľúčovú úlohu? Veď sú stálym členom Bezpečnostnej rady OSN.
Ale to im nestačí. Ich predstava je, že keď chce NATO zakročiť v Juhoslávii alebo USA v Iraku, majú sa najprv spýtať Rusov. Putinova predstava je, že budú spolurozhodovať o všetkom, čo sa týka medzinárodnej bezpečnosti, najmä európskej.
a o čom by chceli v Európe rozhodovať?
O všetkom. Napríklad aj o tom, kto môže byť súčasťou NATO. Alebo kto by mal z NATO vystúpiť. Určite by napríklad chceli, aby sme my z NATO vystúpili.
ale veď musia vedieť, že s tým nebudeme súhlasiť.
No, a preto idú do konfliktu. Lebo to chcú zmeniť. Je to šialená logika, ale tak to funguje.
oni majú nad nami pocit nadradenosti?
Nielen nad nami. Podľa mňa sú presvedčení o tom, že Rusko je osobitná civilizácia, ktorá chráni tie najlepšie konzervatívne hodnoty.
ktoré hodnoty Rusi bránia?
Napríklad vzťah jednotlivca a štátu. Podľa osvieteneckých predstáv má štát slúžiť človeku, podľa Rusov sa prijatím týchto myšlienok začalo zahnívanie Západu. V ruských predstavách je človek šťastný, musí byť šťastný, keď slúži štátu.
a kto je štát?
Štát je jeho líder, čiže cár.
to je čo za hodnota?
To je hodnota ruského sveta. Tak to je podľa nich všade a demokracia slúži len na zastierania toho, že to je takto. V Rusku je to však priznané a jasné: máme tu autokraciu, milujeme cára a sme šťastní.
ale veď nie sú šťastní.
Oni si myslia, že sú.
dobre, tak ak sú toto ich hodnoty, ktorým dávajú prednosť pred slobodou, tak nech si v tom žijú. Ale prečo chcú donútiť aj iných, aby v tom žili?
Dobrá otázka. Oni cítia, že okrem hodnôt majú aj nárok na veľký štát.
odkiaľ majú taký nárok? Od Boha?
Áno, od Boha. Berďajev, Solovjov, Iljin, Leontiev – to sú ruskí filozofi hlásajúci, že Rusko je osobitá civilizácia a jej misiou je spása sveta. Cárizmus je daný od Boha a jeho úlohou je záchrana sveta.
ja si myslím, že to je zjavný blud.
Ja s tebou súhlasím.
ako sa máme stavať k štátu, ktorého filozofia je postavená na zjavnom blude?
V Putinovom prípade je to jednoduché, pretože s ním sa už o ničom dohodnúť nedá. On je s nami vo vojne, na ktorú sa systematicky pripravoval od roku 2007. S ním sú dohody nemožné, jediná možnosť je vymeniť Putina a pokúsiť sa dohodnúť s jeho nástupcom, ak sa to bude dať.
pred mnohými rokmi si .pod lampou vystupoval ako človek, ktorý hľadá možnosti pomoci ruským demokratickým politikom. Neskôr si ale rezignoval a tvoj postoj bol, že keď tam nedokážu mať demokraciu, tak nech ju nemajú, ale nám nech dajú pokoj. Čo si myslíš teraz?
No, pokoj nám nedali. Začali vojnu, my sme s Ruskom vo vojne. Oni sú v tej vojne radi, je to v súlade s tým, čo si myslia o svojom svete a o svojich právach. A Rusi tú vojnu neukončia. Za Putina ju nemôžu ukončiť, pretože koniec vojny by bol koncom Putinovho režimu.
a vieš si dnes predstaviť Rusko, na čele ktorého nie je Putin?
Viem si to predstaviť. Dokonca to môže byť celkom blízko, aspoň ja tak čítam celú tú „story“ s Prigožinom. Ten človek sa pokúsil o prevrat, zastal dvesto kilometrov pred Moskvou, obsadil dve kľúčové vojenské základne, obsadil štáb velenia v Rostove na Done, prešiel Tulskú oblasť, zostrelil šesť lietadiel. V ten deň o desiatej ráno mal Putin prejav: vlastizrada, zastaviť, potrestať, zničiť, eliminovať. A v ten istý deň o piatej večer: dohoda.
a čo z toho vyplýva?
Z toho vyplýva, že Putin nekontroluje situáciu v Rusku. Cár nemôže hovoriť o desiatej ráno jedno a o piatej večer úplne iné. Čo je to za cára, ktorý nedokáže potrestať takúto vzburu? Navyše, Prigožin mal predtým turné po Rusku, kde vo verejných prejavoch vyvracal jeden po druhom všetky Putinove argumenty pre vojnu. Ukrajina neexistuje? Veď jej existenciu sme uznali už za cárskeho Ruska! Chcela na nás zaútočiť? Hlúposť! Chcelo na nás zaútočiť NATO? Hlúposť! Genocída na Donbase? Lož!
Prigožin povedal A a mne z toho vyplýva nevypovedané B, ktoré by mohlo byť v Rusku politickým programom pre tých ľudí z Putinovho najbližšieho okolia, ktorí tú vojnu chcú zastaviť.
no ak by to mal byť Prigožin so svojimi vrahmi, tak to nie je veľmi povzbudzujúca nádej.
Nemusí to byť on, aj keď to zrejme bude niekto z Putinovho okruhu. Na budúci rok v marci by mali byť v Rusku prezidentské voľby, možno budeme svedkami riadeného odovzdania moci. A potom by možno postupné dohody s Ruskom prestali byť vylúčené.
boris nemeth
alexander Duleba Narodil sa v roku 1966. Je vedúcim výskumníkom programu Východná Európa – Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku. Venuje sa výskumu zahraničnej politiky Slovenska, domácej a zahraničnej politiky krajín bývalého ZSSR, predovšetkým Ruska a Ukrajiny.