Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Okupácia – jedna z mnohých

.týždeň .témy

To, čo zažilo Československo 21. augusta 1968, zažili iné krajiny predtým aj potom. Prečo má Rusko, či už komunistické alebo nie, neustále nutkanie niekoho okupovať? Prečo opakovane obsadzuje a zotročuje iné krajiny? A čo sa s tým dá robiť?

Téma .týždňa: Okupácia – jedna z mnohých
21. august 1968 Karlove Vary, Československo: Mladí ľudia protestujú proti sovietskej okupácii. FOTO BETTMANN/GETTY IMAGES

OBSAH

Prečo Rusko potrebuje okupovať susedov .štefan Hríb .martin Mojžiš
My sme s Ruskom vo vojne .štefan Hríb
1968: logika znásilnenia .tomáš Zálešák
Dva z miliónov príbehov okupácie .marian Jaslovský .post Bellum
L

Prečo Rusko potrebuje okupovať susedov

.štefan Hríb .martin Mojžiš .témy

Za najdôležitejšie dátumy svojich životov považujú obidvaja autori 21. august 1968 a 17. november 1989. Prvý z týchto dní až na dreň odhalil povahu komunistického režimu, druhý ten režim ukončil. Ale vpád „spriatelených“ vojsk nebol len komunistickým huncútstvom. Mal aj iné zdroje.

vo svetle vojny na Ukrajine je dôležité uvedomiť si, že okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy pod vedením Moskvy nebola len prejavom komunistického cynizmu, ale aj ruského imperializmu. To prvé bolo skoro všetkým jasné už pred 55 rokmi, to druhé začína byť mnohým jasné až teraz.

Okupácia Československa sa občas chápe ako korunný dôkaz o povahe komunizmu. Najneskôr vtedy už bolo väčšine svetových ľavicových intelektuálov zrejmé, že uverili nerealizovateľnej utópii, ktorá sa v skutočnosti prejavovala ako neľudská a zločinná. Korunných dôkazov pritom bolo od krvavej komunistickej revolúcie v Rusku ďaleko viac. Dokonca už samotný ideový základ komunizmu – vrátane triedneho boja – predurčoval jeho tragické dôsledky. Napriek tomu otvoril oči mnohým západným ľavičiarom až august 1968. V istom zmysle teda môžeme povedať, že pre Západ mal tento dátum aj isté pozitívum – znamenal koniec viery v zločinný sovietsky režim. 

Pre samotné Československo znamenala okupácia niečo celkom iné – celonárodné lámanie chrbtíc a prehĺbenie presvedčenia, že v živote nie sú dôležité ideály, ale výlučne len prežitie. Toto dedičstvo si dodnes nesie najmä staršia generácia, ktorá zažila normalizáciu, vynucované súhlasy so sovietskou agresiou, a teda vlastné poníženie. Aj preto volí táto generácia tak, ako volí. Ale jej skúsenosť je prítomná o dosť širšie, pretože žiadna generácia nevyrastá oddelene od životných stratégií tých predošlých.

A čo tento akt agresie, ktorý sa stal jedným z dôvodov pádu komunizmu, urobil s Moskvou? Žiaľ, pri pohľade na ruskú agresiu na Ukrajine možno povedať, že nič. Prišiel síce Gorbačov a potom aj pomerne tiché slová ľútosti, tie však boli rýchlo prehlušené inou ľútosťou – za Sovietskym zväzom. Čiže za takým postavením Moskvy, ktorá mohla susedným štátom a ďalším „satelitom“ diktovať spôsob života, myslenia, kultúry či dokonca obliekania.

Ľútosť za takýmto usporiadaním sveta nie je ľútosťou za skrachovaným komunizmom, je to oveľa viac ľútosť za mocenským postavením Ruska. Prečo to Rusko potrebuje? Prečo potrebuje svoje okolie opakovane okupovať, ponižovať a aj vyvražďovať? Prečo mu je ľúto za najzločineckejším obdobím svojej histórie, v ktorom má na svedomí desiatky miliónov obetí? Prečo sa vracia k masovému vrahovi Stalinovi? Prečo sa nedokáže na Čechov, Baltov, Gruzíncov či Slovákov pozerať ako na ľudí, ktorí chcú žiť podľa vlastných predstáv? A prečo chce dnes zničiť Ukrajinu? 

gangy a gangstri

Na vyššie položené otázky sa dá pozerať z viacerých uhlov. Jedným z nich je pohľad na zločinné režimy cez ich definičnú vlastnosť, ktorou je práve ich zločinnosť. Ide o dôsledok nejakých hlbších príčin, alebo je zločinnosť primárnou vlastnosťou, ktorá určuje všetko ostatné? Sú zločiny taktickou alebo dokonca až strategickou nevyhnutnosťou, alebo sú podstatou, ktorá sa z viac-menej marketingových dôvodov rada zaobaľuje do nejakej ideológie?

Vyššie položenú otázku môžeme poľahky personifikovať. Napríklad v prípade J. V. Stalina znie takto: Bol Stalin predovšetkým komunista, ktorý bez škrupulí používal zločinecké metódy, alebo to bol primárne zločinec, ktorý z nejakých (možno psychologických) dôvodov potreboval akúsi (možno hocijakú) dogmatickú ideológiu? A v prípade V. V. Putina to znie takto: Je Putin drobný petrohradský chuligán, ktorý sa z pouličného gangu vypracoval cez KGB až do vedenia štátu, alebo sa do vedenia štátu prepracoval takmer celý gang, ktorý po ceste len menil rozsah svojej pôsobnosti?

24. august 1968 Praha, Československo: Ľudia v uliciach mesta mávajú krvavou vlajkou pred zrakmi sovietskych vojakov, ktorých poslala Moskva, aby potlačila rodiace sa demokratické procesy v krajine.BETTMAN24. august 1968 Praha, Československo: Ľudia v uliciach mesta mávajú krvavou vlajkou pred zrakmi sovietskych vojakov, ktorých poslala Moskva, aby potlačila rodiace sa demokratické procesy v krajine.

Stalin celkom určite bol v mladosti gangster, ktorý prepadával banky a poštové vozy. Putin celkom určite dodnes úzko spolupracuje s kamošmi z petrohradských ulíc. To, samozrejme, nedokazuje hypotézu o primárne zločineckej povahe ich režimov. Ale robí ju o čosi prijateľnejšou. Poďme sa teda pozrieť, čo nám táto hypotéza hovorí o povahe ruskej okupačnej obsesie. A najmä, či nám hovorí niečo o tom, ako sa máme zoči-voči tejto obsesii Lchovať.

Organizovaný zločin má všade na svete teritoriálnu štruktúru. Jednotlivé gangy či mafie operujú na vlastnom území a mier medzi nimi vládne len dovtedy, kým sú hranice týchto území vzájomne rešpektované. Ak niekto vaše územie nerešpektuje a pokúša sa tam rozšíriť svoje pole pôsobnosti, musíte sa brániť. Ak sa totiž nebránite, nielenže prichádzate o časť svojich ziskov, ale navyše vysielate jasný signál o svojej slabosti. A vysielať dlhodobejšie takýto signál znamená, že o svoje územie prídete. Tak, že ho zaberie niekto silnejší.

Zločinec odchovaný takýmto prostredím má zrejme značne vyvinutý cit pre vlastné teritoriálne ohrozenie, rovnako ako cit pre signály o slabinách susedov. Ak sa sused začne javiť ako slabý, je prirodzené pokúsiť sa zmocniť jeho územia. Jednak tým získate jeho zdroje a jednak zabránite tomu, aby jeho teritórium zabral niekto iný. To druhé je možno ešte dôležitejšie, ako to prvé – z nového suseda by sa totiž mohol vykľuť príliš silný sused a ten by si mohol začať robiť zálusk na vaše územie.

Gangsterská mentalita sa zdá byť v tomto smere až dojímavo jednoduchá a priamočiara – za každých okolností brániť svoje teritórium a vždy, keď sa dá, pokúsiť sa ho rozšíriť. Rozšírenie pritom nemusí prebehnúť formou priameho zabratia, môže mať feudálnu formu léna udeleného podriadenému gangu.

Čo sa stane, ak sa človek s takouto mentalitou dostane do čela štátu, akým je Rusko? Je vcelku pravdepodobné, že všetky krajiny bude vnímať ako územia jednotlivých gangov. Nič iné nepozná, všetko sa mu javí ako boj gangov o územie a vplyv. Takýto človek bude všetkých slabších susedov vnímať ako potenciálnu korisť. Okrem toho sa bude dosť výrazne (alebo až panicky) báť, že sa tejto potenciálnej koristi zmocní niekto iný. To by totiž znamenalo silný gang v bezprostrednej blízkosti, čomu sa rozvážny gangster radšej vyhne.

Uvažovanie takéhoto človeka môže byť ovplyvnené všelijakými inými podnetmi a okolnosťami, a pritom môže zostať celý život čistokrvne gangsterské. Slovník sa môže zmeniť na geopolitický, vyhrážky sa môžu zabaliť do diplomatického hávu, ale to všetko môže byť len maska na povrchu. Vnútri sa pritom môže ukrývať celkom jednoduchý (cudzím slovom primitívny) gangster.

30. september 2022, Sevastopoľ, Krym, Ukrajina (dočasne pod ruskou správou): Ruský prezident Vladimir Putin počas prejavu na veľkoplošnej obrazovke oznamuje, že štyri ukrajinské regióny pripája k Ruskej federácii.getty images30. september 2022, Sevastopoľ, Krym, Ukrajina (dočasne pod ruskou správou): Ruský prezident Vladimir Putin počas prejavu na veľkoplošnej obrazovke oznamuje, že štyri ukrajinské regióny pripája k Ruskej federácii.

Ako sa chovať zoči-voči takémuto gangstrovi? Ak je príliš silný, treba zvážiť kapituláciu, ako my v šesťdesiatom ôsmom. Ak až taký silný nie je, treba sa brániť, ako Ukrajinci dnes. Gangstra sa nijako inak nezbavíme. Buď ho zničí iný gangster, alebo ho porazíme, zatkneme, obžalujeme a odsúdime my. Veľa iných možností nezostáva.

blázni a filozofi

Analógia so svetom zločinu a s myslením členov gangov určite nedokáže vysvetliť všetky detaily Ruska pod Putinovým vedením. A ak aj poskytuje nejaký vhľad do tejto problematiky, obraz, ktorý tak dostaneme, je nevyhnutne len hrubý a približný. Preto je potrebné pozerať sa na vec aj z mnohých ďalších uhlov.

V jednom z nich hrajú kľúčovú úlohu bláznivé názory niektorých ruských filozofov, podľa ktorých je Rusko vyvolené Bohom, aby nad nami panovalo. O tomto pohľade a o všeličom inom, vrátane hľadania odpovedí na otázky položené v úvode tohto článku, sa dá dočítať v rozhovore s Alexandrom Dulebom, ktorý je súčasťou tejto témy. Je to užitočné, aj keď občas mrazivé čítanie. Ale bez takých neporozumieme dnešnému svetu.

L

My sme s Ruskom vo vojne

.štefan Hríb .témy

Voľakedy rozmýšľal o tom, ako pomôcť ruskej demokratickej opozícii. Neskôr prestal dúfať v možnosť demokracie v súčasnom Rusku a želal si aspoň toľko, aby nám dali pokoj. Dnes konštatuje, že nám pokoj nedali, a rozmýšľa, čo s tým. Alexander Duleba.

v auguste 1968 som mal tri roky. Ty si mal koľko?

Dva.

a vyrastal si kde?

V okrese Svidník.

takže aj keď sme to v podstate zažili, vlastne to poznáme len z rozprávania. Čo sa doma hovorilo o šesťdesiatom ôsmom?

Viem, že otec spomínal na udalosti v Prešove, neviem, či tam bol osobne, alebo mu o tom rozprávali. O tom, ako bol Prešov obsadzovaný, ako došlo k nejakým potýčkam, ako ľudia hádzali z balkónov tehly na vojenskú techniku. Hovoril aj, ako sa ruskí vojaci čudovali, že všade máme mestá – ešte aj dediny na východnom Slovensku vyzerali pre nich ako mestá.

po prvotnom vzmachu, keď sa bojovalo o televíziu, rozhlas a boli plné námestia, prišla normalizácia, ľudia museli podpisovať vyhlásenia, že súhlasia s okupáciou, inak by ich vyhodili zo zamestnania. Hovorí sa, že dodnes si v mentalite nesieme to zlomenie sa. Je okupácia jedným z dôvodov, že máme stále problémy so základnými postojmi slobody a dôstojnosti?

Myslím, že je to jeden z dôvodov, prečo s tým má problém hlavne tá generácia, ktorá to zažila v dospelom veku, teda hovorím o starších ľuďoch. To, čo sa čiastočne odovzdáva z pokolenia na pokolenie, je pohľad na svet, v ktorom o nás rozhodujú silnejší. O nás bez nás, treba sa prispôsobiť. To je dosť prítomné v našej politickej kultúre. V 70. rokoch nastalo zlomenie pocitu, že si môžeme veci organizovať sami a inak. Tá trauma v nás, jednoducho, je.

podľa nedávneho prieskumu by dnes voľby dopadli diametrálne odlišne, ak by volili len starší alebo len mladší ľudia. U starších by vyhrali strany, ktoré reprezentovali unesený štát. U mladších by vyhrali iné strany. Je aj toto dôsledkom traumy z roku 1968?

Myslím si, že áno. Boli to zlomy v životoch a rozčarovanie v politike. Bola tu snaha niečo zmeniť a robiť inak, a tá snaha nevyšla, pretože zasiahla cudzia moc. Dedičstvom je názor, že nemôžeme nič robiť samostatne, pretože aj tak niekto zasiahne zvonku. Preto tu dnes tak dobre fungujú konšpiračné interpretácie. Dezinformácie, ktoré šíri ruská propaganda, fungujú najlepšie na Slovensku a v Bulharsku. Je to nedôvera v to, že si môžeme veci spravovať sami, nezávisle, pretože skôr alebo neskôr tu bude cudzí pán. To sú dejiny Slovenska, má to súvis s tým, že sme boli súčasťou iných štátov, aj keď to je dávnejšia minulosť. Rok 1968 na desiatky rokov zlikvidoval schopnosť žiť politicky samostatne, slobodne. Dôsledkom roku 1968 bolo, že sme sa stali väčšími otrokmi. 

skúsenosť s okupáciou buď Ruskom, alebo Sovietskym zväzom má veľmi veľa štátov. Čo to znamená?

Putin hovoril, že najväčšou tragédiou 20. storočia je rozpad Sovietskeho zväzu a historického Ruska, lebo hranice ZSSR viac-menej zodpovedali hraniciam historického Ruska. Po prvej aj druhej svetovej vojne došlo k posunom, ale tých 15 republík bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré boli súčasťou cárskeho Ruska, to je podľa Putina historické Rusko a v podstate celá ich politika je pocit historickej krivdy a nespravodlivosti, že ten štát už neexistuje. Nemôže kontrolovať územia, ktoré kontroloval, a podľa Putina má na to stále právo. To je čistý imperializmus. Umocňovaný pocitom krivdy. Celá Putinova politika je snahou nastoliť z jeho pohľadu spravodlivosť. Teda znovu získať kontrolu nad stratenými územiami.

zastavme sa pri tej krivde. Z nášho hľadiska bola krivda, že nás Rusi okupovali, z poľského hľadiska udalosti v 80. roku, z východonemeckého hľadiska v 50. rokoch, v Maďarsku v 50. rokoch a predpokladám, že v Gruzínsku a ďalších bývalých republikách ZSSR je krivda to, že ich Rusi chceli okupovať a určovať, ako majú žiť a čo si majú myslieť. Ako môže mať pocit krivdy ten, ktorý tých iných okupoval?

Spomeňme si na december 2021, pár mesiacov pred vojnou, keď Rusko ultimatívne vyhlásilo, ako si predstavuje európsku bezpečnostnú architektúru. Podmienkou bol návrat pred rok 1997. Čiže návrat pred prvú vlnu rozširovania NATO a EÚ. Tak to je ruská predstava, kde je sféra vplyvu Ruska. Putin kombinuje tradíciu cárskeho Ruska a Sovietskeho zväzu. Za Sovietskeho zväzu sme mali vykolíkovaný železný múr, kde si Moskva robila svoje poriadky. Keď došlo k pnutiam v Maďarsku, u nás alebo Poľsku, beztrestne zasiahla a nebola žiadna šanca na to, aby prišla reálna pomoc z druhej strany. 

Putin vedel už minimálne od roku 2007, že rozpúta krvavú vojnu, aby ukojil svoje imperiálne chúťky. Prvé bolo na rane Gruzínsko, neskôr Krym, Donbas, Luhansk. Keďže Západ bol nečinný, rozhodol sa obsadiť celú Ukrajinu.sita/apPutin vedel už minimálne od roku 2007, že rozpúta krvavú vojnu, aby ukojil svoje imperiálne chúťky. Prvé bolo na rane Gruzínsko, neskôr Krym, Donbas, Luhansk. Keďže Západ bol nečinný, rozhodol sa obsadiť celú Ukrajinu.

To sa ale zmenilo po rozpade Sovietskeho zväzu a celého východného bloku. A Putin to chce vrátiť do stavu, v ktorom by sme sa spolu s inými krajinami nestali Ruskom, ale boli by sme podriadení a subordinovaní, boli by sme v sfére vplyvu Ruska.

toto chápem. Ale ako môže mať pocit krivdy niekto, kto iným krivdil?

Putin nerozumie, že iní môžu mať pocit krivdy. On to berie ako právo Rusov byť nad inými a riadiť ich. Pričom je rozdiel medzi tým, že si chce podriadiť bývalý východný blok, a tým, ako sa pozerá na Ukrajinu a Bielorusko. Existenciu týchto krajín Putin popiera – považuje ich za Rusko. Podľa neho je Ukrajina západný výmysel. Všetko, čo zdôvodňuje inakosť Ukrajincov, je podľa neho fašizmus.

dospelý človek má schopnosť vnímať iného dospelého človeka ako samostatnú bytosť. Medzi národmi by to malo byť podobné. Ak sú pre lídrov Ruska iné štáty len nejaké územia, kde žijú nejakí ľudia, ale Rusi tam majú právo vládnuť – o čom to svedčí?

O iracionálnom uvažovaní – iracionálnom z nášho pohľadu. Pre Putina je racionálna práve tá iracionalita. Tento iracionálny charakter to nabralo od roku 2007, od toho roku je militarizácia ruského verejného priestoru a vzdelávania prípravou obyvateľstva na vojnu. S tým, že sme obkľúčená pevnosť a chcú nás a naše historické územie zničiť.

do roku 2007 bol Putin iný?

Dovtedy sa správal z nášho pohľadu racionálne, snažil sa dohodnúť. Vždy mal cieľ vrátiť Rusko do najvyššieho klubu, aby sa vo svete neudialo nič bez ich súhlasu alebo bez ich účasti. Od Petra I. bolo Rusko súčasťou všetkých mierových kongresov – veľmocou, ktorá patrila k tým, čo si rozdelili Európu. Od porážky Švédov v roku 1721, Nyštadského mieru a Vestfálskeho systému, keď boli nejaké vojny, zišli sa veľmoci a rozdelili si Európu, aby sa dosiahol nejaký rovnovážny stav. A Rusko bolo vždy pri tom. Po rozpade ZSSR mali pocit, že musia byť naďalej súčasťou toho systému, musia spolurozhodovať. Zo začiatku to Putin skúšal diplomaticky. To bolo obdobie jeho vzťahov s Georgeom Bushom mladším. Po útoku na dvojičky v roku 2001 došlo k zblíženiu a Rusi Američanom dosť pomohli. V máji 2001 vznikla rada Rusko – NATO a zdalo sa, že sme našli nejaký modus vivendi. Rusi mali zastúpenie v sídle NATO, v hlavnom štábe v Bruseli, ich experti boli pozorovateľmi v pracovných skupinách NATO. Takže keď sa vyhodnocovali nejaké riziká pre bezpečnosť členských krajín NATO, Rusi sa k tomu mohli vyjadrovať. Lenže potom prišiel rok 2003, keď sa nalomil vzťah Bush mladší – Putin. Američania zasiahli v Iraku, vznikla koalícia Putin – Chirac – Schröder, takzvaná Os mieru, vznikol projekt Spoločné priestory EÚ s Ruskom. Toto trvalo do roku 2006 – 2007. 

čo sa vtedy zmenilo?

Boli dva faktory, ktoré spôsobili, že došlo k otočke. Putin sa snažil využiť obdobie do roku 2006 na diplomatické kontakty a vzťahy so svetovými lídrami. Snažil sa vrátiť Rusko z pozície marginalizovaného štátu, na ktorý všetci kašlú, do kľúčovej politiky. Bol pre nich šok, keď niekto, v tomto prípade NATO, urobil niečo bez toho, aby sa ich opýtal. A do toho prišli farebné revolúcie na Ukrajine, v Gruzínsku, Moldavsku, Kirgizsku a ďalších postsovietskych krajinách. Došlo k revolúciám, ktoré zmietli postsovietske elity, ktoré tam zostali ešte z čias ZSSR. To už Rusi vyhodnotili ako neprípustné. Aby na Ukrajine a inde chceli mať ľudia iný režim a vyhraniť sa voči Rusku? 

Druhým faktorom bolo, že vo Francúzsku skončil Chirac a prišiel Sarkozy, a v Nemecku skončil Schröder a prišla Merkelová. Obaja mali iný prístup k Rusku, iné vnímanie. Putin mal pocit, že roky investoval osobnú energiu do diplomacie s lídrami sveta a zdalo sa mu, že je úspešný. A zrazu sa všetko zrútilo a ešte tie farebné revolúcie mu dali ranu pod pás. No a odvtedy sme svedkami militarizácie Ruska. V roku 2008 prišlo Gruzínsko a potom v roku 2014 Krym, a potom táto vojna. 

keď Sovietsky zväz vlastnou vinou skolaboval, bolo úplne logické, že jeho násilím pripojené súčasti sa chceli osamostatniť. Videli, že existuje iný svet, kde sa budú mať lepšie. Rusi ich zničili ekonomicky, politicky, civilizačne a keď sa prihlásili do západných štruktúr, tak sa tomu čudovali? Ako mohli nevidieť, že to nie je krivda, čo sa im stalo, ale logický dôsledok toho, ako fungovali?

To je otázka za milión. Keď som bol ešte v Sovietskom zväze – študoval som tam v polovici 80. rokov –, stretával som sa s argumentom, že oni si uťahujú opasky, aby sme sa my mali lepšie. My, ich satelity. To bol normálne rozšírený názor, nielen medzi obyčajnými ľuďmi, ale aj medzi profesormi, vysokoškolskými študentmi a tak. 

čiže keď sme od nich odišli, vlastne sme boli nevďační?

Áno. Oni nám vždy pomáhali, zachraňovali nás, a my takto. A ešte iný vzťah majú k bývalým územiam cárskeho Ruska. Putin obviňuje Lenina, že bol idiot, lebo dovolil federalizáciu centralistického štátu a vymyslel štáty ako Ukrajina.

historické Rusko je pojem, ktorý Putin používa ako argument, že štáty, ktoré pod neho spadali ako Gruzínsko, nemajú právo existovať?

On hovorí, že ak chcú existovať ako štát, musia byť podriadení.

prečo?

Lebo Rusi na to majú právo. Je to imperialistický argument. 

keby si sa svojich ruských spolužiakov opýtal, či má Gruzínsko právo na existenciu, čo by povedali?

Mohli o tom pochybovať, ale nikto nerozmýšľal nad takým niečím, že sa to rozpadne a že vzniknú nezávislé štáty.

má väčšina ľudí v Rusku pocit, že okolité krajiny, štáty, národy...

...majú byť podriadené Rusku.

a toto sa im dostalo do hláv na základe čoho?

To je ten problém. Ako som hovoril, od roku 2007 sa začala militarizácia spoločnosti. Typickým prejavom sú vojenské prehliadky na 9. mája: my sme vyhrali, my sme oslobodili Európu od fašizmu, my sme im pomohli a máme právo vládnuť v tejto časti sveta, je to naše morálne právo. A oni musia byť vďační, že ich podporujeme, chránime. Je to čisto vazalská predstava o tom, ako môžu  fungovať štáty. A to nehovorím o Ukrajine a Bielorusku, lebo tie v poňatí ruského imperializmu neexistujú. To sú len pomýlení Rusi, ktorých ovplyvnil Západ. A Ukrajina je vrchol západnej drzosti.

po rozpade Sovietskeho zväzu podpísali Rusi v Budapešti z vlastnej vôle, že ak sa Ukrajina vzdá jadrových zbraní, garantujú spolu s USA a Britániou jej územnú celistvosť. Ukrajiny, nie nejakej súčasti Ruska. Sami to podpísali.

To bolo pred Putinovým nástupom k moci. Putin nastúpil v roku 2000 a rok predtým zahájilo NATO operáciu v Juhoslávii bez konzultácie s Rusmi. Také niečo sa Rusom stalo prvý raz od čias Petra I. a nevedeli to stráviť. Putin sa pokúšal o znovuzískanie veľmocenského vplyvu najprv diplomatickou cestou, ale keď sa mu to nepodarilo, zmenil prístup.

lenže oni prehrali studenú vojnu a prišli o veľmocenské postavenie vlastnou vinou. Tým, ako na tom boli ekonomicky, tým, ako sa tam žilo. Bol to nefungujúci režim, ktorý prehral, a tak je logické, že veci potom nebudú tak, ako veci predtým.

 S tým súhlasím, je to tak. Ja sa len snažím vysvetliť, ako asi rozmýšľa Putin.       

ale mne sa zdá, že to je vopred stratená snaha. Ak prípadným súčastiam svojho spoločenstva ponúkaš iba neslobodu a nefungujúcu ekonomiku, tak to je také nepríťažlivé, že sa k tebe nikto dobrovoľne nepripojí.

Oni takto neuvažujú. A nielen oni. Vezmime si nášho južného suseda, ktorý má pocit trianonskej krivdy. Ja som bol v roku 1994 na konferencii v Moskve a tam ma veľmi prekvapila súhra medzi maďarskými a ruskými expertmi, ktorí stále otvárali otázku národnostných menšín. Rusi voči postsovietskym republikám, v ktorých žije 25 miliónov Rusov.

a kto rozhodol o rozpade Sovietskeho zväzu?

Ten štát skolaboval. Ale to bolo za Jeľcina, Putin prišiel až potom. A zdá sa mi, že od roku 2007 je Putin v permanentnom stave vojny a konfrontácie. Ukončenie tohto stavu pre neho znamená celkový koniec. Je to iracionálne, ale potrebujeme tomu rozumieť. Pretože sa nás to týka, keďže to spôsobuje vojnu.

rusko je krajina, v ktorej klesá počet obyvateľov, v ktorej je obrovský alkoholizmus, obrovský počet potratov, dochádza k obrovskému úniku mozgov. Krajina, ktorá technologicky zaostáva a žije z vývozu nerastných surovín. To všetko sú znaky nefungujúcej krajiny. A oni namiesto snahy o obnovenie fungovania chcú byť naďalej takí silní, ako keby boli vyspelou ekonomikou. To čo je za postoj?

Oni sú presvedčení, že majú právo spolurozhodovať o tom, čo sa deje vo svete. A že ich majú všetci rešpektovať a báť sa ich. Bez toho, že by dali nejakú víziu modernizácie Ruska. Naozaj žijú z vývozu surovín. Od roku 2003 získali obrovské zdroje z rastu cien ropy, tie použili podľa nórskeho modelu na vytvorenie Fondu národného blahobytu, ktorý sa stal zdrojom Putinovej ekonomickej moci. My sme tu raz mali premiéra, ktorý sľuboval dvojnásobné platy, Putin od roku 2000 do roku 2013 reálne zvýšil platy vo verejnej sfére šesťnásobne. A z toho fondu financujú ešte aj túto vojnu. Pričom len tento rok ich vojna bude stáť asi sto miliónov dolárov. Ale to im nevadí. Systém medzinárodných vzťahov, v ktorom Rusko nehrá kľúčovú úlohu, je podľa nich nespravodlivý a oni sa rozhodli túto nespravodlivosť odstrániť.

ako to, že nehrajú kľúčovú úlohu? Veď sú stálym členom Bezpečnostnej rady OSN.

Ale to im nestačí. Ich predstava je, že keď chce NATO zakročiť v Juhoslávii alebo USA v Iraku, majú sa najprv spýtať Rusov. Putinova predstava je, že budú spolurozhodovať o všetkom, čo sa týka medzinárodnej bezpečnosti, najmä európskej.

a o čom by chceli v Európe rozhodovať?

O všetkom. Napríklad aj o tom, kto môže byť súčasťou NATO. Alebo kto by mal z NATO vystúpiť. Určite by napríklad chceli, aby sme my z NATO vystúpili.

ale veď musia vedieť, že s tým nebudeme súhlasiť.

No, a preto idú do konfliktu. Lebo to chcú zmeniť. Je to šialená logika, ale tak to funguje.

oni majú nad nami pocit nadradenosti?

Nielen nad nami. Podľa mňa sú presvedčení o tom, že Rusko je osobitná civilizácia, ktorá chráni tie najlepšie konzervatívne hodnoty.

ktoré hodnoty Rusi bránia?

Napríklad vzťah jednotlivca a štátu. Podľa osvieteneckých predstáv má štát slúžiť človeku, podľa Rusov sa prijatím týchto myšlienok začalo zahnívanie Západu. V ruských predstavách je človek šťastný, musí byť šťastný, keď slúži štátu.

a kto je štát?

Štát je jeho líder, čiže cár.

to je čo za hodnota?

To je hodnota ruského sveta. Tak to je podľa nich všade a demokracia slúži len na zastierania toho, že to je takto. V Rusku je to však priznané a jasné: máme tu autokraciu, milujeme cára a sme šťastní.

ale veď nie sú šťastní.

Oni si myslia, že sú.

dobre, tak ak sú toto ich hodnoty, ktorým dávajú prednosť pred slobodou, tak nech si v tom žijú. Ale prečo chcú donútiť aj iných, aby v tom žili?

Dobrá otázka. Oni cítia, že okrem hodnôt majú aj nárok na veľký štát.

odkiaľ majú taký nárok? Od Boha?

Áno, od Boha. Berďajev, Solovjov, Iljin, Leontiev – to sú ruskí filozofi hlásajúci, že Rusko je osobitá civilizácia a jej misiou je spása sveta. Cárizmus je daný od Boha a jeho úlohou je záchrana sveta.

ja si myslím, že to je zjavný blud.

Ja s tebou súhlasím.

ako sa máme stavať k štátu, ktorého filozofia je postavená na zjavnom blude? 

V Putinovom prípade je to jednoduché, pretože s ním sa už o ničom dohodnúť nedá. On je s nami vo vojne, na ktorú sa systematicky pripravoval od roku 2007. S ním sú dohody nemožné, jediná možnosť je vymeniť Putina a pokúsiť sa dohodnúť s jeho nástupcom, ak sa to bude dať. 

pred mnohými rokmi si .pod lampou vystupoval ako človek, ktorý hľadá možnosti pomoci ruským demokratickým politikom. Neskôr si ale rezignoval a tvoj postoj bol, že keď tam nedokážu mať demokraciu, tak nech ju nemajú, ale nám nech dajú pokoj. Čo si myslíš teraz?

No, pokoj nám nedali. Začali vojnu, my sme s Ruskom vo vojne. Oni sú v tej vojne radi, je to v súlade s tým, čo si myslia o svojom svete a o svojich právach. A Rusi tú vojnu neukončia. Za Putina ju nemôžu ukončiť, pretože koniec vojny by bol koncom Putinovho režimu. 

a vieš si dnes predstaviť Rusko, na čele ktorého nie je Putin?

Viem si to predstaviť. Dokonca to môže byť celkom blízko, aspoň ja tak čítam celú tú „story“ s Prigožinom. Ten človek sa pokúsil o prevrat, zastal dvesto kilometrov pred Moskvou, obsadil dve kľúčové vojenské základne, obsadil štáb velenia v Rostove na Done, prešiel Tulskú oblasť, zostrelil šesť lietadiel. V ten deň o desiatej ráno mal Putin prejav: vlastizrada, zastaviť, potrestať, zničiť, eliminovať. A v ten istý deň o piatej večer: dohoda.

a čo z toho vyplýva?

Z toho vyplýva, že Putin nekontroluje situáciu v Rusku. Cár nemôže hovoriť o desiatej ráno jedno a o piatej večer úplne iné. Čo je to za cára, ktorý nedokáže potrestať takúto vzburu? Navyše, Prigožin mal predtým turné po Rusku, kde vo verejných prejavoch vyvracal jeden po druhom všetky Putinove argumenty pre vojnu. Ukrajina neexistuje? Veď jej existenciu sme uznali už za cárskeho Ruska! Chcela na nás zaútočiť? Hlúposť! Chcelo na nás zaútočiť NATO? Hlúposť! Genocída na Donbase? Lož!

Prigožin povedal A a mne z toho vyplýva nevypovedané B, ktoré by mohlo byť v Rusku politickým programom pre tých ľudí z Putinovho najbližšieho okolia, ktorí tú vojnu chcú zastaviť.

no ak by to mal byť Prigožin so svojimi vrahmi, tak to nie je veľmi povzbudzujúca nádej.

Nemusí to byť on, aj keď to zrejme bude niekto z Putinovho okruhu. Na budúci rok v marci by mali byť v Rusku prezidentské voľby, možno budeme svedkami riadeného odovzdania moci. A potom by možno postupné dohody s Ruskom prestali byť vylúčené.

boris nemeth

alexander Duleba Narodil sa v roku 1966. Je vedúcim výskumníkom programu Východná Európa – Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku. Venuje sa výskumu zahraničnej politiky Slovenska, domácej a zahraničnej politiky krajín bývalého ZSSR, predovšetkým Ruska a Ukrajiny.

L

1968: logika znásilnenia

.tomáš Zálešák .témy

Normalizačný režim v ČSSR vyvodil so železnou leninskou logikou „poučenie z krízového vývoja“. A pre nás zostáva pripomenúť si naše vlastné poučenie alebo ho nanovo premyslieť, ak k nemu v dostatočnej miere nedošlo.

s časovým odstupom a striedaním generácií zákonite vyvstáva aj potreba sprostredkovať lekcie minulosti aj v meniacich sa podmienkach, sprostredkovať poučenie tak, aby bolo na tieto meniace sa podmienky aplikovateľné. Koniec koncov, nie všetko sa mení tak veľmi, ako by sa to niekomu hodilo. A invázia vojsk „spriatelených“ krajín Varšavskej zmluvy je minulosť prítomná v živej pamäti, a práve preto (najmä u niektorých z nás) ešte stále nie celkom adekvátne spracovaná. Pokúsme sa teda túto skúsenosť uchopiť a sprítomniť pomocou niektorých stručných téz. Anamnéza môže mať aj symbolický charakter.

hovoriť o znásilnení

Začnem zdanlivo odťažitou, s politikou nie príliš súvisiacou témou: prečo sa znásilnenie pokladá za ťažký zločin? Existujú spoločenstvá, v ktorých sa znásilneniu neprikladá zďaleka taká váha, alebo sa mu prikladá selektívne. Tak tomu niekde mohlo byť v minulosti (to, čo napríklad platilo pre slobodného občana, nemuselo platiť pre otroka; čo sa vzťahovalo na urodzeného, nemuselo sa vzťahovať na nevoľníka). A k barbarským praktikám sa možno aj opätovne vrátiť. (Pamätáme sa na vojnu v bývalej Juhoslávii? Tam sa znásilnenie stalo službou národu.) Niekedy znásilnenie spoločensky stigmatizovalo samu postihnutú osobu; a aj v modernej spoločnosti sa tu a tam, z času na čas vkráda pri konkrétnych prípadoch podozrenie, že sama znásilnená osoba nie je celkom bez viny a možno si o to sama priamo koledovala. 

A predsa je znásilnenie ťažký zločin, a to z dobrých dôvodov.

Nie, nie je to len samotná fyzická ujma na tele znásilnenej osoby. Iste, aj tá môže byť prítomná medzi následkami znásilnenia, môže byť aj vážna a trvalá, môže tragicky poznačiť zvyšok života postihnutej osoby, a aj to musí právny systém zohľadňovať. Inokedy však môže byť úspešne prekonateľná a niekedy aj absentuje – a predsa to na závažnosti zločinu neuberá.

Psychická ujma? V zmysle, ako sa ňou môže zaoberať psychiatrická veda a diagnostika? Áno, iste, ale – čuduj sa svete – ani ňou sa problém nevyčerpáva. Traumatické zážitky síce niekedy zostávajú, a to je zlé, inokedy ich však možno liečiť a niekedy aj bývajú úspešne prekonané. Iste, aj psychickú ujmu musí zákon aj právne vedomie zohľadniť, zdá sa však, že ani tu celý problém nekončí.

tajomná entita

Je tu aj morálny rozmer. Ľudská bytosť nie je len zhluk buniek, nie je len súpisom telesných procesov a orgánov, nie je len živým organizmom; aj keď, samozrejme, je aj všetkým týmto. Ľudská bytosť je totiž aj osobou. Osoba je tajomstvo prekračujúce prostú materiálnu, ba aj „biologickú“ existenciu. Má svoje úmysly, práva, povinnosti, má nielen vedomie, ale aj sebavedomie. Je zdrojom vlastného pohybu inak, než možno vysvetliť iba mechanickými zákonmi, vegetatívnymi procesmi či animálnou dráždivosťou. Osoba nie je vec, nie je nástroj, s ktorým možno nakladať podľa nejakého vonkajšieho účelu. 

Ako takáto mysteriózna entita má osoba morálny štatút posvätnej nedotknuteľnosti. A keďže k jej posvätnému tajomstvu patrí vtelenie – osoba je existencia v tele, v istom zmysle je týmto, práve týmto konkrétnym telom –, nedotknuteľnosť osoby sa prenáša aj na posvätnú nedotknuteľnosť jej telesnej existencie. Osobnosť je morálna kategória, ktorá sa môže stať aj právnou.

A keďže právam osoby musia zodpovedať aj povinnosti, porušenie práv jednej osoby je aj opustením niekoho povinnosti voči nej. K tomu dochádza, aj keď postihnutá nie je svojprávna alebo plnoprávna osoba. Ak dôjde k zneužitiu maloletého či inak závislého a bezbranného človeka, zločin sa nestáva ľahším, ale naopak, ešte ťažším. To len zdôrazňuje prítomnosť osobnej zodpovednosti, bez ktorej okrem mnohých iných vecí nepochopíme ani závažnosť zločinu, o ktorom je tu reč.

politické teleso

Osobu možno chápať aj ako politickú, ako člena politickej obce, teda občana. Pripomeňme si k tomu dve veci. 

Po prvé: vzťahy práv a povinností nevznikajú iba medzi aktuálne žijúcimi osobami. Môžu vznikať aj v rámci „partnerstva medzi živými, mŕtvymi a tými, čo sa len majú narodiť“ – o ktorom hovoril v 18. storočí Edmund Burke, v zmysle pretrvávajúceho spoločenského „kontraktu“, ktorý nemožno zrušiť podľa ľubovôle a ktorý zakladá spoluprácu na cieľoch presahujúcich životy mnohých generácií. 

Po druhé: podobné vzťahy nevznikajú len medzi fyzickými osobami, ale aj medzi osobami iného rádu; niektoré z nich nazývame aj „právnickými osobami“. Ide napríklad o vzťahy medzi „zosobnenými“ organizáciami, zoskupeniami či inštitúciami.

29. august 1968 Praha, Československo: Ľudia pozorujú z kaviarne sovietsku okupačnú hordu, ktorá sa s tankami vrútila do ulíc mesta. To ešte netušili, že na dlhé desaťročia bude ich krajina neslobodná.getty images29. august 1968 Praha, Československo: Ľudia pozorujú z kaviarne sovietsku okupačnú hordu, ktorá sa s tankami vrútila do ulíc mesta. To ešte netušili, že na dlhé desaťročia bude ich krajina neslobodná.

V oboch prípadoch, zdá sa, nám tu vznikajú „partnerstvá“, v ktorých možno rozpoznať pôvod národov a štátov, nielen anonymných, prelietavých, náhodne vznikajúcich a zanikajúcich zhlukov jedincov bez kontinuity v čase a priestore, teda bez spoločnej „temporality“ a „teritoriality“. Politická obec – teda to, čo v modernom jazyku vyjadrujeme dvoma slovami zároveň ako „spoločnosť“ aj „štát“ – predstavuje kontinuum v čase a priestore. Štát je územná aj historická entita. A v istých dimenziách je aj právnym subjektom. Áno, aj politická obec má svoje telo, existuje ako práve toto, a nie hocijaké, anonymné, zameniteľné telo. V tomto zmysle hovoríme niekedy o „politickom telese“ (staršia angličtina to vyjadrovala výrazom „body politic“). A aj toto „telo“ má svojho druhu štatút nedotknuteľnosti, analogicky nedotknuteľnosti fyzickej osoby. A aj jeho vtelenú subjektivitu možno v istom zmysle „znásilniť“.

Analógia však neznamená totožnosť, len prenesenie logiky vzťahov z jednej oblasti do inej. Prevádzať logiku vzťahov medzi jednotlivcami na vzťahy medzinárodné prináša isté riziká, spojené so zvláštnou povahou „subjektov“, ktoré tu vstupujú do hry v zvláštnom prostredí, a tiež s problémom vynútiteľnosti noriem, ktoré sa pre medzinárodné vzťahy neraz vyhlasujú bez reálnej účinnosti. Nie je však, dúfam, žiadnou nehoráznosťou, ak povieme, že aj v medzinárodnom kontexte nastávajú okamihy, keď štát alebo národ býva nelegitímne napadnutý či „znásilnený“ iným.

To, o čom hovoríme, nie je žiadny totalitný „kolektivizmus“; naopak, ide o partnerstvo, v rámci ktorého sa napĺňa zmysel existencie jednotlivca aj v jej občianskom rozmere. V tomto zmysle možno s istými kvalifikáciami povedať, že totalitné štáty, podobne ako staršie tyranie či despocie, nie sú „politické obce“ v pravom zmysle. Predsa však nemožno celkom dobre poprieť, že aj tyrani, despoti či totalitní vodcovia v akomsi zmysle niečo „reprezentovali“, na niečo sa odvolávali. A na niečo sa odvolávali aj vodcovia ZSSR a štátov Varšavskej zmluvy, ktoré v roku 1968 vtrhli s ozbrojenými silami do Československa, aby zahrdúsili hoci len v nesmelých a naivných zárodkoch opätovne sa prebúdzajúce občianske sebavedomie po rokoch stalinskej poroby.

podvojné myslenie

„Internacionálna bratská pomoc“ je skvelou ukážkou vynachádzavosti režimov leninského typu v newspeaku. A ako to býva aj v prípadoch bežných znásilnení, aj tu sa znásilňujúci útočník odvolával dokonca na lásku k svojej obeti. Prívlastok „bratská“ môže znieť o to perverznejšie. Pri troche neopatrnosti však vyznieva aj ako nechcená sebairónia. Ako totiž hovoril vtip z oných čias: „Priateľov si vyberáme, ale za bratov nemôžeme“.

No aj pokiaľ ide o hento, „priateľstvo“... V klasickej (aristotelovskej) etike vzniká najvyššia a najvznešenejšia forma priateľstva medzi cnostnými osobami. Priateľstvo so Sovietskym zväzom však žiadnu cnosť, mierne povedané, nepredpokladalo. Iba ak by sme ju chápali v zmysle boľševickej „revolučnej morálky“ alebo, ak chceme, „morálneho kódexu budovateľa komunizmu“, ktorý jeho zvestovatelia svojho času vtĺkali ľuďom do hláv na školeniach a v školách, pričom však dodnes nikto nezistil, aké záväzné normy mal ten „kódex“ vlastne obsahovať, okrem nekonečne premenlivého čohokoľvek, čo sa režimu v tom-ktorom okamihu hodilo.

Newspeak je aj to imbecilne duplicitné heslo: „Na večné časy a nikdy inak“. Možno poistka pre prípad, keby nejaký v marx-leninskom katechizme narýchlo vyškolený káder nechápal metafyziku „večných čias“. Ale ktovie, mohlo to celé znamenať aj prosto „dovtedy, dokedy tak bude“, čo môže byť aj vždy, aj nikdy, aj kedykoľvek. Priateľstvo na večné časy znamenalo predsa aj „dočasné“ rozmiestnenie okupujúcich vojsk. Skrátka, to, čo Orwell pomenoval „podvojné myslenie“, súdruhovia nazývali „dialektika“.

Ak ste z toho mali potiaže s mentálnym zažívaním, vaša chyba. Je zbytočné tlačiť na pílu riešenia niečoho, čo za vás dialekticky vyrieši až svetlá budúcnosť v dobudovanej beztriednej spoločnosti. Dovtedy platí aj neplatí, že všetko platí aj neplatí, a to celé platí na večné časy aj dočasne. Nemáte čo premýšľať a pýtať sa. Myslieť a hovoriť budú za vás súdruhovia. Lebo ak s tým nedáte pokoj…

moc a strach

Znásilnenie z bratskej lásky malo, skrátka, svoje sofistikované a pozoruhodne pružné odôvodnenie. Pružné aj v ohľade morálnom. Ak sú beh dejín a jeho výsledok predurčené a vedecky poznané (v myslení súdruhov znamenalo vedecké bádanie vyslovovanie neomylných rozsudkov), potom treba zlomiť vôľu každého, kto sa vzpiera tomu, čo musí zvíťaziť. Niežeby sa súdruhovia ktovieako vyznali v subtílnych detailoch marxistickej náuky; zväčša na to nemali ani slovnú zásobu. Vedeli si však z tejto náuky vyextrahovať jednoduché tézy, nadmieru pružne uplatniteľné pri odôvodňovaní vlastných mocenských nárokov. To bola aj logika ospravedlňujúca znásilnenie v roku 1968.

„Priateľstvo na večné časy znamenalo predsa aj „dočasné“ rozmiestnenie okupujúcich vojsk.“ 

Bohorovnosť čerpaná z marx-leninského svetonázoru zasúvala do úzadia a zakrývala ešte jeden motív: strach. Pre komunistický režim nebolo možné zadovážiť si ľudskú tvár bez toho, aby opustil svoju podstatu, teda aby sám padol. Brežnev, Kosygin, Ulbricht, Gomułka, Kádár, Živkov aj tunajší súdruhovia, ktorí sem „spriatelené“ armády pozvali, mali strach zo straty moci. A z následkov tejto straty. Nech už by sme totiž snahu o poľudštenie socializmu pokladali za akokoľvek naivnú, otvárala reálnu možnosť, že reformy nakoniec povedú niekam, kam ani reformní komunisti nebudú chcieť. V takom prípade sme mohli získať slobodu skôr než v osemdesiatom deviatom. A to súdruhovia rozpoznali správne.

Keď sa nakoniec v samotnom ZSSR začali topiť ľady za Gorbačova (ten síce celkom nevedel, ako ďalej, no vedel, že takto to ďalej nejde), naši mocipáni, odsadení pôvodne k moci sovietskymi tankami, sa v poslednej chvíli pokúšali izolovať od následkov rozhodnutí, ktoré vychádzali z tých istých, sovietskych končín, teraz však ohrozovali ich samých. Tak či onak, dejiny sa nakoniec uberali cestami, ktoré si súdruhovia nenaplánovali a ktoré nedokázali kontrolovať.

neľahká terapia

Pamäť na inváziu v roku 1968 aj následné roky normalizácie sa vzďaľujú do minulosti. Mladšie ročníky občanov a voličov už nemali šancu zažiť to dianie na vlastnej koži. Akt znásilnenia pominul, niektoré poškodenia však zostávajú a aj bez nich by tu pravdepodobne boli isté morbídne sklony. Pri dnešnej spoločenskej atmosfére a výstupoch niektorých verejne aktívnych osôb sa v každom prípade nemôžem zbaviť dojmu, že niektorí si pri tom znásilnení celkom dobre užívali, a že kopa ďalších po nejakom novom znásilnení priam túži.

Áno, aj politická obec má svoje patologické stavy. Tie je treba jasne adresovať. A ak to dnes, viac než tridsať rokov po páde normalizačného režimu, vyzerá neľahké, niet divu. Ten, kto musí stanovovať diagnózy a hľadať terapie, je totiž sám postihnutý. Tobôž, ak je treba pripustiť si svoj stav a prijať terapiu. Tým som nechcel povedať, že je všetko stratené. Aspoň pokiaľ trvá túžba po uzdravení.

L

Dva z miliónov príbehov okupácie

.marian Jaslovský .post Bellum .témy

Okupácia v roku 1968 bola bezprecedentný akt agresie a nejakým spôsobom ovplyvnila životy doslova miliónov ľudí. Predovšetkým – stála život 108 občanov Československa. Väčšina obetí bola zastrelená alebo skončila pod pásmi tankov či iných vozidiel okupantov.

podľa odhadov opustilo Československo po invázii v auguste 1968 do začiatku roku 1970 zhruba 80 000 osôb, pričom zo Slovenska ich v rámci tohto počtu bolo okolo 11 000. Zo dňa na deň sa museli rozhodnúť, že opustia svojich blízkych, priateľov. Počas normalizácie boli často perzekvované rodiny emigrantov, mnohí ľudia prišli o prácu a boli vystavení hrubým praktikám ŠtB. Nehovoriac o tom, že sa nemohli stretávať so svojimi najbližšími.

Okupácia napísala veľmi zlé príbehy. Množstvo z nich zaznamenali dokumentaristi o. z. Post Bellum a toto je správna príležitosť pripomenúť si ich. Vybrali sme dva, ktoré odrážajú celú ťažobu doby.

súdruhovia nežičia láske

Stanislavu Melečkovú, rodenú Kopálovú, nikto nenazval inak ako Sláva. To sa jej hodilo. Bola to šikovná, talentovaná mladá žena. Narodila sa v Prievidzi. V roku 1962 začala študovať matematiku a fyziku v Bratislave. Bývala na internáte a štúdium zvládala výborne. Počas druhého ročníka prepadla svojej vášni – spoločenskému tancu. Prihlásila sa do tanečnej vo vtedajšom Parku kultúry a oddychu a po čase sa stala členkou Klubu spoločenských tancov PKO. V rokoch 1966 a 1967 bola so svojím partnerom dokonca majsterkou Slovenska v latinskoamerických tancoch.

23. august 1968: Davy na československo-nemeckej hranici pár dní po invázii sovietskych vojsk.PAMETNARODA.cz23. august 1968: Davy na československo-nemeckej hranici pár dní po invázii sovietskych vojsk.

Cez tanec sa na beánii v roku 1966 zoznámila s Igorom Bielikom, vtedy študentom FTVŠ v Bratislave, hádzanárom Červenej hviezdy a československým reprezentantom: bola to veľká láska a krásny párik. Igor bol židovského pôvodu, narodil sa v júni 1944 a po potlačení SNP sa s ním matka musela ukrývať, aby sa vyhli transportom do koncentračných táborov. Letné prázdniny potom trávila u rodičov v Prievidzi a tu bola aj svedkom vstupu „spriatelených vojsk Varšavskej zmluvy“ do Československa. Igorova matka s otčimom okamžite rozhodli, že spolu s Igorom opustia Československo. Pamätníčka sa k nim chcela pridať, ale otec jej to vyhovoril. Napokon sa to podarilo v septembri 1968, lebo nikomu nič nepovedala a jednoducho odišla aj so svojím milým. Žili v Austrálii, kde sa aj zobrali, ale Igorovi chýbala hádzaná, ktorá v Austrálii v tom čase vôbec neexistovala. 

Odišli do Izraela, cestovné náklady zaplatil hádzanársky klub, do ktorého Igor nastúpil, absolvovali kurz hebrejčiny a začínal krásny spoločný život. Slávini rodičia jej však vypisovali smutné listy, a tak sa rozhodla, že ich navštívi. Za rodičmi odletela 14. decembra 1969 so spiatočným izraelským vízom platným do konca januára. Aby mohla vycestovať z Československa, bolo potrebné opäť žiadať o vycestovaciu doložku. Avšak situácia sa dramaticky zmenila: po násilnom potlačení demonštrácií k prvému výročiu invázie v auguste 1969 a po upevnení pozície Gustáva Husáka vo funkcii nástupcu Alexandra Dubčeka ako generálneho tajomníka KSČ došlo k sprísneniu režimu na československých hraniciach. Husák vyhlásil, že hranice nie sú korzo a Sláva ostala uväznená v Československu. 

S manželom si mohli len posielať listy, ktoré čítala ŠtB a raz za čas zatelefonovať, aj keď hovory boli veľmi drahé a odpočúvané. Rumunsko bolo jedinou krajinou východného bloku, ktoré odmietlo po Šesťdňovej vojne v roku 1967 prerušiť diplomatické vzťahy s Izraelom. Popri Maďarsku a Bulharsku bolo taktiež jedinou krajinou, kam mohli československí občania vycestovať bez vycestovacej doložky. Pamätníčka sa v lete roku 1970 stretla s Igorom na pláži Mamaia. Boli pevne rozhodnutí, že sa budú intenzívne pokúšať o jej vycestovanie. Začal sa angažovať aj otec so svojimi známosťami, lebo si uvedomil svoj podiel na situácii.

Stanislava Melečková, rodená Kopálová, s Igorom Bielikom v Austrálii v januári 1969.PAMETNARODA.czStanislava Melečková, rodená Kopálová, s Igorom Bielikom v Austrálii v januári 1969.

Bolo to nakoniec ich posledné osobné stretnutie. Proti režimu nemali šancu. V roku 1978 si Igor vyžiadal kópiu rozvodového listu, ktorý potreboval k svadbe v Izraeli. Aj pamätníčka si našla nového partnera, v roku 1979 sa vydala a narodila sa jej prvá dcéra. S Igorovou rodinou je v priateľskom vzťahu. Vášeň k spoločenskému tancu pretrvala.

spravodajstvo si nedáme

Štefan Horský prežil detstvo v železničiarskom strážnom domčeku v Devínskom Jazere, kde zažil nemeckých vojakov aj sovietsky vojenský súd. Už ako stredoškolák od septembra 1944 do marca 1945 kopal v Devínskej Novej Vsi protitankové zákopy. Do Slovenského rozhlasu nastúpil v roku 1952, kde sa stal rozhlasovým redaktorom a neskôr popri zamestnaní vyštudoval na FFUK novinárstvo. V rozhlase sa venoval najmä spravodajstvu, no stál pri zrode relácií Dobré ráno a Konečne sobota, čiže živého príhovorového vysielania. 

V roku 1967 bol zvolený za šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva Slovenského rozhlasu. V Bratislave začali vysielať naživo, hoci Praha živé vysielanie odmietla (začala až v roku 1971). 

Pokojný život narušil vpád vojsk Varšavskej zmluvy 20. augusta 1968. „Šofér išiel o polnoci do Smeny a proti nemu tanky. Zastali a vyhadzovali letáky. Šofér to schmatol a zistil, že to sú Rusi. Bežal za smenárom. Ten mi volal, lebo ja som bol jeho nadriadený. Hovorím, že čo to je za volovinu a on začal čítať: ,Dragie druzia, u vás kontrarevolúcia a my prišli zachrániť… a tak ďalej. To rozhadzujú Rusi, je toho plný most. Otvor si okno!‘ Otvoril som okno a počul som to hrmenie. Tak som utekal do rozhlasu. V ten deň sme ešte normálne fungovali do pol štvrtej a potom nás vyhnali,“ opisuje Štefan Horský.

Štefan Horský ako redaktor Slovenského rozhlasu v živom vysielaní relácie Dobré ráno s respondentom Jozefom Ránom.pametnaroda.czŠtefan Horský ako redaktor Slovenského rozhlasu v živom vysielaní relácie Dobré ráno s respondentom Jozefom Ránom.

Spomína tiež, že vchod do rozhlasu na Zochovej ulici strážili ruskí vojaci. Dav asi 500 ľudí, ktorý sa tam zhromaždil, upokojoval a poslal pred ÚKSČ. Pamätník mal však informácie aj od pražskej redaktorky Magdy Kolárovej, ktorej manžel bol plukovník v Československej armáde počas SNP a dôverne sa poznal so Svobodom. „Kolárová mi hneď ráno v istých heslách povedala, kto nás počul, nemohol vedieť, že mi hovorí, že Dubček skonštatoval: Všetko je stratené,“ spomína Štefan Horský. 

Nikto im však vysielať nezakázal. Ďalej si s kolegami plnili povinnosť informovať ľudí, keď to národ najviac potreboval. Uvedomili si, že pred dvanástimi rokmi prežívali intenzívne udalosti v Maďarsku. ČS rozhlas mal vtedy v Budapešti redaktora, ktorý videl, ako vešajú komunistov po stromoch aj následný teror. V hlavách im išli myšlienky, že sú to tie isté tanky ako v Maďarsku, ktoré prišli teraz na Slovensko. 

Zorganizovali sa. Rozhodujúce bolo, že sa spojári, napriek zákazu, pridali k reportérom. Okrem aktuálneho diania v uliciach odvysielali aj vyhlásenia prezidenta Svobodu, Černíka, Dubčeka. Ilegálne vysielanie trvalo desať dní, vysielalo sa z viacerých miest. Už dopredu mali pripravené, do ktorej školy alebo podniku pôjdu. Presúvali sa podľa situácie. Nocľah Horskému ponúkali susedia aj známi, lebo sa báli o jeho bezpečnosť. 

Po upokojení situácie a návrate do práce nastúpili previerky. Všetky dokumenty nahádzali do čiernych vriec a nikdy viac sa neobjavili. „Rok sa to omieľalo. Museli sme písať 40-stranové správy o tom, ako to bolo. Začali zisťovať, kto bol akým dielom vinný,“ spomína Horský. Dokonca bol aj predvolaný ako svedok na súd k procesu s Perlou Karvašovou, ktorá dobrovoľne odmietla odísť z rozhlasu. Nakoniec sa súd pred pojednávaním zrušil. 

„Husák rozhodol, že v žiadnom prípade nepripadá do úvahy, aby bol niekto potrestaný za vysielanie v roku 1968, lebo vedel, že by to právne neobstálo. Takže sa hľadali reorganizačné opatrenia. Šesťdesiat ľudí prepustili a začali prijímať ľudí z ulice. Vedúceho rozhlasových novín prišiel robiť káder z JRD Lamač,“ hovorí Horský, ktorého v roku 1968 odvolali z funkcie šéfredaktora, odstavili od rozhlasového mikrofónu a preložili do Metodicko-výskumného kabinetu. „Z Prahy prišli sťažnosti, že v Bratislave je v rozhlase zamestnaný voľajaký Horský, ktorý vysielal v roku 1968. Tak hlasovali a všetci boli za to, aby som odišiel. Ešte sa mal vyjadriť riaditeľ Kováč. A ten povedal, že on dáva za mňa záruky. Nevedel som o tom.“ Riaditeľ rozhlasu ho totiž videl na jednom z mnohých seminárov, ktorými každý týždeň zaškoľoval nových pracovníkov a mal ich oboznamovať s tým, čo je rozhlas, rozhlasovosť, čo je správa a reportáž. Záruky za neho musel dával aj nasledujúce štyri roky.

Štefan Horský bol celý život dôsledný kronikár a vďaka jeho niekoľkým publikáciám sa zachytila história Slovenského rozhlasu.

Príbehy zaznamenali a spracovali dokumentaristi Post Bellum. Stanislava Melečková – Andrea Kleine, Štefan Horský – Lucia Stankovská Fričová. Plné verzie a stovky ďalších príbehov (aj zo slovenského prostredia) nájdete na webe www.pametnaroda.cz.

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite