tak ako to vidíš s koalíciou – veľmi to nezvládajú?
Táto garnitúra na to nebola pripravená. Osobnosť sa za jeden rok nezmení. Sú to dospelí ľudia, majú svoju predstavu o štáte, o spoločnosti. Tá predstava je, bohužiaľ, veľmi problematická a v podstate nemajú víziu budúcnosti. Garnitúra bola pripravená na tri-štyri roky. Nie sú a ani neboli pripravené B plány. Výsledkom je to, čo sa stalo teraz. Pán vicepremiér, minister financií je zaujímavá osobnosť. Narazil na odpor a v podstate sa obrátil na prvú skupinu, ktorá bola ochotná podporovať ho. Bola to strana fašistov. Nemá žiadne etické zábrany, nevie nič o histórii 20. storočia, tak bez problémov s nimi začal a naďalej chce spolupracovať, čo je hrozné.
jadrom koalície je OĽaNO a Sme rodina, majú väčšinu a vyhlásili sa za najbližších spolupracovníkov. OĽaNO má v názve, že sú obyčajní ľudia. Ani Sme rodina nezaostávajú. Čo to robí s krajinou, spoločnosťou, keď na jej čele sú ľudia, ktorí sa deklarujú ako priemerní? Čo to robí so Slovenskom, keď mu vládne priemer a prázdnota?
Ak má človek zdravotné problémy, asi nevyhľadá priemerného primára, ktorý ho bude operovať. Keď ide o zdravie, ideme k profesionálovi. Keď treba hlasovať o stave spoločnosti, vystačíme si s tzv. priemernými ľuďmi. Ani na Slovensku to nie je nový fenomén. Už od samých začiatkov, toho roku 1993, sa objavil trend antiintelektualizmu. Objavili sa trendy, ktoré nevedia, čo robiť s liberalizmom, s liberálnou demokraciou. Pre nich je to „privysoké“. Nedokážu akceptovať to, čo je základ liberálnej demokracie: zodpovednosť každého občana. Tak hľadajú nové možnosti. Nové možnosti sú napríklad obyčajní ľudia alebo téma rodiny. Tieto strany alebo hnutia už mali v 20. storočí predchodcov a vieme, čo znamenajú tie heslá: národ, rodina, boh. Prvá myšlienka po voľbách bola pozitívna: antikorupcia. Na tom vyhral pán Matovič voľby. Ale čo potom? Na jednej strane Slovensko je členom EÚ, je to v podstate najbohatšia časť sveta, vzťahy sú nesmierne komplikované, asi ako počítač, a zrazu sa tam objavia obyčajní ľudia. Kladivo v jednej ruke, klince v druhej ruke a idú opraviť, manipulovať s týmto počítačom. Nikde vo svete by sa to nedalo uskutočniť. Ten obraz by nebol akceptovateľný. Na Slovensku, čo sa týka spoločnosti, je to asi norma.
ak je to norma, ako to pôsobí na mladého človeka, ktorý hľadá a vidí nejaké vzory a tie vzory sú takéto? Čo to s nami urobí?
Urobí to veľmi zle v tom zmysle, že prebieha boj medzi racionalitou a iracionalitou. Všetky tieto hnutia a filozofie smerujú k posilneniu iracionality. Chcú emóciou niečo vytĺcť zo spoločnosti. Tlačia na perifériu racionality. To je ten počítač, o ktorom som hovoril. Emocionálnym prístupom sa nedá opraviť. Mladí ľudia vidia vzory práve v týchto ľuďoch, ktorí núkajú také jednoduché riešenie, akú jednoduchú osobnosť sami majú. Je vábivé byť pragmatikom, nešpekulovať o politických konšteláciách, neuznávať delenie vpravo a vľavo a sociálna demokracia a konzervativizmus a podobne. Nájsť pragmatické riešenie. Toto má pre mladú generáciu príťažlivú silu, no je to klamlivé. Úplne to stačí, aby ste sa dostali do tej elity. Lenže keď slovenskú elitu porovnáme s elitami Česka, Maďarska, Poľska, tak už tam vidíme obrovské rozdiely. Keď ju porovnáme s európskou elitou, sme trošku aj šokovaní. U nás premiér nemá diplom, minister školstva má obrovské problémy, ten či onen člen vlády má obrovské problémy. A vysvetľujú s takou samozrejmosťou, že diplomovú alebo doktorskú prácu mi písal XY, akoby to bolo normálne. To všetko sú vzory pre mladých ľudí. Nefunguje tu normálna, etická hranica, ktorá dáva určitú pravidelnosť, štruktúru nášmu správaniu.
vyše dva roky sme svedkami neustálych konfliktov nielen medzi koalíciou a opozíciou, ale aj v rámci koalície. Prečo človek vo vysokej funkcii potrebuje neustále vytvárať konflikt?
Povedal by som, že len niektorí to potrebujú. Aj Viktor Orbán je tento typ človeka. Neustále chce konflikty, neustále chce byť činný a hľadať nepriateľov. Na Slovensku bol takýto človek prijateľný v opozícii, keď nemusel tvoriť. Len čo treba tvoriť nové hodnoty, tam vyjde na povrch, že to nedokáže. Z toho sú konfliktné situácie. Keď nedokážem niečo urobiť, keď moja impotencia vyjde najavo, treba urobiť niečo iné, aby som dokázal, že nie som neschopný. To sú tie konflikty, ktoré prebiehajú počas vládnutia takýchto ľudí. Ako covid. To som úprimne nečakal, že keď šlo o život, aj vtedy sa nájdu lídri samozvanci, ktorí sú amatéri, no vydávali sa za národných lídrov a začali diktovať tempo. Na základe ich diktátu vo vláde sediaci ľudia, napríklad pán Matovič, konali. On považoval za normálne tie vakcíny Sputnik bez toho, aby to konzultoval s poprednými lekármi, vedcami. Pri Sputniku sa dá dobre fotiť, bude vyzerať ako ten, kto sa stará o svoj národ a podobné veci. To je pseudoaktivita a tie sú viditeľné a určitá časť spoločnosti ich berie ako aktivitu a má dojem, že aspoň sa niečo robí.
„Viktor Orbán vyhral voľby na základe zjednodušeného posolstva. ,My sme za mier, tí ktorí pomáhajú Ukrajine, sú na strane vojny.‘“
mne sa zdá, že človek nie je stavaný na to, aby bol stále v konflikte. Konflikt je niekedy potrebný, keď o niečo ide, ale žiť v konflikte je nepríjemné. Pre niektorý typ človeka to nie je nepríjemné?
U tzv. akcentovanej osobnosti je to normálne. Tá má v podstate zmysel života stále nájsť nepriateľa a zvíťaziť nad ním. Neustále dokazovať, že som silnejší, múdrejší, že som prefíkaný. Nepriateľ môže byť nejaká etnická skupina, náboženská skupina, sexuálne menšiny a podobne. Nepriateľ podľa tejto filozofie žije medzi nami. Ja si pamätám 90. roky, keď boli protimaďarské aktivity, ľudia sa pýtali, prečo nie protirómske. Bolo povedané, že Rómovia ešte nemajú spoločenskú vládu. Protirómska aktivita by nemala takú váhu ako protimaďarská. Nepriateľ sa vyznačuje aj tým, že táto skupina nepatrí do národa, a keď nepatrí, tak nemá charakteristiky, ktoré máme my, národ. Keďže nemá tie charakteristiky, treba proti nej bojovať.
na začiatku 90. rokov sme moli rozdelení na tých, ktorí sú proslovenskí a tí, ktorí sú protislovenskí, to sme boli my, ktorí sme boli proti rozdeleniu Československa. Teraz sa tu objavilo rozdelenie, ktoré vymyslel Igor Matovič: prorodinní a protirodinní. Takže tí, ktorí súhlasia s jeho návrhom, sú vraj prorodinní a ostatní sú proti rodine. Môže sa takáto hlúposť ešte v 21. storočí uchytiť ako nosná?
Viktor Orbán vyhral voľby na základe zjednodušeného posolstva. „My sme za mier, tí ktorí pomáhajú Ukrajine, sú na strane vojny.“ Samozrejme, že voliči si nevyberú vojnychtovú stranu. Aj keď Brusel kritizuje Viktora Orbána, nekritizuje Maďarsko ako také. Ale to sa v Maďarsku preformuluje tak, že Brusel zase nenávidí Maďarsko. To isté platí aj u pána Matoviča a jeho kolegov: každá vec sa zjednoduší na najnižšiu možnú úroveň, aby to pochopili aj tí najmenej vzdelaní. Ľudia, ktorí pravidelne nečítajú noviny a knihy ani nesledujú denne politiku, také zjednodušenia pochopia. Toto dnes praktikuje pán Matovič a dnešná vláda s témou rodiny. Každý kto je proti, je aj proti Slovensku. To platí aj pre tých, ktorí sú mimo národa, sú teda proti národu.
aj zo strany Matoviča, ale aj zo strany Kotlebu zaznelo, že hlasovanie o balíčku bolo o rodine, ale aj „proti liberalizmu“. Igor Matovič s pritakávaním Kotlebu hovorí, že je národný konzervatívec, zatiaľ čo liberáli a progresívci sú ohrozením. Viem si predstaviť, že je s tým úspešný Viktor Orbán, ktorý je v niečom robustná osobnosť. No môže byť s touto ďalšou hlúposťou a s rozrušením spojenectva konzervatívcov a liberálov úspešný aj Igor Matovič?
Iste, najmä vtedy, ak mu v tom konzervatívci pomáhajú. Na Slovensku aj v Maďarsku vidíme základný prvok pri vzniku fašizmu: antiliberálny postoj. Pamätám si na jedno vystúpenie Karola Wojtylu na nejakom koncile, keď na adresu socialistických biskupov povedal „musíme prehodnotiť situáciu; naším najväčším nepriateľom nie je marxizmus a komunizmus, ale liberalizmus“. Táto téza pracuje dodnes aj v cirkvi. Liberalizmus ide proti dogme. Liberalizmus je založený na individuálnej aktivite, ľudských právach... všetko to vraj ide proti dogme cirkvi. Už niekoľkokrát sa stalo (v Taliansku aj Nemecku a inde), že cirkev si vybrala zlú alternatívu. To, čo dnes robí katolícka cirkev v Maďarsku aj na Slovensku, je akoby cez kopirák to, čo robili v 30. rokoch. Potom vzniká „slovenská“ alebo „maďarská“ cirkev, hoci princípy kresťanstva sú univerzálne a z toho vzniká veľmi silná iracionálna kombinácia.
hovoríš, že Matovič by to sám nezvládol, len ak mu pomôžu konzervatívci. Je tu paralela: keď si americkí konzervatívci nevedeli nájsť lídra, dali podporu Trumpovi. Tvorí sa na Slovensku tento model?
A nielen na Slovensku, aj v okolitých krajinách. Trumpa volili, lebo presadzoval princípy bielej, strednej, protestantskej vrstvy, čo je asi 60 percent americkej spoločnosti; všetky otázky Ameriky zjednodušil do jednej kategórie. Všade je prítomný antiliberálny a pronárodný element. V mnohých krajinách sú na to príklady.
líder OĽaNO ešte nepovedal, že je proti liberálnej, ústavnej demokracii, ale už sa objavila jedna znepokojivá vec. Jeho blízky poslanec Gyimesi povedal, že sa mu nepáči liberálna demokracia (ústavný systém bŕzd a protiváh) a že sa mu páči to čo robí Orbán – to naznačuje aj myslenie ministra financií. Mohlo by toto zvíťaziť na Slovensku tak ako v Maďarsku?
Samozrejme že môže. Máme veľa spoločného po tisíc rokoch v Karpatskej kotline. Je to veľmi príťažlivý model, pretože – ešte raz – zjednodušuje. Pracuje s národnostnou mytológiou, nie so skutočnou históriou. Má opojnú moc ako drogy alebo alkohol. V takom stave sme ľahko manipulovateľní.
Boris Németh
my sme už neliberálnu demokraciu zažili – s Mečiarom. Predpokladal by som, že sa to uloží do pamäti a že týmto smerom už Slovensko nepôjde. Preto sa pýtam, či je to napriek tomu reálna hrozba.
Tá hrozba je prítomná. Takmer každý deň vediem debaty na tému, či sa žije lepšie v Maďarsku alebo na Slovensku. Minulý týždeň sme boli jeden deň s maďarskými priateľmi, akademikmi, profesormi v Banskej Štiavnici. Pri odchode dospeli k záveru, že na Slovensku je síce chaos, ale sloboda, dobrý pocit, že sedíme v kaviarni, otvorene môžeme debatovať o hocičom. V Maďarsku sa už musíte obzerať, už vás ohodnotia podľa toho, aké noviny čítate. Ale možnože o mesiac, dva nastane zvrat, a Slovensko sa dostane do rovnakého stavu ako Maďarsko. Dostane to do rúk silný líder, ktorý ponúkne istoty a naplnenie základných potrieb.
môže byť Matovič ten silný líder?
Nie, nemá na to. Mal na to, aby vyvolal deštrukciu. Chýbajú mu konštruktívne prvky. Sám to vie. Premiérom sa stal preto, že o tom presvedčili ľudia z jeho užšieho okruhu, ktorí od toho očakávali niečo pre seba. Človek, ktorý sa stane tým vodcom, už niekde existuje, a čaká na Matovičove chyby.
stalo sa niečo, čo si 30 rokov nepamätám. Igor Matovič v snahe presadiť svoj veľmi drahý „balíček“ sa obrátil – otvorene – na fašistov, dokonca ho prispôsobil ich želaniam na úkor Rómov. To sa stalo vo vláde, ktorá je doposiaľ prozápadná, prodemokratická atď. Čo treba na to, aby bol človek schopný takéhoto kroku?
Na to treba mať osobnosť, ktorá energicky sleduje svoj cieľ a nechápe isté kvalitatívne rozdiely. Napríklad prečo nespolupracovať s fašistami, ktorí predsa majú svoje percentá, vystupujú v médiách; keď sa to deje v iných krajinách EÚ, prečo by sme to na Slovensku neurobili tiež. Vo viacerých krajinách majú fašisti svoje vlastné „mimikry“, ktoré im umožňujú vyvolávať dojem, že sa úprimne zaujímajú o problémy národa, oslovovať mladých ľudí, zdôrazňovať pragmatický prístup a jednoduché riešenia.
pamätáš si tu niečo podobné za posledných 30 rokov?
Nie. Ale pamätám sa na austrofašizmus kancelára Dollfussa v Rakúsku 30. rokov. Tiež nešiel otvorene proti demokracii, parlament tam zostával, mala však postačiť jedna politická strana, voľby sú potrebné akurát na to... Aj ten najbrutálnejší diktátor dbá, aby boli po formálnej stránke voľby slobodné, aby to svet akceptoval.
urobiť si z fašistov spojencov a vtiahnuť ich do rozhodovania o 1 a pol miliarde z nášho rozpočtu vyžaduje teda: nemať zábrany, nemať historické povedomie. Čo to robí s dušou Slovenska? Aký signál to vysiela mladým ľuďom, rodinám?
Myslím, že je to oživovanie obrazu, ktorý sa na Slovensku vytvoril v rokoch 1939-45. O tom, ako bolo vtedy dobre; v štáte, ktorý svojich občanov nezabíjal, ale platil iným, aby ich mohol vyviezť... ktorý dbá na to, aby ukazoval len svoju „kresťanskú“ tvár, aby prezentoval jednotu národa, boj na správnej strane, proti nepriateľovi. Ale tým „nepriateľom“ boli najmä odbojári, ktorí sa obrátili proti tomuto falošne idylickému obrazu a zriadeniu... Dodnes sme nedokázali tento falošný obraz jednoznačne odmietnuť. Bude veľa záležať na tom, ako sa k tomu postavia organizácie, ako sa k tomu postaví cirkev. Kým však v cirkevnej hierarchii poznáme protidemokraticky orientovaných ľudí, nepoznáme tam niekoho, kto by sa postavil a povedal, že nechceme slovenské kresťanstvo, ale kresťanstvo, že chceme rovnaké práva pre ľudí.
bol tu arcibiskup Bezák.
Preto ho odvolali. Tá druhá strana vedela, aké nebezpečenstvo Róbert Bezák predstavuje. Dnes sme v stave, kde sme nechceli byť. Nemáme nástroje, aby sme s tým niečo urobili. Je oveľa ťažšie niečo tvoriť, než deštruovať.
matovič nás dostáva do pasce. Hovorí, že nemáme na výber, pretože na druhej strane je predsa Fico a Pelegrini, unesený štát, zločinci, korupcia. No prekročila sa hranica, za ktorou by koalícia mala skončiť? Keď sa spolupracuje s fašistami, je to predsa rovnako zlé ako unesený štát. Čo má robiť člen vládnej koalície, ktorej časť sa pokojne spojí i s fašistami? Má SaS, Šeliga a ďalší zotrvať v takejto koalícii?
Svojho času som radil p. Bugárovi, bola to naša posledná a dosť živá debata, bolo to po vražde Kuciaka, aby okamžite vystúpil z vtedajšej koalície. Teraz uznáva, že to mal urobiť, vtedy to urobiť nevedel včas alebo nechcel... neviem. Osobne by som dnes partnerov aj vydieral: Ak mienite ísť s fašistami, okamžite vystúpime. To by bol správny krok aj z psychologického hľadiska, aby sme videli, čo sú naše hodnoty, a prečo sú pre vás, občania, tie hodnoty dôležité a čo je ten bezhodnotový, falošne pragmatický svet oponentov.
Boris Németh
počas utečeneckej krízy sme s tebou robili rozhovor, a vtedy si zdôrazňoval, že veľa ľudí má strach, z čohosi iného, cudzieho, a že je to aj psychologicky pochopiteľné, že sa o tom treba rozprávať ... a čo je problém teraz? Sme neurotická spoločnosť? Ako sa tie posledné dva roky prejavili na našom stave?
Okrem utečeneckej krízy nás postihol covid. Pre spoločnosť to bola dvojnásobná dávka strachu a utrpenia. Po takýchto situáciách si človek vydýchne a chce sa čo najskôr vrátiť k starému stavu. Lenže ten „dobrý starý“ stav nebol dobrý, len starý. Dnes tu máme atmosféru, v ktorej bežnému človeku vyhovuje, ak sa nevyťahujú ťažké témy. Všetko sa vždy vyriešilo, aj teraz sa vyrieši, myslí si občan. Lenže, ako som už povedal, aj Slovensko sa môže o nejaké tri mesiace ocitnúť na tej istej koľaji s Maďarskom. A to bude ešte horšie než Maďarsko, pretože silný líder tu bude chýbať. Pokiaľ ide o tých lídrov, mali by sme uvažovať o nejakej modifikácii spôsobu ich výberu. O systéme skúšok, ktorými by mali prejsť.
to je asi nerealizovateľné.
Prečo by sme nemohli povedať, že aj politik je isté zamestnanie, remeslo? Prečo by sa potom nemohlo povedať: politikom sa môže stať len ten, kto zodpovedá týmto a týmto normám?
veď sú tu médiá, mienkotvorné elity. Ak to u nás nefunguje, o niečom to vypovedá, nie? Máme mienkotvornú elitu?
Máme mienkotvorných ľudí, ale mienkotvornú elitu asi nie. Musíme sa pozrieť aj na stav školstva. Na čele rezortu je človek, ktorý to možno dobre myslí, no sám je príkladom, ako školstvo nemá vyzerať. Ak sa ukázalo, že nespĺňa príslušné atribúty, mal okamžite podať demisiu. Veda a vedomosti majú obrovskú váhu. Bez nich sa nedajú vyriešiť spoločenské otázky. Ďalšou vecou je, že v niektorých otázkach by nemala rozhodovať stranícka príslušnosť, skôr morálne kvality. Na Slovensku nám chýbajú aj verejné debaty o dôležitých otázkach, počnúc lokálnou úrovňou.
veľa rokov sme tu mali „unesený štát“ – zneužívanie moci v prospech úzkej skupiny. Nahradili sme to tým, o čom rozprávame: konfliktnosť, nekompetentnosť, absencia predstáv, ako by to malo fungovať v rezortoch a zložkách. Vzniká tu otázka: Máme na to, aby sme mali vlastný štát? Optimista namietne, že toto je len prechodné obdobie dospievania periférie. Alebo je to trvalý stav?
Aj mne sa zdá, že nemáme na to, aby sme vytvorili fungujúci štát, ktorý spĺňa európske normy. V tomto prípade je pre nás možnosť integrovať sa do európskej štruktúry, kde elementy ako národ nehrajú už takú veľkú úlohu. Päťmiliónové Slovensko by tak mohlo zohrať veľmi zaujímavú úlohu. Ak pôjdeme iným smerom – tradičný štát, Boh, vlasť rodina, tak nemáme šancu. Proti tomu by bolo treba jasne sa vymedziť a povedať „nie“. Bohužiaľ, chýbajú osobnosti, ktoré by to jasne povedali. Pred pár dňami som čítal Stefana Zweiga o období 30. rokov, keď cítil blížiaci sa nástup nacizmu. Tézu o opakovaní histórie nemožno síce chápať nekriticky, sú tu však isté paralely. A na ne treba myslieť, keď hovoríme o budúcnosti Slovenska. Niekedy sa mi zdá, že tu máme skôr „nechcený“ než „unesený“ štát. Moderná elita nemá vzťah k hodnotám krajiny a k jazyku, v dôsledku čoho nedokážu osloviť bežných ľudí. Dnešná elita je síce prozápadná, so „starým“ Slovenskom nemá už nič spoločné, ale „nové“ nedokáže vytvoriť. Mnohí z nej sa zo zahraničia nechcú na Slovensko vracať. Osemdesiat percent študentov na západných univerzitách zostane vonku. Našu víziu za nás nevytvorí ani Brusel, ani nikto iný. Na Slovensku nevidím silnú skupinu intelektuálov, ktorí by túto víziu vytvárali. V Maďarsku je táto skupina pomerne silná, ale sústreďuje sa na Budapešť. Tak aj dopadli voľby. V Budapešti vyhrala opozícia. Nedokázali však komunikovať s vidieckym voličom. Na Slovensku situácia nie je jasná. Ja som sa pri debate s pánom Schwarzenbergom pýtal, kde sú veľké štátnické osobnosti. Odpovedal, že sa objavia, keď nastanú kritické situácie. Keď v spoločnosti všetko beží normálne, títo nadaní ľudia sú inde, v biznise a tak. Ja cítim, že sa blíži niečo zlé. Nevidím tu však skupinu mladých ambicióznych, talentovaných intelektuálov, ktorá by zalarmovala slovenskú spoločnosť.
to, že cítiš nástup niečoho zlého, súvisí s vojnou na Ukrajine, alebo s niečím iným?
V Dunajskej Strede vediem debaty v kaviarni, ktorú vlastnia moje deti. Pozývam tam rôznych priateľov na rôzne témy. Prvé stretnutia boli vynikajúce. Ale potom mi dcéra oznámila, že štamgastom tie témy vadia. Sú na nich príliš ťažké a už tam nechcú chodiť. Pýtal som sa napríklad, prečo nerobíme v súvislosti s vojnou, ktorá sa blíži k nám, potrebné kroky v budovaní civilnej obrany – ako to robí napr. Švajčiarsko. Na Slovensku o tom nechcú počuť.
v tých debatách pokračujete?
Chceme pokračovať. Musel som sa však pred priateľmi priznať, že som sa ako Maďar už dávno necítil tak sám. Maďarská komunita je polarizovaná, zo slovenskej strany zase nie je skoro žiadny záujem o tých 10 percent slovenskej spoločnosti. Otázka, ako by sa správali menšiny v prípade ozbrojeného konfliktu, a ako by sme sa všetci, väčšina aj menšina, mali správať, je taká citlivá, že posledných tridsať rokov ešte nebola predmetom otvorenej debaty. Žiaden jednotný model tu neexistuje. Komunity potrebujú zodpovedných ľudí.
takže tí prodemokratickí Maďari na Slovensku, s ktorými bola vždy plodná spolupráca, sa dnes cítia opustení?
Áno. Mnohé témy sa neotvárajú, pretože slovenskí politici sa ich boja. Otázky vzťahov by sa však mali diskutovať a treba do toho vtiahnuť aj slovenských Maďarov. Tak ako sa to udialo medzi Nemeckom a Francúzskom už v 50. rokoch.
Boris Németh
péter Hunčík Narodil sa 25. mája 1951 v Šahách, je slovenský psychiater a autor viacerých publikácií. V roku 2009 bol ocenený prestížnou literárnou cenou Sándora Bródyho. Zasadzuje sa za normalizáciu maďarsko-slovenských vzťahov, bol poradcom prezidenta Václava Havla a podieľal sa na založení TV Nova. Pôsobí ako ambulantný psychiater v Dunajskej Strede.