Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Priestor bez hraníc

.týždeň .témy

Je to už dávny postreh, že Rusko vo svojej územnej expanzii nevie, kde sa zastaviť. Čo je príčinou? Čo z toho vyplýva pre susedov? A čo pre Rusov samotných? Dokáže si ruský národ vytvoriť stabilný ústavný základ pre slobodu?

Téma .týždňa: Priestor bez hraníc
Ku hviezdam! K slnku! Sovietsky propagandistický plagát z roku 1965 oslavujúci dobývanie vesmíru. PHOTO: 12 UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGES

OBSAH

Rusko šíre, Rusko pusté .štefan Hríb .martin Mojžiš
Putina stihne osud Miloševiče .tomáš Klvaňa
Rusko nedokáže rozumieť túžbe po slobode .šimon Jeseňák
Snová logika ruského mesianizmu .tomáš Zálešák
Ako Sovieti anektovali 13 slovenských obcí .samuel Szabo
L

Rusko šíre, Rusko pusté

.štefan Hríb .martin Mojžiš .témy

„Po mnoho staletí existuje takový ruský problém. Rusko přesně neví, kde začíná a kde končí. I když je to největší země světa, má pocit, že je taková trochu malá a že ji ohrožují i nepatrní sousedé,“ povedal v roku 2008 Václav Havel.

citát bývalého československého prezidenta je presný – Rusko žije neustálym pocitom ohrozenia a malosti. Pri pohľade na mapu a jadrový arzenál to vyzerá ako paradox, ale žiaden paradox to nie je. Pocit Ruska je oprávnený.

V osobných ľudských príbehoch rovnako ako vo veľkých dejinách štátov a civilizácií existujú dva druhy autority. Buď máme autoritu, danú najmä našimi hodnotami, obsahom a výsledkami, alebo máme autoritu danú najmä strachom iných z našej sily a veľkosti. To prvé je stabilné, a ovocím je prirodzené sebavedomie a priateľský svet, to druhé je nutné neustále vynucovať, a ovocím je agresia a strach – strach okolia, ale aj večný strach agresora.

To prvé je civilizácia, to druhé je barbarstvo.

samoderžavie

Keď si človek skúsi spomenúť na Rusov, ktorí významným spôsobom obohatili ľudstvo ako celok, s miernym prekvapením zistí, že ich je oveľa menej, než by sa od takej veľkej krajiny s takým veľkým množstvom obyvateľov dalo očakávať. Prečo je to tak? Keď vynecháme rasistické teórie, ktoré by Rusom prisudzovali menšie schopnosti ako iným národom, potom je asi rozumné hľadať odpoveď buď v duchovno-kultúrnych, alebo v organizačno-politických odlišnostiach.

O odlišnej a zvonku ťažko pochopiteľnej ruskej duši sa toho narozprávalo – v minulosti dávnejšej, nedávnejšej, aj celkom nedávnej – viac než dosť. Otázkou je, či je táto ruská duša príčinou, alebo dôsledkom spôsobu, akým sú v Rusku organizované veci verejné.

Heroický amalgám – minulosť ruských bohatierov sa mieša s cárskym dedičstvom generála Suvorova a revolučného vojvodcu Čapajeva z doby občianskej vojny. Revolúcia a starý režim v jednote výzvy Veľ kej vlasteneckej vojny.PHOTO 12/UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGESHeroický amalgám – minulosť ruských bohatierov sa mieša s cárskym dedičstvom generála Suvorova a revolučného vojvodcu Čapajeva z doby občianskej vojny. Revolúcia a starý režim v jednote výzvy Veľ kej vlasteneckej vojny.

Veci verejné sú v Rusku organizované ako veci súkromné. V autokracii je všetko viac či menej (a skôr viac) majetkom panovníka. Ruské slovo samoderžavie – označujúce absolutistickú moc cára – nie je, koniec koncov, ničím iným, ako doslovným prekladom gréckeho slova autokracia. A samoderžavie v Rusku sa rozhodne neskončilo zavraždením cára a jeho rodiny boľševikmi. Lenin aj Stalin sa stali cármi priam ikonickými, aj keď Lenin si to – zrejme aj vzhľadom na pokročilé štádium syfilisu – príliš neužil.

Ruskú dušu charakterizujú asi najvýraznejšie dve Lveci – jednak akýsi pre Západ vraj ťažko pochopiteľný mysticizmus a jednak pre Západ tiež nie celkom ľahko pochopiteľná nedvižnosť (ako opak ruského slova dviženie, znamenajúceho pohyb). Je nedvižnosť príčinou alebo dôsledkom samoderžavia? Nuž, určite sa nájdu ľudia, ktorí budú tvrdiť, že Rusi sú od prírody pasívni a vládu tvrdej ruky si svojou pasivitou priam pýtajú. Lenže podstatne bližšie k pravde zrejme bude názor, že nedvižnosť ruského človeka je v podstate šľachtiteľským úspechom ľudí ako Josif Vissarionovič Stalin s jeho takmer do dokonalosti dovedenou metódou „čo sa samostatne hýbe, po tom pre istotu strieľajme“. Mimochodom, ak má vážený čitateľ ešte stále pochybnosti o kauzálnej súvislosti absolutizmu vládcu a pasivity obyvateľstva, nech si skúsi položiť kontrolnú otázku, či sú Severokórejčania pasívnejší ako Juhokórejčania od prírody alebo v dôsledku režimu, ktorý tam vládne.

Problém je, že krajina pasívnych ľudí, ktorí sú do pasivity zadupávaní systematicky obmedzovanou alebo úplne odopieranou slobodou, nemá svetu veľa čo ponúknuť. A ešte menej dokáže ponúknuť vlastným ľuďom. V podstate im ponúka len dve veci – nejakú formu nevoľníctva a lož. Pre nevoľníka je pritom prijatie všeobjímajúcej lži často jediným spôsobom, ako si zachovať nejaké zvyšky sebaúcty. Zvonka to môže vyzerať nepochopiteľne, ale v skutočnosti sa tomu dá rozumieť. Možno je to dokonca jedna z ciest k pochopeniu inak neuchopiteľnej mystiky záhadnej ruskej duše.

feudalizmus

Problémy Ruska, ktoré nemá svetu čo ponúknuť, sú ešte zvýraznené tým, že v podstate ide o feudálny štát. Rusi nič zaujímavé nevyrábajú (kedy ste si naposledy kúpili nejaký ruský výrobok?) a celý ich medzinárodný obchod je založený na vývoze toho, čo vytiahli z matičky zeme. Vlastníctvo zeme je preto pre tento štát úplne kľúčové. To, že nejde až tak o poľnohospodárstvo, ale skôr o nerastné suroviny, je len detail. Vlastníctvo územia je základom všetkého. Takýto štát je možné zveľaďovať len jedným spôsobom – ziskom nových území.

K veciam, ktoré Rusko vyvážať musí, tak pribúda vec, ktorú Rusko vyvážať chce. Tou vecou je Rusko. K tomu, samozrejme, potrebuje armádu. Armáda je v Rusku viac, než len armáda. Je to zdroj a objekt národných mýtov, ktoré svojím spôsobom pokračujú v tradícii ruských bylín s Iľjom Muromcom a ďalšími superhrdinami. Celá ruská národná hrdosť sa už trištvrte storočia točí okolo víťazstva vo vojne, ktorú Rusi nevyhrali (vyhrali ju Rusi, Američania, Briti a čiastočne Francúzi), ale ktorú Rusi začali (spolu s Nemcami útokom na Poľsko a potom samostatným útokom na Fínsko). To však akosi k ruskému všeobecnému vzdelaniu nepatrí. Bežný Rus o tom pravdepodobne dodnes vôbec nevie. Zdrojom dnešnej ruskej národnej hrdosti, a nielen tej, je lož.

Do armády Rusko investuje obrovské prostriedky a pokiaľ neprinášajú nijaký zisk, sú to zle investované prostriedky. Zisk pritom nemusí byť nevyhnutne územný (aj keď to vždy zostáva konečným cieľom), niekedy by celkom stačilo, keby sa podarilo získať rešpekt iných krajín. Lenže ani to sa nepodarilo. Pretože sa to podariť nemohlo.

Dôvod je jednoduchý. Skutočná šľachta (po anglicky nobility) – vrátane ruských cárov – sa vyznačovala úctyhodnou noblesou a niekedy až šľachetnosťou. Skutočná šľachta však bola v Rusku nahradená gangstrami a chuligánmi. Najprv širokou zločineckou organizáciou známou pod menom komunistická strana, dnes úzkym, pôvodne petrohradským pouličným gangom, ktorému môžeme hovoriť Putinovi kamaráti.

Zväz sovietskych socialistických republík buduje socializmus. Marxisticko-leninská „dialektická“ transformácia idey svätej Rusi ako univerzálnej ríše budúcnosti, ktorá nekončí.PHOTO 12/UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGESZväz sovietskych socialistických republík buduje socializmus. Marxisticko-leninská „dialektická“ transformácia idey svätej Rusi ako univerzálnej ríše budúcnosti, ktorá nekončí.

Ruský nešľachtický feudalizmus má ešte jeden, pre bežných Rusov často tragický dôsledok. Obrovské peniaze investované do armády v bytostne korupčnom systéme sa do armády často vôbec nedostanú. Výsledkom je armáda oveľa slabšia, než by mala byť. Čo vedie k nečakane vysokým počtom ruských vojakov umierajúcich v každej vojne, do ktorej sa zločinecké Rusko pustilo. Moderní ruskí cári sú v prvom rade nepriatelia Rusov.

A tým sa dostávame k ešte hlbšej podstate ruskej expanzie, než je feudalizmus. Tou podstatou je nič – prázdno. Ak nemáte čo ponúknuť vlastným ľuďom ani svetu, musíte to prázdno niečím prekryť.

prázdno

Rusko historicky stavilo na veľkosť a silu. Jeho veľkosť a sila však nenesie žiaden obsah. Postreh Václava Havla nás trochu prekvapuje, ale nemal by – ak štát nemá žiaden obsah, len veľkosť a silu, je prirodzené, že cíti ohrozenie a malosť. Pretože štát bez civilizačného obsahu je prázdny a pustý a v súťaži so slobodným svetom opakovane neúspešný. A áno, aj nevážený.

Rusko potrebuje čoraz väčšiu rozlohu a čoraz väčšiu silu, aby to prázdno aspoň na chvíľu prebilo – pretože v čase agresií, okupácií a anexií nie je svetom nevážené, ale obávané. Tá omamná chvíľa trvá pri tak veľkom štáte roky, desaťročia či storočie, ale napokon sa vždy vyčerpá. A vtedy sa Rusko znovu vracia k zaberaniu území, ku konfliktom na svojich hraniciach a najnovšie aj k vyhrážaniu sa jadrovými zbraňami.

Mať neustály pocit ohrozenia a malosti je – pre človeka aj pre štáty – neúnosné a v dôsledkoch často tragické. Pre najväčšiu krajinu sveta a dôsledky jej konania to platí zvlášť. Rusko dnes ubližuje Ukrajine a celému svetu tvrdí, že tak koná preto, lebo sa cíti malé a ohrozené. Málokto mu to verí, pretože pri pohľade na mapu to vyzerá ako nezmysel, ale v tomto Putin neklame – on sa naozaj cíti malý a ohrozený. Putin vie, že nič iné ako územie, armádu a schopnosť šíriť strach Rusko nemá a súčasne vidí, že svet slobodných národov má omnoho viac. Kto by sa v jeho koži necítil ponížený?

Dnes sa veľa diskutuje o Rusku po Putinovi, a je to potrebná diskusia. Ale Rusko potrebuje omnoho viac ako odchod jedného diktátora. Potrebuje sa zbaviť vlastného barbarstva, vrátane kirilovskej odnože pravoslávia, a namiesto veľkosti staviť na vlastný civilizačný obsah. Inak sa bude stále vracať k mape.

Vyzerá to nemožné. A možno aj je. Ale odvážni Rusi, ktorí protestujú proti vojne, si tú šancu pýtajú.

L

Putina stihne osud Miloševiče

.tomáš Klvaňa .témy

Naše budoucnost je společná – ve svobodě, demokracii a slušném životě, říká v rozhovoru pro .týždeň významný ruský intelektuál a demokrat, profesor Andrej Borisovič Zubov.

mohu začít osobními otázkami? jak aktuálně vypadají vaše dny? Co děláte? Jaká je atmosféra v Moskvě? Jste v kontaktu se studenty? 

Atmosféra je velmi znepokojivá. Myšlenka, že naše země vede válku v sousedství, dobyvačnou a nespravedlivou válku, je nesnesitelná. S tímto pocitem usínáme a vstáváme. Nemůžeme se radovat z ničeho, ani z jara, ani ze slunce. Snažím se, jako doposud, dělat přednášky a připravovat se na ně. Tuto práci však jako kdyby stále něco vyrušovalo. Stačí se podívat do kroniky událostí. A stejně tak se cítí celá moje rodina, všichni moji přátelé. A mladí lidé – čerství studenti a starší lidé rovněž.

máte odhad, jak tato válka skončí?

Nemyslím si, že válka bude trvat dlouho. Rusku prostě dojdou zdroje. A peníze, vojenské zásoby a lidé. Rusko je pod sankcemi. Bude muset uzavřít mír s Ukrajinou, a to za podmínek stanovených Ukrajinou. Věřím, že tento typ vyčerpávající války vedené Ruskem nebude trvat déle než 2 – 3 měsíce. Samozřejmě, pokud Putin tak či onak opustí svůj post, válka druhý den skončí. Nikdo z nejvyšších příček ruské elity kromě Putina tuto válku nejenže nechce, ale přímo ji nenávidí. Ale oni jsou zvyklí poslouchat Putina.

je možné mít nějakou představu, kolik Rusů skutečně podporuje Putina a jeho „zvláštní vojenskou operaci“?

Domnívám se, že přibližně 55 – 60 procent našich občanů podporuje válku a opravdu věří oficiální propagandě. Ale jsou nerovnoměrně rozděleni mezi věkové skupiny. Mezi mladými lidmi do 30 let je více těch, kteří válku nepodporují. Ve skupině 30 – 45 let přibližně stejně a ve skupině starší se podpora zvyšuje na 80  procent.

desetitisíce Rusů opouštějí Ruskou federaci. Jde většinou o vzdělané odborníky. To nám připomíná desetitisíce Slováků a Čechů, odcházejících z Československa po sovětské invazi v roce 1968. Vidíte paralelu?

Ano, existují podobnosti. Tehdy se však zdálo, že takovou masu jako SSSR nešlo zlomit. A Západ Pražské jaro nebránil, a ani nemohl bránit. Odcházeli tedy s tím, že to bude nadlouho, možná na celý život, že budou muset opustit svou vlast. Dopadlo to jinak. Nyní je situace úplně jiná. Rusko je slabé, Západ aktivně podporuje Ukrajinu a škrtí Rusko sankcemi. Mladí lidé odcházejí, aby se dostali z dusné atmosféry vojenské psychózy a totálních lží. Muži odcházejí v obavě z mobilizace – málokdo chce bojovat proti Ukrajincům. Věří ale, že se brzy vrátí do nového, svobodného Ruska.

bývalý ruský ministr zahraničních věcí Andrej Kozyrev nedávno řekl časopisu The Economist, že západní politici, kteří tvrdí, že Západ musí pro Putina připravit únikovou cestu, jakousi mimoběžnou rampu, na níž by si Putin mohl zachránit tvář a opustit válku, jsou podle něj užiteční idioti sloužící Putinovým zájmům. Kozyrev tvrdí, že neexistuje žádný kompromis a že jediným argumentem, který Putin „přijímá“, je síla. Jaký je váš pohled?

Myslím, že Andrej Kozyrev má naprostou pravdu. Po všech těch zvěrstvech, kterých se na Putinův příkaz dopustila ruská armáda na Ukrajině, není možné zachránit Putinovu tvář. Čeká ho evidentně osud Slobodana Miloševiče. Jak občané západních demokracií, tak Ukrajinci nebudou schopni přijmout kompromis. Ano, pro stabilitu světa je nyní Putin extrémně nebezpečný.

Agitačný plagát z 20. rokov minulého storočia vyzýva: Vstúpte do komunistickej strany!FINE ART IMAGES/HERITAGE IMAGES/GETTY IMAGESAgitačný plagát z 20. rokov minulého storočia vyzýva: Vstúpte do komunistickej strany!

dlouho jsem si myslel, že Putinův autokratický režim je druh „postmoderní diktatury“ – žádná skutečná ideologie, která by ho podporovala, jen spousta úsilí otřást samotnými základy reality, spousta kouře a zrcadel. Ale po invazi se zdá, že se vrací ke starému dobrému útlaku sovětského typu. Je to tak?

Putin postupně vytvořil stále více autoritářský systém. Jak se nyní ukázalo, nepotřeboval moc k moci, ale moc, aby dosáhl svého jemu drahocenného cíle – obnovit Impérium. Říkejte tomu, jak chcete – Rusko nebo SSSR. O tom snil dlouhá léta. Nyní, ve válečných podmínkách, se autoritářský systém před našima očima mění v totalitní. Nesouhlas se stává postižitelný a přísně potrestán. Zaznívají neustálé výzvy k „shromáždění kolem národního vůdce“. To vše ale připomíná spíše než návrat k sovětskému imitaci nacistického vzoru. Všechna ta slova „národní zrádce“, „pátá kolona“ jsou jakoby z nacistického lexikonu. A zachování soukromého velkého byznysu pod státní kontrolou je také jako z učebnice zkušenosti nacistického Německa. V SSSR tomu tak nebylo.

na Západě se nyní hodně diskutuje o kolektivní vině obyčejných Rusů, a zejména ruských elit a intelektuálů za válku. Myslíte si, že je spravedlivé mluvit o této kolektivní vině?

Už filozof Karl Jaspers po porážce nacistického Německa ve svém díle Otázka německé viny vysvětlil, že vina může být v takových případech jiné povahy. Všichni příznivci války jsou politicky vinni, právně – ti, kteří ji organizovali a vedli, včetně nejvyššího vedení Ruska a jeho generálů, a morální odpovědnost je na nás všech. Reparace dopadnou na nás všechny. Na ty, kteří byli proti válce, ale nedokázali jí zabránit, i na ty, kteří byli pro válku. Všichni za ní svým způsobem zaplatí.

putin ztratil ve střední Evropě mnoho příznivců a kvazi příznivců, jako byl český prezident Miloš Zeman a do jisté míry i maďarský premiér Viktor Orbán a bývalý český prezident Václav Klaus. Myslíte, že to Putina zajímá?

Myslím, že taková ztráta popularity mezi bývalými příznivci je pro Putina neočekávaná. Stejně nečekal jednotu Západu v odmítání ruské agrese. Putin doufal, že krátkou vítěznou válkou zvýší svou prestiž ve světě a zejména mezi svými stoupenci. Blesková válka ale nevyšla a politici, Putinovi přátelé, byli tváří v tvář veřejnému mínění na Západě nuceni rychle změnit předmět svých sympatií. Jinak by neměli vůbec žádné vyhlídky na politický úspěch.

putin se ze všech sil snaží stavět do role světového lídra na stejné úrovni jako Joe Biden a Si Ťin-pching. To je podle mě jeho postoj vůči svým voličům. Co si vlastně většina Rusů myslí o Spojených státech a Číně?

Ano, Putin je skutečně velmi ambiciózní. Těší ho, že se může setkávat za rovných podmínek s prezidentem Bidenem. Žije sen o dvou supervelmocích, jako tomu bylo za dob SSSR. Nyní je ale zcela zřejmé, že Rusko na to nemá prostředky. Zůstaly jen jaderné střely – vzpomínka na bývalou sílu. Antiamerikanismus je v ruské společnosti silný.

Myslím, že důvodem je závist k bohaté Americe a pocit, že právě Spojené státy jsou hlavní překážkou realizace ruských imperiálních ambicí. USA jsou přitom atraktivní pro život i práci a mnoho lidí tam odchází. Zejména ti mladí. Čína vyvolává jednoznačné antipatie a strach. Každý chápe, že vysává naše zdroje a ohrožuje Sibiř a Dálný východ. Putinovo přátelství s Čínou není obecně schvalováno. Čína není vůbec tak atraktivní k životu jako Západ.

jaký by byl nejlepší způsob, jak pomoci demokratům v Rusku?

Nejlepší pomocí je zlepšit vlastní demokracii. Aby se pro nás země, které byly kdysi ve stejném světovém komunistickém systému, staly pozitivním příkladem. Naše Strana lidové svobody neustále uvádí jako příklad země postkomunistické Evropy, které úspěšně provedly systémovou dekomunizaci, vrátily majetek potomkům bývalých vlastníků, ukončily projevy totalitní komunistické ideologie, vstoupily do Evropské unie a NATO. My říkáme – pokud to nebudete dělat jako na Slovensku, v Česku, Polsku, nebo na Litvě, tak se diktatura a nedostatek práv určitě vrátí. A skutečně se vrátily téměř ve všech postsovětských zemích od Běloruska po Tádžikistán, včetně Ruska. Být s vámi na cestě k překonání totalitní minulosti je naším cílem a nadějí.

chtěl byste ještě něco vzkázat slovenským čtenářům?

Chci svým slovenským přátelům zdůraznit: Mějte na paměti a nezapomeňte, že Putin není Rusko. Ano, mnozí moji krajani jsou podvedeni a zdrceni propagandou, sdílejí jeho názory a považují Putina za svého vůdce. Ale ve skutečnosti jsou naši lidé lidmi velkých spisovatelů a skladatelů, vědců a bojovníků za svobodu. Naši lidé v minulosti hodně vytrpěli, převážně vlastní vinou, kvůli svým špatným rozhodnutím. Ale naším společným úkolem je pomáhat Rusům, Bělorusům, Kazachům, Ázerbájdžáncům a Ukrajincům, Gruzíncům a Arménům – pomoci jim všem vstoupit na cestu udržitelného demokratického rozvoje. Tak jako se vaše středoevropské národy mohly v 90. letech dostat ven, z velké části s pomocí starých západních demokracií, tak nyní, o tři desetiletí později, se musíme touto cestou vydat my, nyní s vaší pomocí. Ostatně, bez demokratického Ruska, které by navždy skoncovalo se svými imperialistickými nesmysly, s Ruskem toužícím po pevné ruce, nebude pro střední Evropu snadné vybudovat klidný a prosperující život. Takže naše budoucnost je budoucnost společná. Společně – ve svobodě, demokracii a slušném životě.

LENA KUŠNIERIKOVÁ

andrej Borisovič Zubov Narodil sa v roku 1952, je ruský historik, orientalista, religionista, politický vedec, pedagóg, publicista, pravoslávny kresťan. Čen Strany národnej slobody. Autor knihy Dejiny Ruska v 20. storočí. Za kritiku Putinovho režimu bol v roku 2014 prepustený z profesorského miesta Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO). Nositeľ čestného doktorátu Masarykovej univerzity v Brne. 

Andreji Borisoviči, děkuji za rozhovor a hodně štěstí!

L

Rusko nedokáže rozumieť túžbe po slobode

.šimon Jeseňák .témy

Diplomat Martin Bútora hovorí o histórii ruských územných expanzií a o tom, v čom je Putin až príliš podobný Hitlerovi. Urobil a urobí Západ dosť nato, aby sa pomohlo Ukrajine?

rusko okupuje časti Ukrajiny už osem rokov a jeho apetít ešte narástol. Ruská federácia už takmer pred mesiacom napadla Ukrajinu a snaží sa ju dobyť. Rusko sa však nespráva expanzívne prvýkrát. Ruská história je expanzionizmom pretkaná.

Pohľad na históriu je dôležitý. Bez poznania histórie nedokážeme pochopiť dnešnú situáciu. Ruská história je už stáročia presiaknutá túžbou po veľkosti a presvedčením o vlastnej dôležitosti a vyvolenosti. Rusko má dojem, že musí „spasiť svet“. Ruskú expanziu začal už Ivan Hrozný, pokračoval v nej jeho syn, ktorý postupoval až k Sibíri. Rusko pohltilo nielen Gruzínsko a Moldavsko, Arménsko či Azerbajdžan, ale aj iné ázijské republiky. Peter Veľký smeroval výboje proti Švédsku, od ktorého získal časť severnejšie položených území, kde založil Sankt Peterburg. Katarína Veľká obsadila Krym a získala časť Poľska. Pokračovalo to i ďalej a hovorilo sa, že tam, kam vstúpi noha ruského vojaka, odtiaľ už Rusko neodíde. Neskôr Stalin po druhej svetovej vojne uprednostnil, aby sa dobyté územia stali satelitmi Sovietskeho zväzu. Vo všetkých územiach nastolil diktátorský režim, ktorý sa správal neľudsky voči svojim vlastným ľuďom. Putin sa zaradil do tejto galérie od Ivana Hrozného až po Stalina.

nespomenuli ste Lenina.

Lenin ovládol Rusko, no zároveň vyhlásil právo na samourčenie neruských národov, čo využili napríklad Gruzínci či Ukrajinci, no boľševici ich potom získali späť. Práve to mu teraz Putin vytkol tvrdením, že Ukrajina je dieťaťom boľševizmu a Lenina.  Putin sa do galérie dobyvateľov zaradil tak, že z nacionalistickej autokracie s výraznými imperiálnymi ambíciami sa stal v 21. storočí vojnový agresor. Akokoľvek sme tieto ambície u Putina videli, útok na celú Ukrajinu bol šokom.

prečo Putin z vášho pohľadu napadol Ukrajinu? Je to racionálny krok?

Jeho konanie vychádza z pocitu poníženia Ruska ako svetovej veľmoci a štátu, ktorý bol jedným z kľúčových hráčov 20. storočia. Putin rozpad Sovietskeho zväzu vnímal ako najväčšiu geopolitickú tragédiu minulého storočia. 

poníženie aj skrivodlivosť?

Áno, poníženie, ktoré je podľa neho absolútne nespravodlivé. Napriek tomu, že aj za Putina sa uskutočňovalo rozšírenie NATO. Usilovali sa o to bývalé sovietske satelity, ktoré si uvedomovali hrozbu bezpečnostného vákua. Pretože ak by tieto krajiny dnes neboli v NATO, tak by sa Putin zastavil možno až kdesi v meste Aš. V roku 2002 bola založená Rada NATO-Rusko, vzájomná spolupráca obsahovala napríklad boj proti terorizmu, vojenskú spoluprácu, koordinovaný postup v Afganistane či boj proti pašeráctvu. Spolupráca sa pozastavila v roku 2014 v dôsledku ukrajinskej krízy.

Putin sa postupne menil. Začal sa vyhrážať opätovným namierením ruských rakiet na Európu, hrozil vypovedaním dohody o konvenčných ozbrojených silách. Rusko chcelo byť opäť na scéne ako medzinárodná veľmoc. Jeho diplomacia vrážala klin medzi Európu a Ameriku aj medzi štáty EÚ ponúkajúc niektorým členským štátom Únie v obchodných vzťahoch individuálne výhody na úkor spoločnej politiky voči Rusku.

Sovietsky plagát Piotra Karačenzova, na ktorom sa letecké sily zaručujú za pokoj na hraniciach. Lietadlá na oblohe vykresľujú nápis Sláva Stalinovi.ELIZAVETA BECKER/ULLSTEIN BILD/GETTY IMAGESSovietsky plagát Piotra Karačenzova, na ktorom sa letecké sily zaručujú za pokoj na hraniciach. Lietadlá na oblohe vykresľujú nápis Sláva Stalinovi.

A keď videl, ako sa Ukrajina usiluje modernizovať, ako zápasí o väčšiu vymožiteľnosť práva, ako sa tam usádza iná mentalita, než tá, ktorú Putin vtláčal Rusku, ako Ukrajine pomáha Európska únia, tak začal Ukrajinu čoraz viac vnímať ako hrozbu. A prepracoval sa k názoru, že Ukrajina v skutočnosti nie je štát, že patrí Rusku, že vlastne nemá nárok na existenciu. Podobnosti s Hitlerom bijú do očí. V roku 1939 nacisti odôvodňovali útok na Poľsko názormi nemeckých znalcov medzinárodného práva, podľa ktorých Poľsko nemalo existovať ako nezávislý štát, bolo len zemepisným označením pre určité územie, miestom bez legitímnej suverenity. A v súčasnosti Putin hlásal, že „Ukrajina nikdy nemala tradíciu štátnosti a moderná Ukrajina bola vytvorená Ruskom“. Ruská hlásateľka dokáže v správach bez akýchkoľvek zábran tvrdiť, že všetci predsa vieme, že Rusko nebombarduje civilné ciele – a to vo chvíľach keď sa stovky miliónov ľudí na celom svete pozerajú na utrpenie civilov. Putin na štadióne v Lužinkách povedal, že Rusko muselo podniknúť „špeciálnu operáciu“, aby zabránilo genocíde a potlačilo na Ukrajine neonacizmus. Pritom genocídu Židov a ďalšie hrôzy vykonal Hitler, nacista.

o tejto téme som sa rozprával s Grigorijom Mesežnikovovom, ktorý hovoril, že Putin sa zľakol Ukrajiny, lebo videl, že z nej cítiť závan slobody. Ukrajina sa rozhodla, že chce byť súčasťou Západu so všetkým, čo k tomu patrí. Putin sa teda musel zľaknúť  slobody.

Áno. Je to tak. Putin nevie Ukrajine odpustiť, že sa vydala vlastnou cestou, že sa usiluje o demokraciu, že chce patriť do západného spoločenstva. Ukrajina sa stala pre Rusko hrozbou tým, že sa od roku 2014 nevzdala a o svoje územie bojovala. Paradoxne, aj vďaka Putinovi sa zrodil politický ukrajinský národ vrátane etnických Rusov, ktorí na Ukrajine žijú. To je pre Putina priveľké „sústo“.

stavil Putin všetko na jednu abstraktnú kartu? Je ochotný urobiť čokoľvek, aby ukrajinské úsilie zastavil?

Pôvodná predstava bola, že to bude blesková vojna, počas ktorej Rusko obsadí Kyjev a strategické body, odstráni prezidenta Zelenského a dosadí tam bábkovú vládu. To však Rusom nevyšlo, Ukrajinci sa hrdinsky a úspešne bránia. Na začiatku invázie Putin nerátal s tým, že by pre víťazstvo musel urobiť čokoľvek. Nečakal, že sa Západ zjednotí, rátal s tým, že USA a EÚ majú svoje vlastné problémy a domnieval sa, že Západ nebude schopný na túto inváziu reagovať spoločne. Zdalo sa mu, že podmienky na obsadenie a podrobenie si Ukrajiny sú v tejto chvíli vlastne ideálne. Navyše vnímal,  že ukrajinská politická scéna je nejednotná a rozhádaná. Videl sa zrejme ako jasný víťaz. Prerátal sa

putin si však neuvedomil, že ak sa politická scéna na Ukrajine sporí, tak je to znak plurality a demokracie.

To si nepripúšťal a možno to nechápal, keďže s niečím takým skúsenosť nemá.

„Povedzme, že by doletela nejaká raketa na Pobaltie či Poľsko, či už nedopatrením alebo náročky. Alebo k nám. V takom prípade by malo NATO okamžite reagovať silou.“

putin teda považuje demokraciu za slabosť a má dojem, že ak niekde existuje opozícia, tak je to pre neho „bordel“. Nemal mu kto nastaviť zrkadlo?

Putin mal dva okruhy najbližších spolupracovníkov. Prvou skupinou sú „siloviki“, zástupcovia rôznych silových zložiek, druhou skupinou boli biznisoví ľudia, ktorí hovorili, že pre Rusko je dobré, aby sa začlenilo do globálneho sveta, z čoho táto skupina profitovala. Za posledné dva roky sa okruh Putinových poradcov zužoval a títo biznis poradcovia boli prakticky totálne odstavení. Silovikov ostalo menej. Momentálne, ako vravia znalci, má Putin veľmi úzky okruh ľudí, s ktorými komunikuje a radí sa. Navyše aj pandémia ho dostala do určitej izolácie.

Zdá sa, že v tejto chvíli by sa Putinovi zrkadlo nikto ani neodvážil nastaviť. Invázia sa totiž nevyvíja podľa predstáv a ľudia sa obávajú povedať Putinovi pravdu, pretože by mohli byť  vnímaní ako potenciálni zradcovia a Putin by si mohol myslieť, že niekto z nich vynášal informácie. To sa totiž aj reálne udialo, keďže Západ, konkrétne Američania, vedeli takmer presne, čo a kedy sa má stať. Čo i len tieň podozrenia by mohol znamenať pre kohokoľvek z Putinovho okolia likvidáciu.

mali sme pre Ukrajinu a pre to, aby sme invázii zabránili, urobiť viac? Keď Putin anektoval Krym a ruskí vojaci intervenovali v Doneckej a Luhanskej oblasti, Západ síce reagoval, no pomerne vlažne. Sankcie, ktoré sa prijali, boli také, ako sa hovorí, „len aby sme v hanbe neostali“.

Demokracii istý čas trvá, kým sa spamätá a rozhodne. Pozitívnou udalosťou pre Západ bol Majdan, tam bolo vidno, že Ukrajina vyspela, demonštranti mávali vlajkami Európskej únie. Západ si uvedomil, že Ukrajina bojuje aj za Európu. Ale boli aj politici, ktorí na to upozorňovali už skôr. Prečítam vám jeden výrok Václava Havla, ktorý povedal vo februári 2004: „Běží nejen o budoucnost Ukrajiny, ale běží o samu strukturu budoucího světového pořádku. Vše nasvědčuje tomu, že svět vstupuje do fáze takových větších regionálních seskupení, Evropa se například integruje do státních seskupení založených ovšem na demokratických základech. A v této situaci se mi zdá, že je nesmírně důležité, aby Ukrajina byla opravdu svébytnou entitou. Je to země s bohatou historií, kulturou, tradicí, země veliká, země s velikou budoucností. Je nesmírně důležité, aby se tato země dokázala sama, svobodně a nezávisle rozhodnout, ke kterému z těch rýsujících se budoucích světových regionálních seskupení patří. A že mluvíme-li o těchto regionálních možných budoucích seskupeních, pak tím nemáme na mysli a nesmíme mít na mysli to, co se nazývalo dříve, nebo ještě dodnes se nazývá, sférami vlivu, zájmovými sférami. Ukrajina je, abych tak řekl, v zájmové sféře tohoto světa“. Je to mimoriadne silný apel.

momentálne mi vo svete chýba politik, akým bol George W. Bush. Mám dojem, že s prezidentom, ako bol Bush, by si Putin nedovolil to, čo si dovolil dnes smerom k Ukrajine.

Na strane západného sveta existovali opakované snahy nájsť s Ruskom určité porozumenie a zlepšiť vzájomné vzťahy. Počas vlády prezidenta Medvedeva sa hovorilo o možnosti, že Rusko by sa vydalo cestou celkovej modernizácie a nemalo by ako jedinú prednosť či zbraň silnú armádu, jadrovú výzbroj, ropu a plyn. Jeden čas aj Európska únia označila Ruskú federáciu za strategického partnera. Po vojnovom konflikte s Gruzínskom to všetko padlo. Ale o Bushovi mladšom netreba mať v tomto smere ilúzie: Rusi, a osobitne Putin, si ho získali prejavom sympatií po 11. septembri. V roku 2001 Bush po stretnutí s ním údajne nahliadol,  vcítil sa do Putinovej duše. 

„Hlavne treba vidieť, že Západ sa nebývalo zjednotil a ten tlak prišiel aj z USA, od Bidena až po republikánov.“

Oveľa konzekventnejším politikom bol senátor John McCain, ktorý po tom, čo sa zahľadel Putinovi do očí, videl tam iba tri písmená: KGB. V prejave pri udeľovaní vyznamenania pre zavraždeného opozičného lídra  Borisa Nemcova v roku 2015 tvrdo skritizoval tých vládcov v Rusku, ktorí sú „nepriateľmi ruského národa, ktorí okrádajú Rusko o jeho bohatstvo, o jeho nádeje, o jeho budúcnosť. Sú to zlodeji a vrahovia. A sú to zbabelci. Boja sa spravodlivosti. Boja sa pravdy. Boja sa spoločnosti, v ktorej sú základom práva a poriadku ideály a morálka.“ Pravda je, že takéto slová sme v Európe tak často nepočúvali.

nie je však  to, čo dnes Rusko robí, vlastne v jeho DNA? Putinov postup má dnes až 70-percentnú podporu. Nebolo to tak, že keď sme Rusko považovali za normálne, tak sme si to len zbožne priali, ale bol to omyl?

Takáto podpora Putina v Rusku obyčajne vzíde z toho, keď dodá verejnosti  novú tému, novú emocionálnu vzpruhu svojimi zahraničnými výbojmi. Stalo sa tak už v prípade čečenskej vojny, potom po anektovaní Krymu, a teraz po invázii na Ukrajinu. Mnohí to brali tak, že „Krym bol odjakživa náš“, a teraz nám ho vodca vrátil. A veria štátnej propagande, tá pracuje na plné obrátky a bráni prístup k akýmkoľvek iným informáciám.

práve Krym im chýbal ku šťastiu?

Bol to návrat do minulosti. A ak si vezmete ruských spisovateľov aj spisovateľky, táto mentalita je tam, tá nostalgia je tam – že v tej minulosti im bolo lepšie. Vtedy natoľko nevideli tých, čo si užívali výhody moci v dačiach. Ľudia mali pocit, že sú súčasťou mohutného štátu, ktorý niečo znamená, ktorý vzbudzuje rešpekt. Nostalgia za ZSSR, aj za tým brežnevovským, ba stalinským ZSSR, stále v Rusoch funguje. Neplatí to pre všetkých, ale je to súčasť identity veľkej časti ruskej populácie. Akoby potrebovali, aby ich uznávali.

uznávané však Rusko bolo, nie?

Za Jeľcina veľmi nie. A Putin obnovil dôchodky, čiastočne skrotil oligarchov, rozpútal propagandistickú mašinériu a ukázal ľuďom silný štát. Navyše, jeho aparát postupne likvidoval aj tie najmenšie ostrovčeky nezávislej občianskej spoločnosti. Dnes to mnohí berú tak, že zahraničné ťaženie si, prirodzene, vyžaduje silnú ruku.

nakreslil Západ Putinovi jasnú červenú čiaru? Putin nám rozkazuje, čo nemôžeme dodať Ukrajine, Škandinávii odkazuje, že nesmie vstúpiť do NATO. Čo na to Západ? Vezme mu McDonald?

Hlavne treba vidieť, že Západ sa nebývalo zjednotil a ten tlak prišiel aj z USA, od Bidena až po republikánov. Pýtate sa na červenú čiaru. Je hrozné, čo sa deje, no momentálne sa asi sa nedá urobiť viac, ako dopraviť tam v najbližšom čase čo najviac takých zbraní, ktoré Ukrajincom pomôžu sa brániť, a zároveň byť pripravení, čo urobíme, keby Putin červenú čiaru prekročil.

Sovietsky plagát vydaný v Moskve v sedemdesiatych rokoch minulého storočia s textom Atómy pracujú pre mier, pre komunizmus!SOVFOTO/GETTY IMAGESSovietsky plagát vydaný v Moskve v sedemdesiatych rokoch minulého storočia s textom Atómy pracujú pre mier, pre komunizmus!

ktorú červenú čiaru?

Povedzme, že by doletela nejaká raketa na Pobaltie či Poľsko, či už nedopatrením alebo náročky. Alebo k nám. V takom prípade by malo NATO okamžite reagovať silou. Isteže je za tým riziko jadrového útoku, ale ak by NATO silou nereagovalo, stráca svoj zmysel. Inak, podľa mňa Západ Rusku nakreslil červenú čiaru tým, že jednotlivé krajiny rýchlo, v priebehu hodín a dní zmenili názor na Rusko.

napríklad Británia nevajatala ani polhodinu.

Ona vie, čo sú vojny, vie, ako reagovať voči nepriateľovi, ktorý vám zabíja tisíce ľudí, Británia má jadrové zbrane, Britániu si aj Rusi do istej miery vážia. A toto sú významné signály aj pre silovikov a ďalších z mocenskej pyramídy, keď  vidia takýto postoj. Keď napríklad vidia, že dokonca aj Nemecko už posiela Ukrajine zbrane, hoci ešte pred mesiacom posielalo prilby... Takže, keby sa Putin rozhodol, že musí niekam namieriť čo i len obmedzený jadrový útok, tak ten gombík nestláča on sám, útok fyzicky spúšťajú generáli, vojaci.

a tí by nesplnili rozkaz tak ľahko?

To nevieme. Ale pamätám si, čo zachránilo svet v roku 1962 počas kubánskej krízy – ruský dôstojník v ponorke, ktorý nestlačil, hoci dostal príkaz, ktorý bol založený na mylnej informácii. Boli sme doslova na prahu jadrového konfliktu. A ten jednotný postoj Západu, niečo z toho môže niektorého z tých generálov pomknúť, aby aspoň chvíľu zaváhal.

na taký útok by Západ asi reagoval absolútne, je tak?

Nejdem sa púšťať do úvah týmto smerom, nie som expert na vojenské operácie. No tak či onak, Západ sa na niečo také musí pripraviť.

mám pocit, že ak Ukrajine nepomôžeme... – stojíme ešte vôbec za niečo?

Rozumiem aj tomuto pocitu, aj úzkosti a zodpovednosti tých, ktorí o tom rozhodujú, rozumiem tomu, že si možno potom budú hovoriť, mali sme niečo urobiť. Ale keby sa teraz rozhodli zasiahnuť napríklad uzavretím leteckého priestoru, tak by museli zostreliť niečo na ruskom území. Americký minister obrany povedal, že soft verzia bezletovej zóny neexistuje, že bezletová zóna je vojna, a „do toho nejdeme“. A dodal: keby Putin napadol piaď zeme členov NATO, tak sme pripravení.

je toto ten huntingtonovský konflikt civilizácií?

Keď Huntington napísal o konflikte civilizácií, mnohí tým boli oslovení, diskutovalo sa aj o tom,  akým spôsobom sa tomu, o čom písal, pokúsiť zabrániť. Dnes sa realita akoby prikláňala k tomu, čo napísal a čo hovoríte. Ale pravda je, že hoci vidíme správanie Putina, jeho silovikov, jeho vojakov, jeho režimu, nemôžeme stopercentne tvrdiť to, čo by vyplývalo zo súboja civilizácií – že Rusi sú úplne, načisto iní. To nevieme. Na tom štadióne iba vidíme, že sú sfanatizovaní ako kedysi tí v Nemecku.

Sovietsky propagandistický plagát l. Khudjakova z 50. rokov: Sme mierumilovní ľudia, ale náš obrnený vlak je pripravený!SOVFOTO/UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGESSovietsky propagandistický plagát l. Khudjakova z 50. rokov: Sme mierumilovní ľudia, ale náš obrnený vlak je pripravený!

ako v hitlerovskom Nemecku?

Áno, v tom Nemecku, ktoré považovalo Versailleskú dohodu za poníženie, krivdu, ktoré vedelo, ako sa Nemecko dvíha, ako klesá nezamestnanosť, počúvalo Hitlerove prejavy. V apríli 1939 Roosevelt napísal Hitlerovi list – v mene mieru sa naňho obrátil so žiadosťou, aby Hitler sľúbil, že sa nebude usilovať narušiť bezpečnosť vari tridsiatich štátov, on ich vymenoval. Hitler mal dlhý prejav v Reichstagu, kde predviedol, čo už zmenil, čo dosiahol, ako zmenil Nemecko. A za hurónskeho smiechu prítomných čítal ten zoznam a vysmieval sa Rooseveltovi aj tak, že mu sľúbil, že sa nedotkne ani amerických štátov. Prejav počuli v celom Nemecku, ľudia boli nadšení, ako tomu Rooseveltovi naložil.

dosť ľudí je u nás naladených protiamericky. Akú to má logiku, taký postoj voči krajine, ktorá nás zachránila v prvej svetovej vojne, v druhej svetovej vojne, v studenej vojne? A pritom my nevieme dať ani tie dve percentá HDP na obranu?

Sú tam dve línie. Jedna je proamerická, berie Ameriku ako nový domov tých Slovákov, ktorí tam odišli, ktorí budovali kostoly a nemocnice, a priniesli domov peniaze, stali sa z nich modernizátori. Amerických Slovákov, ktorí nám pomohli založiť Československo. No potom prišlo obdobie slovenského štátu, ktorý Amerike vyhlásil vojnu a po krátkej povojnovej pauze prišlo 40 rokov komunizmu, keď sa do ľudí hustil antiamerikanizmus. V momente, keď Ameriku napadli teroristi, sme všetci stáli za ňou, ale objavili sa aj konšpiračné teórie, či si to neurobila sama. Plus, Amerika sa rozhodla vstúpiť nielen do Afganistanu, čo sa dalo pochopiť, ale aj do Iraku, čo vyvolalo nevôľu. A prišla ekonomická kríza. Navyše sa objavil Trump. Amerika akoby strácala v našich očiach rešpekt a vďaku.

Navyše, okolo roku 1999 a neskôr sem chodili Američania – Madeleine Albrightová, Michael Novak, Zbigniew Brzezinski a mnohí ďalší – prednášali, diskutovali. To sa časom zmenilo, ľudia sa viac prikláňajú k Európskej únii, veľa detí tam študuje, mnohí tam pracujú, a tá Amerika akoby sa tak trochu vytratila z nášho obzoru. Stali sme sa väčšmi Európanmi, čo je v poriadku, ale ten druhý komplementárny pilier demokratického poriadku ochabol.

a dnes je Fico schopný povedať, že na Ukrajine je vojna medzi USA a Ruskom. Kam sme sa to dostali?

Len vlastne opakuje Putinove slová, keďže vie, že rusofilstvo je tu dosť silné.

je tu aj niečo pozitívne?

Trúfam si povedať, že tak, ako bola generácia Verejnosti proti násiliu, ako neskôr bola protimečiarovská generácia, ako bolo Za slušné Slovensko, tak na tom, čo sa teraz deje, má šancu sa definovať ďalšia generácia – pochopením absolútneho zla, ako aj nasadením solidarity a starostlivosti o utečencov. Netvrdím, že zajtra to všetko bude pod jednou vlajkou. Ale v tejto generácii sa začína rodiť niečo, čo by som v najlepšom zmysle nazval západný kánon. Nie kánon nejakej expanzie Západu, tej koloniálnej minulosti Západu, ale ten dobrý západný kánon narodený po druhej svetovej vojne. Cítim, že tam môže byť kód, ktorý dá týmto ľuďom nejaký príbeh, kľúč, kotvu – západný kánon, ako je chápaný po druhej svetovej vojne. Putin totiž nevtrhol iba na Ukrajinu, on strašne narušil aj celý  svetový poriadok. A proti tomu sa treba brániť.

je to začiatok konca Putina? Tak, ako vytvoril politický ukrajinský národ, teraz znovu zjednotil Západ.

Poviem to takto: Želajme si, aby v tomto zmysle slova Putin znovu zjednotil Západ.

BORIS NÉMETH

martin Bútora Narodil sa v roku 1944, je slovenský sociológ, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, literát a diplomat. Podieľal sa na založení hnutia Verejnosť proti násiliu v roku 1989. Zakladateľ, výskumný pracovník a čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky (IVO). V rokoch 1999 – 2003 veľvyslanec SR v USA. V roku 2003 kandidoval na prezidenta SR. Je autorom viacerých kníh, scenárov a dramatických prekladov. 

L

Snová logika ruského mesianizmu

.tomáš Zálešák .témy

Medzi výstupmi, ktoré dnes ruské vedenie adresuje svetu, sa vyskytuje pozoruhodný lajtmotív. Rusko má vraj zvláštne svetodejinné poslanie, ba zdá sa, že toto poslanie dejiny prekračuje. A že toto presvedčenie má okrem ruskej vrchnosti aj nemalá časť jej subjektov.

sme poučovaní o tom, že ruská duša, ruská kultúra, ruské inštitúcie, ale aj podvyživenosť či absencia inštitúcií a nedostatok garantovaných slobôd alebo práv, to všetko reprezentuje akúsi skrytú vyššiu pravdu a civilizačné posolstvo. Že sme však príliš duchovne tupí, aby sme túto pravdu vedeli rozpoznať. Dokonca aj tí, ktorí nesúhlasia s režimom, sa občas v tomto smere prerieknu. Európa a Západ by boli bez ruského zasahovania a ruskej sily bezvýznamné, neschopné a bezradné. Západ je nedochôdča, Rusko jeho pestún a záchranca. Keďže sa však zdá, že Rusko nemilujeme tak silno, ako by sme mali, ruskí vodcovia a propagandisti nám nezabudnú pripomenúť, že koniec koncov rozhoduje sila. A že jej majú dosť na to, aby nás premenili na hromadu dymiacich trosiek, možno rádioaktívnych. A že Sovietsky zväz sa nemal rozpadnúť, a že to čoskoro napravia, až sa nestačíme diviť!

sektárska „dialektika“

Hrubá propaganda má aj svoju subtílnejšiu intelektuálnu paralelu, siahajúcu hlboko do histórie, a to nie je žiadna upokojujúca správa. Apologéti ruskej cesty k spáse sa vyznačujú pozoruhodnou schopnosťou zmierovať nezmieriteľné protiklady, ignorovať evidentné fakty, a to všetko s poriadnou dávkou apokalyptického pátosu. Keď hmatateľná realita ponižujúco nezodpovedá „ruskej idei“, jednoducho sa vyhlási za nepodstatnú alebo za prechodnú fázu vývoja. Hoci aj tým, že Rusko sa vyhlási za predmet viery, o ktorom nemožno rozumovať, možno sa mu len bezvýhradne oddať. A ak sa mu aj neoddáme, čo na tom? Odpoveď naznačuje Alexander Blok (1880 – 1921) v básni Skýti:

Kto obviní nás, ak vaša kostra prasknev ťažkých a nežných našich labách?

Nuž, kde niet sudcu... Zostáva nám asi len konverzia, ak nechceme vstúpiť do večnosti na nesprávnej strane dejín.

Zvlášť zarážajúcou črtou mesianistickej „dialektiky“ je rozporuplný vzťah k sovietskej ére vrátane jej stalinského obdobia. Rozporuplnosť však vnímame, pokiaľ neprijmeme jej celistvý myšlienkový kontext. Iste, sovietsky režim vyvraždil milióny Rusov a násilne prerušil kontinuitu ruského vývoja. Áno, sovietsky režim bol zločinný, napríklad aj ateistický a prenasledoval cirkev. To však nevadí, lebo tým prerušil aj pokusy o pozápadnenie Ruska a zachoval tak jeho čistú dušu. Zväčšil jeho moc, rozšíril sféru vplyvu a priblížil ľudstvo k realizácii ideálu, ku ktorému dejiny tak či tak nezadržateľne spejú. Boľševický ateizmus pri pozornejšom štúdiu odhalí pod povrchom psychológiu náboženského fanatizmu. Ako ideológia prezrádza kvázináboženské, či skôr gnostické korene. Spása prichádzajúca prostredníctvom dejín je koncepcia, ktorá vo svojej dnešnej podobe nie je čisto ruská. Je zmesou starších a novších vrstiev, medzi ktorými má svoj neopomenuteľný vplyv aj historizmus nemeckých romantikov Hegela a Marxa. A za svetským revolucionárom modernej doby objavíme historicky staršiu mentalitu sektárskeho vodcu. Ako excelentný príklad možno uviesť Sergeja G. Nečajeva (1847 – 1882), ktorého súdny prípad inšpiroval Dostojevského k napísaniu románu Besy. Nikolaj Berďajev o Nečajevovi napísal: „Má psychológiu rozkolníka. Je ochotný upáliť iného, ale v každej chvíli je prichystaný aj na to, že jeho samého môžu upáliť.“ Od náboženskej blúznivosti nie je k bojovému ateizmu tak ďaleko, ako by si niekto nahováral. Komunistický režim sa tak môže javiť ako ďalší krok vo vývoji smerujúcom v konečnom dôsledku k naplneniu ruského mesiášskeho poslania.

J. V. Stalin ako vodca vedúci loď štátu cez rozbúrené vody roku 1941 ku konečnému víťazstvu. Po napadnutí ZSSR Nemeckom vymenil Stalin jazyk proletárskeho internacionalizmu za rétoriku ruského nacionalizmu.PHOTO12/UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGESJ. V. Stalin ako vodca vedúci loď štátu cez rozbúrené vody roku 1941 ku konečnému víťazstvu. Po napadnutí ZSSR Nemeckom vymenil Stalin jazyk proletárskeho internacionalizmu za rétoriku ruského nacionalizmu.

Zdá sa, že pri všetkej despotickej zvoli, ktorá ruský ľud trápila oddávna, pri všetkej biede, ba pri všetkom duchovnom spustnutí je Rusko vo vlastnej predstavivosti duchovnou entitou, ktorej kvalita prevyšuje všetku údajnú duchovnú plytkosť a prízemný materializmus Západu. Ruská mysticky chápaná sloboda vraj prevyšuje všetky prízemné, meštiacke, formalistické chápania a inštitucionalizované realizácie slobody na Západe. Pri všetkých ideologických excesoch je vraj Rusko zvestovateľom pôvodnej a čistej pravdy, ktorá sa zo skazeného Západu stratila. Rusko je aj mocnosť s univerzálnym nárokom, ktorá má povedať posledné slovo v dejinách. Rusko ako koniec dejín, Rusko ako brána do večnosti, Rusko ako ultimátne proroctvo.

impérium bez konca

Tým sa dostávame do vzdialenejšieho obdobia, ktoré sa na Západe chápe ako úsvit modernity, keď Ruská samovláda precizuje a posilňuje politickú teológiu „tretieho Ríma“. V 16. storočí ju vyjadrili slová mnícha Filofeja Pskovského moskovskému veľkokniežaťu Vasilijovi III. (vládol v r. 1505 – 1533):

„Cirkev prvého Ríma padla pre bezbožné kacírstvo Apollinaria a brány druhého Ríma boli v Konštantínopole rozdrvené Izmaelitmi. Dnes v tvojej ríši žiari svätá apoštolská cirkev tretieho Ríma slávou kresťanskej viery po celom svete. Vedz teda, ó zbožný cár, že sa všetky ríše pravoslávnych kresťanov spojili s tvojou vlastnou. Si jediným samovládcom všehomíra, jediným cárom všetkých kresťanov. (...) Podľa prorockých kníh majú všetky ríše svoj koniec a spoja sa v jedinej ríši, v ríši nášho gosudara, v ríši Ruska. Dva Rímy padli, tretí však potrvá a štvrtý už nebude.“

Trojka je číslo symbolizujúce dokonalosť a konečné naplnenie, hoci v modernej dobe môže odkazovať aj na dialektickú postupnosť „téza-antitéza-syntéza“ v podaní Hegela alebo Marxa. Akokoľvek, Moskva tu ako tretí Rím naznačuje aj poslednú fázu vývoja dejín smerujúceho k eschatologickému rozuzleniu. Cár je hlavou kresťanstva s nárokom na univerzálnu vládu, ktorá nekončí, ale prechádza do večnosti.

Západ mal svoje vlastné translatio imperii, v danej dobe ho predstavovala Svätá ríša rímska. Podotýkam, že špekulácie o trojičnom členení dejín sa začali opätovne objavovať od konca stredoveku aj na Západe. Pád Konštantínopolu a zavŕšenie schizmatického rozchodu západnej a východnej cirkvi mohli apokalyptické očakávania len posilniť. Ale na Západe pretrvalo rozdelenie hlavy svetskej a cirkevnej moci, kým v Moskve došlo k novému potvrdeniu princípu cézaropapizmu korunovaním Ivana IV. za cára všetkých pravoslávnych kresťanov v roku 1547.

Cisár Maximilián I. poslal ešte Vasilijovmu predchodcovi Ivanovi III. Veľkému ponuku prijať z cisárskych rúk kráľovskú korunu a začleniť sa tak do západnej kresťanskej ríše. Veľkoknieža odmietol. O sto rokov neskôr, v snahe vytvoriť alianciu proti Turkom, poslal cisár Maximilián II. Ivanovi IV. Hroznému veľkorysejšiu ponuku stať sa cisárom kresťanského Východu. Aj táto ponuka bola odmietnutá. Moskovskí vládcovia sa nedomnievali, že pre svoju Bohom ustanovenú a po predkoch zdedenú moc potrebujú nejaké západné potvrdenie. Ivan IV. už v tom čase pracoval na zmene vládneho systému vyvražďovaním starej bojarskej šľachty a jej nahradení servilnou opričninou. Tým založil novú kultúru samovládia, prežívajúcu striedajúce sa režimy dodnes. Moskovská Rus vstúpila do novoveku ako ríša konkurujúca Západu svojím univerzalistickým nárokom.

sila ako dôkaz

Vyvstáva asociácia s tým, ako v 13. storočí odbil mongolský veľký chán Kujuk pápeža Innocenta IV., ktorý ho v snahe zastaviť pokračovanie mongolskej invázie do Európy vyzval, aby sa dal pokrstiť. Chán odmietol krst aj protesty proti masakrom kresťanov na obsadených územiach, odvolajúc sa na výnos najvyššieho božstva, ktoré mu darovalo všetky ríše sveta. Sám vyzval pápeža a ostatných európskych mocnárov, aby sa stali jeho poddanými. Inak povedané (s E. Voegelinom): Mongolská ríša nevedie dobyvačné vojny, len trestné výpravy proti búriacim sa poddaným. Ak odmietajú rolu, ktorú im pridelili Nebesá, nasledujúci masaker len potvrdí večný rozsudok.

Sovietsky boľševický plagát oslavujúci Októbrovú revolúciu roku 1917. Spája symboliku proletárskej revolúcie s heslami socializmu, mieru a demokracie.MICHAEL NICHOLSON/CORBIS/GETTY IMAGESSovietsky boľševický plagát oslavujúci Októbrovú revolúciu roku 1917. Spája symboliku proletárskej revolúcie s heslami socializmu, mieru a demokracie.

Vnucuje sa porovnanie s „internacionálnou bratskou pomocou“ aj s dnešnými podobami ruských „osloboditeľských“ ozbrojených akcií. Ani dnes ruská armáda nevedie žiadne dobyvačné vojny. Len oslobodzuje a zachraňuje. Beda však tým, ktorí sa vzpierajú pokusom uskutočniť de facto to, čo už aj tak od večnosti existuje de iure. 

Sovietsky zväz skombinoval moderné technológie s orientálne despotickým spôsobom vládnutia. Nielenže neprestal existovať v hlavách dnešných ruských vládcov. Morbídne predstavy sa dnes z ich hláv opäť premiestňujú do objektívneho sveta v podobe ozbrojených „zákrokov“. Reálny svet a reálni ľudia sú vinní, ak podľa týchto morbídnych predstáv odmietajú fungovať. Nepriateľom sú aj štáty odmietajúce ruský spôsob vládnutia.

podvojná realita a my

Rusko je geopolitická entita s nejasnými hranicami. Javí sa záhadne a premenlivo aj ako zhluk ideí a predstáv, ktorým chýba jasná forma a štruktúra. Preto sa v ňom v rôznom čase a na rôznych miestach zhliadali nositelia rôznych, aj vzájomne nepriateľských postojov. Niekto v ňom videl „fungujúcu budúcnosť“, iný idealizovanú minulosť, niekto záchrancu náboženstva, iný ho, naopak, velebil pre jeho ateistické duchoborectvo. Nie div. Samotná „ruská idea“ pozostáva z množstva protichodných téz, ktoré nie je možné zmieriť inak, než nejakou ďalšou gnostickou myšlienkovou konštrukciou – ideológiou, ktorá s pomocou propagandy mení význam slov tak, aby po vzore Orwellovho „newspeaku“ znamenali zároveň seba aj svoj pravý opak.

Ak sa preto budeme pokúšať urobiť na Putina a jeho režim dojem rečami o demokracii, ľudských právach, či dokonca hatmatilkou „politickej korektnosti“, vedzme, že sa nám nielen vysmejú kozáckym rehotom, ale aj prekrútia a použijú proti nám našu vlastnú frazeológiu. Ako v tých dnešných táraninách o „denacifikácii“, o Ukrajincoch, ktorí sú v jednej chvíli bratia a v ďalšej fašistickí agresori, že obete sú vinníci a vinníci sú obete... Áno, aj toto je snová pseudorealita so svojou typickou premenlivosťou. V propagandistickom narábaní s ňou majú kremeľskí mocipáni bohaté skúsenosti, vycibrené zručnosti a výhodu nedostatku škrupúľ. K tomu rozsiahly a zmodernizovaný výkonný aparát.

Dostávame sa tak nakoniec k otázke, ako nanovo formulovať naše vlastné posolstvá, ktoré chceme brániť pred falzifikáciou a znásilnením – v čase, keď západné demokracie prechádzajú svojou vlastnou duchovnou krízou, bez ktorej by ruská propaganda aj ozbrojené násilie slávili menej úspechov. To je však už ďalšia samostatná téma.

L

Ako Sovieti anektovali 13 slovenských obcí

.samuel Szabo .témy

Medzi lepšie utajené časti histórie Slovenska patrí to, ako Sovietsky zväz v roku 1945 anektoval trinásť obcí na juhovýchode Slovenska. Celkovo išlo o územie s rozlohou 141 km2 – čiže ide o pomerne znateľnú územnú stratu.

informácie o tejto téme sú veľmi málo dostupné, a to aj v odbornej literatúre. Tá túto udalosť buď úplne prehliada, alebo hovorí o „výmene území medzi Československom a Sovietskym zväzom“ bez ďalších detailov. Po roku 1945 sa o tejto udalosti príliš nehovorilo, a priamo na ňu doplatili iba miestni ľudia, na ktorých vtedy aj tak nikto nebral ohľad.

zmanipulované referendá

Medzibodrožie je región, ktorého časť leží na juhovýchode Slovenska, a je ohraničené Tisou, Bodrogom a Latoricou. Na pár miestach sa Tisa s Latoricou k sebe približujú a vznikajú tam napoly súvislé mokrade. Niekde v tomto neprístupnom kraji viedla v rámci prvej Československej republiky hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou, a kopírovala tok Latorice alebo mŕtvych ramien na okolí. Za prvej republiky však táto hranica bola iba formálna – Podkarpatská Rus nikdy nedostala ozajstnú autonómiu.

V roku 1945 Sovietsky zväz pomocou zmanipulovaných petícií a referend anektoval Podkarpatskú Rus od Československa v mene zjednotenia Ukrajincov – Rusínov nepovažovali na Ukrajine za samostatnú národnosť, ale len ukrajinské nárečie, a preto rusínčina nebola na Ukrajine uznaná ako úradný jazyk ani po jej osamostatnení v roku 1990. To značilo, že z predtým formálnej krajinskej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou sa odrazu stala hranica štátna. To znamenalo, že sa hranica musela vytýčiť nanovo a oficiálne. Pri severnej, hornatej časti hranice, bola zväčša zachovaná pôvodná krajinská hranica. Problém nastal pri južnej časti hranice, pretože ak by bola vedená podľa pôvodnej krajinskej hranice, prerušilo by sa železničné spojenie pre veľkú časť novopripojenej oblasti.

Propagandistický plagát 3690 kilometrov oslavujúci elektrifikáciu sovietskeho Ruska a uvedenie novej Ukrajinskej železnice do prevádzky v prvej polovici tridsiatych rokov.VCG WILSON/CORBIS/GETTY IMAGESPropagandistický plagát 3690 kilometrov oslavujúci elektrifikáciu sovietskeho Ruska a uvedenie novej Ukrajinskej železnice do prevádzky v prvej polovici tridsiatych rokov.

Preto sa Sovietsky zväz dohodol s Československom o odstúpení ďalších šiestich obcí od Slovenska tak, aby celá železničná trať ostala na území Sovietskeho zväzu. Najväčšou z nich bolo mesto Čop nachádzajúce sa na železničnej križovatke. Už odstúpenie šiestich obcí bola nadštandardná požiadavka, ale neostalo iba pri tom. Počas dohôd sa nová hranica zaznačila na mapu s mierkou 1:500 000 v rýchlosti, ručne, a to hrubou čiarou. Sovietsky zväz ako konečnú verziu akceptoval východný okraj tejto hrubej čiary, a tým došlo k posunutiu pôvodne vytýčenej hranice ďalej na západ a zo šiestich anektovaných obcí sa zrazu stalo trinásť. Na námietky Československa a žiadosť o opätovné vytýčenie hranice, sa nebral ohľad. Na názor obyvateľstva sa už nepýtal vôbec nikto.

uväznené obce

Všetky tieto obce skončili za prísne stráženou hranicou so zamínovaným pásom, ostnatými drôtmi, strážnymi vežami a ochranným hraničným pásmom, ktoré sa pomaly malo nechať vymrieť.  Napriek deklarovanému internacionálnemu priateľstvu bola československo-sovietska hranica chránená skoro tak prísne, ako hranice na železnej opone, a bola skoro rovnako nepriechodná aj oficiálnou cestou. Rodiny boli rozdelené, a nemohli sa navštevovať. Obyvatelia neboli vopred informovaní o tom, že skončia za hranicou, a vysťahovanie sa bolo umožnené iba Čechom a Slovákom. Fakticky takto najmä maďarská populácia územia skončila uväznená za ostnatým plotom, a to v krajine, kde vtedy ešte stále existoval ekvivalent nevoľníctva – trieda občanov, ktorí nemali vystavené cestovné doklady, a to im výrazne obmedzovalo slobodu pohybu aj v rámci samotného Sovietskeho zväzu, nieto ešte do zahraničia.

hranice v spálni

Jednou z obcí, ktoré takto nečakane skončili ako súčasť ZSSR boli aj Malé Slemence, ktoré už boli medzičasom fyzicky zrastené s Veľkými Slemencami a fakticky tvorili jednu obec. Túto obec novonarysovaná hranica rozdelila na polovice, a to tak, že jednému obyvateľovi šla hranica krížom cez spálňu. Samozrejme, dotyčný dom bol zbúraný a obec preťala prísne strážená hranica pripomínajúca Berlínsky múr. Na rozdiel od neho tento múr nepadol ani po roku 1989 a hraničný priechod v obci vznikol až v roku 2005 – pričom Ukrajinci aj tak nemohli navštíviť svojich známych na Slovensku, pretože nemali peniaze na víza. Počas sovietskej éry boli najprv návštevy cez hranicu úplne znemožnené, a po smrti Stalina prišlo mierne uvoľnenie, ale stále boli potrebné víza, pričom cestovať cez hranicu sa dalo iba pomerne veľkou obchádzkou cez Užhorod.

„Spolu s pripojením pôvodne maďarských obcí Jarovce, Rusovce a Čunovo k Bratislave bola toto posledná väčšia zmena hraníc Slovenska.“

Keďže celá oblasť je väčšinovo obývaná Maďarmi, ktorí obzvlášť po vojne neboli príliš populárni, tak celá táto téma bola úplne mimo záujmu vlád ČSSR aj ZSSR a vzniknutú situáciu nijako neriešili. Aj preto sa rozdelené Slemence stali pre Maďarov jedným zo symbolov trianonskej krivdy, a o obci vzniklo veľa filmových dokumentov, zväčša maďarských, ktoré obvykle ukazovali život v rozdelenej obci, kde sa obyvatelia nemohli spolu nielen stretávať osobne, ale ani komunikovať cez hranicu, ale v 90. rokoch ich občas púšťali iba na občiansky preukaz na Ukrajinu cez hranicu do susednej dediny na omšu. Prvý slovenský dokument, ktorý o Slemenciach vznikol, sa volá Hranica, a nafilmoval ho Jaro Vojtek (je dostupný na YouTube s anglickými titulkami). Slemence si takto užili krátky čas medzinárodnej slávy ako „východoslovenský Berlín", čo zrejme prispelo k tomu, že sa tam nakoniec hraničný priechod otvoril. Zaujímavosťou je, že Malé Slemence boli počas sovietskej éry premenované na „Solonci", zrejme, aby tým vymazali súvis so Slemencami na druhej strane hranice. Po osamostatnení Ukrajiny bol obci vrátený pôvodný názov, v ukrajinčine Mali Selmenci.

výmena?

Eufemizmus pre túto anexiu, „výmena území medzi Československom a Sovietskym zväzom", pochádza z toho, že Sovietsky zväz odstúpil Československu jednu obec, Lekárt (dnes Lekárovce) dovtedy patriacu Podkarpatskej Rusi, aj to iba na vyloženú žiadosť obyvateľstva, ktoré by takto ostalo odrezané od cestnej siete. Obyvatelia obce deklarovali, že pokiaľ ich nepripoja k Československu, všetci sa odsťahujú. Po dlhých prieťahoch nakoniec ZSSR obec odstúpil, a potom to súdobá historiografia spätne nepravdivo prezentovala ako "výmenu území".

Aj keď na ukrajinskej strane medzičasom prišlo k zrušeniu hraničného pásma a stavebnej uzávery v obciach, celá táto oblasť je do dnešnej doby rozdelená nepriepustnou schengenskou hranicou. Tento úsek hranice je dodnes výrazný na mape Slovenska, lebo je to jediný súvislejší úsek slovenskej hranice, ktorý vyzerá ako narysovaný pravítkom. Okrem toho vznik tejto hranice na mape Slovenska pripomína aj Čierna nad Tisou. Toto mesto vznikalo od roku 1945 vyložene vďaka tejto novej hranici, pretože medzi ČSSR a ZSSR sa menil rozchod železníc, kvôli čomu vzniklo železničné prekladisko a vedľa neho mesto. Po 1989, keď sa orientácia zahraničného obchodu Československa zmenila, objem prekládky v meste klesol, rušili sa pracovné miesta a nastal odlev obyvateľstva.

Oslava prvého traktora konštruktéra Putilova v štýle ruského komunistického umenia.PHOTO12/UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGESOslava prvého traktora konštruktéra Putilova v štýle ruského komunistického umenia.

Spolu s pripojením pôvodne maďarských obcí Jarovce, Rusovce a Čunovo k Bratislave bola toto posledná väčšia zmena hraníc Slovenska, čiže na úrovni celých obcí. Československo ani Slovensko si tieto územia nikdy nenárokovali späť. Od otvorenia hraničného priechodu vo Veľkých Slemenciach sa pre akékoľvek ďalšie sprístupnenie hranice urobilo máločo. Občania Ukrajiny medzičasom dostali od EÚ zrušenie vízovej povinnosti, ale hraničné priechody v oblasti stále chýbajú. Pred desiatimi rokmi plánovaná výstavba cestného priechodu Čierna-Solomonovo nebola dodnes zrealizovaná a najbližší cestný priechod vo Vyšnom Nemeckom sa nachádza vo vzdialenosti desiatok kilometrov. Situácia bude pravdepodobne vyriešená až eventuálnym vstupom Ukrajiny do EÚ a Schengenu.

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite