rusko okupuje časti Ukrajiny už osem rokov a jeho apetít ešte narástol. Ruská federácia už takmer pred mesiacom napadla Ukrajinu a snaží sa ju dobyť. Rusko sa však nespráva expanzívne prvýkrát. Ruská história je expanzionizmom pretkaná.
Pohľad na históriu je dôležitý. Bez poznania histórie nedokážeme pochopiť dnešnú situáciu. Ruská história je už stáročia presiaknutá túžbou po veľkosti a presvedčením o vlastnej dôležitosti a vyvolenosti. Rusko má dojem, že musí „spasiť svet“. Ruskú expanziu začal už Ivan Hrozný, pokračoval v nej jeho syn, ktorý postupoval až k Sibíri. Rusko pohltilo nielen Gruzínsko a Moldavsko, Arménsko či Azerbajdžan, ale aj iné ázijské republiky. Peter Veľký smeroval výboje proti Švédsku, od ktorého získal časť severnejšie položených území, kde založil Sankt Peterburg. Katarína Veľká obsadila Krym a získala časť Poľska. Pokračovalo to i ďalej a hovorilo sa, že tam, kam vstúpi noha ruského vojaka, odtiaľ už Rusko neodíde. Neskôr Stalin po druhej svetovej vojne uprednostnil, aby sa dobyté územia stali satelitmi Sovietskeho zväzu. Vo všetkých územiach nastolil diktátorský režim, ktorý sa správal neľudsky voči svojim vlastným ľuďom. Putin sa zaradil do tejto galérie od Ivana Hrozného až po Stalina.
nespomenuli ste Lenina.
Lenin ovládol Rusko, no zároveň vyhlásil právo na samourčenie neruských národov, čo využili napríklad Gruzínci či Ukrajinci, no boľševici ich potom získali späť. Práve to mu teraz Putin vytkol tvrdením, že Ukrajina je dieťaťom boľševizmu a Lenina. Putin sa do galérie dobyvateľov zaradil tak, že z nacionalistickej autokracie s výraznými imperiálnymi ambíciami sa stal v 21. storočí vojnový agresor. Akokoľvek sme tieto ambície u Putina videli, útok na celú Ukrajinu bol šokom.
prečo Putin z vášho pohľadu napadol Ukrajinu? Je to racionálny krok?
Jeho konanie vychádza z pocitu poníženia Ruska ako svetovej veľmoci a štátu, ktorý bol jedným z kľúčových hráčov 20. storočia. Putin rozpad Sovietskeho zväzu vnímal ako najväčšiu geopolitickú tragédiu minulého storočia.
poníženie aj skrivodlivosť?
Áno, poníženie, ktoré je podľa neho absolútne nespravodlivé. Napriek tomu, že aj za Putina sa uskutočňovalo rozšírenie NATO. Usilovali sa o to bývalé sovietske satelity, ktoré si uvedomovali hrozbu bezpečnostného vákua. Pretože ak by tieto krajiny dnes neboli v NATO, tak by sa Putin zastavil možno až kdesi v meste Aš. V roku 2002 bola založená Rada NATO-Rusko, vzájomná spolupráca obsahovala napríklad boj proti terorizmu, vojenskú spoluprácu, koordinovaný postup v Afganistane či boj proti pašeráctvu. Spolupráca sa pozastavila v roku 2014 v dôsledku ukrajinskej krízy.
Putin sa postupne menil. Začal sa vyhrážať opätovným namierením ruských rakiet na Európu, hrozil vypovedaním dohody o konvenčných ozbrojených silách. Rusko chcelo byť opäť na scéne ako medzinárodná veľmoc. Jeho diplomacia vrážala klin medzi Európu a Ameriku aj medzi štáty EÚ ponúkajúc niektorým členským štátom Únie v obchodných vzťahoch individuálne výhody na úkor spoločnej politiky voči Rusku.
ELIZAVETA BECKER/ULLSTEIN BILD/GETTY IMAGESSovietsky plagát Piotra Karačenzova, na ktorom sa letecké sily zaručujú za pokoj na hraniciach. Lietadlá na oblohe vykresľujú nápis Sláva Stalinovi.
A keď videl, ako sa Ukrajina usiluje modernizovať, ako zápasí o väčšiu vymožiteľnosť práva, ako sa tam usádza iná mentalita, než tá, ktorú Putin vtláčal Rusku, ako Ukrajine pomáha Európska únia, tak začal Ukrajinu čoraz viac vnímať ako hrozbu. A prepracoval sa k názoru, že Ukrajina v skutočnosti nie je štát, že patrí Rusku, že vlastne nemá nárok na existenciu. Podobnosti s Hitlerom bijú do očí. V roku 1939 nacisti odôvodňovali útok na Poľsko názormi nemeckých znalcov medzinárodného práva, podľa ktorých Poľsko nemalo existovať ako nezávislý štát, bolo len zemepisným označením pre určité územie, miestom bez legitímnej suverenity. A v súčasnosti Putin hlásal, že „Ukrajina nikdy nemala tradíciu štátnosti a moderná Ukrajina bola vytvorená Ruskom“. Ruská hlásateľka dokáže v správach bez akýchkoľvek zábran tvrdiť, že všetci predsa vieme, že Rusko nebombarduje civilné ciele – a to vo chvíľach keď sa stovky miliónov ľudí na celom svete pozerajú na utrpenie civilov. Putin na štadióne v Lužinkách povedal, že Rusko muselo podniknúť „špeciálnu operáciu“, aby zabránilo genocíde a potlačilo na Ukrajine neonacizmus. Pritom genocídu Židov a ďalšie hrôzy vykonal Hitler, nacista.
o tejto téme som sa rozprával s Grigorijom Mesežnikovovom, ktorý hovoril, že Putin sa zľakol Ukrajiny, lebo videl, že z nej cítiť závan slobody. Ukrajina sa rozhodla, že chce byť súčasťou Západu so všetkým, čo k tomu patrí. Putin sa teda musel zľaknúť slobody.
Áno. Je to tak. Putin nevie Ukrajine odpustiť, že sa vydala vlastnou cestou, že sa usiluje o demokraciu, že chce patriť do západného spoločenstva. Ukrajina sa stala pre Rusko hrozbou tým, že sa od roku 2014 nevzdala a o svoje územie bojovala. Paradoxne, aj vďaka Putinovi sa zrodil politický ukrajinský národ vrátane etnických Rusov, ktorí na Ukrajine žijú. To je pre Putina priveľké „sústo“.
stavil Putin všetko na jednu abstraktnú kartu? Je ochotný urobiť čokoľvek, aby ukrajinské úsilie zastavil?
Pôvodná predstava bola, že to bude blesková vojna, počas ktorej Rusko obsadí Kyjev a strategické body, odstráni prezidenta Zelenského a dosadí tam bábkovú vládu. To však Rusom nevyšlo, Ukrajinci sa hrdinsky a úspešne bránia. Na začiatku invázie Putin nerátal s tým, že by pre víťazstvo musel urobiť čokoľvek. Nečakal, že sa Západ zjednotí, rátal s tým, že USA a EÚ majú svoje vlastné problémy a domnieval sa, že Západ nebude schopný na túto inváziu reagovať spoločne. Zdalo sa mu, že podmienky na obsadenie a podrobenie si Ukrajiny sú v tejto chvíli vlastne ideálne. Navyše vnímal, že ukrajinská politická scéna je nejednotná a rozhádaná. Videl sa zrejme ako jasný víťaz. Prerátal sa
putin si však neuvedomil, že ak sa politická scéna na Ukrajine sporí, tak je to znak plurality a demokracie.
To si nepripúšťal a možno to nechápal, keďže s niečím takým skúsenosť nemá.
„Povedzme, že by doletela nejaká raketa na Pobaltie či Poľsko, či už nedopatrením alebo náročky. Alebo k nám. V takom prípade by malo NATO okamžite reagovať silou.“
putin teda považuje demokraciu za slabosť a má dojem, že ak niekde existuje opozícia, tak je to pre neho „bordel“. Nemal mu kto nastaviť zrkadlo?
Putin mal dva okruhy najbližších spolupracovníkov. Prvou skupinou sú „siloviki“, zástupcovia rôznych silových zložiek, druhou skupinou boli biznisoví ľudia, ktorí hovorili, že pre Rusko je dobré, aby sa začlenilo do globálneho sveta, z čoho táto skupina profitovala. Za posledné dva roky sa okruh Putinových poradcov zužoval a títo biznis poradcovia boli prakticky totálne odstavení. Silovikov ostalo menej. Momentálne, ako vravia znalci, má Putin veľmi úzky okruh ľudí, s ktorými komunikuje a radí sa. Navyše aj pandémia ho dostala do určitej izolácie.
Zdá sa, že v tejto chvíli by sa Putinovi zrkadlo nikto ani neodvážil nastaviť. Invázia sa totiž nevyvíja podľa predstáv a ľudia sa obávajú povedať Putinovi pravdu, pretože by mohli byť vnímaní ako potenciálni zradcovia a Putin by si mohol myslieť, že niekto z nich vynášal informácie. To sa totiž aj reálne udialo, keďže Západ, konkrétne Američania, vedeli takmer presne, čo a kedy sa má stať. Čo i len tieň podozrenia by mohol znamenať pre kohokoľvek z Putinovho okolia likvidáciu.
mali sme pre Ukrajinu a pre to, aby sme invázii zabránili, urobiť viac? Keď Putin anektoval Krym a ruskí vojaci intervenovali v Doneckej a Luhanskej oblasti, Západ síce reagoval, no pomerne vlažne. Sankcie, ktoré sa prijali, boli také, ako sa hovorí, „len aby sme v hanbe neostali“.
Demokracii istý čas trvá, kým sa spamätá a rozhodne. Pozitívnou udalosťou pre Západ bol Majdan, tam bolo vidno, že Ukrajina vyspela, demonštranti mávali vlajkami Európskej únie. Západ si uvedomil, že Ukrajina bojuje aj za Európu. Ale boli aj politici, ktorí na to upozorňovali už skôr. Prečítam vám jeden výrok Václava Havla, ktorý povedal vo februári 2004: „Běží nejen o budoucnost Ukrajiny, ale běží o samu strukturu budoucího světového pořádku. Vše nasvědčuje tomu, že svět vstupuje do fáze takových větších regionálních seskupení, Evropa se například integruje do státních seskupení založených ovšem na demokratických základech. A v této situaci se mi zdá, že je nesmírně důležité, aby Ukrajina byla opravdu svébytnou entitou. Je to země s bohatou historií, kulturou, tradicí, země veliká, země s velikou budoucností. Je nesmírně důležité, aby se tato země dokázala sama, svobodně a nezávisle rozhodnout, ke kterému z těch rýsujících se budoucích světových regionálních seskupení patří. A že mluvíme-li o těchto regionálních možných budoucích seskupeních, pak tím nemáme na mysli a nesmíme mít na mysli to, co se nazývalo dříve, nebo ještě dodnes se nazývá, sférami vlivu, zájmovými sférami. Ukrajina je, abych tak řekl, v zájmové sféře tohoto světa“. Je to mimoriadne silný apel.
momentálne mi vo svete chýba politik, akým bol George W. Bush. Mám dojem, že s prezidentom, ako bol Bush, by si Putin nedovolil to, čo si dovolil dnes smerom k Ukrajine.
Na strane západného sveta existovali opakované snahy nájsť s Ruskom určité porozumenie a zlepšiť vzájomné vzťahy. Počas vlády prezidenta Medvedeva sa hovorilo o možnosti, že Rusko by sa vydalo cestou celkovej modernizácie a nemalo by ako jedinú prednosť či zbraň silnú armádu, jadrovú výzbroj, ropu a plyn. Jeden čas aj Európska únia označila Ruskú federáciu za strategického partnera. Po vojnovom konflikte s Gruzínskom to všetko padlo. Ale o Bushovi mladšom netreba mať v tomto smere ilúzie: Rusi, a osobitne Putin, si ho získali prejavom sympatií po 11. septembri. V roku 2001 Bush po stretnutí s ním údajne nahliadol, vcítil sa do Putinovej duše.
„Hlavne treba vidieť, že Západ sa nebývalo zjednotil a ten tlak prišiel aj z USA, od Bidena až po republikánov.“
Oveľa konzekventnejším politikom bol senátor John McCain, ktorý po tom, čo sa zahľadel Putinovi do očí, videl tam iba tri písmená: KGB. V prejave pri udeľovaní vyznamenania pre zavraždeného opozičného lídra Borisa Nemcova v roku 2015 tvrdo skritizoval tých vládcov v Rusku, ktorí sú „nepriateľmi ruského národa, ktorí okrádajú Rusko o jeho bohatstvo, o jeho nádeje, o jeho budúcnosť. Sú to zlodeji a vrahovia. A sú to zbabelci. Boja sa spravodlivosti. Boja sa pravdy. Boja sa spoločnosti, v ktorej sú základom práva a poriadku ideály a morálka.“ Pravda je, že takéto slová sme v Európe tak často nepočúvali.
nie je však to, čo dnes Rusko robí, vlastne v jeho DNA? Putinov postup má dnes až 70-percentnú podporu. Nebolo to tak, že keď sme Rusko považovali za normálne, tak sme si to len zbožne priali, ale bol to omyl?
Takáto podpora Putina v Rusku obyčajne vzíde z toho, keď dodá verejnosti novú tému, novú emocionálnu vzpruhu svojimi zahraničnými výbojmi. Stalo sa tak už v prípade čečenskej vojny, potom po anektovaní Krymu, a teraz po invázii na Ukrajinu. Mnohí to brali tak, že „Krym bol odjakživa náš“, a teraz nám ho vodca vrátil. A veria štátnej propagande, tá pracuje na plné obrátky a bráni prístup k akýmkoľvek iným informáciám.
práve Krym im chýbal ku šťastiu?
Bol to návrat do minulosti. A ak si vezmete ruských spisovateľov aj spisovateľky, táto mentalita je tam, tá nostalgia je tam – že v tej minulosti im bolo lepšie. Vtedy natoľko nevideli tých, čo si užívali výhody moci v dačiach. Ľudia mali pocit, že sú súčasťou mohutného štátu, ktorý niečo znamená, ktorý vzbudzuje rešpekt. Nostalgia za ZSSR, aj za tým brežnevovským, ba stalinským ZSSR, stále v Rusoch funguje. Neplatí to pre všetkých, ale je to súčasť identity veľkej časti ruskej populácie. Akoby potrebovali, aby ich uznávali.
uznávané však Rusko bolo, nie?
Za Jeľcina veľmi nie. A Putin obnovil dôchodky, čiastočne skrotil oligarchov, rozpútal propagandistickú mašinériu a ukázal ľuďom silný štát. Navyše, jeho aparát postupne likvidoval aj tie najmenšie ostrovčeky nezávislej občianskej spoločnosti. Dnes to mnohí berú tak, že zahraničné ťaženie si, prirodzene, vyžaduje silnú ruku.
nakreslil Západ Putinovi jasnú červenú čiaru? Putin nám rozkazuje, čo nemôžeme dodať Ukrajine, Škandinávii odkazuje, že nesmie vstúpiť do NATO. Čo na to Západ? Vezme mu McDonald?
Hlavne treba vidieť, že Západ sa nebývalo zjednotil a ten tlak prišiel aj z USA, od Bidena až po republikánov. Pýtate sa na červenú čiaru. Je hrozné, čo sa deje, no momentálne sa asi sa nedá urobiť viac, ako dopraviť tam v najbližšom čase čo najviac takých zbraní, ktoré Ukrajincom pomôžu sa brániť, a zároveň byť pripravení, čo urobíme, keby Putin červenú čiaru prekročil.
SOVFOTO/GETTY IMAGESSovietsky plagát vydaný v Moskve v sedemdesiatych rokoch minulého storočia s textom Atómy pracujú pre mier, pre komunizmus!
ktorú červenú čiaru?
Povedzme, že by doletela nejaká raketa na Pobaltie či Poľsko, či už nedopatrením alebo náročky. Alebo k nám. V takom prípade by malo NATO okamžite reagovať silou. Isteže je za tým riziko jadrového útoku, ale ak by NATO silou nereagovalo, stráca svoj zmysel. Inak, podľa mňa Západ Rusku nakreslil červenú čiaru tým, že jednotlivé krajiny rýchlo, v priebehu hodín a dní zmenili názor na Rusko.
napríklad Británia nevajatala ani polhodinu.
Ona vie, čo sú vojny, vie, ako reagovať voči nepriateľovi, ktorý vám zabíja tisíce ľudí, Británia má jadrové zbrane, Britániu si aj Rusi do istej miery vážia. A toto sú významné signály aj pre silovikov a ďalších z mocenskej pyramídy, keď vidia takýto postoj. Keď napríklad vidia, že dokonca aj Nemecko už posiela Ukrajine zbrane, hoci ešte pred mesiacom posielalo prilby... Takže, keby sa Putin rozhodol, že musí niekam namieriť čo i len obmedzený jadrový útok, tak ten gombík nestláča on sám, útok fyzicky spúšťajú generáli, vojaci.
a tí by nesplnili rozkaz tak ľahko?
To nevieme. Ale pamätám si, čo zachránilo svet v roku 1962 počas kubánskej krízy – ruský dôstojník v ponorke, ktorý nestlačil, hoci dostal príkaz, ktorý bol založený na mylnej informácii. Boli sme doslova na prahu jadrového konfliktu. A ten jednotný postoj Západu, niečo z toho môže niektorého z tých generálov pomknúť, aby aspoň chvíľu zaváhal.
na taký útok by Západ asi reagoval absolútne, je tak?
Nejdem sa púšťať do úvah týmto smerom, nie som expert na vojenské operácie. No tak či onak, Západ sa na niečo také musí pripraviť.
mám pocit, že ak Ukrajine nepomôžeme... – stojíme ešte vôbec za niečo?
Rozumiem aj tomuto pocitu, aj úzkosti a zodpovednosti tých, ktorí o tom rozhodujú, rozumiem tomu, že si možno potom budú hovoriť, mali sme niečo urobiť. Ale keby sa teraz rozhodli zasiahnuť napríklad uzavretím leteckého priestoru, tak by museli zostreliť niečo na ruskom území. Americký minister obrany povedal, že soft verzia bezletovej zóny neexistuje, že bezletová zóna je vojna, a „do toho nejdeme“. A dodal: keby Putin napadol piaď zeme členov NATO, tak sme pripravení.
je toto ten huntingtonovský konflikt civilizácií?
Keď Huntington napísal o konflikte civilizácií, mnohí tým boli oslovení, diskutovalo sa aj o tom, akým spôsobom sa tomu, o čom písal, pokúsiť zabrániť. Dnes sa realita akoby prikláňala k tomu, čo napísal a čo hovoríte. Ale pravda je, že hoci vidíme správanie Putina, jeho silovikov, jeho vojakov, jeho režimu, nemôžeme stopercentne tvrdiť to, čo by vyplývalo zo súboja civilizácií – že Rusi sú úplne, načisto iní. To nevieme. Na tom štadióne iba vidíme, že sú sfanatizovaní ako kedysi tí v Nemecku.
SOVFOTO/UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGESSovietsky propagandistický plagát l. Khudjakova z 50. rokov: Sme mierumilovní ľudia, ale náš obrnený vlak je pripravený!
ako v hitlerovskom Nemecku?
Áno, v tom Nemecku, ktoré považovalo Versailleskú dohodu za poníženie, krivdu, ktoré vedelo, ako sa Nemecko dvíha, ako klesá nezamestnanosť, počúvalo Hitlerove prejavy. V apríli 1939 Roosevelt napísal Hitlerovi list – v mene mieru sa naňho obrátil so žiadosťou, aby Hitler sľúbil, že sa nebude usilovať narušiť bezpečnosť vari tridsiatich štátov, on ich vymenoval. Hitler mal dlhý prejav v Reichstagu, kde predviedol, čo už zmenil, čo dosiahol, ako zmenil Nemecko. A za hurónskeho smiechu prítomných čítal ten zoznam a vysmieval sa Rooseveltovi aj tak, že mu sľúbil, že sa nedotkne ani amerických štátov. Prejav počuli v celom Nemecku, ľudia boli nadšení, ako tomu Rooseveltovi naložil.
dosť ľudí je u nás naladených protiamericky. Akú to má logiku, taký postoj voči krajine, ktorá nás zachránila v prvej svetovej vojne, v druhej svetovej vojne, v studenej vojne? A pritom my nevieme dať ani tie dve percentá HDP na obranu?
Sú tam dve línie. Jedna je proamerická, berie Ameriku ako nový domov tých Slovákov, ktorí tam odišli, ktorí budovali kostoly a nemocnice, a priniesli domov peniaze, stali sa z nich modernizátori. Amerických Slovákov, ktorí nám pomohli založiť Československo. No potom prišlo obdobie slovenského štátu, ktorý Amerike vyhlásil vojnu a po krátkej povojnovej pauze prišlo 40 rokov komunizmu, keď sa do ľudí hustil antiamerikanizmus. V momente, keď Ameriku napadli teroristi, sme všetci stáli za ňou, ale objavili sa aj konšpiračné teórie, či si to neurobila sama. Plus, Amerika sa rozhodla vstúpiť nielen do Afganistanu, čo sa dalo pochopiť, ale aj do Iraku, čo vyvolalo nevôľu. A prišla ekonomická kríza. Navyše sa objavil Trump. Amerika akoby strácala v našich očiach rešpekt a vďaku.
Navyše, okolo roku 1999 a neskôr sem chodili Američania – Madeleine Albrightová, Michael Novak, Zbigniew Brzezinski a mnohí ďalší – prednášali, diskutovali. To sa časom zmenilo, ľudia sa viac prikláňajú k Európskej únii, veľa detí tam študuje, mnohí tam pracujú, a tá Amerika akoby sa tak trochu vytratila z nášho obzoru. Stali sme sa väčšmi Európanmi, čo je v poriadku, ale ten druhý komplementárny pilier demokratického poriadku ochabol.
a dnes je Fico schopný povedať, že na Ukrajine je vojna medzi USA a Ruskom. Kam sme sa to dostali?
Len vlastne opakuje Putinove slová, keďže vie, že rusofilstvo je tu dosť silné.
je tu aj niečo pozitívne?
Trúfam si povedať, že tak, ako bola generácia Verejnosti proti násiliu, ako neskôr bola protimečiarovská generácia, ako bolo Za slušné Slovensko, tak na tom, čo sa teraz deje, má šancu sa definovať ďalšia generácia – pochopením absolútneho zla, ako aj nasadením solidarity a starostlivosti o utečencov. Netvrdím, že zajtra to všetko bude pod jednou vlajkou. Ale v tejto generácii sa začína rodiť niečo, čo by som v najlepšom zmysle nazval západný kánon. Nie kánon nejakej expanzie Západu, tej koloniálnej minulosti Západu, ale ten dobrý západný kánon narodený po druhej svetovej vojne. Cítim, že tam môže byť kód, ktorý dá týmto ľuďom nejaký príbeh, kľúč, kotvu – západný kánon, ako je chápaný po druhej svetovej vojne. Putin totiž nevtrhol iba na Ukrajinu, on strašne narušil aj celý svetový poriadok. A proti tomu sa treba brániť.
je to začiatok konca Putina? Tak, ako vytvoril politický ukrajinský národ, teraz znovu zjednotil Západ.
Poviem to takto: Želajme si, aby v tomto zmysle slova Putin znovu zjednotil Západ.
BORIS NÉMETH
martin Bútora Narodil sa v roku 1944, je slovenský sociológ, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, literát a diplomat. Podieľal sa na založení hnutia Verejnosť proti násiliu v roku 1989. Zakladateľ, výskumný pracovník a čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky (IVO). V rokoch 1999 – 2003 veľvyslanec SR v USA. V roku 2003 kandidoval na prezidenta SR. Je autorom viacerých kníh, scenárov a dramatických prekladov.