Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Do ruského náručia

.týždeň .témy

Slovensko si pred pár rokmi v referende odhlasovalo, že bude členom EÚ a vstúpilo do NATO. Vplyvom ruskej propagandy, benevolencie sociálnych sietí a laxnosti viacerých politikov to vyzerá, že naša krajina môže mať v blízkej budúcnosti veľký problém.

Téma .týždňa: Do ruského náručia
2. máj 2015 Bratislava: Jeden z niekoľko stoviek sympatizantov víta členov ruského motorkárskeho klubu Noční vlci na pamätníku Slavín. Foto: BORIS NÉMETH

OBSAH

Čo to prešlo Slovenskom? .štefan Hríb .martin Mojžiš
Ruský svet .peter Zajac
Kremeľská dezinformačná vojna .tomáš Klvaňa
Vojna bez jediného výstrelu .marian Jaslovský
Alexander Duleba: Rusko je diagnóza nášho šialenstva .štefan Hríb
L

Čo to prešlo Slovenskom?

.štefan Hríb .martin Mojžiš .témy

Čo sme to práve sledovali na Slovensku – úplnú stratu morálneho kompasu alebo len stratu súdnosti? Ak to druhé, prečo stratilo rozum naraz toľko veľmi odlišných ľudí – a pritom všetci v podstate rovnakým spôsobom?

ešte kým odpovieme na otázku z perexu, na úvod je v súvislosti s táborom odporcov obrannej zmluvy s USA užitočné pomenovať toto: Vždy, úplne vždy od roku 1989 sú slovenské protesty proti Západu (najskôr tie proti Česku, potom tie proti NATO a dnes tie proti Amerike) spojené s hrubosťou jazyka a často aj činov. Bolo to tak aj teraz, a vôbec nie len u fašistov. Lebo aktuálne slová ľudí Smero-hlasu o vlastizrade, okupácii či amerických bábkach, a ich účasť na verejnej hecovačke proti prezidentke a koaličným politikom, sú hrubosťou. A tiež strašnou nekultúrnosťou, ktorá sama osebe pritakáva fyzickému násiliu. 

Tento dlhodobo pozorovateľný jav je mimoriadne zaujímavý. Ak sú totiž slovenskí priaznivci Západu (aj vtedajší prívrženci Československa, aj neskorší zástancovia spojenectva s USA), až na výnimky zástancami pokojných riešení a nenásilia a ak sú priaznivci príklonu k Rusku až na výnimky už desaťročia tolerantní k hrubosti, musí to niečo hovoriť o celom tomto spore.

A teraz k otázke z perexu: stratili tí ľudia mravy alebo Lrozum? Pri viacerých najviditeľnejších odporcoch obrannej zmluvy nemá tá otázka dobrý význam. U mnohých z nich totiž naraz absentujú elementárna etika aj elementárna logika. A to nie preto, že by tieto veci stratili, ale skôr preto, že ich zrejme nikdy nemali. Pohrobkovia nacizmu aj komunizmu sú z mravného hľadiska zjavne skazení a o ich rozumových schopnostiach sa dá tiež s úspechom pochybovať. Na vzťahu obdivovateľov Hitlera či Stalina k USA sa preto nedá nájsť veľa zaujímavého. Jedni aj druhí vedia, že ich porazili Američania – a terajšie postoje sú vlastne len prejavom jednoduchých revanšistických reflexov.

2. máj 2015 Bratislava: Noční vlci jazdia pravidelne v rámci propagandy po celej Európe, kde sa stretávajú s miestnymi obdivovateľmi putinovského režimu. Motorkársky klub bol videný aj pri anexii Krymu.FOTO BORIS NÉMETH2. máj 2015 Bratislava: Noční vlci jazdia pravidelne v rámci propagandy po celej Európe, kde sa stretávajú s miestnymi obdivovateľmi putinovského režimu. Motorkársky klub bol videný aj pri anexii Krymu.Lenže názory, ktoré dnes s mohutným hlaholom prezentujú Ficove či Kotlebove ovečky a odštiepky, sa nevyskytujú len u nich. Spektrum je širšie – nie sú to len prívrženci neonacistickej a neokomunistickej doktríny o štáte ako najvyššej forme zločinu. A širšie je aj spektrum samotných názorov. Nie vždy ide len o tupý antiamerikanizmus, niekedy je v hre aj pozitívne proruské cítenie. Kde sa takéto cítenie u nás berie? To už je zaujímavá otázka.

sme Západ, ale…

Slovensko je krajina ukotvená na Západe. A vôbec nejde iba o posledné desaťročia, v ktorých sme sa vymanili spod komunizmu a stali sa členmi NATO a EÚ. Naša príslušnosť k Západu je omnoho hlbšia, pretože Slovensko ako historicky katolícka krajina je dlhodobo súčasťou západného, a nie východného kresťanstva. K Západu patríme aj bežným vkusom a každodennými preferenciami – svedčí o tom móda, populárna kultúra, používané technológie aj smer ciest za štúdiom či na dovolenky. Navyše, u obyvateľov krajiny, ktorá bola štyridsať rokov ruským vazalom a polovicu tohto času bola fyzicky okupovaná ruskými vojskami, by sa dal predpokladať záporný vzťah k okupantovi. Ak napriek tomu všetkému existuje u časti obyvateľstva smerom k Rusku pozitívny sentiment, musí to mať nejakú hlbšiu príčinu. Čo by ňou mohlo byť? Ponúka sa všeslovanská vzájomnosť. Naozaj?

„Možný je aj iný výklad predpony pan. Pan v tomto výklade znamená pána a pánom je vždy Rus.“

Keď vezmeme do úvahy, že dnešní proruskí Slováci zväčša neboli veľkými fanúšikmi Československa, tak by sme asi mali radšej hovoriť o špecifickej slovanskej vzájomnosti. To je taká, do ktorej Česi patria menej, Poliaci ešte menej a Ukrajinci vôbec. A keď sa človek lepšie pozrie, tak sú v nej vlastne všade len Rusi. V podstate ide o vzájomnosť jednotlivých malých slovanských národov s veľkým Ruskom. A možno by sa to skôr mohlo nazvať ich dobrovoľnou podriadenosťou.

Slovo panslavizmus oficiálne chápeme ako zložené z predpony pan (ktorá v gréčtine znamená všetok, každý, úplný, celý) a slova označujúceho slovanstvo. Možný je však aj iný výklad, síce mierne prekrútený, ale zrozumiteľnejší. Predpona pan v tomto výklade znamená pána a pánom je vždy Rus. Malých Slovanov nezaujímajú iní malí Slovania, veď čo by z nich mali? Jediná vzájomnosť, ktorá stojí za to, je vzájomnosť s pánom. Čo tam po tom, že ho tým za pána dobrovoľne uznávame? Dôležité je, že v očiach sveta sa podľa nás takýmto spôsobom stávame pánmi tak trochu aj my. Toto sa, samozrejme, v očiach sveta nedeje, to len u našich milovníkov Ruska má svet takéto oči, ale to my nevidíme – my sme takí malí, že aj ilúzia veľkosti je nám dosť veľká.

o čo im ide?

Čo vedie časť Slovenska k podpore takejto podoby „slovanskej vzájomnosti”, a teda zjavne nedôstojnej pozície Slovenska? Vyzerá to nelogické, ale iba do okamihu, kým sa na túto nedôstojnú pozíciu nepozrieme z celkom inej strany. 

To, čo je pre slobodného človeka neprijateľným poddanstvom, môže byť pre iného všeličím iným. Ak na proruských demonštráciách stoja vedľa seba komunista a bývalý kresťanskodemokratický politik, ich motivácie sú rôzne, aj keď v oboch prípadoch mocenské. Komunista si želá návrat pred rok 1989 – jednak kvôli vysnívanému závetriu pred zložitosťou sveta a jednak kvôli predstave opätovného zisku mocenského postavenia. Bývalý kresťanský demokrat má iné sny – vidí sám seba ako ruského miestodržiteľa a svoju hypotetickú osobnú účasť na globálnej moci povýšil na zmysel všetkého snaženia. Jeho slovník je geopolitický a jeho ciele sa zdanlivo týkajú celého slovenského národa, v skutočnosti sa však národa týkajú len v zmysle zastupiteľskej autokracie – stačí, ak bude mať národ účasť na moci prostredníctvom jedného zástupcu. A kto to bude, to už nechajme na Putinovi.

Najvýznamnejší žiak kresťanského Putinofila nemá mocenské ambície, ale hľadá útočisko voči „západnému liberalizmu”. A to tak intenzívne, že je pritom ochotný robiť ľubovoľné mentálne kotrmelce. Ruskú anexiu ukrajinského Krymu pokojne vyhlasuje za naplnenie vlastných predpovedí o dôsledkoch amerických „provokácií” na Ukrajine. Ani mu nenapadne, že je to doteraz najjasnejšie potvrdenie ukrajinských obáv z ruskej agresie. Aké ukrajinské obavy? Žiak veľkého geopolitika vidí veľkú Ameriku a veľké Rusko. Čo tam po nejakých malých Slovanoch?

L

Ruský svet

.peter Zajac .témy

Slavianofilstvo absolutizuje na jednej strane spätosť slovenských dejín s Ruskom, na druhej sa prezentuje ako bájka.

pravda nie je uprostred. Slavianofilstvo je v dejinách Slovenska devätnásteho a dvadsiateho storočia jeden z reálnych historických konceptov, ktorý sa len zriedkakedy a prakticky len po roku 1945 stal faktom aktuálneho sveta. Jeho súčasťou a skutočnosťou sú však aj predstavy, koncepty, konštrukty, fikcie. 

Súčasťou romantickej koncepcie moderného politického slovenského národa, od ktorej sa slavianofilstvo odvodzuje, je Inventing Slavia, vynájdené či vymyslené slovanstvo Slávy dcéry Jána Kollára či predstava Slovanstva a sveta budúcnosti, ktorou Ľudovít Štúr nahradil po roku 1849 politickú koncepciu slovenského národa ako moderného politického národa západoeurópskeho typu a presadzoval ju v publicistike a v piatich snemových rečiach ako poslanec Uhorského snemu v rokoch 1847 – 1848. 

Do roku 1945 možno však hovoriť o slavianofilstve ako o konštrukte. Až po roku 1945 sa stal súčasťou oficiálnej slovenskej a československej ideológie, a po roku 1948 kľúčovou súčasťou komunistickej ideológie zasahujúcej do všetkých oblastí súkromného a verejného života.  V roku 1945 vydal Alexander Matuška úvahu Štúr včera a dnes, kde sa v polemike s „majstrami fašistickej kultúry za bratislavského režimu“ prihlásil k Štúrovmu Slovanstvu a svetu budúcnosti, ktoré nazval „záveťou a odkazom slovanským“.  A horlil za „slovanskú koncepciu  politickú a celkove kultúrnu“.  Paradoxne postavil proti fašistickej inštrumentalizácii Štúra jeho socialistickú ideologizáciu slovenského národa v rúchu ruského samoderžavia, ruského diplomatického (úradného) jazyka, pravoslávia a občinného systému.  

14. september 2015: Prejazd amerického konvoja z Česka na Slovensko cez hraničný priechod Brodské-Lanžhot prišli „víťať“ aj skupinky odporcov USA a obdivovatelia Ruska.BORIS NÉMETH14. september 2015: Prejazd amerického konvoja z Česka na Slovensko cez hraničný priechod Brodské-Lanžhot prišli „víťať“ aj skupinky odporcov USA a obdivovatelia Ruska.

V roku 1945 sa dal Matuškov konštrukt socialistického, slovanského Štúra chápať ako protipostavenie voči vojnovej germanizácii, ktorá bola v Štúrovom prípade protizmyselná, lebo pôvodná Štúrova koncepcia bola zameraná protinemecky, protimaďarsky, a protijudaisticky.  Matuškov koncept rehabilitoval Štúra pre komunistický režim a vydržal u marxistických historikov a literárnych vedcov ako návestie a inštrukcia až do roku 1989.

Z inej strany pristupovali k slovanskej koncepcii politickej a celkovo kultúrnej  povojnoví českí intelektuáli na čele s Václavom Černým a Ferdinandom Peroutkom, zaštiťujúci Benešov koncept Československa ako mosta medzi Západom a Východom. Černý a Peroutka po roku 1948 pochopili, že ide o ilúziu. Benešova slovanská koncepcia však určovala v komunistickom háve povahu československej politiky vyše štyridsať rokov. 

Komunisti stotožnili Rusko so Sovietskym zväzom a ruskú imperiálnu veľmocenskú politiku s proletárskym internacionalizmom a v tomto duchu ju votkali do činnosti Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, do doktríny obmedzenej suverenity, ktorá umožňovala sovietskym vojskám inváziu do NDR v roku 1953, do Maďarska v roku 1956, do Československa v roku 1968, ale aj poľskú „sebainváziu“ v roku 1981. Ak to pripomína dnešné Putinovo správanie voči Ukrajine, Bielorusku a Kazachstanu, má to historickú logiku. 

„Sovietsky zväz nebol nikdy štátom slovanskej vzájomnosti, ale eurázijskou imperiálnou veľmocou.“

Ešte hrozivejšie následky mala rusifikácia Československa. Komunistická strana zaviedla u nás na štyridsať rokov ruský svet. V školskom vzdelávaní sa stal Sovietsky zväz rámcom všetkého uvažovania. Ruská kultúra v sovietskom balení sa stala povinnou lektúrou. Dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia sa stali fakticky dejinami proletárskeho internacionalizmu pod vedením Sovietskeho zväzu. Českí a slovenskí pionieri a pionierky si písali povinné listy so sovietskymi. Na verejnosti zneli sovietske pesničky, na námestiach a na koncertoch sovietske tance. 

Na teplákových bundách sme nosili všité odznaky sovietskych zborných kománd. Vítali sme Bulganina a Chruščova. Viseli sme na plote Pionierskeho paláca a kričali: Kuba si, Yenkies no. Protestovali sme za Lumumbu. Chodili na protiimperialistické výstavy, do kina na Čapajeva a Sadka. Kupoval sa sovietsky tovar od akýchsi čudných konzerv  až po kaviár, chatku a sovietske šumivé víno, od matriošiek cez ušianky a malé stavebnice Kremľa nastoknuté na tyči, až po autá značky Moskvič, Lada a Volga. 

Opakovali sme vety z ruských bylín o Iľjovi Muromcovi a jeho Buruškovi chlpánikovi, sepkajúcich stepou, nevychádzali sme z údivu pri ruských prvenstvách, rušňoch na akýchsi chodúloch namiesto kolies. Netušili sme, že Buratino je Pinocchio a doktor Jajbolíto Dolittle. Povinne sme čítali sovietsku literatúru, na hodinách povinnej ruštiny sa písalo chvostíkovou azbukou. To bola všeslovanská idea v praxi. Žije aj naďalej, viditeľne aj skryto, vpísaná do životov našich rodičov, do našich životov a životov našich detí. Ešte stále.  

Možno, že práve na tomto mieste treba povedať, aká bola realita a fikcia povojnovej slovanskej politickej koncepcie. Sovietsky zväz nebol nikdy štátom slovanskej vzájomnosti, ale eurázijskou imperiálnou veľmocou. Najviac potláčal Poľsko a Ukrajinu, dva najväčšie slovanské národy a štáty. Pre Československo bola v tomto zmysle kľúčová skúsenosť z roku 1968 a Dubčekova otázka, ktorá sa odvtedy vznáša vo vzduchu: Ako to mohli urobiť práve mne. 

To práve mne neznamená nič iné ako mne, Alexandrovi Dubčekovi, najväčšiemu vyznavačovi komunizmu, Sovietskeho zväzu – a všeslovanskej idey. Pre Československo znamenala dohoda o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v Československu, podpísaná po vojenskej invázii a následnej okupácii Československa pod násilím a z vynútených pozícií, rozlúčku s ideou všeslovanskej vzájomnosti. Takúto dohodu podpísalo Československo predtým len raz, v Mníchove v roku 1938. Po druhej svetovej vojne sa stala neplatnou od samého začiatku ako úmyselné podvodné konanie (fraus omnia corrumpit).  

Takýmto úmyselným podvodným konaním bola aj zmluva o dočasnom pobyte sovietskych vojsk. Muselo však prejsť ešte vyše dvadsať rokov, kým sa sovietske vojská vrátili domov. Ruské politické vedenie, stelesnené Vladimírom Putinom, je dodnes presvedčené, že koniec Sovietskeho zväzu je najväčšou tragédiou dvadsiateho storočia. Zrejme je o tom presvedčený aj generálny prokurátor Slovenskej republiky Maroš Žilinka, milovník ruského sveta a jeho prokurátorského výkladu, že teroristami sú hľadači a strážcovia pravdivej pamäti a opozícia. 

Všeslovanská idea nie je bájka. Je projektom votkaným do ruskej kolektívnej pamäti, pôsobiacim v každom jednotlivom geste v našich každodenných životoch a festivitách: dennými a nočnými vlkmi, názvami ulíc a verejných tabúľ, dominantným postavením nad naším hlavným mestom.

Takto dnes vyzerá všeslovanská idea. Je živená ruským veľmocenským nárokom, vyplývajúcim zo sebapotvrdzujúcej histórie. Nárokom, vyplývajúcim aj z koncepcie všeslovanskej idey opierajúcej sa o ideálnu predstavu a sebazničujúcu aktuálnu skutočnosť. Lebo taký je ruský svet žijúci z trvalého protikladu faktov a fikcií.  

L

Kremeľská dezinformačná vojna

.tomáš Klvaňa .témy

Slovensko a Česko jsou už 23 let v NATO, které garantuje naši bezpečnost a prosperitu. To je kulantní výraz pro obyčejněji znějící pravdu: Jsme v bezpečí proto, že nás chrání Spojené státy americké. Přesto se u nás najdou zástupy lidí, kteří ani Alianci ani USA za spojence nepovažují. NATO, to jsou oni, říkají. Jednou z příčin je vytrvalá dezinformační kampaň šířená Kremlem. Nejde o nic nového a není důležité, že v čele Ruské federace stojí bývalý důstojník KGB. Na přelomu tisíciletí Rusko jen navázalo na expanzívní politiku Sovětského svazu, a ten zase byl jen jinou, zlověstnější podobou velkoruského imperialismu.

sovětská propaganda začala prakticky se vznikem bolševického státu po roce 1917. Jakákoliv komunikace první komunistické vlády byla fakticky propagandou. Ve dvacátých letech minulého století začala Moskva platit nemalé částky za propagandistické publikace vydávané na Západě, které vykreslovaly život v SSSR jako pohádku na zemi. Na vydávání takových publikací se společně s Willim Münzenbergem, jehož pro šíření sovětské propagandy vybral sám Lenin, podílel v Berlíně také komunistický dobrodruh Otto Katz, nám lépe známý jako André Simon, popravený po procesu s Rudolfem Slánským na začátku prosince 1952. 

Ke globální propagandě později přibyla další zbraň z diverzního arzenálu, a tou bylo cílené šíření dezinformací. Dezinformace se od obyčejné propagandy liší tím, že nechtějí o něčem přesvědčovat, ale jejich záměrem je znejistit, kalit vodu, vypustit mlhu a v konečném důsledku demoralizovat. Jedním z hlavních cílů sovětské dezinformační války bylo vytvořit v lidech na Západě i doma dojem, že ve skutečnosti není žádný zásadní rozdíl mezi demokracií a takzvanou diktaturou proletariátu. 

Tento vzorec dnes plně adoptovala putinovská dezinformační ofenzíva. Komunisté rádi poukazovali na podvratné akce CIA ve třetím světě, a tento argument našel úrodnou půdu mezi mnohými intelektuály na Západě. KGB či GRU operují ve třetím světě? No a co? Podívejte se na CIA a puč v Íránu nebo v Chile! Všichni jsou stejní. 

babky na chodníku 

Tuto hloupou fabrikaci domnělé morální ekvivalence dobře parodoval Ronald Reagan příměrem o strkání do babiček na chodníku. Představte si špatně chodící starou paní, kterak se belhá po okraji chodníku, když kolem právě projíždí autobus. Paní zavrávorá a když už to vypadá, že spadne pod autobus, přiběhne mladík a na poslední chvíli ji odhodí směrem na chodník. Paní na něm leží, je potlučená, ale živá. Střih—jiná situace. Po chodníku běží mladík, vidí paní vrávorat, přiběhne k ní a strčí ji rovnou pod autobus. 

„Konspirační teorie o vzniku AIDS jako biologické zbraně proti černochům se dostala do pop-music, televizních seriálů a v současnosti jí věří nemalá část Afroameričanů. “

Můžeme, samozřejmě, říkat, že oba mladíci strkají do babiček, ale náš argument bude nesmyslný, stejně jako je nesmyslné tvrdit, že podvratné akce CIA a KGB ve světě byly v zásadě stejné. Sovětské a později ruské dezinformační kampaně měly a mají za cíl znejistit hodnoty natolik, že se nikdo neorientuje v pravé podstatě dějů.  

V roce 1983 se v obskurních indických novinách Vlastenec (Patriot) objevila zprávička o tom, že nově se šířící virus HIV, způsobující AIDS, byl ve skutečnosti uměle vytvořen v laboratořích CIA jako biologická zbraň na ničení Američanů černé pleti. Článek vypadal relativně legitimně a jen zkušený čtenář zaznamenal tu a tam neobratný výraz, signalizující, že byl napsán někým, jehož mateřštinou není angličtina. 

8. február 2022 Bratislava: Protest strany Smer-SD pred Národnou radou s názvom Spolu proti zrade! Proti schváleniu dohody o spolupráci v oblasti obrany medzi Slovenskom a USA.JANA BIROŠOVÁ/SITA8. február 2022 Bratislava: Protest strany Smer-SD pred Národnou radou s názvom Spolu proti zrade! Proti schváleniu dohody o spolupráci v oblasti obrany medzi Slovenskom a USA.

Zmíněné noviny občas využívala sovětská rozvědka k nasazování taktických a strategických dezinformací. Média v rozvojových zemích bylo snadné zkorumpovat, nebo obalamutit. Článek o AIDS, nasazený KGB, se pomalu ale jistě začal šířit po Asii a Africe. 

O dva roky později Sověti sehnali dva východoněmecké vědce, kteří údajně dokazovali pravdivost té nehoráznosti, takže za další dva roky tato dezinformace nakonec doputovala do hlavní zpravodajské relace americké televize CBS, kde ji viděly miliony lidí. Konspirační teorie o vzniku AIDS jako biologické zbraně proti černochům se dostala do pop-music, televizních seriálů a v současnosti jí věří nemalá část Afroameričanů. 

východní okraj Západu

Dnešní kremelská dezinformační válka má oproti staré bolševické ofenzívě dvě výhody—mnohem lepší financování a internet. Zatímco dřívější dezinformační akce mohly zasáhnout možná stovky tisíc lidí, internet může lži amplifikovat stovkám milionů za pár dní. Putinův „kuchař“, oligarcha Jevgenij Prigožin, založil a financuje trolí farmu v Petrohradě, která se specializuje na sociální sítě v samotném Rusku, na Ukrajině, ve východní a střední Evropě a ve Spojených státech (Prigožin také financuje žoldáky ze známé skupiny Wagnerovců). V Česku a na Slovensku se výsledky kremelských dezinformačních operací objevují na 30 – 40 dezinformačních webech v češtině a slovenštině.

Kremelská dezinformační kampaň všude na světě využívá předem existujících rozporů a tenzí, jež uměle zvětšuje. V našem prostoru se jí daří zejména kvůli slabosti elit, jejich omezenosti a provincialismu. Dlouhá staletí jsme byli východním okrajem západního světa, což v nás vytvořilo jakýsi mindrák. Rádi bychom patřili na Západ, ale historické závaží nás jako koule u nohy táhne k okraji civilizační propasti. Už jsme do ní jednou spadli a byla to pro oba naše národy tragická zkušenost morální a kulturní devastace, trvající 41 let. Vladimir Vladimirovič Putin by nás do propasti moc rád stáhl zase zpátky a na Slovensku i v Česku má víc pomahačů, než by člověk skoro čtvrt století po konci komunismu očekával. 

L

Vojna bez jediného výstrelu

.marian Jaslovský .témy

Okolo roku 2012 začal Tibor Eliot Rostas vysielať svoju reláciu Mlčanie. Začiatkom júla 2013 vyšiel článok Rádio Viva má reláciu, v ktorej sa hovorí o tajomných skupinkách ovládajúcich svet.

v auguste 2013 Oľga Pietruchová upozornila na fámy o tzv. Juvenilnej justícii, príspevok o nej vtedy odvysielala Markíza. Tento naratív, očividne privezený z východu, môžeme považovať za prvý z vlny ruských dezinformácií, ktorá po anexii Krymu vybuchla do obludných rozmerov. Učiteľ dejepisu a aktivista Juraj Smatana v priebehu rokov 2013 a 2014 zozbieral 42 webových stránok, ktoré v našom informačnom priestore šírili dezinformácie a prokremeľskú vojnovú propagandu. To však väčšina ľudí netušila, čo bude nasledovať. 

Slovenská informačná služba až vo svojej správe za rok 2018 prvýkrát skonštatovala, že ruské tajné služby na našom území vykonávali akcie proti záujmom Slovenska a našich spojencov.

V roku 2014 ako jeden z prvých zavetril riziko aj Victor Breiner, ktorý bude na Ministerstve obrany viesť nový odbor pre hybridné hrozby a strategickú komunikáciu  

ako ste sa dostali k problematike dezinformácií?

Pracoval som ako zahraničný spravodajca z vojnových oblastí pre nemecky hovoriacu tlač. Mal som za sebou Arabskú jar, Majdan v Kyjeve vrátane toho osudného dňa, keď tam bolo zavraždených asi 110 ľudí, Janukovyč ušiel do Ruska a ľudia sa dostali prvýkrát do svojej Verchovnej rady. 

V Kyjeve som strávil spolu asi tri týždne a postupne sa presunul do Donecka na „referendum o nezávislosti“. Voliť ponúkali aj mne. Niekoľkokrát. Vraj ani oni to nehodili iba raz, veď išlo o správnu vec. To je však iný príbeh.

„K dezinformáciám a propagande som sa dostal vo vojne – presne tam, kam propaganda a dezinformácie vždy vedú. Vždy.“

Do Donecka a Luhanska som potom cestoval počas nasledujúcich mesiacov a tam mi to postupne došlo. Ľudia boli mimoriadne milí, priateľskí, pohostinní, tak ako Ukrajincov poznám zo skúsenosti. Zatýkania a napádanie od rebelov nadšených pre službu novej vlasti, povedzme, že rátať nebudem.

Ľudia zdrvení strachom o holé životy svojich rodín mi rozprávali príbehy o fašistoch, ktorí v hlavnom meste mali uskutočniť prevrat, chopiť sa moci a už idú sem. Dokončiť to, čo ich (nemeckí) dedovia počas druhej svetovej vojny dokončiť nedokázali. Civilné obyvateľstvo vystrašené na smrť krvilačným nepriateľom, ktorého poznali z príbehov o hrdinstve Červenej armády a ukrutnosti nemeckých fašistov, ktoré Sovietsky zväz dobre živil. 

17. november 2020 Bratislava: Bývalý politik a známy sympatizant Ruska Ján Čarnogurský na protivládnom proteste. Za ním stojí šéfredaktor známeho konšpiračného časopisu Tibor Eliot Rostas.BORIS NÉMETH17. november 2020 Bratislava: Bývalý politik a známy sympatizant Ruska Ján Čarnogurský na protivládnom proteste. Za ním stojí šéfredaktor známeho konšpiračného časopisu Tibor Eliot Rostas.

Šokujúci paralelný vesmír na Donbase v mysliach ľudí vytvorila asi za šesť mesiacov ruská propaganda. K dezinformáciám a propagande som sa dostal vo vojne – presne tam, kam propaganda a dezinformácie vždy vedú. Vždy.

aká bola vaša cesta k aktivizmu a neskôr na Ministerstvo obrany?

Po skúsenosti na Ukrajine som začal čítať. Veľa čítať. Zároveň mi bolo jasné, že potrebujem akademické vzdelanie, lebo predsa len pod odborným vedením a v tíme sa človek naučí viac. Nastúpil som na Univerzitu v anglickom Leicesteri, študoval som odbor medzinárodných bezpečnostných štúdií a špecializoval sa práve na propagandu a dezinfo.

Na Slovensku už vtedy prebiehali ruské vplyvové operácie, ktoré až na pár aktivistov nikto neriešil. Vymyslel, založil a dva roky som viedol portál Infosecurity.sk, ktorý aj po mojom odchode na MO SR ostáva jediným uceleným projektom z radov občianskej spoločnosti dedikovaným na boj proti dezinformáciám a zvyšovaniu kognitívnej odolnosti obyvateľstva.

Na ministerstve dnes pracujem ako poradca pre hybridné hrozby v kancelárii ministra obrany, no o niekoľko týždňov začínam viesť nový Odbor pre hybridné hrozby a strategickú komunikáciu, ktorý bude jedným z dvoch nových útvarov štátnej správy a bude zameraný primárne na boj s dezinformáciami. Práve prebiehajú výberové konania. Odbor bude mať 10 ľudí, bude pracovať výlučne s otvorenými zdrojmi a má ambíciu preniesť bezpečnostný rozmer do komunikácie rezortu.

akým spôsobom sa dá ovplyvniť verejná mienka z vašej strany?

Na Slovensku roky pôsobí spletitý, prepojený a výborne organizovaný mediálny ekosystém prokremeľských vplyvových projektov, pri ktorých iba z otvorených zdrojov vieme povedať, že majú do nejakej miery prepojenie na Rusko. 

Prokremeľský dezinformačný antisystém dokonale ovláda mediálny priestor a verejnú diskusiu. Ak si to ešte niekto nestihol všimnúť, mal by si prečítať slovenskú a americkú interpretačnú doložku k Dohode o obrannej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými.

Dva výsostne zvrchované štáty medzi sebou uzatvárajú štandardnú rámcovú zmluvu medzinárodného kalibru, ktorá v neistých časoch posilňuje naše bezpečnostné záujmy, no jedným dychom znepokojenej slovenskej verejnosti vysvetľujú, že Dohoda nezatiahne Slovensko do jadrovej vojny s Ruskom. Ak by si chcel laikovi vysvetliť dopad siedmich rokov ruských vplyvových informačných operácií na Slovensku, lepšie to urobiť nevieš.

prečo majú Slováci najhorší pomer v známej ankete Kto môže za ukrajinský konflikt  v prospech Ruska?

Presne pre toto. A vinou toho, že štát s tým nikdy nič systémové neurobil. S tým je však teraz koniec.

ktoré sú najnebezpečnejšie hybridné hrozby?

Ktorý prst na pästi, ktorou si dostal do tváre bol ten najsilnejší? Ktorá guľka z tých desiatich, ktorú niekto dostal do hlavy, ho zabila? Hovoríme o hybridných hrozbách a zrejme vzniká dojem, že môžu byť dôležité akosi osve. Prostredie je tekuté, definície sa líšia. Ja dnes používam túto: Pri hybridných hrozbách ide o aktivity štátnych alebo neštátnych aktérov, ktoré majú otvoreným alebo skrytým pôsobením vojenských alebo nevojenských metód oslabiť alebo inak poškodiť vybraný cieľ. Tieto aktivity sú často koordinované, zameriavajú sa na lokálne zraniteľnosti a sú navrhnuté tak, aby zostali pod hranicou detekcie, atribúcie a z toho vyplývajúcej zvyčajnej reakcie.

Inými slovami, dobrý hybrid je o tom, že ak ho máš doma, nevieš o tom. Vojna je drahá a stojí peniaze, životy a kopu politického úsilia. Pustiť sa do ozbrojeného konfliktu znamená v konečnom dôsledku podrobiť si niekoho proti jeho vôli. Prečo by to niekto robil, ak má také spôsobilosti, aby sa mu presne to isté podarilo za zlomok ceny a bez jediného výstrelu?

victor Breiner Narodil sa v roku 1982 v Košiciach. Pracoval ako zahraničný spravodajca z vojnových oblastí pre nemeckojazyčnú tlač. Fotografoval konflikty v Sýrii, v Mali či Majdan v Kyjeve, ale aj Donbas a Donecko. Na Univerzite v anglickom Leicesteri študoval odbor medzinárodných bezpečnostných štúdií so špecializáciou na propagandu a dezinformácie. Založil a dva roky viedol portál Infosecurity.sk. Na Ministerstve obrany pracuje ako poradca pre hybridné hrozby v kancelárii ministra obrany. V krátkom čase má viesť nový odbor zameraný na boj s dezinformáciami.

L

Alexander Duleba: Rusko je diagnóza nášho šialenstva

.štefan Hríb .témy

Na ukrajinskej hranici je viac ako stotisíc vojakov ruskej armády a u nás sa hovorí o tom, že USA a NATO sú zodpovední za nárast napätia. Čo to o nás vypovedá? Pod lampou o tom hovoril Alexander Duleba.

prečo Rusi zhromaždili množstvo vojakov na hranici Ukrajiny?

Toto je druhá eskalácia, jedna už bola na jar minulého roka, aj vtedy bolo vyše stotisíc ruských vojakov na hranici. Teraz máme druhé kolo. Súvis medzi nimi je jednoznačný a treba pochopiť, prečo došlo k tej prvej a prečo máme teraz tú druhú vlnu eskalácie. Rusi na konci roka pochopili, že sa im nedarí rokovaniami normandského formátu presadiť svoju verziu riešenia. Vtedy sa stala bezprecedentná vec, ktorú si dnes už málokto pamätá. Minister zahraničných vecí Laurov zverejnil korešpondenciu s francúzskym a nemeckým ministrom zahraničných vecí k rokovaniam v rámci normandského formátu. To vypovedá o tom, že Rusi rezignovali na presadzovanie svojho záujmu diplomatickou cestou. Ukrajina je prvopočiatkom tohto problému a Rusi tým, že sa začali militarizovať a využívať nátlak, len nadväzujú na diplomaciu inými prostriedkami.

a čo je ich cieľom?

Cieľom je, aby dve separatistické ľudové republiky boli inkorporované do ústavného systému Ukrajiny bez toho, aby Ukrajina nad nimi mala kontrolu. A prostredníctvom nich by mali Rusi vplyv na ich vnútornú politiku krajiny aj na zahraničnú politiku.

tým by blokovali vstup Ukrajiny do západných štruktúr?

Áno a to je ich cieľom v rámci normandských rokovaní. Putin pri tlačovke s Macronom použil to ruské klišé, urážlivé voči Ukrajincom, že musíte implementovať Minskú dohodu. Pán Kmec spomínal, že Ukrajinci v tej Minskej dohode sľúbili autonómiu, čo nie je pravda, tam je len osobitný štatút. Ukrajinci už v roku 2015 v parlamente v prvom čítaní schválili zákon, kde ponúkli samosprávu tým regiónom, ako my máme VÚC. No separatisti a Rusi povedali, že taký štatút ich nezaujíma. 

Alexander DulebaBORIS NÉMETHAlexander Duleba

Ale Minská dohoda nehovorí, o aký štatút ide, iba že to je osobitný štatút. Reforma na regionálnej úrovni ešte neprebehla, dostanete osobitný štatút, budete prvé dva samosprávne regióny. Toto oni odmietli a prišli v auguste 2015, a tak sa to zastavilo, ten zákon ostal v ukrajinskom parlamente a už sa nepokračovalo. Oni  v auguste 2015 zverejnili svoju predstavu: uznávali by menovú politiku národnej banky Ukrajiny, hrivnu by mali ako menu, ale mali by vlastnú armádu, políciu, tajné služby, sudcov by mohol navrhovať ukrajinský prezident. Delili by si kompetencie s centrálnou mocou v Kyjeve. Ukrajinci povedali, že nech sú tam najskôr transparentné voľby podľa ukrajinskej legislatívy.

No a teraz nech sú voľby, z nich vzídu lídri, nech je tam pozorovacia komisia a Rusi nech odovzdajú kontrolu nad hranicou a my s tými lídrami dohodneme štatút, ktorý budú chcieť. Len nech majú legitimitu, lebo toto sú ruské bábky a my sa s bábkami baviť nebudeme. Na tom sa to celé skončilo. Tie rokovania 2019 – 2020 ukázali, že Francúzi a Nemci si už osvojovali tie ukrajinské argumenty. Vtedy Laurov zverejnil tú korešpondenciu, zablokovali rokovania a urobili prvé vojenské cvičenie: nátlak. No a Ukrajinci urobili po tom cvičení veľmi zaujímavú vec.

akú?

Povedali signatárom Budapeštianskeho memoranda, Američanom a Britom: vy ste nás v 90. rokoch prinútili odovzdať jadrové hlavice a garantovali ste nám našu národnú bezpečnosť, tak chceme garancie. Preto sa teraz angažuje USA aj Británia, lebo to má korene v  záväzku, ktorý v roku 1994 podpísali. Rusi na to kašlú, ale tie dve krajiny nie. 

„Putin berie vzťah s Ukrajinou ako otázku vnútornej politiky, nie zahraničnej politiky.“

A na to prišli Rusi koncom minulého roka, keď prebiehala krymská platforma, viac ako 30 krajín, niekoľko medzinárodných organizácií sa stotožnilo s ukrajinským postojom. Keď Ukrajinci znova pritlačili USA a Britov, že chcú garancie, Rusi zverejnili, že chcú stop rozširovaniu NATO. Terajšia eskalácia je vlastne reakcia Ruska na ukrajinskú žiadosť adresovanú USA a Britom o bezpečnostné garancie.

rusi od Ukrajiny odtrhli časť územia, ďalšie územie je v stave občianskej vojny, kde sú proruskí separatisti, ale je to ukrajinské územie, a Rusko chce, aby tento stav pretrvával?

Oni chcú, aby Kyjev zobral tie územia do Ukrajiny. Oni sú Ukrajina, ale nie sú zapojení do systému štátnej správy, tak keď chcú ľudia dostávať dôchodky, musia ísť na ukrajinskú stranu. De facto sú izolovaní a Rusi to tam financujú z ich štátneho rozpočtu. Ich armádu aj celú tú dočasnú správu tam. De facto nie sú súčasťou Ukrajiny, de iure sú, to aj Rusi priznávajú. Rusi chcú, aby Ukrajina tie územia zobrala, no nemala nad nimi kontrolu. To je nepredstaviteľné. Predstavte si, že by Trnavský samosprávny kraj mal vlastnú armádu, políciu!

cieľom Ruska je v tomto prípade čo? 

Putin berie vzťah s Ukrajinou ako otázku vnútornej politiky, nie zahraničnej politiky. Neverme mu, že sa chce baviť o európskej bezpečnosti, o zahraničnej bezpečnostnej politike. Jemu ide o vnútornú politiku, on chce, aby časť tej Ukrajiny bola súčasťou Ruska, lebo Rusi si myslia, že to je súčasť ich vlasti. To je ich ruský svet. Celý ten projekt Novoruska, ktorý tu bol v hre v roku 2014, zlyhal. Malo byť 8 oblastí juhovýchodnej Ukrajiny od Charkova až po Odesu, mali sa stať domíniom Ruska, a to nevyšlo. Teraz ho chcú Rusi dokončiť. Potom je tu iná vec, bez Ukrajiny a hlavne východnej časti ten reintegračný projekt Sovietskeho zväzu nebude funkčný, to si myslí Putin, lebo východná Ukrajina bola jadrom Sovietskeho zväzu. 

8. február 2022 Avdiyivka, Ukrajina: Ukrajinskí výsadkári v zákopoch pozdĺž frontovej línie v Doneckej oblasti. Napätie medzi NATO a Ruskom sa stupňuje, takisto ako obavy z možnej ruskej invázie na Ukrajinu.FOTO GAELLE GIRBES/GETTY IMAGES8. február 2022 Avdiyivka, Ukrajina: Ukrajinskí výsadkári v zákopoch pozdĺž frontovej línie v Doneckej oblasti. Napätie medzi NATO a Ruskom sa stupňuje, takisto ako obavy z možnej ruskej invázie na Ukrajinu.

Tam migrovali ľudia za prácou z celého Sovietskeho zväzu, to bola taká malá Amerika. A ak niekde existoval sovietsky národ, ktorý bol rôznych etník a rozprával po rusky, tak to bolo tam. Keď Maďar povie moja vlasť, tak to sú súčasné hranice Maďarska. Keď Rus povie moja vlasť, tak to je ešte tá juhovýchodná Ukrajina a najmä severný Kazachstan. Rusom viac záleží na Kazachstane ako na Bielorusku. Teraz zistili, že bola chyba okupovať Krym, že sa im nedarí dostať Ukrajinu do podriadeného stavu a reintegrovať ju do toho svojho zväzu.

ak Rusko bude žiť v tom, že je širšie, ako má hranice, tak to je v rozpore so západným chápaním, ktoré ctí dohody, hranice a zmluvy. Tu sú dva princípy, jeden, že milujeme vlasť, ktorá je širšia ako hranice a druhý, že milujeme pravidlá a tie sa musia dodržiavať. Môžu sa tieto princípy vôbec niekde stretnúť?

Napríklad Emmanuel Macron je v pozícii, keď by mohol reštartovať ten normandský formát. Ale treba si urobiť cestovné mapy ku každému bodu, lebo teraz je tam 13 bodov v dohodách, úplne je to izolované a nie je jasné, že keď ja urobím niečo, ty urobíš niečo. Veľký problém je to, a to by som odkázal na pána Besmertného, ktorý zastupoval Ukrajinu v tých rokovaniach, lebo má formát ešte vždy tej minskej teatrálnej skupiny, ktorý manažuje OBZ, tam sú zástupcovia Ukrajiny, to nie sú ľudia, ktorí by predstavovali vládu, to sú významní bývalí politici. To je Kravčuk, predtým bol Kučma no a ten Besmertný hovorí: No tak my sa tu vieme dohodnúť, tam sú aj separatisti, je tam aj Grizlov aj iný zástupca Ruskej federácie, my sa vieme na nejakých drobných veciach dohodnúť, aby sme zlepšili, zmiernili podmienky ľudí, ktorí tam žijú. 

Len potom musíme volať do Kyjeva a oni volajú do Moskvy, že či môžeme. A tí ľudia, ktorí sa nezúčastňujú na týchto rokovaniach, nie sú socializovaní, nesedia tam týždne, aby to chápali, a povedia nie. Besmertný takto rezignoval na svoju pozíciu. To je úloha Francúzov a Nemcov, keďže zobrali na seba tú zodpovednosť, že budú zastupovať USA a EÚ. Lebo predtým sme mali ženevský formát. EÚ, USA, Ukrajina a Rusko. Putin sa chcel baviť s Francúzmi a Nemcami, bola dohoda s Merkelovou a Nemci a Francúzi sa zaviazali, že budú zastupovať v tých rokovaniach aj USA, aj EÚ. 

Darmo, že sa stretnú prezidenti, vysokí štátni úradníci v rámci normandského formátu a na niečom sa dohodnú, na drobné to bude treba rozmieňať cez tú minskú skupinu, kde nie sú zastúpené vlády, Nemci a Francúzi. Prečo sa nezjednotí tento formát? Ja by som očakával od Macrona, že príde s takýmto plánom: urobiť cestovné mapy ku každému bodu Minskej dohody, aby bolo jasné, akými krokmi sa môžeme posúvať ďalej. Tak by sme mali progres, lebo teraz nemáme nič. Celé sa to zacyklilo na tom štatúte.

ak je v Putinovej hlave nepredstaviteľné, že by Ukrajina bola samostatná celá, ak to je v rozpore s uvažovaním ruskej politickej elity, tak čiastkové a cestovné mapy sú fajn, ale tá podstata je rozhodujúca. 

Toto je o diplomacii, trpezlivosti, beh na dlhé trate. Tam jednoduché riešenia nie sú. My chceme mier, územnú integritu Ukrajiny, lebo to sú princípy. Ideme sa o tom baviť a my ako aktéri si nemôžeme povedať, že rezignujeme na to, aby sme tlačili Rusov do týchto rokovaní, pravidiel, lebo je v záujme nás všetkých, aby Rusi rešpektovali tie pravidlá. O tom je diplomacia, treba byť konštruktívny, prichádzať s návrhmi a mať pozitívnu agendu.

Mňa by veľmi zaujímalo, o čom sa Macron a Putin bavili. Lebo Rusi tú debatu posunuli tak, že my sme dali Ukrajine akoby pištoľ k hlave a vy nám dajte bezpečnostné garancie. Akoby tej Ukrajine nebolo treba tiež niečo garantovať. Európska bezpečnosť je bez bezpečnej Ukrajiny nonsens. No musíme byť trpezliví a musíme mať takýto program v rukách. Rusi sú, akí sú, ale my máme svoje pravidlá, my musíme byť konštruktívni. Chýba mi prepojenie tých formátov, návrhy cestovných máp ku každému bodu, ktorý tam je, lebo to je nevykonateľná dohoda.

nenechá Západ Rusom Ukrajinu ako zónu vplyvu? 

Nemyslím. Nikto z lídrov nehovorí, že Západ ide zobchodovať Ukrajinu. Francúzske médiá interpretovali Macronov výrok, že chce finlandizovať Ukrajinu. Po druhej svetovej vojne bola  podpísaná dohoda, že Fínsko nevstúpi do NATO a Sovietsky zväz naň nepoužije silu. Macron to poprel, že by takéto slovo niekedy použil. Z hľadiska ruského záujmu však Rusi s týmto pojmom pracujú, kým s tým Ukrajina nebude súhlasiť. Kým Ukrajina neuzná, že Krym je súčasťou Ruska, nemôžeme to uznať ani my.

a čo sa týka členstva v EÚ?

Ukrajina dúfa, že do roku 2030 bude mať status ako Nórsko. Bude integrovaná do jednotného trhu EÚ, aj keď by ešte nebola jej členom. Časom by sa aj mohla stať členom. 

to by Rusom nevadilo? 

Preto sa asi začal celý problém. Rusi zverejnili požiadavky voči NATO, nie voči EÚ. Chcú bezpečnosť a to, že Ukrajina nebude členom NATO. Finlandizácia. Macron sa od toho dištancuje.

keď Slovensko vstupovalo do NATO, členské krajiny si vzájomne garantovali bezpečnosť, suverenitu a hranice. Nechceli sme získať iné územia. Rusi však opakujú, že ak Ukrajina vstúpi do NATO, cítili by sa ohrození. 

Rusi majú imperialistické rozmýšľanie. Myslia si, že majú nárok rozhodovať o krajinách bývalého východného bloku a v požiadavke voči NATO sa chcú vrátiť pred rok 1997. Prvé rozširovanie NATO bolo v roku 1999, keď doň vstúpili Česko, Maďarsko a Poľsko. Precedens sa vtedy vyriešil. Rusi boli spokojní s rozšírením NATO v rokoch 1999 aj 2004, ich obavy vyriešil Jevgenij Primakov. 

Dnes Rusi argumentujú, že sa boja, aby sa vojenská infraštruktúra nepriblížila k ich hraniciam, vadí im najmä východné krídlo NATO. Primakov pristupoval k problémom diplomatickou cestou a adaptoval Zmluvu o konvenčných silách. Znížili sa ňou napríklad národné stropy, koľko tankov a zbraní môžu mať krajiny Varšavskej zmluvy. Tu boli už tiež úspešní v tom, že rozhodli o iných krajinách. Presadili aj regionálny strop. Primakovov cieľ bol, aby boli stropy tak nízke, že do krajín nebolo možné umiestniť zahraničné jednotky. 

To bol problém pre staré členské krajiny, pretože noví členovia neprispievali k bezpečnosti. Paradox je, že Putin zo Zmluvy vystúpil v roku 2007. Ak by z nej Rusi nevystúpili, neokupovali by Krym a nebolo by východné krídlo NATO. Teraz by sa Rusi chceli vrátiť pred rok 1997, ale mali by teda pristúpiť k Zmluve o konvenčných silách. Ak by Ukrajina vstúpila do NATO, znamenalo by to pre ňu odzbrojenie, ale získala by kolektívne garancie.

prečo potom Rusi vnímajú Ukrajinu ako životne ohrozujúcu, ak by bola členom NATO?

Potrebovali by Primakovovo riešenie z roku 1996 – 1997. Bývalá východná Európa horela – vojna v Juhoslávii, občianska vojna v Rusku, delenie Česko-Slovenska. V 80. rokoch sa pomaly fašistické a diktátorské krajiny ako Portugalsko, Grécko, Španielsko a ďalšie začlenili do európskeho kohézneho priestoru a stali sa z nich stabilné demokratické krajiny. V 90. rokoch Clinton prvýkrát povedal, že otázkou nie je či, ale kedy sa NATO rozšíri, pretože Rusi nemohli konštruktívne stabilizovať priestor bývalého východného bloku. Každá krajina má tradičnú zahraničnopolitickú os identity. 

„Čo robia Rusi na Ukrajine, to je v rozpore s našimi záujmami. Ak sme štát a nie banánová republika, mali by sme vedieť naše záujmy obhajovať.“

Rusi sú frustrovaní. Neboli schopní sa modernizovať ako napríklad Pobaltie. Žijú v štátnom kapitalizme s diktátorom, ktorý si myslí, že má kapacitu Sovietskeho zväzu. Jeho politické okolie ho odhováralo aj od napadnutia Krymu, ale on rozhodol, že ho napadne a zapíše sa do učebníc ako ten, ktorý Rusku vrátil Krym. A opäť môže takto iracionálne rozhodnúť. Ľudia v Rusku nemajú príliš možnosť dostať sa k iným informáciám. Putin má systém – médiá, štátna propaganda, politológovia a naratív sa točí dokola. V konečnom dôsledku je na Rusoch, ako sa rozhodnú a či budú dobrým susedom, dodržiavať dohody a rešpektovať pravidlá. V Rusku rastie počet mladých, ktorí chcú zmenu režimu. Je to zhruba 40 percent. U nás bol počas normalizácie podobný režim a tiež sa nám zdalo, že to je navždy. V Rusku je pravdepodobne zmena otázkou času.

teraz je na ukrajinských hraniciach vyše stotisíc ruských vojakov. Čo by bol cieľ, keby vtrhli na Ukrajinu?

Stotisíc je málo. Ukrajina má 260-tisícovú armádu a vedia do troch dní zmobilizovať ďalší milión rezervistov. Minimálne ďalších stotisíc je pripravených na partizánsku vojnu, ak by k niečomu došlo. Na to, aby bola intervencia úspešná, treba pomer aspoň troch k jednej. Aspoň 600-tisíc vojakov by museli Rusi stiahnuť k hraniciam, aby mohli reálne zaútočiť. Preto ukrajinský minister obrany Reznikov povedal, keď Američania začali sťahovať rodiny svojich diplomatov preč, že ešte ich tu nie je dosť, ešte to nie je také akútne. Rusi majú viac tankov a lietadiel, Ukrajinci majú, naopak, dobré protiraketové a protitankové systémy.

aká by bola cena?

Obrovská, bol by to masaker. Ukrajinci budú bojovať. Dnes som čítal v ukrajinských médiách, že médiá z Berďanska neďaleko Azovského mora robili rozhovory s ukrajinskými občanmi o tom, ako oni cítia hrozbu. Z pätnástich takýchto rozhovorov sa asi šiesti vyjadrili, nech už tí Rusi konečne prídu. Už nás svrbia ruky, keď toľko tancujú, nech už konečne prídu.

čo by bolo cieľom takej vojny?

Racionálny cieľ by tam nemohol byť. Dnes už malá vojna nemôže byť. Keď obsadili Krym, ešte nebola ani vláda. Krym obsadili 22. februára a nová ukrajinská vláda prišla až 24. februára. 

„Musíme Ukrajine pomôcť implementovať asociačné dohody. Tu je obrovský priestor, kde môžeme reálne pomôcť, aby sme pomohli sami sebe.“

Ukrajinci nevedeli, čo majú robiť, nemali príkazy, a potom prišli zelení mužíčkovia. Dnes je Ukrajina úplne inde. Svet jej pomáha. Aj preto považujem tlačovku, čo mali Joe Biden a Olaf Scholz po spoločnom rokovaní, za odkaz, že budú tvrdé opatrenia, cena bude veľmi vysoká.

čo môže Slovensko, sused Ukrajiny, robiť, aby sme jej v tomto zápase pomohli?

Bezpečnosť Ukrajiny je obrovským príspevkom k bezpečnosti Slovenska. Ak by sme mali Lukašenka v Užhorode, tak máme rovnaký problém ako Poliaci na východných hraniciach. Len tým, že je Ukrajina nárazníková zóna, šetrí pre Slovensko obrovské zdroje. Mohli by sme pomôcť aj vojenským materiálom, nielen humanitárnym. Náš ekonomický záujem je, aby Ukrajina ukončila ekonomické reformy a implementovala asociačné dohody, lebo Ukrajina bude bohatšia, my budeme bohatší a Ukrajina bude zdrojom nášho bohatstva. 

Štefan Hríb a Alexander Duleba debatujú v relácii .pod lampou.Boris NémethŠtefan Hríb a Alexander Duleba debatujú v relácii .pod lampou.

Už dnes tu pracuje mnoho ľudí z Ukrajiny. Potrebujeme sociálne systémy, zdravotnícke systémy a oni sa vedia integrovať, lebo sú podobní ako my. Musíme Ukrajine pomôcť implementovať asociačné dohody. A tu je obrovský priestor, kde jej môžeme reálne pomôcť, aby sme pomohli sami sebe. Je to dôležité aj ekonomicky. Podľa údajov Národnej banky Slovenska o priamych investíciách na Ukrajinu smerovalo zo Slovenska 190 miliónov eur a do Ruska iba 35. Na Ukrajine investujú malé a stredné podniky, v Rusku pár väčších firiem. Na Ukrajine vznikajú výrobné reťazce aj v službách, čo môže byť zaujímavé pre trh. Všetci používajú argument, že s Ruskom máme veľký obchod v objeme 5,8 miliardy. Ak z toho odrátame 4,5 miliardy, ktoré platíme Rusom za suroviny, tak nám zostane obchod porovnateľný s Ukrajinou, kde je 1,2 miliardy. Čo robia Rusi na Ukrajine, to je v rozpore s našimi záujmami. Ak sme štát a nie banánová republika, mali by sme vedieť naše záujmy obhajovať.

na Majdane boli mladí ľudia a študenti a keď som ich počúval, tak som mal pocit, že počúvam československých študentov z roku 1989. To bolo ale pred štyrmi-piatimi rokmi. Podarí sa im to?

Áno, podarí sa im to a darí sa im to. Len je to zložitejšie, než to bolo u nás. Dedičstvo Sovietskeho zväzu je tam ťaživejšie. Mojou obavou je, že sa bude fragmentovať politická scéna. Vtedy bude ťažké skladať koalície schopné pokračovať v reformách a robiť tvrdé a nepopulárne opatrenia. Toto vidím ako riziko. Vzhľadom na to, že majú pôžičku z Medzinárodného menového fondu a Asociačná dohoda je najmä o reformách, Ukrajina či chce, či nechce – a ona ešte chce – sú to veci, čo ťažko niekto zastaví. Je to otázka času.

ozaj, kde sa berie ten náš zvláštny proruský sklon?

Na toto nemám odpoveď. Vysvetľujem si to historickým sentimentom. My sme uverili našej predstave Ruska, že Rusi nám vždy pomáhali a vždy nás ochránia. 

veď sme tu 40 rokov žili s tým, že boli našimi tyranmi.

Začalo sa to štúrovcami. Každý národ má svoju vlastnú zahraničnopolitickú os my – oni. Poliaci hľadali spojenectvo proti Rusom a Nemcom, a našli ho u Francúzov, Britov a Američanov. My sme hľadali spojencov proti Budapešti, Viedni a potom Prahe, a našli sme ich v Berlíne a Moskve. A celý náš naratív, čo sme, a aké máme záujmy, počínajúc Štúrom, je, že potrebujeme Rusov pre našu národnú slobodu, lebo nám to pomôže vybalansovať Maďarov a Rakúšanov.

V 90. rokoch som hovoril, že to bude problém vtedy, keď nás nezobrali do EÚ v prvej vlne rozširovania. My keď hovoríme slovanstvo, vidíme Rusko. Je to prípad, ako keď som čítal ruského historika Kostomarova, ktorý popisuje scénu, kde prišla delegácia českých a slovenských národovcov a prijal ich ruský cár. A oni ho presviedčali, že treba vybudovať slovanský štát na základe ideí slovanskej vzájomnosti. Po ich odchode napísal ruský cár rakúskemu imperátorovi, ktorý bol jeho rodina, že boli tu tvoji poddaní a chceli odo mňa slovanský štát. 

čo je to teda tá naša „slovanská idea“?

My sme si to vymysleli. Je to súčasť našej národnej identity. Vidíme tam iba Rusko, nevidíme tam Poľsko, Ukrajinu, nevidíme tam ani Čechov, s ktorými sme to vymýšľali, s výnimkou Havlíčka. Je to úsmevný príbeh, ktorý veľa hovorí. Tak ako ruský cár nerozumel, čo sme chceli povedať, ani Putin v roku 2007 nerozumel, čo chcel náš bývalý pán prezident povedať. Odkiaľ to má? Spýtajte sa taxikárov v Bratislave a možno traja z piatich povedia, že za eskaláciu napätia na ukrajinských hraniciach je zodpovedná Amerika.

prečo je to tak?

My sme dobrý materiál na dezinformáciu a prijímanie ruských naratívov. Ľudia veria autoritám a politici sú autorita. A politik musí byť dobrý gazda, aspoň podľa slovenského vnímania. A keď gazdovia, čo sú v opozícii, ktorí vyjednávali zmluvu s Američanmi, teraz tvrdia, že je to zrada a okupácia, ľudia tomu veria. Opozícii je jedno, aká to je téma. Im ide o ich záujmy tu doma, oni na to kašlú, im ide o vnútropolitické záujmy a verejný záujem ich nezaujíma. Ľudia tomu potom veria a myslia si taký nezmysel, že Američania sú zodpovední za to, že Rusi zabrali Krym. Videl som zaujímavú karikatúru, kde niekto z tribúny kričí, že kto použil vojenskú silu proti Ukrajine? Odpoveď z davu: Rusi! Kto okupoval Krym? Rusi! Kto je zodpovedný za eskaláciu napätia? Američania! Ale to je slovenské. Rusko je diagnóza nášho šialenstva.

alexander Duleba Narodil sa v roku 1966. Je vedúcim výskumníkom programu východná Európa v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Venuje sa výskumu zahraničnej politiky Slovenska, domácej a zahraničnej politiky krajín bývalého ZSSR, predovšetkým Ruska a Ukrajiny.

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite