prečo Rusi zhromaždili množstvo vojakov na hranici Ukrajiny?
Toto je druhá eskalácia, jedna už bola na jar minulého roka, aj vtedy bolo vyše stotisíc ruských vojakov na hranici. Teraz máme druhé kolo. Súvis medzi nimi je jednoznačný a treba pochopiť, prečo došlo k tej prvej a prečo máme teraz tú druhú vlnu eskalácie. Rusi na konci roka pochopili, že sa im nedarí rokovaniami normandského formátu presadiť svoju verziu riešenia. Vtedy sa stala bezprecedentná vec, ktorú si dnes už málokto pamätá. Minister zahraničných vecí Laurov zverejnil korešpondenciu s francúzskym a nemeckým ministrom zahraničných vecí k rokovaniam v rámci normandského formátu. To vypovedá o tom, že Rusi rezignovali na presadzovanie svojho záujmu diplomatickou cestou. Ukrajina je prvopočiatkom tohto problému a Rusi tým, že sa začali militarizovať a využívať nátlak, len nadväzujú na diplomaciu inými prostriedkami.
a čo je ich cieľom?
Cieľom je, aby dve separatistické ľudové republiky boli inkorporované do ústavného systému Ukrajiny bez toho, aby Ukrajina nad nimi mala kontrolu. A prostredníctvom nich by mali Rusi vplyv na ich vnútornú politiku krajiny aj na zahraničnú politiku.
tým by blokovali vstup Ukrajiny do západných štruktúr?
Áno a to je ich cieľom v rámci normandských rokovaní. Putin pri tlačovke s Macronom použil to ruské klišé, urážlivé voči Ukrajincom, že musíte implementovať Minskú dohodu. Pán Kmec spomínal, že Ukrajinci v tej Minskej dohode sľúbili autonómiu, čo nie je pravda, tam je len osobitný štatút. Ukrajinci už v roku 2015 v parlamente v prvom čítaní schválili zákon, kde ponúkli samosprávu tým regiónom, ako my máme VÚC. No separatisti a Rusi povedali, že taký štatút ich nezaujíma.
BORIS NÉMETHAlexander Duleba
Ale Minská dohoda nehovorí, o aký štatút ide, iba že to je osobitný štatút. Reforma na regionálnej úrovni ešte neprebehla, dostanete osobitný štatút, budete prvé dva samosprávne regióny. Toto oni odmietli a prišli v auguste 2015, a tak sa to zastavilo, ten zákon ostal v ukrajinskom parlamente a už sa nepokračovalo. Oni v auguste 2015 zverejnili svoju predstavu: uznávali by menovú politiku národnej banky Ukrajiny, hrivnu by mali ako menu, ale mali by vlastnú armádu, políciu, tajné služby, sudcov by mohol navrhovať ukrajinský prezident. Delili by si kompetencie s centrálnou mocou v Kyjeve. Ukrajinci povedali, že nech sú tam najskôr transparentné voľby podľa ukrajinskej legislatívy.
No a teraz nech sú voľby, z nich vzídu lídri, nech je tam pozorovacia komisia a Rusi nech odovzdajú kontrolu nad hranicou a my s tými lídrami dohodneme štatút, ktorý budú chcieť. Len nech majú legitimitu, lebo toto sú ruské bábky a my sa s bábkami baviť nebudeme. Na tom sa to celé skončilo. Tie rokovania 2019 – 2020 ukázali, že Francúzi a Nemci si už osvojovali tie ukrajinské argumenty. Vtedy Laurov zverejnil tú korešpondenciu, zablokovali rokovania a urobili prvé vojenské cvičenie: nátlak. No a Ukrajinci urobili po tom cvičení veľmi zaujímavú vec.
akú?
Povedali signatárom Budapeštianskeho memoranda, Američanom a Britom: vy ste nás v 90. rokoch prinútili odovzdať jadrové hlavice a garantovali ste nám našu národnú bezpečnosť, tak chceme garancie. Preto sa teraz angažuje USA aj Británia, lebo to má korene v záväzku, ktorý v roku 1994 podpísali. Rusi na to kašlú, ale tie dve krajiny nie.
„Putin berie vzťah s Ukrajinou ako otázku vnútornej politiky, nie zahraničnej politiky.“
A na to prišli Rusi koncom minulého roka, keď prebiehala krymská platforma, viac ako 30 krajín, niekoľko medzinárodných organizácií sa stotožnilo s ukrajinským postojom. Keď Ukrajinci znova pritlačili USA a Britov, že chcú garancie, Rusi zverejnili, že chcú stop rozširovaniu NATO. Terajšia eskalácia je vlastne reakcia Ruska na ukrajinskú žiadosť adresovanú USA a Britom o bezpečnostné garancie.
rusi od Ukrajiny odtrhli časť územia, ďalšie územie je v stave občianskej vojny, kde sú proruskí separatisti, ale je to ukrajinské územie, a Rusko chce, aby tento stav pretrvával?
Oni chcú, aby Kyjev zobral tie územia do Ukrajiny. Oni sú Ukrajina, ale nie sú zapojení do systému štátnej správy, tak keď chcú ľudia dostávať dôchodky, musia ísť na ukrajinskú stranu. De facto sú izolovaní a Rusi to tam financujú z ich štátneho rozpočtu. Ich armádu aj celú tú dočasnú správu tam. De facto nie sú súčasťou Ukrajiny, de iure sú, to aj Rusi priznávajú. Rusi chcú, aby Ukrajina tie územia zobrala, no nemala nad nimi kontrolu. To je nepredstaviteľné. Predstavte si, že by Trnavský samosprávny kraj mal vlastnú armádu, políciu!
cieľom Ruska je v tomto prípade čo?
Putin berie vzťah s Ukrajinou ako otázku vnútornej politiky, nie zahraničnej politiky. Neverme mu, že sa chce baviť o európskej bezpečnosti, o zahraničnej bezpečnostnej politike. Jemu ide o vnútornú politiku, on chce, aby časť tej Ukrajiny bola súčasťou Ruska, lebo Rusi si myslia, že to je súčasť ich vlasti. To je ich ruský svet. Celý ten projekt Novoruska, ktorý tu bol v hre v roku 2014, zlyhal. Malo byť 8 oblastí juhovýchodnej Ukrajiny od Charkova až po Odesu, mali sa stať domíniom Ruska, a to nevyšlo. Teraz ho chcú Rusi dokončiť. Potom je tu iná vec, bez Ukrajiny a hlavne východnej časti ten reintegračný projekt Sovietskeho zväzu nebude funkčný, to si myslí Putin, lebo východná Ukrajina bola jadrom Sovietskeho zväzu.
FOTO GAELLE GIRBES/GETTY IMAGES8. február 2022 Avdiyivka, Ukrajina: Ukrajinskí výsadkári v zákopoch pozdĺž frontovej línie v Doneckej oblasti. Napätie medzi NATO a Ruskom sa stupňuje, takisto ako obavy z možnej ruskej invázie na Ukrajinu.
Tam migrovali ľudia za prácou z celého Sovietskeho zväzu, to bola taká malá Amerika. A ak niekde existoval sovietsky národ, ktorý bol rôznych etník a rozprával po rusky, tak to bolo tam. Keď Maďar povie moja vlasť, tak to sú súčasné hranice Maďarska. Keď Rus povie moja vlasť, tak to je ešte tá juhovýchodná Ukrajina a najmä severný Kazachstan. Rusom viac záleží na Kazachstane ako na Bielorusku. Teraz zistili, že bola chyba okupovať Krym, že sa im nedarí dostať Ukrajinu do podriadeného stavu a reintegrovať ju do toho svojho zväzu.
ak Rusko bude žiť v tom, že je širšie, ako má hranice, tak to je v rozpore so západným chápaním, ktoré ctí dohody, hranice a zmluvy. Tu sú dva princípy, jeden, že milujeme vlasť, ktorá je širšia ako hranice a druhý, že milujeme pravidlá a tie sa musia dodržiavať. Môžu sa tieto princípy vôbec niekde stretnúť?
Napríklad Emmanuel Macron je v pozícii, keď by mohol reštartovať ten normandský formát. Ale treba si urobiť cestovné mapy ku každému bodu, lebo teraz je tam 13 bodov v dohodách, úplne je to izolované a nie je jasné, že keď ja urobím niečo, ty urobíš niečo. Veľký problém je to, a to by som odkázal na pána Besmertného, ktorý zastupoval Ukrajinu v tých rokovaniach, lebo má formát ešte vždy tej minskej teatrálnej skupiny, ktorý manažuje OBZ, tam sú zástupcovia Ukrajiny, to nie sú ľudia, ktorí by predstavovali vládu, to sú významní bývalí politici. To je Kravčuk, predtým bol Kučma no a ten Besmertný hovorí: No tak my sa tu vieme dohodnúť, tam sú aj separatisti, je tam aj Grizlov aj iný zástupca Ruskej federácie, my sa vieme na nejakých drobných veciach dohodnúť, aby sme zlepšili, zmiernili podmienky ľudí, ktorí tam žijú.
Len potom musíme volať do Kyjeva a oni volajú do Moskvy, že či môžeme. A tí ľudia, ktorí sa nezúčastňujú na týchto rokovaniach, nie sú socializovaní, nesedia tam týždne, aby to chápali, a povedia nie. Besmertný takto rezignoval na svoju pozíciu. To je úloha Francúzov a Nemcov, keďže zobrali na seba tú zodpovednosť, že budú zastupovať USA a EÚ. Lebo predtým sme mali ženevský formát. EÚ, USA, Ukrajina a Rusko. Putin sa chcel baviť s Francúzmi a Nemcami, bola dohoda s Merkelovou a Nemci a Francúzi sa zaviazali, že budú zastupovať v tých rokovaniach aj USA, aj EÚ.
Darmo, že sa stretnú prezidenti, vysokí štátni úradníci v rámci normandského formátu a na niečom sa dohodnú, na drobné to bude treba rozmieňať cez tú minskú skupinu, kde nie sú zastúpené vlády, Nemci a Francúzi. Prečo sa nezjednotí tento formát? Ja by som očakával od Macrona, že príde s takýmto plánom: urobiť cestovné mapy ku každému bodu Minskej dohody, aby bolo jasné, akými krokmi sa môžeme posúvať ďalej. Tak by sme mali progres, lebo teraz nemáme nič. Celé sa to zacyklilo na tom štatúte.
ak je v Putinovej hlave nepredstaviteľné, že by Ukrajina bola samostatná celá, ak to je v rozpore s uvažovaním ruskej politickej elity, tak čiastkové a cestovné mapy sú fajn, ale tá podstata je rozhodujúca.
Toto je o diplomacii, trpezlivosti, beh na dlhé trate. Tam jednoduché riešenia nie sú. My chceme mier, územnú integritu Ukrajiny, lebo to sú princípy. Ideme sa o tom baviť a my ako aktéri si nemôžeme povedať, že rezignujeme na to, aby sme tlačili Rusov do týchto rokovaní, pravidiel, lebo je v záujme nás všetkých, aby Rusi rešpektovali tie pravidlá. O tom je diplomacia, treba byť konštruktívny, prichádzať s návrhmi a mať pozitívnu agendu.
Mňa by veľmi zaujímalo, o čom sa Macron a Putin bavili. Lebo Rusi tú debatu posunuli tak, že my sme dali Ukrajine akoby pištoľ k hlave a vy nám dajte bezpečnostné garancie. Akoby tej Ukrajine nebolo treba tiež niečo garantovať. Európska bezpečnosť je bez bezpečnej Ukrajiny nonsens. No musíme byť trpezliví a musíme mať takýto program v rukách. Rusi sú, akí sú, ale my máme svoje pravidlá, my musíme byť konštruktívni. Chýba mi prepojenie tých formátov, návrhy cestovných máp ku každému bodu, ktorý tam je, lebo to je nevykonateľná dohoda.
nenechá Západ Rusom Ukrajinu ako zónu vplyvu?
Nemyslím. Nikto z lídrov nehovorí, že Západ ide zobchodovať Ukrajinu. Francúzske médiá interpretovali Macronov výrok, že chce finlandizovať Ukrajinu. Po druhej svetovej vojne bola podpísaná dohoda, že Fínsko nevstúpi do NATO a Sovietsky zväz naň nepoužije silu. Macron to poprel, že by takéto slovo niekedy použil. Z hľadiska ruského záujmu však Rusi s týmto pojmom pracujú, kým s tým Ukrajina nebude súhlasiť. Kým Ukrajina neuzná, že Krym je súčasťou Ruska, nemôžeme to uznať ani my.
a čo sa týka členstva v EÚ?
Ukrajina dúfa, že do roku 2030 bude mať status ako Nórsko. Bude integrovaná do jednotného trhu EÚ, aj keď by ešte nebola jej členom. Časom by sa aj mohla stať členom.
to by Rusom nevadilo?
Preto sa asi začal celý problém. Rusi zverejnili požiadavky voči NATO, nie voči EÚ. Chcú bezpečnosť a to, že Ukrajina nebude členom NATO. Finlandizácia. Macron sa od toho dištancuje.
keď Slovensko vstupovalo do NATO, členské krajiny si vzájomne garantovali bezpečnosť, suverenitu a hranice. Nechceli sme získať iné územia. Rusi však opakujú, že ak Ukrajina vstúpi do NATO, cítili by sa ohrození.
Rusi majú imperialistické rozmýšľanie. Myslia si, že majú nárok rozhodovať o krajinách bývalého východného bloku a v požiadavke voči NATO sa chcú vrátiť pred rok 1997. Prvé rozširovanie NATO bolo v roku 1999, keď doň vstúpili Česko, Maďarsko a Poľsko. Precedens sa vtedy vyriešil. Rusi boli spokojní s rozšírením NATO v rokoch 1999 aj 2004, ich obavy vyriešil Jevgenij Primakov.
Dnes Rusi argumentujú, že sa boja, aby sa vojenská infraštruktúra nepriblížila k ich hraniciam, vadí im najmä východné krídlo NATO. Primakov pristupoval k problémom diplomatickou cestou a adaptoval Zmluvu o konvenčných silách. Znížili sa ňou napríklad národné stropy, koľko tankov a zbraní môžu mať krajiny Varšavskej zmluvy. Tu boli už tiež úspešní v tom, že rozhodli o iných krajinách. Presadili aj regionálny strop. Primakovov cieľ bol, aby boli stropy tak nízke, že do krajín nebolo možné umiestniť zahraničné jednotky.
To bol problém pre staré členské krajiny, pretože noví členovia neprispievali k bezpečnosti. Paradox je, že Putin zo Zmluvy vystúpil v roku 2007. Ak by z nej Rusi nevystúpili, neokupovali by Krym a nebolo by východné krídlo NATO. Teraz by sa Rusi chceli vrátiť pred rok 1997, ale mali by teda pristúpiť k Zmluve o konvenčných silách. Ak by Ukrajina vstúpila do NATO, znamenalo by to pre ňu odzbrojenie, ale získala by kolektívne garancie.
prečo potom Rusi vnímajú Ukrajinu ako životne ohrozujúcu, ak by bola členom NATO?
Potrebovali by Primakovovo riešenie z roku 1996 – 1997. Bývalá východná Európa horela – vojna v Juhoslávii, občianska vojna v Rusku, delenie Česko-Slovenska. V 80. rokoch sa pomaly fašistické a diktátorské krajiny ako Portugalsko, Grécko, Španielsko a ďalšie začlenili do európskeho kohézneho priestoru a stali sa z nich stabilné demokratické krajiny. V 90. rokoch Clinton prvýkrát povedal, že otázkou nie je či, ale kedy sa NATO rozšíri, pretože Rusi nemohli konštruktívne stabilizovať priestor bývalého východného bloku. Každá krajina má tradičnú zahraničnopolitickú os identity.
„Čo robia Rusi na Ukrajine, to je v rozpore s našimi záujmami. Ak sme štát a nie banánová republika, mali by sme vedieť naše záujmy obhajovať.“
Rusi sú frustrovaní. Neboli schopní sa modernizovať ako napríklad Pobaltie. Žijú v štátnom kapitalizme s diktátorom, ktorý si myslí, že má kapacitu Sovietskeho zväzu. Jeho politické okolie ho odhováralo aj od napadnutia Krymu, ale on rozhodol, že ho napadne a zapíše sa do učebníc ako ten, ktorý Rusku vrátil Krym. A opäť môže takto iracionálne rozhodnúť. Ľudia v Rusku nemajú príliš možnosť dostať sa k iným informáciám. Putin má systém – médiá, štátna propaganda, politológovia a naratív sa točí dokola. V konečnom dôsledku je na Rusoch, ako sa rozhodnú a či budú dobrým susedom, dodržiavať dohody a rešpektovať pravidlá. V Rusku rastie počet mladých, ktorí chcú zmenu režimu. Je to zhruba 40 percent. U nás bol počas normalizácie podobný režim a tiež sa nám zdalo, že to je navždy. V Rusku je pravdepodobne zmena otázkou času.
teraz je na ukrajinských hraniciach vyše stotisíc ruských vojakov. Čo by bol cieľ, keby vtrhli na Ukrajinu?
Stotisíc je málo. Ukrajina má 260-tisícovú armádu a vedia do troch dní zmobilizovať ďalší milión rezervistov. Minimálne ďalších stotisíc je pripravených na partizánsku vojnu, ak by k niečomu došlo. Na to, aby bola intervencia úspešná, treba pomer aspoň troch k jednej. Aspoň 600-tisíc vojakov by museli Rusi stiahnuť k hraniciam, aby mohli reálne zaútočiť. Preto ukrajinský minister obrany Reznikov povedal, keď Američania začali sťahovať rodiny svojich diplomatov preč, že ešte ich tu nie je dosť, ešte to nie je také akútne. Rusi majú viac tankov a lietadiel, Ukrajinci majú, naopak, dobré protiraketové a protitankové systémy.
aká by bola cena?
Obrovská, bol by to masaker. Ukrajinci budú bojovať. Dnes som čítal v ukrajinských médiách, že médiá z Berďanska neďaleko Azovského mora robili rozhovory s ukrajinskými občanmi o tom, ako oni cítia hrozbu. Z pätnástich takýchto rozhovorov sa asi šiesti vyjadrili, nech už tí Rusi konečne prídu. Už nás svrbia ruky, keď toľko tancujú, nech už konečne prídu.
čo by bolo cieľom takej vojny?
Racionálny cieľ by tam nemohol byť. Dnes už malá vojna nemôže byť. Keď obsadili Krym, ešte nebola ani vláda. Krym obsadili 22. februára a nová ukrajinská vláda prišla až 24. februára.
„Musíme Ukrajine pomôcť implementovať asociačné dohody. Tu je obrovský priestor, kde môžeme reálne pomôcť, aby sme pomohli sami sebe.“
Ukrajinci nevedeli, čo majú robiť, nemali príkazy, a potom prišli zelení mužíčkovia. Dnes je Ukrajina úplne inde. Svet jej pomáha. Aj preto považujem tlačovku, čo mali Joe Biden a Olaf Scholz po spoločnom rokovaní, za odkaz, že budú tvrdé opatrenia, cena bude veľmi vysoká.
čo môže Slovensko, sused Ukrajiny, robiť, aby sme jej v tomto zápase pomohli?
Bezpečnosť Ukrajiny je obrovským príspevkom k bezpečnosti Slovenska. Ak by sme mali Lukašenka v Užhorode, tak máme rovnaký problém ako Poliaci na východných hraniciach. Len tým, že je Ukrajina nárazníková zóna, šetrí pre Slovensko obrovské zdroje. Mohli by sme pomôcť aj vojenským materiálom, nielen humanitárnym. Náš ekonomický záujem je, aby Ukrajina ukončila ekonomické reformy a implementovala asociačné dohody, lebo Ukrajina bude bohatšia, my budeme bohatší a Ukrajina bude zdrojom nášho bohatstva.
Boris NémethŠtefan Hríb a Alexander Duleba debatujú v relácii .pod lampou.
Už dnes tu pracuje mnoho ľudí z Ukrajiny. Potrebujeme sociálne systémy, zdravotnícke systémy a oni sa vedia integrovať, lebo sú podobní ako my. Musíme Ukrajine pomôcť implementovať asociačné dohody. A tu je obrovský priestor, kde jej môžeme reálne pomôcť, aby sme pomohli sami sebe. Je to dôležité aj ekonomicky. Podľa údajov Národnej banky Slovenska o priamych investíciách na Ukrajinu smerovalo zo Slovenska 190 miliónov eur a do Ruska iba 35. Na Ukrajine investujú malé a stredné podniky, v Rusku pár väčších firiem. Na Ukrajine vznikajú výrobné reťazce aj v službách, čo môže byť zaujímavé pre trh. Všetci používajú argument, že s Ruskom máme veľký obchod v objeme 5,8 miliardy. Ak z toho odrátame 4,5 miliardy, ktoré platíme Rusom za suroviny, tak nám zostane obchod porovnateľný s Ukrajinou, kde je 1,2 miliardy. Čo robia Rusi na Ukrajine, to je v rozpore s našimi záujmami. Ak sme štát a nie banánová republika, mali by sme vedieť naše záujmy obhajovať.
na Majdane boli mladí ľudia a študenti a keď som ich počúval, tak som mal pocit, že počúvam československých študentov z roku 1989. To bolo ale pred štyrmi-piatimi rokmi. Podarí sa im to?
Áno, podarí sa im to a darí sa im to. Len je to zložitejšie, než to bolo u nás. Dedičstvo Sovietskeho zväzu je tam ťaživejšie. Mojou obavou je, že sa bude fragmentovať politická scéna. Vtedy bude ťažké skladať koalície schopné pokračovať v reformách a robiť tvrdé a nepopulárne opatrenia. Toto vidím ako riziko. Vzhľadom na to, že majú pôžičku z Medzinárodného menového fondu a Asociačná dohoda je najmä o reformách, Ukrajina či chce, či nechce – a ona ešte chce – sú to veci, čo ťažko niekto zastaví. Je to otázka času.
ozaj, kde sa berie ten náš zvláštny proruský sklon?
Na toto nemám odpoveď. Vysvetľujem si to historickým sentimentom. My sme uverili našej predstave Ruska, že Rusi nám vždy pomáhali a vždy nás ochránia.
veď sme tu 40 rokov žili s tým, že boli našimi tyranmi.
Začalo sa to štúrovcami. Každý národ má svoju vlastnú zahraničnopolitickú os my – oni. Poliaci hľadali spojenectvo proti Rusom a Nemcom, a našli ho u Francúzov, Britov a Američanov. My sme hľadali spojencov proti Budapešti, Viedni a potom Prahe, a našli sme ich v Berlíne a Moskve. A celý náš naratív, čo sme, a aké máme záujmy, počínajúc Štúrom, je, že potrebujeme Rusov pre našu národnú slobodu, lebo nám to pomôže vybalansovať Maďarov a Rakúšanov.
V 90. rokoch som hovoril, že to bude problém vtedy, keď nás nezobrali do EÚ v prvej vlne rozširovania. My keď hovoríme slovanstvo, vidíme Rusko. Je to prípad, ako keď som čítal ruského historika Kostomarova, ktorý popisuje scénu, kde prišla delegácia českých a slovenských národovcov a prijal ich ruský cár. A oni ho presviedčali, že treba vybudovať slovanský štát na základe ideí slovanskej vzájomnosti. Po ich odchode napísal ruský cár rakúskemu imperátorovi, ktorý bol jeho rodina, že boli tu tvoji poddaní a chceli odo mňa slovanský štát.
čo je to teda tá naša „slovanská idea“?
My sme si to vymysleli. Je to súčasť našej národnej identity. Vidíme tam iba Rusko, nevidíme tam Poľsko, Ukrajinu, nevidíme tam ani Čechov, s ktorými sme to vymýšľali, s výnimkou Havlíčka. Je to úsmevný príbeh, ktorý veľa hovorí. Tak ako ruský cár nerozumel, čo sme chceli povedať, ani Putin v roku 2007 nerozumel, čo chcel náš bývalý pán prezident povedať. Odkiaľ to má? Spýtajte sa taxikárov v Bratislave a možno traja z piatich povedia, že za eskaláciu napätia na ukrajinských hraniciach je zodpovedná Amerika.
prečo je to tak?
My sme dobrý materiál na dezinformáciu a prijímanie ruských naratívov. Ľudia veria autoritám a politici sú autorita. A politik musí byť dobrý gazda, aspoň podľa slovenského vnímania. A keď gazdovia, čo sú v opozícii, ktorí vyjednávali zmluvu s Američanmi, teraz tvrdia, že je to zrada a okupácia, ľudia tomu veria. Opozícii je jedno, aká to je téma. Im ide o ich záujmy tu doma, oni na to kašlú, im ide o vnútropolitické záujmy a verejný záujem ich nezaujíma. Ľudia tomu potom veria a myslia si taký nezmysel, že Američania sú zodpovední za to, že Rusi zabrali Krym. Videl som zaujímavú karikatúru, kde niekto z tribúny kričí, že kto použil vojenskú silu proti Ukrajine? Odpoveď z davu: Rusi! Kto okupoval Krym? Rusi! Kto je zodpovedný za eskaláciu napätia? Američania! Ale to je slovenské. Rusko je diagnóza nášho šialenstva.
alexander Duleba Narodil sa v roku 1966. Je vedúcim výskumníkom programu východná Európa v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Venuje sa výskumu zahraničnej politiky Slovenska, domácej a zahraničnej politiky krajín bývalého ZSSR, predovšetkým Ruska a Ukrajiny.