Po páde komunizmu sa uvažovalo, či nastal koniec dejín. Dnes, po 32 rokoch, už vieme, že nenastal. Niečo sa však deje – a môže to byť začiatok ešte hlbšej zmeny, než bol epochálny pád komunizmu.
Ako aktuálnu súčasnosť sme zvyknutí chápať čas po roku 1989. Ale ak chceme uvažovať o súčasnom celosvetovom prechode, musíme tento čas rozšíriť.
V súčasnosti sme na konci prechodu, kde sa pohybujeme vyše päťdesiat rokov. V tomto čase žijeme bez toho, aby sme si zreteľne uvedomovali, že ide stále o jednu a tú istú prechodovú situáciu. Intuitívne však cítime, že sa dnes dostávame do bodu, keď sa tento prechod preklápa do nového obdobia, pre ktoré ešte nemáme pomenovanie a tápeme v neistote, ako bude vyzerať. Preto je to taký neistý, zahmlený, znepokojujúci čas. Ostro vnímame zmenu, cítime ju, tušíme, evidujeme, ale aktuálna situácia má toľko protichodných tendencií, že v nej strácame orientáciu.
JÁN LÖRINCZ10. december 1989 Bratislava: Pochod Bratislava – Hainburg s názvom Ahoj Európa! Tisíce ľudí prešli pešo z Bratislavy do Rakúska. Symbolicky boli prestrihnuté ploty, ktoré oddeľovali komunistické Československo od Západu.
Pri svojej úvahe vychádzam z predpokladu, že pri všetkej schematickosti tejto prechodovej konštrukcie sa fáza pohybu pozdĺž hranice medzi starým a novým končí a dostávame sa do novej situácie. Nielen my, celý svet.
Prechod do novej situácie má niekoľko dobre rozpoznateľných
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
