keď voľby vyhralo OĽaNO, čakal sa adrenalín, ale nie až takýto. Covidová kríza sa iba rozbiehala a Slovensko malo prvý raz po rokoch smeráckej kohorty nádej. Obrovskou súčasťou tejto nádeje bola oprava zahraničnopolitického smerovania krajiny.
To bolo za Fica dlhodobo pokazené. Hrdzavo škrípalo aj napriek tomu, že sme už vtedy boli najintegrovanejšou krajinou z postkomunistického tábora – sme totiž nielen členmi EÚ a NATO, ale sme aj v eurozóne. Dáva nám to isté jedinečné postavenie, ktoré sa dá využívať na dobré veci, nuž ale... Za vlády Fica a jeho trvalých či dočasných paholkov typu Pellegriniho, Danka či Bugára sa toto jedinečné postavenie brutálne prešustrovalo. Vtedy sme totiž predvádzali akurát tak jedinečné lavírovanie a nebezpečný predklon našich predstaviteľov zoči-voči Putinovmu Rusku. (Spomeňme si na lokajské správanie Andreja Danka, keď sa mu pri Vladimírovi Putinovi rozžiarili láskou oči.)
Vtedy sme mali vypracovanú Bezpečnostnú stratégiu SR, lenže nebola schválená Národnou radou, lebo Dankova SNS nepreniesla cez srdce, že dokument odsudzuje ruskú anexiu ukrajinského Krymu a pravdivo pomenúva Rusko ako bezpečnostnú hrozbu pre Slovensko.
vie premiér, čo čítal?
Z tohto močiara nám výsledok volieb v roku 2020 ponúkol vyslobodenie. A vyzeralo to, že účinné. Bezpečnostná stratégia bola prijatá a bola aj aktualizovaná. Ministrom zahraničia sa stal Ivan Korčok, ktorý v euroatlantických postojoch nikdy nezakolísal. Odrazu sa dalo dúfať, že Slovensko prestane byť samovražedne sa núkajúcim „mostom“ medzi Východom a Západom, po ktorom podupe každý vojak hybridnej vojny, ale konečne sa stane naozaj tým, čím za Fica bolo iba nominálne: obrancom hodnôt, ako je sloboda, demokracia, právo človeka neskloniť hlavu pred diktatúrou. Dobrý smer pre Slovensko už pred voľbami ukazovala v zahraničnej politike prezidentka Zuzana Čaputová.
Stretnutie prezidentky Čaputovej a ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského prinieslo veľa dobrých bodov. Počas tej návštevy bola podpísaná aj dohoda o využívaní slovenského vzdušného priestoru lietadlami z Užhorodu, čo je pre Ukrajincov veľmi dôležité, keďže letisko v Užhorode leží doslova na hranici. To otvorilo možnosti regionálneho rozvoja. V covidovej situácii to až tak nevidieť, ale časom sa to znormalizuje. „Toto bola len jedna ukážka tej nejakej dobrej chémie, ktorá medzi Slovenskom a Ukrajinou nastala,“ hovorí Alexander Duleba zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA), expert na Ukrajinu, Rusko a celkovo Východ.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.