Vznik Československa v roku 1918 bol bodkou za monarchiou v strednej Európe. Nový štát stál na princípoch demokracie, no od prvých dní musel bojovať o svoju krehkú existenciu. Prvá republika odolávala dvadsať rokov.
Samostatný československý štát bol vyhlásený tak trochu predčasne. Národný výbor, ktorý samostatnosť vyhlásil, nemal v tom čase ešte nijakú moc. Mal len nádej. Dúfal, že to, čo vyzeralo ako kapitulácia Rakúska, bola naozaj kapitulácia.
keby na vznik štátu postačovala proklamácia, existovalo by Československo najneskôr od 14. októbra 1918. V ten deň bol totiž samostatný štát vyhlásený na niekoľkých zhromaždeniach organizovaných českou Socialistickou radou. Lenže jedna vec sú slávnostné slová a iná vec je ovládnutie štátnej správy, polície a vojska. Nič z toho sa však demonštranti nepokúsili získať, všetko zostalo v rukách rakúsko-uhorskej monarchie. A tak to bolo nielen 14. októbra, ale do veľkej miery aj o dva týždne neskôr. Ten 28. október nebol slávnym vyvrcholením búrlivej domácej revolúcie, bol opatrným začiatkom revolúcie rozvážnej.
Prvou revolučnou udalosťou toho dňa, ktorej revolučnosť však revolucionári rafinovane skrývali, bolo prevzatie kontroly nad Obilným ústavom. Členovia Národného výboru československého (združenia politických strán, ktoré vzniklo v júli 1918 a ktorého úlohou bola príprava prevzatia štátnej moci) sa ráno dostavili na tento ústav a jednoducho oznámili jeho prebratie. Úradníci ani pražské vojenské veliteľstvo im v tom nijako nebránili, považovali to zrejme za postup v intenciách nariadenia viedenskej vlády. Tá v záujme udržania zásobovania v rámci monarchie považovala za najspoľahlivejšie riešenie odovzdať takéto úrady jednotlivým Národným výborom a požiadať ich o spoluprácu v snahe zabrániť anarchii a chaosu. Revolucionári z Národného výboru úradníkom z Obilného ústavu ich predstavu nijako nevyvracali.
V priebehu doobedia sa po Prahe rozšírilo špeciálne vydanie novín Národní politika s takzvanou Andrássyho nótou (Andrássy bol rakúsky minister zahraničia a tento jeho text bol určený americkému prezidentovi Wilsonovi). Nóta ešte nebola kapituláciou, ale dala sa tak čítať, a ľudia v uliciach ju rozhodne tak čítali. Politicky skúsení členovia Národného výboru si však neboli istí, a tak sa išli opýtať cisárskeho miestodržiteľa. Keď na obed dorazili Švehla, Rašín, Soukup a Stříbrný na príslušný úrad, ich prvá otázka znela, či nedostal miestodržiteľ z Viedne nejaké inštrukcie. Aké inštrukcie mali na mysli? To asi najlepšie vystihol o desať rokov neskôr Ferdinand Peroutka vo svojom štvorzväzkovom diele Budování státu:
„Čekali, že místodržitelství dostalo příkaz: vzdejte se! Myslili, že snad Vídeň takovým výkladem pro vnitřní úřední potřebu doprovodila nótu zahraničního ministra. Odtud ono horlivé pátraní po instrukcích, jimiž bylo zahájeno jednání, a jež by neharmonovalo s jiným typem revolucionářů. Když člověk stojí na barikádě, neptá se obyčejně protivníka na druhé straně, jaké instrukce dostal. Český národ dlouho v Rakousku prováděl pozitivní politiku. Nenásilná tradice se vžila a i v revoluční chvíli hleděli představitelé národa využít zejména vlivu objektivních podmínek. Proto informovali se nejdříve, není-li snad revoluce náhodou povolena.“
MARY EVANS PICTURE LIBRAR/PROFIMEDIA21. december 1918 Praha: Československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk prechádza hlavným mestom novej republiky
Napriek mierne ironickému tónu však Peroutka považoval postup mužov z Národného výboru za správny. To, že revolúciu na konci októbra nevybojovali, ale vyjednali, nebola podľa Peroutku chyba, ale rozumné využitie situácie. Vyjednávacie schopnosti sa naplno preukázali poobede, keď do ulíc napochodovalo vojsko. Ulice a námestia boli v tom čase plné ľudí oslavujúcich domnelý koniec habsburskej monarchie. Konflikt s vojskom tejto monarchie mohol veľmi ľahko pokaziť revolúciu výstrelmi a krvou. A tak Soukup zatelefonoval pražskému vojenskému veliteľovi a požiadal ho, aby vojsko odvolal. Argumentoval tým, že obidvom stranám ide o zachovanie poriadku a Národný výbor je schopný tento poriadok zabezpečiť lepšie bez prítomnosti cisárskeho vojska. Generáli stiahli vojsko z ulíc a s Národným výborom sa dohodli, že proti jeho vôli nič nepodniknú. Táto dohoda ani zďaleka neznamenala, že by Národný výbor získal kontrolu nad vojenskou posádkou, ale aj tak to bol brilatný výsledok.
Pražskí muži októbra neboli nijakí nedôrazní opatrníci. Boli to taktici, ktorí perfektne využili situáciu vo svoj prospech. Túto situáciu však nevytvorili sami. Do veľkej miery ju vytvorili iní muži, v iných mestách.
Traja muži, ktorí sa v súvislosti s vznikom Československa najviac spomínajú, neboli 28. októbra 1918 v Prahe. Tomáš Garrique Masaryk bol vo Washingtone, Edvard Beneš v Paríži a Milan Rastislav Štefánik na Sibíri. Od 14. októbra tvorili títo traja dočasnú československú vládu (predtým takzvanú Národnú radu), ktorá však nevládla na nijakom území. Vláda, ktorá ešte nemala svoj štát, vyvíjala obrovské diplomatické úsilie smerujúce práve k vzniku tohto štátu.
Masarykovou misiou vo Washingtone bolo presvedčiť prezidenta Wilsona o potrebe rozbitia Rakúsko-Uhorska na niekoľko menších štátov. Wilson nebol dostatočne presvedčený o správnosti takéhoto riešenia a Masaryk vedel, že práve od mienky tohto muža bude do veľkej miery závisieť povojnové usporiadanie strednej Európy. A tak sa český profesor snažil pôsobiť na amerického profesora zdôrazňovaním spoločných hodnôt. Vyvrcholilo to spísaním Vyhlásenia nezávislosti československého národa dočasnou vládou. Tento text je dnes známy pod názvom Washingtonská deklarácia, ale jeho pôvodný názov je lepší. Taký, aby Wilsonovi pripomenul jeden z najvýznamnejších dokumentov amerických dejín – Vyhlásenie nezávislosti trinástich amerických štátov. Vo vyhlásení samotnom píše Masaryk, že československý štát bude republikou s modernou demokratickou ústavou.
Washingtonská deklarácia je peknou ilustráciou komplikovanosti diplomacie v tých časoch. Aby jej dodal maximálnu váhu, podpísal pod ňu Masaryk všetkých troch členov vlády. Čím príliš nepotešil Štefánika, ktorý určite nemal veľkú chuť vysvetľovať svoj podpis pod republikánskym vyhlásením všetkým priateľom z radov talianskej a francúzskej aristokracie. Deklarácia, ktorá mala potenciál vyvolať roztržku v dočasnej vláde, bola navyše svojím spôsobom zbytočná. Jej hlavný cieľ bol totiž dosiahnutý už pred jej zverejnením, akurát že Masaryk o tom nevedel. Wilson totiž už pár dní predtým poslal nótu rakúskej vláde, v ktorej s ňou odmietol rokovať o osude Čiech a Slovenska. S poukázaním na to, že jeho partnerom na takéto rokovania je československá vláda.
Keď čítali Wilsonovu nótu vo Viedni, muselo im byť jasné, že Rakúsko-Uhorsko zrejme čaká definitívny koniec. Cisár Karl I. sa v tejto situácii rozhodol urobiť posledný pokus o zachovanie habsburskej monarchie. A tak priniesli rakúske noviny 18. októbra 1918 (v ten istý deň, keď bola zverejnená Washingtonská deklarácia) cisárovu ponuku premeny Rakúsko-Uhorska na federáciu národných štátov. Národný výbor v Prahe hneď na druhý deň túto ponuku dôrazne odmietol, ale o desať dní neskôr nechával úradníkov a dôstojníkov monarchie v domnení, že všetko sa deje v duchu cisárovho návrhu federácie.
To, čo malo zamedziť rozpadu ríše, tak malo v konečnom dôsledku celkom opačný efekt – umožnilo pokojný rozpad bez krviprelievania. To by na prvý pohľad mohlo vyzerať ako cisárske babráctvo, v skutočnosti to však zrejme bol skvelý štátnický čin, za ktorý by sme mali byť poslednému habsburskému monarchovi vďační. Nechajme opäť prehovoriť Ferdinanda Peroutku:
„Velkou pohnutkou k ústupnosti byl rakouské vládě stálý strach z bolševizmu a ze strašného krveprolití, z boje všech proti všem, kterým by podle jejího mínění mohla skončit válka, až se poražené vojsko vrhne z fronty do zázemí. Když už rakouští činitelé nemohli zachránit mnoho jiného, hleděli zachránit aspoň společenský řád a vyplnit tak jednak svou povinnost vůči lidstvu, jak jí rozuměli, a jednak zachránit před skázou třídu, k níž patřili. K tomu cíli vyhledávali spojence a zvolili si za ně Národní výbory.“
Národný výbor československý sa ukázal úplne nevhodným spojencom z hľadiska zachovania ríše, ale o to lepším partnerom z hľadiska vyhnutia sa násilnostiam. Celý 28. október sa akémukoľvek násiliu vyhýbal, večer potom síce vyhlásil samostatnosť, ale na druhý deň opäť pokračoval v taktike ponechávania úradníkov monarchie v domnení, že koná v súlade s cisárskym plánom. Taká malá nepriama lož, a toľko zachránených životov.
MARY EVANS PICTURE LIBRAR/PROFIMEDIA26. október 1918 Filadelfia, USA: Masaryk podpisuje Deklaráciu spoločných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov.
Za skutočne dokonanú môžeme pražskú revolúciu považovať asi až od 30. októbra, keď Národný výbor získal kontrolu nad pražským vojenským veliteľstvom (ktoré sa deň predtým po konzultáciách s Viedňou vzchopilo z počiatočného šoku a chystalo sa vyhlásiť stanné právo). Aj toto prebehlo bez jediného výstrelu – vo vrcholnom momente konfrontácie si cisárski dôstojníci zrejme uvedomili, že už nevelia spoľahlivému vojsku. Praha bola definitívne československá, ale bolo definitívne aj Československo? Ako to bolo napríklad so
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
