Meno Roberta Kaliňáka bolo na Slovensku azda tým najskloňovanejším za posledné týždne. Sme tu s týmto človekom už desať rokov. Desať rokov sa stretávame s jeho klamstvami. Desať rokov na ne upozorňujeme. A desať rokov tvrdíme, že problém nie je iba Kaliňák, ale najmä Robert Fico.
Keď sa desaťtisíce nespokojných občanov v piatok podvečer stretli na námestiach, bolo to veľkolepé zavŕšenie šialeného týždňa plného udalostí. Všetko, čo sa stalo, spojili davy ľudí do troch slov: Dosť bolo Fica!
ľudia na bratislavskom Námestí SNP a na námestiach celej krajiny i v cudzine ponúkli jasnú odpoveď na otázku, ktorá vŕta v hlave ich zástupcov v parlamente. Najmä tým zo strany Most-Híd. „Odstúpiť, odstúpiť!“ Nie, rekonštrukcia vlády už nestačí. Dôkazom je aj skutočnosť, že meno Roberta Kaliňáka zaznelo pri skandovaní azda len raz. Pozornosť ľudí sa totiž sústredila presne tam, kde sa spravodlivo sústrediť mala už dávno. Na premiéra.
Natália Ložeková
Nebola to pritom parlamentná opozícia, kto tu prvý jasne, s celou váhou svojej autority, spomenul predčasné voľby. Aj keď pád vlády žiadalo ako prvé KDH, strany OĽaNO a SaS trvali až do utorka 6. marca na tom, aby premiér odvolal ministra vnútra Roberta Kaliňáka a policajného prezidenta Tibora Gašpara. V nedeľu poobede ich však predbehol prezident Andrej Kiska, keď vo svojom príhovore k národu razantne povedal, že buď sa vláda rozsiahlo a zásadne obmení, alebo je čas na predčasné voľby.
Prezident sa týmito slovami definitívne stal najväčším politickým nepriateľom Roberta Fica, ktorý sa síce sťažuje, že mu v politike chýba veľký, viditeľný súper typu Mikuláša Dzurindu, no zároveň dostáva ranu za ranou od najpopulárnejšieho politika krajiny z Prezidentského paláca.
Kiska vidí, že SaS, OĽaNO, KDH, Sme rodina, Spolu a Progresívne Slovensko nestačia na to, aby dostatočne „vysvetlili“ vláde, že vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a všetko to, čo po ich ohavnej vražde vyplávalo na povrch, je omnoho vážnejšie, než si to koaliční politici myslia. Preto prezident cítil povinnosť vstúpiť aj do vôd, do ktorých jeho predchodcovia nevstupovali. A rozhodol sa správne. Kisku netreba heroizovať, ale aj v tejto situácii sa ukázal ako človek, ktorý si najviac zo všetkých vrcholových politikov uvedomuje, ako rýchlo môže vražda dvoch nevinných ľudí rozpustiť aj posledné zvyšky dôvery v štát. A to mu za otvorený konflikt s Ficom stálo.
Kiska pritom vstúpil do boja proti človeku a strane, ktorá je v hlbokom rozklade. Smer stratil iniciatívu a posledné dni strana len reaguje na útoky zo všetkých strán. Slabnú. Personálne aj obsahovo. To, že sa kresla ministra kultúry vzdal Marek Maďarič, sa dalo očakávať. No to, že od premiéra odíde šéf jeho kancelárie Roman Šipoš, ktorý ho pozná ešte z čias, keď Ficova hviezda len začínala žiariť a stál pri ňom aj v najťažších časoch, je omnoho zásadnejšia informácia. Po Šipošovom odchode totiž vo Ficovom najbližšom okolí na Úrade vlády zostal už len jeho (ko)mediálny tím pod nešikovným vedením Erika Tomáša. Plus Robert Kaliňák, ktorý mal k tejto partii vždy otvorené dvere. Fico za pár dní prišiel o triezvy, kritický hlas starého priateľa aj o obveselenie a rozptýlenie hlavnej štátnej radkyne. Premiér sa stal štvancom vo vlastnej krajine, a to práve vo chvíli, keď sa mu rysoval spásonosný exit na Ústavný súd. A tak už len odhodil akékoľvek škrupule a pustil sa do boja všetkými, aj tými najmrzkejšími zbraňami.
Natália Ložeková
V pondelok bitka prerástla do otvorenej vojny, ktorej frontovou líniou sa stal nekonečný rad tlačoviek. Novinári za týždeň nabehali slušné kilometre. V hlavách komunikačných expertov Smeru zasvietila žiarovka – presmerovať tému. Ku kritike zdola (Maďarič) sa pridávali ďalšie hlasy miestnych prospechárov, ktorí doteraz mlčali (Borguľa). Smer takú hrádzu nemohol nechať len tak prelomiť a preto prišiel zaručený recept z prvej strany komunikačného manuálu maďarského premiéra Orbána – finančník a filantrop, v tomto prípade strašidlo, George Soros. V Maďarsku je mýtický leviatan zárukou mobilizácie voličov vládnej väčšiny, tak prečo túto dávno zaprášenú antisemitskú a antiamerickú kartu neskúsiť aj tu? Navyše, voliči-pamätníci isto nezabudli. Tí Mečiarovi predsa prešli do košiara Smeru a sú v jeho hlavnom jadre.
Začalo sa to tlačovkou s absurdnou otázkou, či azda Soros nepísal prejav prezidentovi, pokračovalo ešte divnejšou otázkou, že s kým sa to Kiska stretol počas pobytu v New Yorku. Za hlasnej podpory užitočných idiotov (Čarnogurský, Kotleba) naratív štátneho prevratu a nového Majdanu začali rozširovať aj podpredsedovia a poslanci Smeru, ktorí dovtedy stratení v kríze (a zrejme od strachu) zaryto mlčali. Až nástup druhej ligy naplno odhalil vnútornú neistotu v strane. Poslanci Glváč a Blaha urobili špinavú robotu a zašli v šírení konšpiračných teórií tak ďaleko, že aj Fico chvíľu vyzeral umiernene. Ten do piatkového protestu opakoval slová o destabilizácii, prevrate a kopách dlažbových kociek pred Úradom vlády (ležali tam od jari 2017), aby vystrašil masu neinformovaných voličov, ktorá otvára uši akejkoľvek neoverenej správe.
„Kiska vstúpil do boja proti človeku a strane, ktorá je v hlbokom rozklade.“
Nič z toho mu nepomohlo a nepomôže. Aj Ficom vystrašení ľudia mohli v priamom prenose vidieť, ako sa desaťtisícové davy absolútne pokojne rozišli domov. Nijaké podpálené budovy ani porozbíjané okná. Určite viac než Majdan to pripomínalo Nežnú revolúciu.
V krajine sa totiž deje niečo celkom iné, než je Ficovo čítanie situácie. Bratislavská jar 2018, ktorá vtrhla na Slovensko, bohužiaľ až po úkladnej vražde, prináša celkom nečakané príbehy osobnej statočnosti, ktoré sú zároveň klincami do rakvy Ficovej vlády. Keď sa na otvorenom priestranstve pred novinárov postavil chlapík vo fialovej košeli, rozhodným hlasom sa predstavil ako prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Vasiľ Špirko a 28 minút bez prestávky ukladal vedľa seba presne odvážené slová, Ficovmu režimu sa otvoril boj na treťom fronte súčasne. Už to teda nie je len boj pri vyšetrovaní vraždy novinára, ktorý odhaľoval prehnité biznis pozadie Smeru. Už to nie je len boj o zahladenie škandalóznej prítomnosti osôb s vysoko pravdepodobnými väzbami na taliansku mafiu na Úrade vlády. Už je to aj boj s Ficovou Gorilou, boj o to, či jeho najcennejší minister Robert Kaliňák skončí na dlhé roky za mrežami.
Minister vnútra (aspoň v čase uzávierky) Robert Kaliňák je najväčším porazeným prvého aj druhého týždňa krízy. Viditeľne zlomený a unavený, hoci v rétorických zručnostiach stále ešte príčetný. Jeho odchod je otázkou dní, aj keď po udalostiach ostatných dvoch týždňov sa Ficove sklony k politickej samovražde nedajú vylúčiť. Nech by však aj Smer bez ohľadu na dôsledky ignoroval prezidenta, opozíciu i rastúce masy občanov, nemôže ignorovať koaličného partnera. Most-Híd, ktorého „biznis krídlo“ a Béla Bugár chcú stoj čo stoj vládu udržať, ukazuje prstom na Kaliňáka ako na minimálnu, nevyhnutnú obeť napätej situácie. Od Mosta netreba čakať priveľa, no tlak na nich je enormný a od piatkového protestu už aj úplne adresný. Keď mená Bélu Bugára, Lucie Žitňanskej, Františka Šebeja či Petra Kresáka odzneli pred 50-tisícovým davom z úst emeritného arcibiskupa Róberta Bezáka s apelom na ich svedomie, to už vysoko prevyšovalo obsah výrazu „znepokojenosť“. Budú konať, a budú konať veľmi skoro.
„Odchod ministra vnútra Roberta Kaliňáka je v tejto chvíli už žalostne málo.“
Napriek tomu predseda strany Béla Bugár strávil väčšinu týždňa dovolenkujúc na Maledivách, čím dostatočne vyjadril svoj „zásadový“ postoj. Popritom stihol dementovať akýkoľvek pokus ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej o vnútorný disent alebo kategorické požiadavky smerom ku
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
