keď sa blížili voľby v septembri 1998, ktoré rozhodli o ukotvení Slovenska v slobodnom svete, z dnešného pohľadu takmer legendárna opozícia mala veľké vnútorné problémy. V kľúčovej päťkoalícii, ktorá dostala meno SDK, prebiehal konkurenčný boj o líderstvo s opakovanými ranami pod pás. Ďalšia opozičná strana, postkomunistická SDĽ, stále smútila za socializmom. Schusterov výťah k prezidentskému úradu, strana SOP, zháňala oportunistov, aby vôbec zostavila kandidátku. A Strana maďarskej koalície sa vtedy stále ešte nerozhodla, či bude menšinovo umiernená alebo radikálna. 

Tento súbor krehkých strán, nezlučiteľných videní sveta a viacerých osobnostných problémov napokon získal ústavnú väčšinu, doviedol Slovensko do NATO a EÚ, a tým sa zapísal do dejín podobne ako generál Golian s Imrichom Karvašom či aktéri Novembra 1989.

Hovorím o tom vzhľadom na dnešné problémy opozície. Tie sú tiež veľké, až sa občas zdá, že opozícia svojím zložením, pohľadmi na svet či osobnostnými profilmi nedokáže odpovedať na ťažkú civilizačnú výzvu, pred ktorou Slovensko znovu stojí. Rok 1998 však ukazuje, že to niekedy nemusí dopadnúť tak zle, ako zlé to je.

DAVID BRAUCHLI/SYGMA/GETTY IMAGES26. september 1998, Bratislava: Radosť vo volebnej centrále SDK po parlamentných voľbách. Aj vtedajšia opozícia zápasila s vnútornými konfliktmi, no napokon dokázala presadiť zásadnú zmenu smerovania Slovenska.

Je pritom samozrejmé, že s lídrom OĽaNO sa nebude dať rozumne vládnuť. Potvrdzuje to včera, dnes a denne. Je rovnako samozrejmé, že aj povahy pánov Naďa a Hlinu budú koaličným problémom – spomeňte si na prestrelené referendum prvého či tlačovkové teátro druhého. Samozrejmé je aj to, že KDH stále celkom nevie, kam so sebou, a jeho krídlo s podpredsedom Karasom je zárukou odstredivosti od zvyšku prípadnej vlády. Napokon, samozrejmé je aj to, že PS stratilo dynamiku a s nezvládnutím kauzy predsedovej mamy aj časť