najskôr si objasníme, v akej dobe žijeme. Tomáš, ty si okrem iného expert na USA, ktoré dnes menia svetový poriadok. Poriadok, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne, sa volal Pax Americana. Čo to vlastne bolo?

Myslím si, že keď používame pojmy ako svetový poriadok, svetový „řád“ alebo medzinárodné právo, nie je to to isté, ako keď sa rozprávame o poriadku v kuchyni alebo o právnom poriadku v národnom štáte, prípadne v Európskej únii. Na rozdiel od týchto „bežných“ poriadkov totiž svetový poriadok ani medzinárodné právo v skutočnosti nemá kto vynucovať. Jediný, kto ho môže vynucovať, je veľmoc, a to napríklad v súlade s Chartou OSN alebo s rozhodnutiami tejto organizácie. Napriek tomu tieto pojmy môžeme používať aspoň metaforicky, pretože svet po roku 1945 bol skutočne iný než svet pred druhou svetovou vojnou. Vtedy sa zdalo, že sa ľudstvo poučilo, že je lepšie vytvoriť systém, v ktorom nebude rozhodovať len surová vojenská či ekonomická sila, ale kde sa štáty budú aspoň do určitej miery riadiť pravidlami. A to sa do veľkej miery aj podarilo – podarilo sa to aj preto, že Spojené štáty si z druhej svetovej vojny vzali iné ponaučenie než z prvej. Po prvej svetovej vojne sa stiahli do akejsi izolácie a dnes je obava, že by sa Spojené štáty mohli opäť vrátiť k určitej forme izolacionizmu. Po druhej svetovej vojne, respektíve už na jej sklonku, však Spojené štáty iniciovali vznik viacerých mimoriadne dôležitých inštitúcií. V San Franciscu vznikla Organizácia Spojených národov, ktorej chartu podpísalo viac než päťdesiat štátov – išlo teda o pomerne široké a reprezentatívne spoločenstvo národných štátov. Zároveň vznikli tzv. brettonwoodske inštitúcie, dokonca ešte skôr, v New Hampshire v USA – teda ekonomické inštitúcie spolupráce a pomoci, ako sú Svetová banka či Medzinárodný menový fond. Neskôr z toho vyrástla celá sieť ďalších ekonomických inštitúcií vrátane dohody GATT a napokon Svetovej obchodnej organizácie. Spojené štáty sa zasadili o začiatok európskej integrácie a stabilizáciu západnej, južnej a severnej Európy – nekomunistickej časti kontinentu. A napokon v roku 1949 vzniklo NATO ako obranná aliancia proti komunizmu a sovietskej expanzii.

Tieto inštitúcie spoločne vytvorili – minimálne v západnom svete – prostredie oveľa väčšej stability a predvídateľnosti.

BORIS NÉMETH

to bola až učebnicová situácia: spoluprácou európskych národných štátov sa nahradilo ich súperenie, často vojenské, v prospech ekonomicky výhodnej spolupráce.

Presne tak. Vezmi si, že v rokoch 1950, 1951 a 1952 vznikla Montánna únia medzi šiestimi európskymi štátmi – Francúzskom, Talianskom, západným Nemeckom a krajinami Beneluxu. Pár rokov po vojne, v ktorej tieto štáty medzi sebou bojovali. Táto spolupráca – dalo by sa povedať integrácia – sa sústredila na dva kľúčové priemyselné sektory: ťažbu uhlia a výrobu ocele. Pred nástupom jadrovej energetiky to boli zásadné odvetvia pre vyzbrojovanie. Myšlienka bola, že ak sa tieto oblasti prepoja, spolupráca spôsobí, že vojna medzi týmito štátmi sa stane prakticky nemožnou. To sa splnilo a viedlo to aj k ďalšej ekonomickej integrácii – k Rímskym zmluvám v roku 1957 a k iným dohodám užitočným pre prosperitu západnej Európy.

keď to zjednodušíme, prvá a druhá svetová vojna boli pre Európu a slobodný svet takými kataklizmatickými udalosťami, že si povedali: Musíme tomu zabrániť. A urobili to tak, že namiesto vzájomného bojovania vsadili na ekonomickú spoluprácu. Osemdesiat rokov ukázalo, že to bol správny koncept – Francúzi a Nemci, ktorí medzi sebou celé dejiny bojovali, spolu už takmer storočie nebojujú. Prečo sa tomu teda hovorí Pax Americana?

Pretože tento systém garantovala veľmoc, ale veľmoc iného typu, než aké existovali predtým. Pred Pax Americana tu bol napríklad Pax Britannica – svet pod kuratelou britského impéria, ale to bolo klasické impérium, ktorému nešlo primárne o hodnoty, ale o silu a stabilitu, často na úkor podrobených národov. Spojené štáty však po druhej svetovej vojne prvýkrát ako veľmoc pristúpili na dobrovoľné sebaobmedzenie. Vyšli z vojny ako silná krajina – prakticky nedotknutá bojmi, s rastúcou ekonomikou, s jadrovými zbraňami, ktoré vtedy takmer nikto iný nemal. A predsa súhlasili, že sa nebudú správať ako klasická imperiálna mocnosť. Ich sebaobmedzenie spočívalo napríklad v tom, že Spojené štáty spočiatku vládli v Japonsku a v západnom Nemecku ako okupačné mocnosti. Na rozdiel od sovietskej zóny vo východnom Nemecku sa však západná okupačná zóna premenila na samostatný demokratický štát s prosperujúcou ekonomikou. To isté sa stalo v Japonsku. Amerika sa teda prestala správať ako klasické impérium. Ešte koncom 19. storočia tak vystupovala napríklad v Karibiku či v Južnej Amerike, no po druhej svetovej vojne sa jej správanie zásadne zmenilo. Bolo z nej akési benevolentné impérium, ktoré svojou ekonomickou a vojenskou silou garantovalo to, čomu hovoríme Pax Americana. Štáty v tomto systéme viac spolupracovali než súperili. Amerika podporovala slobodný obchod, podnikavosť, ale zároveň aj slobodu ako takú. Demokratické princípy sa stali kľúčovou hodnotou, ktorú Spojené štáty presadzovali. A bol to taký úspešný model, že aj juhoeurópske diktatúry sa postupne zmenili na demokracie – Španielsko, Portugalsko, neskôr Grécko. Svet zbohatol a zároveň sa demokratizoval. Dôležité je, že tento model sa ukázal ako taký atraktívny, že keď USA porazili  svetový komunizmus, tak sa k tomuto modelu chceli pridať všetky krajiny – vrátane Ruska.

ešte sa vrátim k obdobiu medzi druhou svetovou vojnou a rokom 1989. Európa bola po vojne zničená, Amerika bola najsilnejšia aj vojensky, preto garantovala fungovanie slobodného sveta. Dnes počuť, že Európa sa mala viac podieľať na obrane, ale keď Amerika garantovala bezpečnosť a Európa bola na kolenách, bolo prirodzené, že USA mali najvyššie obranné výdavky. Amerika mala potom ako líder slobodného sveta aj veľké výhody, nebolo to čisto altruistické garantovanie. Dnešná americká administratíva tvrdí, že to všetko bolo na úkor Ameriky. Profitovala teda Amerika z postavenia lídra?

Samozrejme. Amerika sa stala svetovou veľmocou číslo jeden a jej autorita bola všeobecne uznávaná. Aj ľavicoví intelektuáli, ktorí Ameriku ostro kritizovali, sa v krízových situáciách pýtali, prečo Amerika nekoná. USA sa nie vždy správali v súlade s pravidlami, ktoré pomáhali vytvoriť, čo sa teraz pripomína v súvislosti so zásahom vo Venezuele, ale aj s inváziou do Panamy na prelome rokov 1989 a 1990 proti generálovi Manuelovi Noriegovi. Rozdiel však bol v tom, že USA v Paname po zásahu nastolili demokraciu a stabilizovali krajinu. Panama je stále demokratická, relatívne prosperujúca a orientovaná na Západ. Keď Američania pravidlá porušili, aspoň sa spojencom snažili vysvetliť, prečo to robia. A práve toto sa skončilo so súčasnou americkou administratívou.

ďalší príklad je Južná Kórea. Nebyť Američanov, dnes by možno bola celá Kórea komunistická. Južná Kórea ale pod americkým dohľadom prosperuje, ľudia tam žijú úplne inak než v Severnej Kórei. Teraz na Slovensku niektorí „mudrci“ tvrdia, že Trumpov prístup – vezmeme si venezuelskú ropu, lebo ju chceme, vezmeme si Grónsko, lebo ho potrebujeme – tu bol vždy, že reči o hodnotách boli len reči a Amerike vždy išlo len o svoj prospech. Nehovorí história od druhej svetovej vojny do roku 1989 presný opak?

Samozrejme, že hovorí. Je úplný nezmysel tvrdiť, že by Amerika viedla vojny „o ropu“. Keď bojovala v Perzskom zálive v roku 1990, nešlo o ropu, ale o to, aby Saddám Husajn neovládol región – išlo o zločinný a mimoriadne nebezpečný režim. Keď Amerika zasahovala v Iraku a Afganistane o desať rokov neskôr, dôvody boli spojené s medzinárodným islamistickým terorizmom a s obavou, že Saddám sa dostane k jadrovým alebo chemickým zbraniam a opäť destabilizuje celý región. Súvis s ropou bol len v tom zmysle, že Spojené štáty – spolu s ďalšími západnými krajinami – chceli v strategicky dôležitom regióne stabilitu. Nie ovládnutie. Ropu nepotrebovali zabrať, vedeli si ju kúpiť. A dnes ju už ani nepotrebujú, pretože Amerika je z veľkej časti energeticky sebestačná, pokiaľ ide o ropu aj zemný plyn. Toto všetko sú mýty a zjednodušenia. Lenže Trump sa správa ako najhoršia karikatúra USA z minulosti: plné ústa rečí o právach a demokracii, v praxi len záujem o ropu a doláre. Tá karikatúra, ktorú používali pravicoví aj ľavicoví extrémisti na USA, je nepravdivá. Samozrejme, že Amerika chcela stabilitu vo svete – ale stabilita prospievala všetkým. Keď dnes Trump príde do Venezuely a povie, že chce ich ropu, je to nehoráznosť. A práve od ľudí, ktorí celé desaťročia Ameriku kritizovali, dnes kritiku zrazu takmer nepočuť. Celý diskurz sa obrátil.

aby sme uzavreli „americkú éru“: Sovietsky zväz bol ríšou zla a Spojené štáty spolu so slobodným svetom stáli na strane slobody, teda na správnej strane, aj keď to niečo stálo. Na tomto som vyrastal. Kedy sa tento postoj k demokracii a slobode zmenil na dnešnú dobyvačnosť? Stále mám problém to prijať. Je to taký zlom, ako keby Reagan zrazu povedal, že Sovietsky zväz je dobrý. Kde sa to zlomilo? Je to čisto Trump?

Nie je to len Trump. Amerika od svojho vzniku presadzovala zahraničnú politiku, ktorá bola kombináciou ekonomických záujmov, bezpečnostných záujmov a hodnôt. Amerika vznikla ako národ z idey – a tie idey sú hodnotové, vychádzajú z osvietenstva, sú jasne pomenované v Deklarácii nezávislosti. Táto kombinácia tam bola vždy, len jednotlivé administratívy ju miešali rôzne. Reagan bojoval proti „ríši zla“ a presadzoval ekonomické a bezpečnostné záujmy. Výsledok bol však pre západný svet pozitívny. Nie vždy a všade – spomeňme suezskú krízu v roku 1956, keď prezident Eisenhower bez váhania zatlačil na Britániu, Francúzsko a Izrael, hoci to boli spojenci, lebo sa mu nepáčila ich vojenská intervencia v Egypte. Ani spojenci sa vždy nezhodovali, ale ich záujmy sa vo veľkej miere prekrývali. Dnes je tu prvá generácia amerických lídrov po druhej svetovej vojne, ktorá tento rámec odmieta. Hovoria: Amerika všetko platila, svet sa jej vysmieval, a ona pritom všetkých chránila. Nehovorí to len Trump, je tu celý okruh ideológov a teoretikov, ktorí tieto myšlienky vedia formulovať sofistikovanejšie než on. Podľa mňa nechápu – či nechcú chápať –, že svet, ktorý Amerika po druhej svetovej vojne vytvorila, Pax Americana, síce potreboval reformy, ale nie