Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: S odvahou rozhodnúť

.týždeň .témy

Na prelome zimy je to stále jasnejšie: Výzva rozhodnúť a obstáť sa týka niečoho viac, než len uplynulého a nasledujúceho kalendárneho roku. Ide o našu zodpovednosť k predkom aj potomkom. Ide o slobodu.

Téma .týždňa: S odvahou rozhodnúť
1. 9. 2021, Bratislava: Veľký protivládny protest na Deň Ústavy SR, ktorý zorganizoval opozičný Smer na čele s Robertom Ficom. Dnes je strana súčasťou vládnej moci a Slovensko čaká ťažký rok vyrovnávania sa s následkami jej vládnutia. FOTO BORIS NÉMETH

OBSAH

Štefan Hríb: Čo sa stane v roku 2026 .štefan Hríb
Tomáš Valášek: Rok 2026 je najväčšia výzva Európy .štefan Hríb
Shikha Dalmia: Ohrozenie demokracie je globálne, jej obnova sa začne v Amerike .marína Gálisová
Opozícia: Rok rozhodnutí .peter Zajac
L

Štefan Hríb: Čo sa stane v roku 2026

.štefan Hríb .témy

Rok 2025 priniesol najväčšiu zmenu od pádu komunizmu. Slobodný svet stratil lídra, čím sa oslabilo spojenectvo v NATO. Presne toto bol dlhoročný sen imperiálneho Ruska. Ako sa to prejaví v roku 2026 a ako to súvisí so Slovenskom?

slovensko je malý hráč, ale dianie u nás v roku 2026 bude pre slobodný svet dôležité. Po voľbách v Česku ostalo v strednej Európe už len Poľsko ako štát, ktorý rozumie ohrozeniu vlastnej slobody. Preto bude tento rok veľmi dôležité, či Viktor Orbán prehrá maďarské parlamentné voľby a či bude pokračovať percentuálny rast slovenskej opozície. Ak by sa Maďarsko a potom aj Slovensko vrátili k spojenectvu so Západom, mohla by táto časť sveta s takmer 70 miliónmi obyvateľov prehovoriť do vlastnej budúcnosti aj v situácii, ak by americký prezident naozaj podporil novú ruskú sféru vplyvu. Spoločne nie sme bezmocní.

Na Slovensku to predpokladá dospelosť a odvahu v opozícii. 

Dospelosť v tom, že okrem kritiky moci príde opozícia tento rok už aj s konkrétnymi predstavami o budúcich daniach, premene generálnej prokuratúry na štátne zastupiteľstvo, ozdravení zdravotníctva a o školstve ako svojej priorite. A dospelosť aj v tom, že opozícia nepodľahne pomýlenému tlaku na jednotu s OĽaNO, ktorá by znamenala rozklad ešte pred vznikom novej vlády. Ak bude po voľbách nevyhnutné vytvoriť vládu aj s niekým pred voľbami neprijateľným, bude to oslabujúce, ale oslabiť sa ešte pred voľbami by bolo oveľa ničivejšie.

Donald Trump a Vladimir Putin. Dve hlavy štátu, od ktorých závisí, či sa vojna na Ukrajine skončí.JULIA DEMAREE NIKHINSON/AP/SITADonald Trump a Vladimir Putin. Dve hlavy štátu, od ktorých závisí, či sa vojna na Ukrajine skončí.

Odvahu bude opozícia tento rok potrebovať pre povahu aktuálnej moci. Tá pre svoje osobné záujmy ničí už aj posledné zákonné nástroje voči organizovanému zločinu a súčasne oslabuje alebo rovno ruší inštitúcie, ktoré ju kontrolujú. Toto všetko, spolu s kriminálnym unášaním Slovenska preč zo slobodného sveta, robí z budúcich volieb nielen kľúčovú udalosť posledných 20 rokov, ale aj čosi nečakane nesamozrejmé. Ak sa totiž moc rozhodla udržať sa za každú cenu – a všetko tomu nasvedčuje –, potom je férovosť a možno dokonca aj samotné konanie budúcich volieb (za pomoci ruských nástrojov) ohrozené. Vyzerá to hrozivo, a aj to hrozivé je. Lenže – slovenská verejnosť je väčšinovo za naše západné ukotvenie, a to je takmer neprekonateľná protizbraň. Takmer – vyžaduje si to totiž ešte spomínanú odvahu opozície. Tá pritom môže rátať s občianskou spoločnosťou, slobodnými médiami, vedcami či umelcami, ale jej odvahu nič nenahradí. Voľby možno zmanipulovať či pod zámienkou zrušiť, ale s odvážnou opozíciou to nemožno ustáť. Slovensko nie je Bielorusko. Rok 2026 mieru opozičnej odvahy plasticky odhalí.

Rovnaká dráma, no s celosvetovým dosahom, sa bude v roku 2026 týkať slobodného Lsveta. Minulý rok sa ruský prezident hral s tým americkým ako prefíkaná mačka s nafúkanou myšou, a kúpil si tým čas. Ruská agresia a sen o návrate impéria neboli zastavené, pretože aj Západu chýbala dospelosť a odvaha. A dialo sa to na úkor krvácajúcej Ukrajiny. Tie stratené životy volajú po zmene. Lebo dopustiť, aby svetu nevládli pravidlá, ale sila, zbabelo ustupovať zlu a nahradiť spojenectvo Západu sebeckými záujmami jeho súperiacich častí, by bolo detinským návratom pred druhú svetovú vojnu. Trumpova Amerika k tomu smeruje, Európa sa ešte bráni. Ak sa v roku 2026 ubráni, zrodí sa ako skutočná dospelá mocnosť. Ak nie, stane sa rozdrobeným územím a infantilnou potravou väčších.

Rovnako je to s odvahou. Západ je vo všetkom silnejší než agresívne Rusko. V mnohom rádovo. Ale sila bez odvahy použiť ju nevyvoláva strach, ale opovrhnutie, smiech a nové diverzie. Ruské provokácie na nebi, na mori i na zemi boli v roku 2025 Západom kritizované, no nie likvidované. Ak sa Západ, hoci aj bez priamej podpory Ameriky, nepostaví v roku 2026 celou silou za vlastnú slobodu (do ktorej už patrí aj Ukrajina), prehrá a stane sa minulosťou. Ak ale nájde odvahu – a európska pôžička Ukrajine je dobrým znamením –, môže výrazne pomôcť obnoveniu autority slobodného sveta.

Rok 2026 bude pre túto časť sveta drámou s otvoreným koncom. A to je pri všetkej hĺbke našej spoločnej krízy prekvapujúco dobrá správa.

L

Tomáš Valášek: Rok 2026 je najväčšia výzva Európy

.štefan Hríb .témy

Sme ešte spojencami Spojených štátov? Zachránime spoločne Ukrajinu? Čo sa stane, ak nás Rusko prestane vnímať ako súčasť NATO? Má Európa na obranu slobody? Odpovedá Tomáš Valášek.

bude rok 2026 prelomom, keď sa Európa „rozíde“ s Amerikou?

V prvom rade ďakujem za pozvanie. Mrzí ma, že možno neprichádzam s úplne pozitívnym odkazom, ale to asi neprekvapí nikoho, kto sleduje vývoj vzťahov s USA. Aby som doplnil kontext: som šéfom slovenskej delegácie v Parlamentnom zhromaždení NATO. Toto bolo výročné stretnutie vo Washingtone, kde nás bolo asi dvadsať. Strávili sme tri dni v Kongrese, rokovali sme s republikánmi aj demokratmi. Okrem toho som mal samostatné stretnutia na ministerstve zahraničných vecí aj v Národnej bezpečnostnej rade. Z celej cesty som si odniesol dve hlavné obavy. Tou prvou som si dosť istý, tou druhou menej. Prvá je, že škrty v prítomnosti amerických vojakov v Európe budú pokračovať. Počas studenej vojny mali Američania v Európe aj 300-tisíc vojakov. Za Baracka Obamu to kleslo na približne 35-tisíc. V jednom momente sme tu dokonca nemali ani jeden kus ťažkej techniky – odišiel aj posledný tank. Tu treba dať Donaldovi Trumpovi kredit: za jeho prvého obdobia sa americká prítomnosť v Európe opäť začala zvyšovať, v čom pokračoval aj Biden. V druhom období sa ale trend otočil. K moci sa vrátil s jasným mandátom sústrediť sa na bezprostredné okolie USA a v menšej miere na Čínu. Európu Trumpovo okolie nevníma ako hodnotovo spriaznený svet – to otvorene píšu aj v Národnej bezpečnostnej stratégii. Zároveň nás vnímajú – a v tomto majú pravdu – ako dosť bohatý kontinent na to, aby sme dokázali prevziať zodpovednosť za vlastnú obranu. Z toho im logicky vychádza, že tu netreba toľko amerických síl a bez toho, aby Američania tie sily stiahli, sa Európa nikdy nenaučí brať svoju obranu vážne.

to ti hovoria priamo?

Nie úplne priamo, ale veľmi jasne to cítiť medzi riadkami.

koľko je dnes amerických vojakov v Európe?

Ak sa nemýlim, tak niečo vyše 80-tisíc. Nevieme presne, koľko má Pentagon v pláne stiahnuť. Po Národnej bezpečnostnej stratégii má nasledovať Národná obranná stratégia a potom tzv. Global Force Posture Review – teda preskupenie amerických síl po svete. A čísla, ktoré kolovali v prvých návrhoch, boli výrazne nižšie než dnešný stav. Kongres sa totiž „zobudil“ až minulý týždeň a schválil zákon, ktorý stanovuje spodný limit vojakov v Európe na 76-tisíc. Pentagon nemá vyslovene zakázané podliezať túto hranicu, ale musel by Kongresu presvedčivo vysvetliť, prečo je to nevyhnutné. Časť republikánov aj demokratov tak zatiahla záchrannú brzdu a umelo tie škrty zastropovala. No nenájdeš tam nikoho, kto by nesúhlasil so základnou myšlienkou Trumpa: Európania musia konečne prevziať väčšiu zodpovednosť sami za seba. Často počuješ argument, ktorý síce nie je presný, ale v jadre je pravdivý: Prečo by mala 500-miliónová Európa žiadať pomoc od 300-miliónovej Ameriky proti 100-miliónovému Rusku? Číselne ani logicky to nedáva zmysel.

je známe, že ruský režim morálne aj vojensky opovrhuje Európou a jediné, čoho sa reálne obáva, je americká sila. Čiže keď je v Európe prítomný americký vojak, je to pre Rusko brzda. Keď tam nie je, otvára sa priestor na provokácie, prípadne aj niečo vážnejšie. Uvedomujú si túto jednoduchú logiku americkí kongresmani a vláda?

Otvorene ti povedia, že áno, ale vnímajú to ako náš problém. A to je ten zásadný posun oproti minulosti – prakticky od roku 1949, keď vzniklo NATO. Americká úloha od roku 1949 bola v zásade byť „arzenálom demokracie“ – rozhodujúcou silou, ktorá vždy vyrovná rozdiel medzi tým, čo je potrebné na obranu Európy, a tým, čo európske krajiny reálne majú. Zároveň si veľmi dobre uvedomovali, že tým v Európe vytvorili závislosť od amerických síl.

BORIS NÉMETH

čo na začiatku, po druhej svetovej vojne, bolo správne a logické – Európa bola zničená.

Presne tak, bola zničená a Sovietsky zväz sa ju reálne pokúšal ovládnuť. Bezprostredným impulzom vzniku NATO bol napríklad komunistický prevrat v Československu vo februári 1948. To západné veľmoci vystrašilo: uvedomili si, že Sovieti budú buď priamou vojenskou kontrolou, alebo hrozbou invázie preklápať jedno domino za druhým. Po Československu nasledovalo Nórsko – dnes sa na to zabúda, ale v roku 1949 sa Sovieti vážne snažili Nórom nanútiť neutralitu po fínskom vzore. A vtedy si spojenci povedali „dosť“, potrebujeme dať európskym krajinám istotu, že sa nemusia Ruska báť a že ak dôjde k najhoršiemu, pomôžeme im. Vtedy sa európske armády považovali za príliš slabé na samostatnú obranu. Zároveň na Európe oveľa viac záležalo aj ekonomicky. Keď sa nad tým zamyslíš, vtedy bola drvivá väčšina globálneho biznisu medzi Amerikou a Európou. To platilo ešte desaťročia po vzniku NATO, ale dnes už nie. Čína výrazne narástla, podľa niektorých kritérií je jej ekonomika väčšia než európska. Toto je presne pomenované aj v novej Národnej bezpečnostnej stratégii USA: Európa je tam označená nie ako ekonomicky upadajúca, ale ako klesajúca mocnosť z hľadiska globálneho významu. Je tam aj konkrétne vyčíslené, ako výrazne klesol jej podiel na svetovom HDP. Odkaz je v zásade jasný: prepáčte, Európania, už na vás nezáleží tak ako kedysi. 

a čo to znamená? To, že im až tak nezáleží na tom, keby nás Rusko napadlo?

Znamená to, že sú pripravení tolerovať väčšie riziko. A myslím si, že áno – vrátane tohto rizika. Veľkú časť pozornosti v Európe pútajú tie šokujúce pasáže z Národnej bezpečnostnej stratégie o tom, ako sme hodnotovo pomýlení, ako si sem púšťame migrantov a civilizačne smerujeme do pekla, a že nás treba „napraviť“ financovaním krajnej pravice. To vypovedá o hodnotovom nastavení autorov. Ešte vážnejšia je ale iná časť – tá, ktorá vysvetľuje, ako USA vidia svoju úlohu pri obrane Európy. Otvorene hovoria, že Európa musí prevziať primárnu zodpovednosť za vlastnú obranu. Úloha Spojených štátov má byť „to convene and to support“ – teda dať vás dokopy a podporiť vás. Úprimne, znie to trochu ako zoznamovacia aplikácia, nie ako tradičná rola USA, ktoré vždy vyrovnali rozdiel medzi tým, čo Európa potrebovala, a tým, čo mala.

čítal som, že v USA si predstavujú, že Európa prevezme plnú zodpovednosť za konvenčné sily – tanky, lietadlá, pechotu – a Amerika si ponechá zodpovednosť za jadrové odstrašenie. To by bola aspoň istá nádej v zmysle, že ak bude Európa krytá americkým dáždnikom, tak nás to pred ruským vpádom všeobecne chráni, nie?

Možno áno, možno nie. Stále si myslím, že v prípade otvorenej agresie by Spojené štáty nakoniec na pomoc prišli. Už len preto, že by sa rozhodovalo v úplne inej politickej atmosfére. Agresia proti členskej krajine NATO by v USA vyvolala silnú vlnu sympatií a prezident by bol pod tlakom konať. Problém je v tom, že keď tu nie sú automaticky pripravené americké sily, môže sa stať, že nejaká členská krajina príde o časť územia – možno na desaťročia. Presne tak, ako to dnes hrozí Ukrajine. Možno zaniká NATO, ako ho poznáme od roku 1949 – železne pevné, s okamžitým odstrašením a pripravenými plánmi – , a vraciame sa k aliancii v štýle rokov 1940 – 1949, ktorá Európu nakoniec zachránila, ale za cenu obrovských obetí. Vtedy pomoc nebola automatická, neprišla hneď a nebola ani zadarmo. Daňou za to bola päťročná nacistická okupácia Belgicka, Holandska a Francúzska. Spojené štáty síce pomohli, ale do roku 1941 boli neutrálne. A keď pomáhali, vždy si niečo vypýtali. Keď si Winston Churchill v roku 1940 vypýtal od USA staré torpédoborce proti nemeckým ponorkám, Roosevelt súhlasil, ale výmenou za storočný prenájom troch karibských ostrovov. Dnes sa čudujeme „biznisovému“ prístupu USA – nerasty, banícke práva, Ukrajina –, ale to je pokračovanie starej tradície. 

hovoril si, že si prišiel z Washingtonu s dvoma obavami. Toto bola tá oprávnená. Aká je tá druhá? 

Je oprávnená v tom zmysle, že škrty vo vojenskej prítomnosti v Európe sa začali už pred Donaldom Trumpom. Pri tej druhej obave dúfam, že zanikne s Trumpovým odchodom. Týka sa totiž toho, čo Rusko dlhodobo požaduje a čo podľa všetkého žiada aj od Spojených štátov v rámci rokovaní o Ukrajine: širšiu dohodu o „rovnováhe vojenských síl“ v Európe, ktorá by vyhovovala Rusku. Keď to preložíme do zrozumiteľnej reči – chcú škrty nielen amerických síl v Európe, ale aj zníženie stavov európskych armád.

to chcú Rusi?

Presne tak. A to by nás nemalo prekvapovať, lebo to už raz predložili čierne na bielom. V decembri 2021, dva mesiace pred inváziou na Ukrajinu, poslalo ruské ministerstvo zahraničných vecí všetkým členským krajinám NATO návrh zmluvy medzi Ruskou federáciou a Alianciou. A v nej sa píše, že v krajinách, ktoré vstúpili do NATO po roku 1997 – vrátane Slovenska –, nesmú byť rozmiestnené vojenské sily iných členských štátov bez súhlasu Moskvy. Vladimir Putin by musel súhlasiť s tým, že české, španielske alebo nemecké jednotky môžu prísť na Slovensko. Bez jeho súhlasu by sa nemohlo diať nič.

a čo by potom znamenal náš súhlas? Nič? 

No veď práve.

a dnes je to rovnaké? Je ten návrh plus-mínus totožný?

To nevieme. Zatiaľ nevidíme do tejto fázy rokovaní. Vieme len, že Witkoff bol v Moskve so štyrmi dokumentmi, ani vysokopostavení spojenci – Briti, Nemci či iní – presne nevedia, čo v nich bolo. Mňa znepokojilo niečo iné: keď som od človeka priamo z Národnej bezpečnostnej rady pri Bielom dome počul, že prezident Trump je takýmto rokovaniam otvorený. Považuje sa za niekoho, kto je v unikátnej pozícii zabezpečiť „mier a stabilitu“.

znamená to, že súčasťou Trumpovho plánu pre Ukrajinu môže byť dohoda, že z Európy neodíde len časť amerických vojsk, ale že sa ešte k tomu majú obmedziť aj európske sily? 

Čítaš to úplne správne. Z ruskej logiky to dáva dokonalý zmysel. Vladimir Putin opakovane tvrdí, že rozšírenie NATO predstavuje obkolesenie Ruska – čo je nezmysel, Aliancia sa dotýka asi štyroch percent ruskej hranice. Rozšírenie vraj pre Rusko predstavuje vojenskú hrozbu a jeho cieľom je vytvoriť pás krajín od Estónska po Rumunsko, ktorý bude buď demilitarizovaný, alebo tak slabo vyzbrojený, že nebude schopný klásť odpor. Tieto krajiny by sa stali extrémne zraniteľnými voči ruskému nátlaku. Rusku by stačilo presunúť napríklad 200-tisíc vojakov k hraniciam Estónska. Ak by tam neboli americké sily a ešte by sa znížila európska prítomnosť, Estónsko by bolo bezbranné voči vydieraniu. A vždy sa nájde niekto, kto povie: Neriskujme osud krajiny, vzdajme sa dopredu. Presne o to Rusku ide – vytvoriť si páky a nástroje vydierania.

čiže tá potenciálna dohoda medzi Amerikou a Ruskom by znamenala vyjsť v ústrety ruskému snu stať sa imperiálnou veľmocou? 

Úplne presne si opísal ruské záujmy. Otázka je, či si to uvedomuje Donald Trump. 

neverím, že americká administratíva neovláda ani takéto jednoduché počty. 

Počty vedia. Nebavíme sa tu ale o vláde, ktorá prekypuje strategickým zmýšľaním na tri či štyri kroky dopredu.

počkaj, Tomáš. Ja som bol rovnako ako ty veľakrát v Amerike a za tých 35 rokov od pádu komunizmu som pochopil minimálne toto: ty ako podpredseda zahraničného výboru vieš, že u nás sa nejaký ten výbor občas stretne, občas zablokuje a tak ďalej. Ale v Amerike je systém fungovania štátu taký, že prichádza také množstvo dobrých podnetov, že trvá dlho, kým sa vôbec dostanú na nejaký výbor, potom do Senátu a nakoniec až k prezidentovi. Bol som v úplnom úžase, ako hlboko tam premýšľajú o svete v inštitúciách. Preto úplne neverím, že by v takom kolose nevideli tieto triviality.

Kedy si bol naposledy v USA, Štefan? 

tento aj minulý rok.

A čo si si zistil o stavoch a počtoch ľudí v Národnej bezpečnostnej rade? A na ministerstve zahraničných vecí? Veď obe sú vykuchané. Ten rozhodovací proces, ako ho poznáme – ako fungoval desaťročia –, sa síce nezrútil úplne, ale zmenil sa na nepoznanie. Pripomínam: USA už nemajú osobitného ministra zahraničných vecí a osobitného poradcu pre národnú bezpečnosť. Marco Rubio je oboje v jednom. Dokonca je ešte aj šéfom Národného archívu.

„Vladimir Putin si nenahrabal miliardové majetky a paláce s tisíckami izieb na pobreží Čierneho mora, aby zhorel v jadrovom pekle skrčený pod stolom.“

To tu naposledy bolo pri Henrym Kissingerovi za Richarda Nixona – a to len preto, že Kissinger nezniesol konkurentov. Teraz je to z iných príčin: Donald Trump reálne nepotrebuje inštitúcie. V tomto je do bodky podobný Robertovi Ficovi či Viktorovi Orbánovi. On nepotrebuje niekoho, kto mu hovorí, ako sa veci majú robiť. On si myslí, že to vie celkom presne. 

budem ti oponovať, že minister zahraničných vecí tam podľa mňa nie je len tak z roztopaše. Marco Rubio je produktom toho spôsobu rozhodovania, ktorý som popísal. On nie je typ „trumpovskej“ improvizácie podľa nálady a sebectva. Ak ho táto škola rozhodovania dosadila na post ministra zahraničných vecí, tak predpokladám, že tam tie pohľady vnáša. 

Akú úlohu hrá Marco Rubio pri mierových rokovaniach? V podstate žiadnu. Zapojil sa raz, krátko po nenaplnenej dohode Trumpa s Putinom, že sa stretnú v Budapešti. Vtedy si zavolal s Lavrovom a správne vyhlásil, že Rusko o mier nemá záujem. Potom rokovania viedol Witkoff – už bez Rubia. Všetko, čo my v americkej politike považujeme za normálne až rutinné, už nefunguje. Aby sme sa nechytali za slovíčka, v zásade s tebou súhlasím v zmysle, že táto hrozba nie je nutne trvácna – nemala by prežiť Donalda Trumpa. Medzi tým, ako vidia veci Marco Rubio a Donald Trump, je zásadný rozdiel. Nehovoriac o takmer celom Kongrese – tam som sa nestretol s nikým, kto by bol voči Rusku naivný alebo podobne zhovievavý. K tomu treba pridať ešte politický rozmer. Deň po mojom odchode bol schválený rozpočet Pentagonu na ďalší rok, takzvaný National Defense Authorization Act. V rámci neho Kongres nielenže stanovil limit minimálne 76-tisíc amerických vojakov v Európe, ale zároveň vyčlenil ďalších 400 miliónov dolárov na pomoc Ukrajine a osobitné financie na podporu pobaltských štátov. Pýtal som sa republikánskych kongresmanov, ako tomu máme rozumieť, a odpoveď bola v podstate takáto: prezident Trump sa niekedy nechá uniesť a treba ho vrátiť do mantinelov. Čím bližšie budeme k tzv. midterms – teda kongresovým voľbám budúci rok –, tým viac bude tento odpor narastať. Kongresmani a senátori v konečnom dôsledku pracujú pre seba a svoje znovuzvolenie v konkrétnych okrskoch. Pokiaľ je Donald Trump ten, kto im vie zaručiť znovuzvolenie, pôjdu s ním. Ak sa však pre ich kariéru stane prekážkou – a dnes je najmenej populárnym prezidentom v novodobej histórii USA –, vedia sa od neho veľmi rýchlo odtrhnúť.  

v tých istých chvíľach, keď sa v Európskej únii rozhoduje, či a ako pomôžeme Ukrajine, sa medzi Amerikou a Ruskom bez nášho vedomia rokuje o možnom oslabení Európy. Čo je to za svet, v ktorom sa o Európe dohadujú dve veľmoci, z ktorých jedna je agresor a druhá sleduje vlastný obchodný záujem?

Pozri, podľa ruskej logiky to dáva dokonalý zmysel. Podľa nich sa Ukrajina „napadla sama“ tým, že sa nechala do vojny vtiahnuť Západom. Aj tie požiadavky voči nám im dávajú zmysel, pretože podľa nich sme my na Západe vytvorili problém tým, že sme „natlačili NATO“ k ruským hraniciam a ešte sme vraj pozývali Ukrajinu. Ak toto prijmeš, tak potom redukcia síl – teda vojenské zneškodnenie Ukrajiny – je len prvý krok. Následne má prísť na rad stredná Európa. Šokujúce je, že Američania sú vôbec ochotní sa o tom baviť. Rusi to Američanom predávajú ako potrebu vyriešiť nielen konflikt, ale aj jeho „koreňové príčiny“. My vieme, čo tým myslia – sú to presne tie požiadavky z ultimáta: stiahnutie síl, tvrdenie, že rozšírenie NATO spôsobilo vojnu. Otázkou je, či si to Donald Trump uvedomuje. Chcem veriť, že keby si naplno uvedomil, čo Rusi v skutočnosti chcú, tak by do takej dohody nešiel. Ale dnes si tým už nie som istý.

lenže to „rozširovanie NATO“ v praxi znamená, že jednotlivé krajiny samé prosia o vstup a NATO ich často dlhé roky odmieta.

A aj keď ich prijalo, dvadsať rokov tam neposielalo žiadne jednotky. 

trump je, aký je. Možno prehrá kongresové voľby, ale ak sa nič nestane, ešte ďalšie tri roky tam bude. To nezmeníme. Čo zmeniť môžeme? Teraz myslím my ostatní – Európa, Japonsko, Austrália, Južná Kórea a ďalší, ktorí rozumejú svetu normálnym spôsobom. Sme schopní ubrániť sa bez Ameriky? 

Ako-kto. Všetci sme ale v pozícii, že ak sa do toho vrhneme naplno, vieme sa do dobrej pozície dostať v horizonte piatich, možno siedmich rokov. Keby sa ale Donald Trump rozhodol konať, teraz na nás má páky. Prvou je, že môže stiahnuť americké sily z Európy. To je reálna vec, ktorej nevieme zabrániť. To by oslabilo schopnosť NATO odstrašovať, ale nemalo by to katastrofálne následky z hľadiska zraniteľnosti voči Rusku. Stále budeme dosť silní a vieme si navzájom pomáhať. Druhá možnosť je, že by pohrozil úplným vystúpením z NATO a stiahnutím obranných garancií vrátane jadrového dáždniku zo Španielska či Nemecka, ktorý dnes kryje strednú a východnú Európu. To by bola extrémna hrozba – nechcem veriť, že niekedy príde. S týmto americkým prezidentom je rozumné pripraviť sa na všetky alternatívy. To znamená urobiť to, čo sme mali urobiť už po jeho prvom volebnom období: znižovať našu závislosť na americkej pomoci.  

v čom spočíva táto závislosť od Spojených štátov?

V podstate v dvoch veciach. Jedna je personál a druhá technika. Možno ešte tretia vec – strategická kultúra, teda odvaha konať a zakročiť. Paradoxne sú to ale Spojené štáty, ktoré dnes pôsobia nerozhodne. Takže v podstate ostávame pri personále a technike. V minulosti sa Aliancia spoliehala na to, že Spojené štáty v prípade potreby pošlú státisíce vojakov. Ak s týmto personálom už nemôžeme alebo nechceme rátať, musíme si ho nájsť sami. A to sa už deje. Veď od prvého volebného obdobia Donalda Trumpa máme tri či štyri krajiny, ktoré oznámili návrat povinnej vojenskej služby. A to nie je jediná cesta, ako zvýšiť počty. Ďalšou cestou sú aktívne zálohy. Tu dám kredit aj našej vláde. Projekt aktívnych záloh sa ujal, hlási sa okolo osemtisíc ľudí. To nie je zlé. Francúzsko oznamuje, že chce zaviesť aktívne zálohy po vzore Fínska či iných krajín. Aj Poľsko má veľkú armádu a ďalej ju rozširuje. Druhá vec je technika, kde to vyzerá horšie. Existuje päť či šesť kľúčových spôsobilostí, v ktorých sme takmer úplne závislí od Američanov. Prvou sú protiraketové a protivzdušné systémy, ako je Patriot. Máme európske systémy, ale je ich málo. Ďalšou sú veľké prepravné lietadlá a stíhačky – keď chceš zničiť nepriateľskú protivzdušnú obranu, potrebuješ techniku, ktorú vieš zásobovať aj vo vzduchu. My týchto lietadiel máme málo, ale približne vieme, čo by nás stáli ďalšie. Už počas prvého volebného obdobia Donalda Trumpa londýnsky Inštitút pre medzinárodné strategické štúdie vyrátal, že by nás to stálo asi 35 miliárd eur a trvalo by to približne sedem rokov. To bolo okolo roku 2017. Keby sme boli začali už vtedy, dnes by sme tie spôsobilosti už mali. 35 miliárd nie je málo, nechcem to zľahčovať. Dnes som ale nahrával rozhovor s Ivanom Korčokom a ten mi pripomínal, aký je rozpočet Európskej únie na ďalšie sedemročné obdobie. Bavíme sa o približne dvoch tisícoch miliárd eur. 35 miliárd by predstavovalo asi dve percentá HDP celej Európy. 

a už sa tá príprava začala? 

V niečom áno, ale vojenská výroba sa rozbieha veľmi pomaly. Napríklad v Nemecku je nová fabrika na výrobu systémov Patriot, vznikla v spolupráci s firmou Raytheon zo Spojených štátov. Ak sa nemýlim, má začať fungovať už do roka. Niečo robíme, ale dobiehame, čo sme mali začať už v roku 2016. 

rusko sa tvári ako svetová veľmoc, ale nebolo schopné poraziť 40-miliónovú Ukrajinu. Má pod kontrolou zhruba 20 % jej územia a handrkuje sa o ďalšie percentá, ktoré chce získať zadarmo bez boja. Americký geopolitický mysliteľ George Friedman opakovane hovorí, že postupné sťahovanie Ameriky z Európy je dané aj tým, že Amerika pochopila, že Rusko nie je hrozbou pre celý kontinent. Majú po tých štyroch rokoch krvavej vojny vôbec Rusi na to, aby postupovali ďalej?

Záleží od toho, kam a kedy, ale v princípe áno. Jedna z veľkých obáv pobaltských krajín je, že v momente, keď sa skončí krviprelievanie na Ukrajine, tak sa ruské sily znovu nalejú do severovýchodného kúta Ruska, priamo k hraniciam s Estónskom, Lotyšskom a ďalšími krajinami. V tom prípade by ten nepomer síl mohol byť taký, že by si reálne vedeli ukrojiť kúsok Estónska. A s argumentom, že Rusko nedokáže vtrhnúť do Európy ako nacisti a začať ju celú obsadzovať, síce súhlasím, ale má jeden problém – na fatálne oslabenie Európskej únie a NATO im stačí oveľa menej. Stačilo by im okupovať časť Estónska a postaviť nás pred situáciu, že všetky bezpečnostné záväzky, ktoré sme si navzájom dali, neplatia. 

a čo by z toho mali?

Prakticky to, čo vždy chceli. Vladimir Putin má predstavu sveta, v ktorej veľké krajiny nanucujú svoju moc menším. Superveľmoc je definovaná tým, že má okolo seba satelity a nárazníkovú zónu. V tomto Rusom bránia dve veci: NATO a EÚ. EÚ preto, lebo tým, že nás zrovnoprávnila, dáva aj malým krajinám, ako je Estónsko, rovnaké právo za rokovacím stolom ako Nemecku, čo je pre Rusov úplne nepredstaviteľné. A NATO preto, že chráni menšie krajiny pred útokom niekoho ako Rusko a umožňuje im konať autonómne a presadzovať si vlastné vízie v EÚ či inde bez strachu, že ich za to niekto napadne. Ak sa chceš vrátiť do éry 19. storočia, kde veľmoci rozhodujú o Európe, potrebuješ zničiť alebo aspoň zrelativizovať EÚ a NATO. Na to nepotrebuješ dobyť celé územie Západu. Stačí ukrojiť kúsok Estónska a ukázať, že článok päť nefunguje. Ak Spojené štáty nezakročia, zanikne dôvera k nim a celkovo k Aliancii. Začne fragmentácia a regionalizácia Európy, kde si krajiny severovýchodného krídla – čo sa už mimochodom deje – začnú garantovať bezpečnosť medzi sebou. A to je tiež legitímny spôsob obrany, už sme ho raz mali – v roku 1914. Je viac spôsobov, ako zabezpečiť obranu Európy, ale ani jeden z nich nikdy nebol taký dobrý ako aliancia s jasným a transparentným záväzkom. 

za dverami máme rok 2026. Trump pôvodne sľuboval, že vojnu na Ukrajine vyrieši prvý deň po svojom zvolení, ale prešiel rok a nič. Myslíš si, že v roku 2026 budeme stále čítať správy o vojne na Ukrajine?

Dúfam, že nie. Na to, aby sa to zmenilo, si musí viac krajín uvedomiť, že Rusko bude seriózne rokovať o prímerí a mieri, až keď pochopí, že vojenskou cestou sa už ďalej napredovať nedá. Potrebujeme pomôcť Ukrajine efektívnejšie brániť svoje územie. To je najkratšia cesta k mieru. Uvedomuje si to však príliš málo krajín a, žiaľ, Viktor Orbán a Robert Fico robia všetko pre to, aby sa to nestalo.

tí nie sú dosť významní, ale to gro Európy si to už uvedomuje?

Myslím si, že áno. Snaha rozmraziť 200 miliárd v ruských aktívach, ktoré sú zablokované v Belgicku, o tom hovorí jasne. 

nová americká bezpečnostná stratégia hovorí o tom, že Európa civilizačne upadá a rozkladá sa. Sme civilizácia, ktorá má to najlepšie za sebou alebo sa ešte vieme zregenerovať? 

To už nechám na filozofov. V tom, čomu sa venujem ja, teda obrane a bezpečnosti, sa prebúdzame. V minulosti sme videli príliš veľa falošných úsvitov. Ty aj ja si pamätáme rok 1992, genocídu v Bosne a slávne vyhlásenia, že moment Európy prišiel. Neprišiel. Prišli americké sily, lebo Európa zlyhala. Tentoraz to berieme vážne. Keby ti niekto predtým  povedal, že Nemecko naleje do obrany 100 miliárd, povedal by si, že to je proti všetkému, čo Nemecko predstavuje. Ale stalo sa. Dnes stoja fabriky, ktoré pred dvoma rokmi nestáli. Jens Stoltenberg vyčíslil, že rozpočty na obranu v Európe v porovnaní s obdobím pred ruskou agresiou narástli o stovky miliárd eur ročne. Prebudiť sa však musíme v oblasti ekonómie. Obranu si vieš dovoliť len v takej miere, akú ti dovolí ekonomika. Mrzí ma, že máme správu starú vyše roka o tom, ako musíme reštartovať Európu – pohyb kapitálu, investície, vytvoriť z nej kontinent, ktorý odmeňuje iniciatívu a kreativitu –, a veľmi málo z toho sme reálne dosiahli. Najväčším bezpečnostným problémom Európy dnes možno nie je meniaca sa pozícia USA, ale naša vlastná ekonomická slabosť. Z nej potom vyplýva aj neschopnosť postaviť sa či už chúťkam Vladimira Putina, alebo občasným nápadom Donalda Trumpa.

je možné, že o dva roky, keď budú na Slovensku voľby, budeš nielen analytik, ale aj minister obrany. Keď Rusko hovorí, že ak Európa bude vzdorovať, tak urobí také opatrenia, že nebude s kým rokovať – inými slovami, že nás jadrovo vyhladí. Bude mať Slovensko vôbec čo brániť?

Áno. Vladimir Putin si nenahrabal miliardové majetky a paláce s tisíckami izieb na pobreží Čierneho mora, aby zhorel v jadrovom pekle skrčený pod stolom. Je to človek, ktorý si svoj život extrémne váži. Zjavne má dvojníkov, falošné kancelárie a neustále sa presúva medzi viacerými miestami v Rusku. Preto tie jadrové hrozby treba vnímať tak, ako sa doteraz ukázali – prázdne. Nie je to hrozba, ktorú by som považoval za reálnu. Skutočná obava je iná – že kombináciou strašenia vojnou, agresie a podkopávania dôvery v západných spojencov sa dostane alebo ostane pri moci niekto ako Robert Fico, ktorý povie voličom: Rusko je príliš veľké, musíme sa s ním naučiť žiť. Západní spojenci a Američania? To celé je zlé. My si musíme nájsť vlastnú cestu, nejaký zlatý stred.

to sa presne deje.

A to ma znepokojuje. Moja obava je, že to môže vyústiť do referenda o členstve v NATO. V tomto štádiu ani ty, ani ja nevieme predpovedať, ako by dopadlo. Reálna hrozba pre Slovensko je odklon od Západu.

tomáš Valášek, ďakujem, že si prišiel. Mal si ťažký rok?

Áno, ale nebudem sa sťažovať. Na Slovensku sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie – na ktorých sa zabudlo pri energopomoci a neschopnosti vlády znížiť ceny potravín. Alebo podnikatelia, na ktorých dopadli transakčné dane, firmy, ktoré boli za posledný rok zničené. Nikto to nemá ľahké.

všetko dobré v roku 2026.

Aj tebe. A všetkým divákom a čitateľom.

BORIS NÉMETH

tomáš Valášek Je slovenský diplomat a politik, narodený 21. júna 1972 v Trnave. Študoval žurnalistiku na UK, ale štúdium nedokončil. Študoval na University of Georgia a George Washington University v USA. Pracoval v rôznych think tankoch, ako World Security Institute a Carnegie En dowment for International Peace. V rokoch 2013 až 2017 pôsobil ako veľvyslanec SR pri NATO. V roku 2020 bol zvolený za poslanca NR SR za stranu Za ľudí, v roku 2021 z nej vystúpil a pridal sa k Progresívnemu Slovensku.

L

Shikha Dalmia: Ohrozenie demokracie je globálne, jej obnova sa začne v Amerike

.marína Gálisová .témy

Politická analytička Shikha Dalmia pochádza z Indie, žije v USA a mapuje vývoj liberálnej demokracie. Založila Institute for the Study of Modern Authoritarianism a s Francisom Fukuyamom zorganizovala konferenciu o liberalizme vo Washingtone, kde bol prítomný aj .týždeň.

ste ozajstná svetoobčianka – vašou pôvodnou vlasťou je India, vašou adoptovanou vlasťou je Amerika. V akom veku ste sa prisťahovali do Spojených štátov a ako prebehol proces „adopcie“ novej vlasti?

Bola som už dospelá, v Indii som skončila magisterské štúdium, niekoľko rokov som pracovala ako novinárka, potom som prišla na doktorandské štúdium do USA. Ohromil ma ten kontrast. India bola totiž v 80. rokoch, keď som tam žila, stále napoly socialistická krajina, na trhovú liberalizáciu čakala do 90. rokov. V dennej realite to spôsobovalo, že ľudia nemali v rukách svoj osud a plody svojej práce, hoci boli veľmi usilovní, neposúvalo ich to dopredu tak, ako by si boli zaslúžili. Príčinou bola obrovská byrokracia, tá dusila ich tvorivosť, energiu, produktivitu. Pre človeka je ťažké byť produktívnym, ak musí žiadať byrokrata o povolenie na vznik malej firmy a potom roky čaká a podpláca, aby ho získal. Technický pokrok bol tiež v plienkach, moja rodina len so šťastím dostala povolenie na zavedenie pevnej linky. Bez známostí a podplácania sa domácnosť nedostala ani k takej prostej veci ako telefón. Bolo nefér, že krajina s takými pracovitými ľuďmi a takými prírodnými zdrojmi ako India sa nedokázala ekonomicky vzmôcť a mne to nedalo pokoja. Ešte v Indii som čítala knihy od Miltona Friedmana, Ayn Rand a tie mi začali osvetľovať túto smutnú realitu. Oči mi však úplne otvoril až ten obrovský kontrast, keď som sa prisťahovala do Ameriky. Amerika zažívala boom, všetko bolo dynamické, veci sa tu diali rýchlo a hlavne fungovali. Už predtým v Indii som počúvala, že Amerika je krajina príležitostí, a keď som sem prišla, potvrdilo sa mi to. Nastúpila som na doktorandské štúdium žurnalistiky, môj vtedajší manžel na doktorandské štúdium fyziky, a odrazu bolo pre nás jednoduché posúvať sa ďalej, realizovať si ambície. Bolo skrátka nad slnko jasnejšie, že na systéme v Indii je niečo hrozne nesprávne a na tom americkom je veľa správneho.

13. február 2025 Washington, USA: Donald Trump na tlačovke s indickým premiérom Naréndrom Módím.JABIN BOTSFORD/THE WASHINGTON POST/GETTY IMAGES13. február 2025 Washington, USA: Donald Trump na tlačovke s indickým premiérom Naréndrom Módím.

odohrala sa vaša „adopcia“ novej vlasti viac na úrovni myšlienok, alebo to bola aj záležitosť srdca?

Určite jedno aj druhé. Je prirodzené, že keď sa v krajine ľuďom otvára toľko možností, vyvolá to náklonnosť voči nej. Cenila som si napríklad, že hoci som bola ešte len doktorandka, získala som miesto v redakčnej rade významného periodika v Michigane. Nepotrebovala som konexie; ľuďom, ktorí do mňa vložili dôveru, stačilo vedieť, že odvediem dobrú prácu. Vďačnosť za nové príležitosti a za férové prostredie viedla k tomu, že som si Ameriku obľúbila. Zároveň som si ten proces analyzovala aj intelektuálne, čítala som literatúru o voľnom trhu, známych libertariánskych mysliteľov ako Friedrich von Hayek, Milton Friedman, tí ma silne ovplyvnili.

ja som sa narodila v Československu, komunistickej krajine, kde tiež vládla byrokracia a neprekonateľné ideologické bariéry. Nedalo sa podnikať, skoro neexistovali súkromne hospodáriaci roľníci. V roku 1989 režim padol, prešli sme k demokracii a trhovej ekonomike, tiež som čítala mysliteľov ako Hayek, Friedman, Mises a žila som v presvedčení, že nezvratne spejeme k slobode. Žiaľ, dnes zažívame frustráciu. Vy v Amerike, ktorá už dnes nepôsobí tak slobodne a otvorene, ja v strednej Európe, ktorá sa kloní k autoritárstvu. Aký moment v dejinách to žijeme?

Áno, to je dobrá otázka. O tom je celý môj projekt The Unpopulist: o súčasnom momente v Amerike, kde sú na vzostupe sily autoritárstva dlho po tom, čo sme si mysleli, že sme ich porazili – tak ako ste si vy u vás mysleli, že ste porazili sily komunizmu. Mali sme pocit, že sme dorazili do mekky trhového liberalizmu a už to nikdy nebude inak. Dokonca som sa v istom zmysle nazdávala, že platí téza Franka Fukuyamu o konci dejín, pretože ľudia objavili správny spôsob usporiadania svojich vecí, kde si jednotlivci vedia realizovať osobné záujmy tak, že sú v dôsledku toho uspokojené aj širšie spoločenské ciele. Vyzeralo to, že tento systém poskytol ľudstvu taký bezprecedentný mier a prosperitu, že bude automaticky pokračovať, pretože sa osvedčil. No a ukázalo sa, že to nie je tak. Ale zdôrazním, že nie všade to bol pre mňa šok, napríklad populizmus, ktorý nastúpil s Módím v Indii, ma až tak neprekvapil.

prečo nie?

Populista Naréndra Módí prišiel v Indii k moci v roku 2014, teda 12 rokov po tamojšej liberalizácii, a nebolo to úplne nečakané, keďže indická demokracia mala len niečo okolo 70 rokov. Navyše, India sa po skončení koloniálnej vlády zaviazala k dvom veciam: že bude socialistická a že bude sekulárna. Sekularizmus však neprenikol hlbšie. India síce oddelila náboženstvo od štátu, či skôr zaviazala sa poskytnúť rovnaký priestor všetkým náboženstvám, ale ľudia sa s tým nestotožnili. Môj otec bol po rozdelení Indie v roku 1947 utečencom z Pakistanu. Na území Pakistanu žil ako hind vo väčšinovo moslimskej krajine; v Indii žil vo väčšinovo hindskej krajine, kde bolo veľa moslimov. Priepasť medzi hindmi a moslimami však bola hlboká a nepriateľstvo medzi týmito komunitami bolo také silné, že India nedokázala úplne prijať sekularizmus – lebo aj hindovia, aj moslimovia túžili po dominancii. Práve preto, že hindský nacionalizmus bol v politike vždy silný, neprekvapilo ma, keď s príchodom Naréndru Módího úplne ovládol Indiu. Vtedy som si hovorila, nie, toto sa v Amerike nemôže stať.

kvôli americkému systému? Či hlavne preto, že americká demokracia je staršia?

Aj preto, veď americká demokracia má viac ako dvesto rokov, ale aj pre americkú tradíciu oddelenia cirkvi od štátu, pre silné postavenie jednotlivca a jeho práv, pre systém bŕzd a protiváh. Bariéry proti autoritárstvu v Amerike sa mi zdali tak pevne zavedené, že ich nič nezbúra. Žila som v presvedčení, že Američania sú iní, pretože ich krajina vznikla na zásadách osvietenstva tak ako žiadna iná. A tragicky som sa mýlila. Prišiel Donald Trump a všetko sa naraz zvrtlo: je tu kult osobnosti, silová politika autoritárskeho lídra, neuveriteľná demagógia. Ešte viac ma šokovalo správanie libertariánov, ktorých som dovtedy pokladala za spojencov. Ich celoživotným politickým projektom bol predsa boj proti tyranii, ich cieľom bolo zabrániť štátu, aby sa zvrhol na diktatúru. No keď sa zjavil Trump, nevzopreli sa mu. A takto sa zrútila predstava, že ľudia dokážu prekonať niektoré svoje primitívne pudy, že sa budú správať ako osvietené bytosti, verné liberálnej demokracii a voľnému trhu. V tomto zmysle som sa vrátila do bodu nula a dnes sa venujem otázke, ako ubrániť liberálnu demokraciu, ak je nemožné vytvoriť trvalo platný osvietený liberálny étos.

tomu rozumiem. Navyše, aj mne bol libertariánsky pohľad blízky a v niečom ma stále oslovuje, ale desí ma obrat amerických libertariánov. Pred mnohými rokmi, keď bol svet na tom ešte celkom inak, som sa zhovárala s Ronom Paulom, americkým libertariánskym republikánom, a pôsobil racionálne. Dnes on aj iní z jeho tábora prikyvujú Putinovi – zosobneniu tyranského štátu. Ako sa to mohlo stať?

Je viac dôvodov, prečo sa libertariáni nevzopreli Trumpovi, ako by sa od nich čakalo. Jeden z nich znie, že nijaká ideológia sa nedá definovať len svojimi princípmi bez toho, aby ju ovplyvnil konkrétny dejinný okamih. Všetko má svoj sociologický kontext. A konkrétne Ron Paul, hoci sčasti pôsobí racionálne, mal vždy aj sklony ku konšpiračným teóriám. Písala som o tom v čase, keď kandidoval na prezidenta a veril bizarným teóriám o tom, kto vládne svetu. Napríklad keď bola podpísaná NAFTA, dohoda o voľnom obchode medzi Kanadou, Mexikom a USA, Ron Paul, fanúšik voľného trhu, mal byť za ňu, ale, predstavte si, bol proti. Lebo veril, že NAFTA je trik elít, ktoré chcú zrušiť hranice medzi Kanadou, USA a Mexikom, vytvoriť jeden subjekt, ukončiť dolár ako americkú menu a zaviesť novú menu „amero“.

to znie ozaj bláznivo.

Sú rôzne typy libertariánov a Ron Paul vychádza hlavne z odporu voči ľavici. Každý, kto nebol úplný libertarián ako on, bol v jeho očiach súčasťou „ľavicového establišmentu“. Navyše má históriu rasistických vyjadrení na adresu Afroameričanov. Preto nie je prekvapivé, že sa tento typ libertariánov tak udomácnil v hnutí MAGA, že prijali aj kult osobnosti Trumpa – stačí im, že Trump sa tvári, že je tiež proti establišmentu. Odpor proti establišmentu však u nich znamená, že chcú zničiť inštitúcie liberálnej demokracie. Tadiaľto vedie tá čudná spojnica medzi libertarianizmom a MAGA, ten vývojový článok, ktorý všetci nevidia. Ron Paul bol navyše vždy izolacionista, tak ako jeho kolegovia paleolibertariáni, čiže bol aj proti NATO, a to dnes znamená, že je za Putina v duchu zásady „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“. Teraz síce Ron Paul kritizuje Trumpa za útoky na Venezuelu, ale len z pozície izolacionizmu. Tá jeho filozofia je dosť zamotaná a poprekrúcaná.

spomenuli ste, že sa nedá počítať s osvieteným správaním ľudí. Cez sviatky som čítala knihu Williama Galstona Anger, Fear, Domination, o ktorej ste mali diskusiu aj na vašej platforme The Unpopulist. Tá kniha hovorí, že v ľudskej podstate sú temné vášne, ktoré spôsobujú, že človek sa často nerozhoduje úplne racionálne a ani v súlade so svojimi najlepšími záujmami. Je aj toto príčina, prečo je demokracia v ohrození?

Nahrali ste mi na smeč, táto téma totiž súvisí s otázkou, prečo sme sa ocitli v tomto bizarnom a nebezpečnom momente dejín. Bill Galston píše veľmi výstižne o temných vášňach, ktoré sú v nás stále latentne prítomné, sú to napríklad strach, hnev, poníženie či túžba ovládať – libido dominandi, ako by povedal svätý Augustín. A Billova úvaha je, že tieto základné temné vášne z človeka nedostane žiadna liberálna demokracia. Bol omyl myslieť si, že Amerika, krajina postavená na osvietenstve, tie vášne prekonala – ako vidíme, hocikedy môžu znovu vybublať na povrch. Po porážke komunizmu sme usúdili, že temné vášne neexistujú, a stratili sme ostražitosť.

a teraz tie vášne vybublali na povrch?

Áno, a inak ako predtým – aktuálny moment sa líši v tom, že tyrania nastupuje, pretože to chcú ľudia. Neprichádza zhora, ale zdola, z volieb. Žijeme v momente populizmu, aj preto som nazvala náš projekt The Unpopulist. Ak nie väčšina, tak značná časť americkej verejnosti volí autoritára. Ľud a tyran sú v zhode. Deje sa to preto, lebo tyran ľuďom sľubuje uspokojenie tých temných vášní, a im potom neprekáža, že zároveň ničí systém bŕzd a protiváh, že rozbíja inštitúcie. Ja si to vysvetľujem tým, že tyran ľuďom uspokojuje túžbu dominovať, ovládať, libido dominandi. Táto túžba sa totiž bežne v demokracii nerealizuje, pretože demokracia je systém, kde musíte vyjednávať, diskutovať, hľadať kompromisy a nikto nikdy nedostane všetko, čo chce. Zhodneme sa však na pravidlách hry a za to dostaneme pokoj, prosperitu a spôsob, ako spolu vychádzať. Ak v jedných voľbách prehráme, v ďalších máme šancu vyhrať. Podstatné je, že to, čo chceme, dosahujeme po čiastkach, nik nedosiahne všetko naraz. Je to efektívny proces, ale neuspokojuje našu túžbu ovládať, naše libido dominandi. Takže keď demagóg nasľubuje veľkej časti voličov, že im dá všetko, po čom túžia – napríklad kresťanskú krajinu, dominanciu nad menšinami, možnosť dokonca vyhostiť menšiny zo spoločnosti, etnicky čistý štát –, ich libido dominandi sa cíti uspokojené a vynesú demagóga k moci.

je tu možno ešte niečo. Demagógovia vedia ľuďom poskytovať pocit výnimočného okamihu, situácie, v ktorej ide o všetko – svätého boja, ktorý je podľa nich vznešenejší než bežná existencia s „malichernými buržoáznymi“ starosťami. Sami demagógovia pritom vytvárajú ten pocit ohrozenia, „všetko alebo nič“, aby doň mohli voličov vtiahnuť. Neodráža sa aj to v rozhodovaní voličov?

Na tom je veľa pravdy a je to tak preto, lebo liberálna demokracia nie je nastavená, aby napĺňala naše najvyššie túžby, ona napĺňa tie najzákladnejšie potreby: vyslobodzuje ľudí z takzvaného prirodzeného stavu, kde je každý nepriateľom každého, a dáva bezpečnosť a priestor – slobodu – jednotlivcom, aby prežili. Nesľubuje, že vám poskytne zmysel života, ale zabezpečí, že prežijete a iní ľudia vás nezabijú len preto, že sa im nepozdávate vy alebo váš životný štýl. Sľubuje len základné verejné statky a väčšie túžby ľudí necháva na nich samých – ak chcete mať náboženské spoločenstvo, nebude to úloha demokratického štátu, ale môžete si ho vytvoriť, čiže musíte vyjednávať so svojimi susedmi, ktorí majú možno iné predstavy o naplnenom živote, aby do vášho spoločenstva vstúpili alebo vám ho tolerovali. Nemusí sa vám to podariť, čo je frustrujúce – v demokracii teda časť ľudí žije v neprestajnom stave nespokojnosti, ktorý občas prekypí.

tentoraz prekypel až tak, že sa v súvislosti s Donaldom Trumpom hovorí dokonca o hrozbe fašizmu. Niekedy to znie prehnane, ale je pravda, že  jeden z teoretikov fašizmu, Carl Schmitt, hovorí o výnimočnom stave, v ktorom smie vládca, suverén, zrušiť každé pravidlo a prekročiť všetky medze – deje sa niečo také znovu? S Trumpom a ďalšími autoritármi?

Jednoznačne. A preto Donald Trump vyhlasuje stále nejaké ohrozenie, pretože v ohrození nemajú platiť normálne zákony a etické pravidlá, a tak môže vládca využívať špeciálne právomoci, robiť, čo chce. Lenže kto je vládca, kto je ten suverén? Schmitt tvrdil, že suverén je ten, kto rozhoduje v mimoriadnej situácii. Podľa neho síce liberálna demokracia môže vystavať akékoľvek komplexné inštitúcie, aby obmedzovala moc, ale počas výnimočných situácií napokon zverí rozhodovanie pravému suverénovi. Trump túto logiku demonštruje v praxi.

13. február 2025 Washington, USA: Americký prezident Donald Trump si podáva ruku s indickým premiérom Naréndrom Módím počas tlačovej konferencie vo Východnej sále Bieleho domu. JABIN BOTSFORD/GETTY IMAGES13. február 2025 Washington, USA: Americký prezident Donald Trump si podáva ruku s indickým premiérom Naréndrom Módím počas tlačovej konferencie vo Východnej sále Bieleho domu.

čo s tým, ak nechceme dopustiť smrť demokracie? Nemali by sme uznať, že ide o situáciu „všetko alebo nič“, nie falošnú, ale naozajstnú, a o udržanie demokracie zabojovať?

Budeme musieť vstúpiť do boja, ale prostriedkami liberálnej demokracie. Myslím, že túto slabosť liberálnej demokracie nemôžeme úplne eliminovať, ale môžeme jej dopad minimalizovať tým, že výslovne obmedzíme, čo sa počíta ako ohrozenie. A budeme musieť obnoviť normy pre uvážlivé využívanie právomocí v mimoriadnej situácii.

aká je šanca, že uspejeme a že liberálna demokracia bude zachránená?

Z krátkodobého hľadiska som celkom pesimistka, lebo tu v USA sme ešte nezažili vrchol autoritárstva, len tam spejeme. No z dlhodobého hľadiska som optimistka, pretože liberálna demokracia je tak jasne úspešný systém, že po tom, čo ľudia vyskúšajú nejaké jeho alternatívy, budú odkázaní na to, aby sa k nemu vrátili. Liberáli by sa mali snažiť, aby bol čas a proces znovuobjavovania liberálnej demokracie čo najkratší. A hoci ma sklamalo, ako rýchlo Amerika podľahla populistickému a kvázifašistickému autoritárovi, musím dodať, že v Amerike vidím aj silný odpor proti Trumpovi, taký silný, aký nevidím v Indii proti Módímu. Preto som presvedčená, že zavedená liberálna demokracia má aj vlastné protilátky, ktoré bojujú proti nákaze autoritárstva. Nie je to teda tak, že by liberálna demokracia vôbec nedokázala budovať ľudskú racionalitu. Neurobí síce z každého z nás racionálneho jednotlivca, ale dá dosť veľkému množstvu ľudí podiel na demokracii a jej inštitúciách, a títo ľudia majú potom záujem ju brániť. Amerika je pestrá, je tu etnická rozmanitosť, náboženská rozmanitosť, sexuálna rozmanitosť. A všetci títo rôzni ľudia majú záujem brániť liberálnu demokraciu, lebo s demokraciou je zviazané ich prežitie. Už teraz vidieť, ako sa tieto sily spájajú na obranu demokracie, a preto si myslím, že v Amerike sa môžu veci obrátiť k lepšiemu rýchlejšie ako inde vo svete. A ak sa podarí obnoviť liberálnu demokraciu v Amerike, ovplyvní to aj iné krajiny. To môže obrátiť aj globálny trend.

je to dobrá nádej. Ale dá sa jej uskutočnenie očakávať v dohľadnej dobe? Čo tak – buďme odvážni – už tento rok?

Uvidíme. V novembri prebehnú voľby do Snemovne reprezentantov a do časti Senátu a tie budú kľúčové. Trumpov prvý rok bol omnoho drakonickejší, ako sme očakávali. Všetci sme vedeli, že to bude zlé, ale nepredstavovali sme si až takúto brutalitu, napríklad že maskovaní agenti štátu budú náhodne zatýkať ľudí na ulici a odvážať ich preč – tak ako sa to deje vo fašistických štátoch. No keď sa to už deje, tak aspoň každý vidí, aká je prax diktatúry, a myslím, že ľudia sa toho začínajú ľakať. Preto dúfam, že v novembrových voľbách to jasne odmietnu. Tak či tak máme pred sebou ešte tri roky Trumpa, ale azda bude možné trochu viac ho obmedziť. Trump bol totiž v prvom roku taký brutálny aj preto, lebo má úplnú kontrolu nad vládou: získal post prezidenta plus väčšinu v Senáte aj v Snemovni. Nič z toho však nezískal s prevažnou väčšinou, takže ak sa podarí zlomiť jeho monopol na moc, Amerika sa môže vrátiť z tejto nebezpečnej cesty.

ARCHÍV SHIKHY DALMIE

shikha Dalmia Vyrástla v indickej metropole Naí Dillí, vyštudovala tamojšiu univerzitu, presťahovala sa do USA, kde absolvovala doktorandské štúdium v odbore žurnalistiky. Získala viacero novinárskych ocenení, pôsobila ako analytička v Reason Foundation, dnes vedie ISMA (Institute for the Study of Modern Authoritarianism) a vplyvnú publikačnú platformu The UnPopulist.

L

Opozícia: Rok rozhodnutí

.peter Zajac .témy

Rok 2026 bude pre opozíciu na Slovensku rokom rozhodnutí. Priamo komunálnymi a regionálnymi voľbami, menej priamo už aj parlamentnými voľbami v roku 2027 a nepriamo aj prezidentskými voľbami v roku 2029. V rokoch 2023 – 2025 ohlasovali opozičné strany parlamentné voľby pomaly každý deň, ale bola to ilúzia. Teraz sa čas bude skracovať a bude ho stále menej.

opozičné strany vyvolávali po predčasných voľbách v roku 2023 dva roky dojem, že predčasné voľby sú za rohom. Neboli. V rokoch 2023 – 2025 nedocenila opozícia základnú vlastnosť všetkých Ficových vlád, absolútnu priľnavosť k moci za každú cenu.

Základného mocenského inštinktu demokratické vlády, počínajúc vládou Ivety Radičovej a pokračujúc vládami Igora Matoviča a Eduarda Hegera, neboli schopné. Moc brali ako výlet. Matovičova a Hegerova vláda v rokoch 2020 – 2023 za výdatnej Sulíkovej pomoci dovŕšila dielo skazy a sama si absolútnou nezodpovednosťou privodila v roku 2023 pád. Preto je aj pochopiteľná dnešná požiadavka Progresívneho Slovenska ako najsilnejšej opozičnej strany, aby bola opozícia po budúcich voľbách schopná zostaviť vládu bez Matoviča. Matovič sa správa stále rovnako, konfrontačne nielen voči vládnej moci, ale aj voči opozícii. Nič nenasvedčuje, že by svoje správanie zmenil – je súčasťou jeho politickej DNA. A nič na tom nemenia ani hlasy KDH a Alojza Hlinu, že Matoviča nemožno zo spolupráce vylúčiť, čo je najlepší spôsob, ako ho ubezpečiť, že je na dobrej ceste k moci.

Otázka pritom stojí ináč – podstatné je, aby budúca vláda nebola Matovičom vydierateľná a mohla sa rozhodovať nezávisle od neho. Ešte jednoduchšie povedané ide o to, aby mali PS, KDH, SaS a Demokrati nadpolovičnú väčšinu hlasov, t. j. viac ako 75 mandátov, čo pri dnešnej trvalo pokračujúcej tendencii nie je nemožné.

čo je najdôležitejšie

Žijeme v časoch veľkého celosvetového prechodu z jedného obdobia do druhého. Tento prechod je spojený s veľkými civilizačnými krízami a v mnohých prípadoch aj s chúťkami na zmenu pomerov po druhej svetovej vojne. Nemyslím len na Rusko, ale aj na Spojené štáty. To sa spája s veľkými krízami. Je to mútny čas slepých uličiek a dobrodruhov. Ficovo Slovensko je v minimálnej miere ich subjektom a v takmer absolútnej ich objektom. 

Ficova vláda so svojou nekompetenciou a amorálnosťou nie je schopná narastajúce problémy nie že riešiť, ale ani pochopiť. Je to vláda z hlbín minulosti. Hľadá absurdné riešenia. Posledným v roku 2025 bolo zrušenie pracovných zmlúv piatim herečkám a hercom Slovenského národného divadla. Akoby táto vláda úplne stratila pud sebazáchovy a nechápala už ani len to, ako tým škodí sama sebe – lebo na Slovensku platí od Novembra 1989 pravidlo, že kto sa postaví proti hercom Národného divadla, kope jamu sám sebe.

16. december 2025, Bratislava: Predseda strany Progresívne Slovensko Michal Šimečka počas protivládneho protestu Proti mafii, ktorý zorganizovali opozičné strany PS, SaS, Demokrati a KDH.MILAN ILLÍK/SITA16. december 2025, Bratislava: Predseda strany Progresívne Slovensko Michal Šimečka počas protivládneho protestu Proti mafii, ktorý zorganizovali opozičné strany PS, SaS, Demokrati a KDH.

V takejto situácii už neostáva Ficovej vláde nič iné, len držať pozície alebo sa pokúsiť o štátny prevrat. Preto bude jednou z kľúčových otázok roku 2026 pripravenosť opozície vytvoriť pevnú hrádzu proti pokušeniu zmeniť demokratický režim na autokratický – pokušeniu, ku ktorému má Fico možno ešte bližšie ako Mečiar v roku 1998.  Rok 2026 bude pre opozíciu na prvom mieste rokom vytvorenia hrádze proti takýmto chúťkam.

geopolitické ukotvenie

Ficova vláda driftuje vedome z euroatlantického do ruského priestoru. Putinov autokratický režim je jej mentálne blízky. Fico sa spolieha na víťazstvo Putinovho Ruska nad Ukrajinou a na jej podrobenie, ktoré by Rusku otvorilo cestu na Slovensko a do Maďarska. Rola ruského klienta je Ficovi s celou jeho politickou dráhou mentálne blízka. Slovensko nehrá geopoliticky rozhodujúcu rolu, ale je spojovacím článkom. O to dôležitejší je slovenský geopolitický postoj, a to nielen deklarovaný. 

Opozícia na čele s Progresívnym Slovenskom zatiaľ zdôrazňuje skôr domáce ekonomické problémy, ktoré sú vážne, ale opozičnou prioritou až do parlamentných volieb by malo byť nielen deklarovanie euroatlantickej príslušnosti, ale aj dôraz na to, čo to v prípade Slovenska znamená vo vzťahu k stredoeurópskym susedom, k Európskej únii a k NATO. Pokiaľ nemá byť Slovensko ich klzkým a slizkým čiernym pasažierom, musí dať opozícia spoločne jasnú odpoveď na otázku základnej zmeny postoja voči zahraničnej politike Ficovej vlády, a to bez strachu a oportunizmu. 

Ide v podstate o dve odpovede – na jednej strane tým, ktorí sa už dnes tešia na existenciu Slovenska v ruskom svete, a na druhej suverenistom, ktorí žijú v ilúzii, že Slovensko môže existovať nezávisle od vonkajšieho prostredia, čo v tomto prípade znamená od politiky EÚ a NATO. To by bol pritom tiež len spôsob, ako sa dostať krátkou cestou do područia ruského sveta. Všetko ostatné je len malebnou okrasou. Historických príkladov je práveže dosť. Ten, kto len trochu pozná názory Milana Krajniaka, vie, o čom je reč. 

Platí to však aj o Maďarskej aliancii ako o potenciálnom partnerovi PS. Rozhodnutie osloviť Maďarskú alianciu bolo rozumné, politicky by bolo nezrelé vylúčiť z možnej spolupráce predstaviteľov menšín. Spôsob však zrelý nebol – delegácia PS pred pomníkom Móra Jókaia v Komárne neniesla ani tak politické posolstvo ako posolstvo autora libreta Cigánskeho baróna. Lebo to nie je len o tom, že Maďarská aliancia prijme ponuku toho, kto jej dá viac, ale napríklad aj o tom, akú zahraničnú politiku bude Aliancia podporovať – proeurópsku a proatlantickú alebo Orbánovu a Ficovu.

ekonomika

V našich domácich pomeroch je kľúčová otázka ekonomickej prosperity. To nie je len slovenská, ale celoeurópska a celosvetová otázka. Nedá sa riešiť opakovaním starých vzorcov, ani tých trhovo liberálnych. Stačí vyjsť z nášho slovenského humna a pri pohľade na nemeckú ekonomiku, na ktorú je napojené aj Slovensko, je jasné, o čo ide – že opakovanie starých riešení nevedie k úspechu. To bude najväčší viditeľný problém opozície v roku 2026, a najmä neskôr. Predstava, že bolestné ekonomické problémy možno riešiť bez dopadu na ľudí, je však z ríše snov.

školstvo, spravodlivosť, zdravotníctvo, kultúra

Predstava Druckerových reforiem vzdelávania je smiešna, ale aj v opozícii silne zakorenená. To bola a je aj ilúzia všetkých opozičných strán – stačí si uvedomiť, že Drucker len mäkším spôsobom nasleduje etatizačné sklony celej vládnej koalície v oblasti spravodlivosti, zdravotníctva a kultúry. A zatiaľ nevidno nič, čím by tento horizont opozícia prekročila. Nie je to len slovenský problém, je to otázka celej západnej civilizácie a riešením môže byť len obrat vzdelanosti 21.storočia k riešeniu problémov, ktoré ju vyznačujú.

Zreteľné je to aj v oblasti kultúry, ktorej slušné spravovanie zbavené pomstychtivosti nie je vlastné ani opozícii, hoci nepoužíva voči kultúre také sardonické postupy ako súčasná vláda. Spravovať kultúru s vycerenými zubmi je pritom rovnako nekultúrne ako gumovanie kultúry. Opozícia sa však nemôže vrátiť ani k spravovaniu kultúry podľa vzorcov z predficovského obdobia. Práve preto som hlboko presvedčený, že kultúrnu politiku, ak má byť aj kultúrnou, aj politikou, môže viesť len niekto s takou kultúrnou žičlivosťou, skúsenosťou a porozumením pre dynamiku kultúry ako František Mikloško, ale to je otázka pre KDH a možno aj pre celú opozíciu, lebo kultúra sa v posledných rokoch stala z okrajovej oblasti kľúčovým problémom Slovenska, a to aj politickým.

Rovnako nevidno, že by sa opozícia vzdala svojej iluzórnej predstavy, že zdravotníctvo znamená mannu nebeskú pre všetkých. Tento blud má jediný dôsledok – v zdravotníctve sa platí pokútnym spôsobom za všetko viac ako kedykoľvek predtým a stav zdravotníckych služieb pacientom sa neustále zhoršuje. Opozičnou odpoveďou je zatiaľ len neúčinné hrozenie Pente a Agelu, a predstava, že štát to má všetko zaplatiť.

slovo o spravodlivosti

Najväčším nepriateľom spravodlivosti bol na Slovensku v posledných rokoch generálny prokurátor Maroš Žilinka. Ten urobil v poslednom čase neočakávaný obrat. Bol to zrejme jeden z jeho obratov podľa toho, kam fúka vietor. Dalo by sa z toho usudzovať, že Žilinka prestal politicky veriť súčasnej vláde. Negatívne na tom je však to, že to podporuje teóriu, že nerozhoduje povaha inštitúcie (prokuratúra verzus štátne zastupiteľstvo), ale osobná vlastnosť generálneho prokurátora. Nie je to, samozrejme, tak – je to len odkladanie jedného z kľúčových problémov v oblasti spravodlivosti.

je opozícia pripravená na parlamentné voľby?

Na začiatku roku 2026 si dovolím povedať, že nie. Obsahovo ani personálne. Nemá rozvinuté fakticky nijaké formy inštitucionálnej spolupráce. Nemá založené pracovné skupiny, ktoré by ešte pred voľbami hľadali riešenia aspoň kľúčových problémov. Nemá jasné personálne obsadenie kľúčových postov okrem toho, čo majú všetci spoločné – mnohí si myslia, že sú vyvolení, ale málo je povolaných. Počet čakateľov na funkcie ministrov, štátnych tajomníkov, predstaviteľov SIS, prokuratúry, NBÚ, NKÚ, parlamentných výborov, podpredsedov a predsedu NR SR rastie geometrickým radom, ale málo je nielen povolaných, ale aj vyvolených.

V roku 2026 čaká opozíciu základná práca. Čas sa kráti a bude sa krátiť stále viac. Na konci roka 2026 budeme múdrejší.

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite