bude rok 2026 prelomom, keď sa Európa „rozíde“ s Amerikou?
V prvom rade ďakujem za pozvanie. Mrzí ma, že možno neprichádzam s úplne pozitívnym odkazom, ale to asi neprekvapí nikoho, kto sleduje vývoj vzťahov s USA. Aby som doplnil kontext: som šéfom slovenskej delegácie v Parlamentnom zhromaždení NATO. Toto bolo výročné stretnutie vo Washingtone, kde nás bolo asi dvadsať. Strávili sme tri dni v Kongrese, rokovali sme s republikánmi aj demokratmi. Okrem toho som mal samostatné stretnutia na ministerstve zahraničných vecí aj v Národnej bezpečnostnej rade. Z celej cesty som si odniesol dve hlavné obavy. Tou prvou som si dosť istý, tou druhou menej. Prvá je, že škrty v prítomnosti amerických vojakov v Európe budú pokračovať. Počas studenej vojny mali Američania v Európe aj 300-tisíc vojakov. Za Baracka Obamu to kleslo na približne 35-tisíc. V jednom momente sme tu dokonca nemali ani jeden kus ťažkej techniky – odišiel aj posledný tank. Tu treba dať Donaldovi Trumpovi kredit: za jeho prvého obdobia sa americká prítomnosť v Európe opäť začala zvyšovať, v čom pokračoval aj Biden. V druhom období sa ale trend otočil. K moci sa vrátil s jasným mandátom sústrediť sa na bezprostredné okolie USA a v menšej miere na Čínu. Európu Trumpovo okolie nevníma ako hodnotovo spriaznený svet – to otvorene píšu aj v Národnej bezpečnostnej stratégii. Zároveň nás vnímajú – a v tomto majú pravdu – ako dosť bohatý kontinent na to, aby sme dokázali prevziať zodpovednosť za vlastnú obranu. Z toho im logicky vychádza, že tu netreba toľko amerických síl a bez toho, aby Američania tie sily stiahli, sa Európa nikdy nenaučí brať svoju obranu vážne.
to ti hovoria priamo?
Nie úplne priamo, ale veľmi jasne to cítiť medzi riadkami.
koľko je dnes amerických vojakov v Európe?
Ak sa nemýlim, tak niečo vyše 80-tisíc. Nevieme presne, koľko má Pentagon v pláne stiahnuť. Po Národnej bezpečnostnej stratégii má nasledovať Národná obranná stratégia a potom tzv. Global Force Posture Review – teda preskupenie amerických síl po svete. A čísla, ktoré kolovali v prvých návrhoch, boli výrazne nižšie než dnešný stav. Kongres sa totiž „zobudil“ až minulý týždeň a schválil zákon, ktorý stanovuje spodný limit vojakov v Európe na 76-tisíc. Pentagon nemá vyslovene zakázané podliezať túto hranicu, ale musel by Kongresu presvedčivo vysvetliť, prečo je to nevyhnutné. Časť republikánov aj demokratov tak zatiahla záchrannú brzdu a umelo tie škrty zastropovala. No nenájdeš tam nikoho, kto by nesúhlasil so základnou myšlienkou Trumpa: Európania musia konečne prevziať väčšiu zodpovednosť sami za seba. Často počuješ argument, ktorý síce nie je presný, ale v jadre je pravdivý: Prečo by mala 500-miliónová Európa žiadať pomoc od 300-miliónovej Ameriky proti 100-miliónovému Rusku? Číselne ani logicky to nedáva zmysel.
je známe, že ruský režim morálne aj vojensky opovrhuje Európou a jediné, čoho sa reálne obáva, je americká sila. Čiže keď je v Európe prítomný americký vojak, je to pre Rusko brzda. Keď tam nie je, otvára sa priestor na provokácie, prípadne aj niečo vážnejšie. Uvedomujú si túto jednoduchú logiku americkí kongresmani a vláda?
Otvorene ti povedia, že áno, ale vnímajú to ako náš problém. A to je ten zásadný posun oproti minulosti – prakticky od roku 1949, keď vzniklo NATO. Americká úloha od roku 1949 bola v zásade byť „arzenálom demokracie“ – rozhodujúcou silou, ktorá vždy vyrovná rozdiel medzi tým, čo je potrebné na obranu Európy, a tým, čo európske krajiny reálne majú. Zároveň si veľmi dobre uvedomovali, že tým v Európe vytvorili závislosť od amerických síl.
BORIS NÉMETH
čo na začiatku, po druhej svetovej vojne, bolo správne a logické – Európa bola zničená.
Presne tak, bola zničená a Sovietsky zväz sa ju reálne pokúšal ovládnuť. Bezprostredným impulzom vzniku NATO bol napríklad komunistický prevrat v Československu vo februári 1948. To západné veľmoci vystrašilo: uvedomili si, že Sovieti budú buď priamou vojenskou kontrolou, alebo hrozbou invázie preklápať jedno domino za druhým. Po Československu nasledovalo Nórsko – dnes sa na to zabúda, ale v roku 1949 sa Sovieti vážne snažili Nórom nanútiť neutralitu po fínskom vzore. A vtedy si spojenci povedali „dosť“, potrebujeme dať európskym krajinám istotu, že sa nemusia Ruska báť a že ak dôjde k najhoršiemu, pomôžeme im. Vtedy sa európske armády považovali za príliš slabé na samostatnú obranu. Zároveň na Európe oveľa viac záležalo aj ekonomicky. Keď sa nad tým zamyslíš, vtedy bola drvivá väčšina globálneho biznisu medzi Amerikou a Európou. To platilo ešte desaťročia po vzniku NATO, ale dnes už nie. Čína výrazne narástla, podľa niektorých kritérií je jej ekonomika väčšia než európska. Toto je presne pomenované aj v novej Národnej bezpečnostnej stratégii USA: Európa je tam označená nie ako ekonomicky upadajúca, ale ako klesajúca mocnosť z hľadiska globálneho významu. Je tam aj konkrétne vyčíslené, ako výrazne klesol jej podiel na svetovom HDP. Odkaz je v zásade jasný: prepáčte, Európania, už na vás nezáleží tak ako kedysi.
a čo to znamená? To, že im až tak nezáleží na tom, keby nás Rusko napadlo?
Znamená to, že sú pripravení tolerovať väčšie riziko. A myslím si, že áno – vrátane tohto rizika. Veľkú časť pozornosti v Európe pútajú tie šokujúce pasáže z Národnej bezpečnostnej stratégie o tom, ako sme hodnotovo pomýlení, ako si sem púšťame migrantov a civilizačne smerujeme do pekla, a že nás treba „napraviť“ financovaním krajnej pravice. To vypovedá o hodnotovom nastavení autorov. Ešte vážnejšia je ale iná časť – tá, ktorá vysvetľuje, ako USA vidia svoju úlohu pri obrane Európy. Otvorene hovoria, že Európa musí prevziať primárnu zodpovednosť za vlastnú obranu. Úloha Spojených štátov má byť „to convene and to support“ – teda dať vás dokopy a podporiť vás. Úprimne, znie to trochu ako zoznamovacia aplikácia, nie ako tradičná rola USA, ktoré vždy vyrovnali rozdiel medzi tým, čo Európa potrebovala, a tým, čo mala.
čítal som, že v USA si predstavujú, že Európa prevezme plnú zodpovednosť za konvenčné sily – tanky, lietadlá, pechotu – a Amerika si ponechá zodpovednosť za jadrové odstrašenie. To by bola aspoň istá nádej v zmysle, že ak bude Európa krytá americkým dáždnikom, tak nás to pred ruským vpádom všeobecne chráni, nie?
Možno áno, možno nie. Stále si myslím, že v prípade otvorenej agresie by Spojené štáty nakoniec na pomoc prišli. Už len preto, že by sa rozhodovalo v úplne inej politickej atmosfére. Agresia proti členskej krajine NATO by v USA vyvolala silnú vlnu sympatií a prezident by bol pod tlakom konať. Problém je v tom, že keď tu nie sú automaticky pripravené americké sily, môže sa stať, že nejaká členská krajina príde o časť územia – možno na desaťročia. Presne tak, ako to dnes hrozí Ukrajine. Možno zaniká NATO, ako ho poznáme od roku 1949 – železne pevné, s okamžitým odstrašením a pripravenými plánmi – , a vraciame sa k aliancii v štýle rokov 1940 – 1949, ktorá Európu nakoniec zachránila, ale za cenu obrovských obetí. Vtedy pomoc nebola automatická, neprišla hneď a nebola ani zadarmo. Daňou za to bola päťročná nacistická okupácia Belgicka, Holandska a Francúzska. Spojené štáty síce pomohli, ale do roku 1941 boli neutrálne. A keď pomáhali, vždy si niečo vypýtali. Keď si Winston Churchill v roku 1940 vypýtal od USA staré torpédoborce proti nemeckým ponorkám, Roosevelt súhlasil, ale výmenou za storočný prenájom troch karibských ostrovov. Dnes sa čudujeme „biznisovému“ prístupu USA – nerasty, banícke práva, Ukrajina –, ale to je pokračovanie starej tradície.
hovoril si, že si prišiel z Washingtonu s dvoma obavami. Toto bola tá oprávnená. Aká je tá druhá?
Je oprávnená v tom zmysle, že škrty vo vojenskej prítomnosti v Európe sa začali už pred Donaldom Trumpom. Pri tej druhej obave dúfam, že zanikne s Trumpovým odchodom. Týka sa totiž toho, čo Rusko dlhodobo požaduje a čo podľa všetkého žiada aj od Spojených štátov v rámci rokovaní o Ukrajine: širšiu dohodu o „rovnováhe vojenských síl“ v Európe, ktorá by vyhovovala Rusku. Keď to preložíme do zrozumiteľnej reči – chcú škrty nielen amerických síl v Európe, ale aj zníženie stavov európskych armád.
to chcú Rusi?
Presne tak. A to by nás nemalo prekvapovať, lebo to už raz predložili čierne na bielom. V decembri 2021, dva mesiace pred inváziou na Ukrajinu, poslalo ruské ministerstvo zahraničných vecí všetkým členským krajinám NATO návrh zmluvy medzi Ruskou federáciou a Alianciou. A v nej sa píše, že v krajinách, ktoré vstúpili do NATO po roku 1997 – vrátane Slovenska –, nesmú byť rozmiestnené vojenské sily iných členských štátov bez súhlasu Moskvy. Vladimir Putin by musel súhlasiť s tým, že české, španielske alebo nemecké jednotky môžu prísť na Slovensko. Bez jeho súhlasu by sa nemohlo diať nič.
a čo by potom znamenal náš súhlas? Nič?
No veď práve.
a dnes je to rovnaké? Je ten návrh plus-mínus totožný?
To nevieme. Zatiaľ nevidíme do tejto fázy rokovaní. Vieme len, že Witkoff bol v Moskve so štyrmi dokumentmi, ani vysokopostavení spojenci – Briti, Nemci či iní – presne nevedia, čo v nich bolo. Mňa znepokojilo niečo iné: keď som od človeka priamo z Národnej bezpečnostnej rady pri Bielom dome počul, že prezident Trump je takýmto rokovaniam otvorený. Považuje sa za niekoho, kto je v unikátnej pozícii zabezpečiť „mier a stabilitu“.
znamená to, že súčasťou Trumpovho plánu pre Ukrajinu môže byť dohoda, že z Európy neodíde len časť amerických vojsk, ale že sa ešte k tomu majú obmedziť aj európske sily?
Čítaš to úplne správne. Z ruskej logiky to dáva dokonalý zmysel. Vladimir Putin opakovane tvrdí, že rozšírenie NATO predstavuje obkolesenie Ruska – čo je nezmysel, Aliancia sa dotýka asi štyroch percent ruskej hranice. Rozšírenie vraj pre Rusko predstavuje vojenskú hrozbu a jeho cieľom je vytvoriť pás krajín od Estónska po Rumunsko, ktorý bude buď demilitarizovaný, alebo tak slabo vyzbrojený, že nebude schopný klásť odpor. Tieto krajiny by sa stali extrémne zraniteľnými voči ruskému nátlaku. Rusku by stačilo presunúť napríklad 200-tisíc vojakov k hraniciam Estónska. Ak by tam neboli americké sily a ešte by sa znížila európska prítomnosť, Estónsko by bolo bezbranné voči vydieraniu. A vždy sa nájde niekto, kto povie: Neriskujme osud krajiny, vzdajme sa dopredu. Presne o to Rusku ide – vytvoriť si páky a nástroje vydierania.
čiže tá potenciálna dohoda medzi Amerikou a Ruskom by znamenala vyjsť v ústrety ruskému snu stať sa imperiálnou veľmocou?
Úplne presne si opísal ruské záujmy. Otázka je, či si to uvedomuje Donald Trump.
neverím, že americká administratíva neovláda ani takéto jednoduché počty.
Počty vedia. Nebavíme sa tu ale o vláde, ktorá prekypuje strategickým zmýšľaním na tri či štyri kroky dopredu.
počkaj, Tomáš. Ja som bol rovnako ako ty veľakrát v Amerike a za tých 35 rokov od pádu komunizmu som pochopil minimálne toto: ty ako podpredseda zahraničného výboru vieš, že u nás sa nejaký ten výbor občas stretne, občas zablokuje a tak ďalej. Ale v Amerike je systém fungovania štátu taký, že prichádza také množstvo dobrých podnetov, že trvá dlho, kým sa vôbec dostanú na nejaký výbor, potom do Senátu a nakoniec až k prezidentovi. Bol som v úplnom úžase, ako hlboko tam premýšľajú o svete v inštitúciách. Preto úplne neverím, že by v takom kolose nevideli tieto triviality.
Kedy si bol naposledy v USA, Štefan?
tento aj minulý rok.
A čo si si zistil o stavoch a počtoch ľudí v Národnej bezpečnostnej rade? A na ministerstve zahraničných vecí? Veď obe sú vykuchané. Ten rozhodovací proces, ako ho poznáme – ako fungoval desaťročia –, sa síce nezrútil úplne, ale zmenil sa na nepoznanie. Pripomínam: USA už nemajú osobitného ministra zahraničných vecí a osobitného poradcu pre národnú bezpečnosť. Marco Rubio je oboje v jednom. Dokonca je ešte aj šéfom Národného archívu.
„Vladimir Putin si nenahrabal miliardové majetky a paláce s tisíckami izieb na pobreží Čierneho mora, aby zhorel v jadrovom pekle skrčený pod stolom.“
To tu naposledy bolo pri Henrym Kissingerovi za Richarda Nixona – a to len preto, že Kissinger nezniesol konkurentov. Teraz je to z iných príčin: Donald Trump reálne nepotrebuje inštitúcie. V tomto je do bodky podobný Robertovi Ficovi či Viktorovi Orbánovi. On nepotrebuje niekoho, kto mu hovorí, ako sa veci majú robiť. On si myslí, že to vie celkom presne.
budem ti oponovať, že minister zahraničných vecí tam podľa mňa nie je len tak z roztopaše. Marco Rubio je produktom toho spôsobu rozhodovania, ktorý som popísal. On nie je typ „trumpovskej“ improvizácie podľa nálady a sebectva. Ak ho táto škola rozhodovania dosadila na post ministra zahraničných vecí, tak predpokladám, že tam tie pohľady vnáša.
Akú úlohu hrá Marco Rubio pri mierových rokovaniach? V podstate žiadnu. Zapojil sa raz, krátko po nenaplnenej dohode Trumpa s Putinom, že sa stretnú v Budapešti. Vtedy si zavolal s Lavrovom a správne vyhlásil, že Rusko o mier nemá záujem. Potom rokovania viedol Witkoff – už bez Rubia. Všetko, čo my v americkej politike považujeme za normálne až rutinné, už nefunguje. Aby sme sa nechytali za slovíčka, v zásade s tebou súhlasím v zmysle, že táto hrozba nie je nutne trvácna – nemala by prežiť Donalda Trumpa. Medzi tým, ako vidia veci Marco Rubio a Donald Trump, je zásadný rozdiel. Nehovoriac o takmer celom Kongrese – tam som sa nestretol s nikým, kto by bol voči Rusku naivný alebo podobne zhovievavý. K tomu treba pridať ešte politický rozmer. Deň po mojom odchode bol schválený rozpočet Pentagonu na ďalší rok, takzvaný National Defense Authorization Act. V rámci neho Kongres nielenže stanovil limit minimálne 76-tisíc amerických vojakov v Európe, ale zároveň vyčlenil ďalších 400 miliónov dolárov na pomoc Ukrajine a osobitné financie na podporu pobaltských štátov. Pýtal som sa republikánskych kongresmanov, ako tomu máme rozumieť, a odpoveď bola v podstate takáto: prezident Trump sa niekedy nechá uniesť a treba ho vrátiť do mantinelov. Čím bližšie budeme k tzv. midterms – teda kongresovým voľbám budúci rok –, tým viac bude tento odpor narastať. Kongresmani a senátori v konečnom dôsledku pracujú pre seba a svoje znovuzvolenie v konkrétnych okrskoch. Pokiaľ je Donald Trump ten, kto im vie zaručiť znovuzvolenie, pôjdu s ním. Ak sa však pre ich kariéru stane prekážkou – a dnes je najmenej populárnym prezidentom v novodobej histórii USA –, vedia sa od neho veľmi rýchlo odtrhnúť.
v tých istých chvíľach, keď sa v Európskej únii rozhoduje, či a ako pomôžeme Ukrajine, sa medzi Amerikou a Ruskom bez nášho vedomia rokuje o možnom oslabení Európy. Čo je to za svet, v ktorom sa o Európe dohadujú dve veľmoci, z ktorých jedna je agresor a druhá sleduje vlastný obchodný záujem?
Pozri, podľa ruskej logiky to dáva dokonalý zmysel. Podľa nich sa Ukrajina „napadla sama“ tým, že sa nechala do vojny vtiahnuť Západom. Aj tie požiadavky voči nám im dávajú zmysel, pretože podľa nich sme my na Západe vytvorili problém tým, že sme „natlačili NATO“ k ruským hraniciam a ešte sme vraj pozývali Ukrajinu. Ak toto prijmeš, tak potom redukcia síl – teda vojenské zneškodnenie Ukrajiny – je len prvý krok. Následne má prísť na rad stredná Európa. Šokujúce je, že Američania sú vôbec ochotní sa o tom baviť. Rusi to Američanom predávajú ako potrebu vyriešiť nielen konflikt, ale aj jeho „koreňové príčiny“. My vieme, čo tým myslia – sú to presne tie požiadavky z ultimáta: stiahnutie síl, tvrdenie, že rozšírenie NATO spôsobilo vojnu. Otázkou je, či si to Donald Trump uvedomuje. Chcem veriť, že keby si naplno uvedomil, čo Rusi v skutočnosti chcú, tak by do takej dohody nešiel. Ale dnes si tým už nie som istý.
lenže to „rozširovanie NATO“ v praxi znamená, že jednotlivé krajiny samé prosia o vstup a NATO ich často dlhé roky odmieta.
A aj keď ich prijalo, dvadsať rokov tam neposielalo žiadne jednotky.
trump je, aký je. Možno prehrá kongresové voľby, ale ak sa nič nestane, ešte ďalšie tri roky tam bude. To nezmeníme. Čo zmeniť môžeme? Teraz myslím my ostatní – Európa, Japonsko, Austrália, Južná Kórea a ďalší, ktorí rozumejú svetu normálnym spôsobom. Sme schopní ubrániť sa bez Ameriky?
Ako-kto. Všetci sme ale v pozícii, že ak sa do toho vrhneme naplno, vieme sa do dobrej pozície dostať v horizonte piatich, možno siedmich rokov. Keby sa ale Donald Trump rozhodol konať, teraz na nás má páky. Prvou je, že môže stiahnuť americké sily z Európy. To je reálna vec, ktorej nevieme zabrániť. To by oslabilo schopnosť NATO odstrašovať, ale nemalo by to katastrofálne následky z hľadiska zraniteľnosti voči Rusku. Stále budeme dosť silní a vieme si navzájom pomáhať. Druhá možnosť je, že by pohrozil úplným vystúpením z NATO a stiahnutím obranných garancií vrátane jadrového dáždniku zo Španielska či Nemecka, ktorý dnes kryje strednú a východnú Európu. To by bola extrémna hrozba – nechcem veriť, že niekedy príde. S týmto americkým prezidentom je rozumné pripraviť sa na všetky alternatívy. To znamená urobiť to, čo sme mali urobiť už po jeho prvom volebnom období: znižovať našu závislosť na americkej pomoci.
v čom spočíva táto závislosť od Spojených štátov?
V podstate v dvoch veciach. Jedna je personál a druhá technika. Možno ešte tretia vec – strategická kultúra, teda odvaha konať a zakročiť. Paradoxne sú to ale Spojené štáty, ktoré dnes pôsobia nerozhodne. Takže v podstate ostávame pri personále a technike. V minulosti sa Aliancia spoliehala na to, že Spojené štáty v prípade potreby pošlú státisíce vojakov. Ak s týmto personálom už nemôžeme alebo nechceme rátať, musíme si ho nájsť sami. A to sa už deje. Veď od prvého volebného obdobia Donalda Trumpa máme tri či štyri krajiny, ktoré oznámili návrat povinnej vojenskej služby. A to nie je jediná cesta, ako zvýšiť počty. Ďalšou cestou sú aktívne zálohy. Tu dám kredit aj našej vláde. Projekt aktívnych záloh sa ujal, hlási sa okolo osemtisíc ľudí. To nie je zlé. Francúzsko oznamuje, že chce zaviesť aktívne zálohy po vzore Fínska či iných krajín. Aj Poľsko má veľkú armádu a ďalej ju rozširuje. Druhá vec je technika, kde to vyzerá horšie. Existuje päť či šesť kľúčových spôsobilostí, v ktorých sme takmer úplne závislí od Američanov. Prvou sú protiraketové a protivzdušné systémy, ako je Patriot. Máme európske systémy, ale je ich málo. Ďalšou sú veľké prepravné lietadlá a stíhačky – keď chceš zničiť nepriateľskú protivzdušnú obranu, potrebuješ techniku, ktorú vieš zásobovať aj vo vzduchu. My týchto lietadiel máme málo, ale približne vieme, čo by nás stáli ďalšie. Už počas prvého volebného obdobia Donalda Trumpa londýnsky Inštitút pre medzinárodné strategické štúdie vyrátal, že by nás to stálo asi 35 miliárd eur a trvalo by to približne sedem rokov. To bolo okolo roku 2017. Keby sme boli začali už vtedy, dnes by sme tie spôsobilosti už mali. 35 miliárd nie je málo, nechcem to zľahčovať. Dnes som ale nahrával rozhovor s Ivanom Korčokom a ten mi pripomínal, aký je rozpočet Európskej únie na ďalšie sedemročné obdobie. Bavíme sa o približne dvoch tisícoch miliárd eur. 35 miliárd by predstavovalo asi dve percentá HDP celej Európy.
a už sa tá príprava začala?
V niečom áno, ale vojenská výroba sa rozbieha veľmi pomaly. Napríklad v Nemecku je nová fabrika na výrobu systémov Patriot, vznikla v spolupráci s firmou Raytheon zo Spojených štátov. Ak sa nemýlim, má začať fungovať už do roka. Niečo robíme, ale dobiehame, čo sme mali začať už v roku 2016.
rusko sa tvári ako svetová veľmoc, ale nebolo schopné poraziť 40-miliónovú Ukrajinu. Má pod kontrolou zhruba 20 % jej územia a handrkuje sa o ďalšie percentá, ktoré chce získať zadarmo bez boja. Americký geopolitický mysliteľ George Friedman opakovane hovorí, že postupné sťahovanie Ameriky z Európy je dané aj tým, že Amerika pochopila, že Rusko nie je hrozbou pre celý kontinent. Majú po tých štyroch rokoch krvavej vojny vôbec Rusi na to, aby postupovali ďalej?
Záleží od toho, kam a kedy, ale v princípe áno. Jedna z veľkých obáv pobaltských krajín je, že v momente, keď sa skončí krviprelievanie na Ukrajine, tak sa ruské sily znovu nalejú do severovýchodného kúta Ruska, priamo k hraniciam s Estónskom, Lotyšskom a ďalšími krajinami. V tom prípade by ten nepomer síl mohol byť taký, že by si reálne vedeli ukrojiť kúsok Estónska. A s argumentom, že Rusko nedokáže vtrhnúť do Európy ako nacisti a začať ju celú obsadzovať, síce súhlasím, ale má jeden problém – na fatálne oslabenie Európskej únie a NATO im stačí oveľa menej. Stačilo by im okupovať časť Estónska a postaviť nás pred situáciu, že všetky bezpečnostné záväzky, ktoré sme si navzájom dali, neplatia.
a čo by z toho mali?
Prakticky to, čo vždy chceli. Vladimir Putin má predstavu sveta, v ktorej veľké krajiny nanucujú svoju moc menším. Superveľmoc je definovaná tým, že má okolo seba satelity a nárazníkovú zónu. V tomto Rusom bránia dve veci: NATO a EÚ. EÚ preto, lebo tým, že nás zrovnoprávnila, dáva aj malým krajinám, ako je Estónsko, rovnaké právo za rokovacím stolom ako Nemecku, čo je pre Rusov úplne nepredstaviteľné. A NATO preto, že chráni menšie krajiny pred útokom niekoho ako Rusko a umožňuje im konať autonómne a presadzovať si vlastné vízie v EÚ či inde bez strachu, že ich za to niekto napadne. Ak sa chceš vrátiť do éry 19. storočia, kde veľmoci rozhodujú o Európe, potrebuješ zničiť alebo aspoň zrelativizovať EÚ a NATO. Na to nepotrebuješ dobyť celé územie Západu. Stačí ukrojiť kúsok Estónska a ukázať, že článok päť nefunguje. Ak Spojené štáty nezakročia, zanikne dôvera k nim a celkovo k Aliancii. Začne fragmentácia a regionalizácia Európy, kde si krajiny severovýchodného krídla – čo sa už mimochodom deje – začnú garantovať bezpečnosť medzi sebou. A to je tiež legitímny spôsob obrany, už sme ho raz mali – v roku 1914. Je viac spôsobov, ako zabezpečiť obranu Európy, ale ani jeden z nich nikdy nebol taký dobrý ako aliancia s jasným a transparentným záväzkom.
za dverami máme rok 2026. Trump pôvodne sľuboval, že vojnu na Ukrajine vyrieši prvý deň po svojom zvolení, ale prešiel rok a nič. Myslíš si, že v roku 2026 budeme stále čítať správy o vojne na Ukrajine?
Dúfam, že nie. Na to, aby sa to zmenilo, si musí viac krajín uvedomiť, že Rusko bude seriózne rokovať o prímerí a mieri, až keď pochopí, že vojenskou cestou sa už ďalej napredovať nedá. Potrebujeme pomôcť Ukrajine efektívnejšie brániť svoje územie. To je najkratšia cesta k mieru. Uvedomuje si to však príliš málo krajín a, žiaľ, Viktor Orbán a Robert Fico robia všetko pre to, aby sa to nestalo.
tí nie sú dosť významní, ale to gro Európy si to už uvedomuje?
Myslím si, že áno. Snaha rozmraziť 200 miliárd v ruských aktívach, ktoré sú zablokované v Belgicku, o tom hovorí jasne.
nová americká bezpečnostná stratégia hovorí o tom, že Európa civilizačne upadá a rozkladá sa. Sme civilizácia, ktorá má to najlepšie za sebou alebo sa ešte vieme zregenerovať?
To už nechám na filozofov. V tom, čomu sa venujem ja, teda obrane a bezpečnosti, sa prebúdzame. V minulosti sme videli príliš veľa falošných úsvitov. Ty aj ja si pamätáme rok 1992, genocídu v Bosne a slávne vyhlásenia, že moment Európy prišiel. Neprišiel. Prišli americké sily, lebo Európa zlyhala. Tentoraz to berieme vážne. Keby ti niekto predtým povedal, že Nemecko naleje do obrany 100 miliárd, povedal by si, že to je proti všetkému, čo Nemecko predstavuje. Ale stalo sa. Dnes stoja fabriky, ktoré pred dvoma rokmi nestáli. Jens Stoltenberg vyčíslil, že rozpočty na obranu v Európe v porovnaní s obdobím pred ruskou agresiou narástli o stovky miliárd eur ročne. Prebudiť sa však musíme v oblasti ekonómie. Obranu si vieš dovoliť len v takej miere, akú ti dovolí ekonomika. Mrzí ma, že máme správu starú vyše roka o tom, ako musíme reštartovať Európu – pohyb kapitálu, investície, vytvoriť z nej kontinent, ktorý odmeňuje iniciatívu a kreativitu –, a veľmi málo z toho sme reálne dosiahli. Najväčším bezpečnostným problémom Európy dnes možno nie je meniaca sa pozícia USA, ale naša vlastná ekonomická slabosť. Z nej potom vyplýva aj neschopnosť postaviť sa či už chúťkam Vladimira Putina, alebo občasným nápadom Donalda Trumpa.
je možné, že o dva roky, keď budú na Slovensku voľby, budeš nielen analytik, ale aj minister obrany. Keď Rusko hovorí, že ak Európa bude vzdorovať, tak urobí také opatrenia, že nebude s kým rokovať – inými slovami, že nás jadrovo vyhladí. Bude mať Slovensko vôbec čo brániť?
Áno. Vladimir Putin si nenahrabal miliardové majetky a paláce s tisíckami izieb na pobreží Čierneho mora, aby zhorel v jadrovom pekle skrčený pod stolom. Je to človek, ktorý si svoj život extrémne váži. Zjavne má dvojníkov, falošné kancelárie a neustále sa presúva medzi viacerými miestami v Rusku. Preto tie jadrové hrozby treba vnímať tak, ako sa doteraz ukázali – prázdne. Nie je to hrozba, ktorú by som považoval za reálnu. Skutočná obava je iná – že kombináciou strašenia vojnou, agresie a podkopávania dôvery v západných spojencov sa dostane alebo ostane pri moci niekto ako Robert Fico, ktorý povie voličom: Rusko je príliš veľké, musíme sa s ním naučiť žiť. Západní spojenci a Američania? To celé je zlé. My si musíme nájsť vlastnú cestu, nejaký zlatý stred.
to sa presne deje.
A to ma znepokojuje. Moja obava je, že to môže vyústiť do referenda o členstve v NATO. V tomto štádiu ani ty, ani ja nevieme predpovedať, ako by dopadlo. Reálna hrozba pre Slovensko je odklon od Západu.
tomáš Valášek, ďakujem, že si prišiel. Mal si ťažký rok?
Áno, ale nebudem sa sťažovať. Na Slovensku sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie – na ktorých sa zabudlo pri energopomoci a neschopnosti vlády znížiť ceny potravín. Alebo podnikatelia, na ktorých dopadli transakčné dane, firmy, ktoré boli za posledný rok zničené. Nikto to nemá ľahké.
všetko dobré v roku 2026.
Aj tebe. A všetkým divákom a čitateľom.
BORIS NÉMETH
tomáš Valášek Je slovenský diplomat a politik, narodený 21. júna 1972 v Trnave. Študoval žurnalistiku na UK, ale štúdium nedokončil. Študoval na University of Georgia a George Washington University v USA. Pracoval v rôznych think tankoch, ako World Security Institute a Carnegie En dowment for International Peace. V rokoch 2013 až 2017 pôsobil ako veľvyslanec SR pri NATO. V roku 2020 bol zvolený za poslanca NR SR za stranu Za ľudí, v roku 2021 z nej vystúpil a pridal sa k Progresívnemu Slovensku.