Pred 36 rokmi sme striasli jarmo komunistickej totality. Slovensko, Česko, Maďarsko a Poľsko zažili hviezdny moment, dnes však znovu zápasia so silami neslobody. Čo z hodnôt Novembra ’89 sme si osvojili a v čom stále zlyhávame?
36 rokov je doba, ktorá už dovoľuje istú bilanciu. Vystriedalo sa už dostatok vlád aj opozícií, reforiem aj ich napodobenín, korupcíí aj protestov proti nim, vrážd aj námestí proti nim, aby sme mohli povedať, kto sme.
v roku 1989 bola nespokojnosť s režimom veľká, ale aktívny odpor nie. Česko malo disidentov, samizdat, Chartu a Havla, Slovensko sa prihlásilo Sviečkovou demonštráciou, tajnou cirkvou, ochranármi a hŕstkou intelektuálov. Ale nebolo to masové ako poľská Solidarita ani systematické ako pripravujúca sa maďarská opozícia.
Keď ale 17. novembra 1989 prišiel brutálny zásah polície proti študentom a Československo odpovedalo masovými demonštráciami a generálnym štrajkom, svet na nás ukázal ako na vzor. Václav Havel sa stal globálnym lídrom zmeny aVelvet revolutionvošla do západných učebníc ako nenásilný, a preto najlepší príklad porážky totalitného režimu.
Odvtedy prešlo 36 rokov. Aký je 17. november 2025?
V prvom rade, na Slovensku to už nie je deň pracovného pokoja. Trvalo veľmi dlho, kým sa ním stal, a trvalo jedno koaličné rokovanie, kým ním byť prestal. Oboje o nás hovorí niečo podstatné. Stačí byť v tento sviatok raz v Prahe a raz v Bratislave – to, o čo sa u nás stále bojuje, je v Česku už 36 rokov súčasťou konsenzu. A zrejme to nezmení ani trio Babiš – Okamura – Turek.
PETER TURNLEY/CORBIS/VCG/ETTY IMAGESVáclav Havel v roku 1989 s jeho typickým gestom víťazstva.
Na druhej strane, 17. novembra 2025 je na Slovensku rádovo viac ľudí odhodlaných brániť slobodu než pred 36 rokmi. Prípad popradského gymnázia je len jedným z mnohých príkladov tohto odhodlania. Tábor slobody síce
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
