ministrami školstva počas predchádzajúcich Ficových vlád boli väčšinou poľutovaniahodné figúrky, ktoré školstvu a vzdelávaniu vôbec nerozumeli. Mikolaj, Čaplovič, Pellegrini, Draxler, Plavčan, Lubyová – tie mená znejú ako zlý vtip, presnejšie povedané ako zlý vulgárny vtip. Súčasný minister školstva sa niečím z tejto zostavy vymyká. Ale ako to už u pána Druckera býva, možno to spočíva len v tom, že sa vie tváriť, ako keby sa vymykal.

FOTO MILAN ILLÍK/SITAMinister školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR Tomáš Drucker prichádza na rokovanie vlády. V októbri Národná rada SR schválila školské zákony, ktoré sú súčasťou rozsiahlejšej reformy školstva.

Jediné, v čom sa niektorí zo spomínaných ministrov líšili od ostatných, bolo to, že si nechali poradiť od ľudí, ktorí školstvu rozumeli a mali konkrétnu predstavu o tom, čo je potrebné s ním robiť. Minister Mikolaj vytiahol zo šuplíka reformu, ktorú tam strčil minister Fronc (ktorému ju kompletne dodali ľudia z prostredia Občianskej konzervatívnej strany – predovšetkým Zuzana Humajová). Mikolaj túto reformu, ktorej vôbec nerozumel, presadil idiotským spôsobom a priniesol tým školám nezmyselnú byrokratickú záťaž. Napriek tomu to bola dobrá reforma a nezanedbateľné množstvo škôl ju dokázalo využiť v prospech svojich žiakov. Minister Plavčan dal vypracovať dokument Učiace sa Slovensko, ktorý obsahoval množstvo zaujímavých myšlienok. Keď ale naňho kapitán Danko zrúkol, že takto teda nie, Plavčan len poslušne zrazil opätky a na celý dokument rád zabudol. Minister Drucker nechal na ministerstve niekoľko vysoko postavených úradníkov, ktorých zdedil po svojich predchodcoch. A nielenže ich nechal na ministerstve, ale nechal ich pokračovať v práci započatej za predchádzajúcich ministrov.

peniaze, peňeži, peníze

Ministri, na ktorých Drucker takýmto spôsobom nadviazal, boli páni Gröhling, Horecký a Bútora. Prvý z nich školstvu nerozumel, ale dal si aspoň do istej miery poradiť od ľudí, ktorí mu rozumeli oveľa lepšie. A mal šťastie v tom, že za jeho vlády vypukla epidémia covidu. Samotná epidémia šťastím nebola, ale európsky Plán obnovy, z ktorého sa podarilo ukrojiť nezanedbateľnú časť aj pre slovenské školstvo, sa pokojne dá nazvať šťastím. Gröhling tak mohol spustiť proces míňania európskych peňazí, ktorý sa dial pod hlavičkou školskej reformy. A vďaka niektorým Gröhlingovým poradcom to nebola úplná potemkinovská dedina. Ďalší dvaja ministri pochádzali zo školského prostredia a vzdelávaniu rozumeli. Obaja v reforme pokračovali a dali jej reálne kontúry. Drucker to len prebral. To nie je málo. Otázka však znie, či je to dosť.

Peniazmi z Plánu obnovy sa to začalo a nimi sa to môže pomerne rýchlo aj skončiť. Konkrétne budúci rok, keď skončí prílev týchto peňazí. Z čoho sa potom budú financovať rozbehnuté projekty, najmä školenia učiteľov? Odpoveď s vysokou pravdepodobnosťou znie: z ničoho, jednoducho sa prestanú financovať. Prečo? Pretože Fico predsa nebude v tejto ekonomickej situácii investovať peniaze nás všetkých do školstva, ktoré neposkytuje podmienky pre rýchlu a výraznú návratnosť do jeho vrecka. A minister Drucker má veľmi slabé politické krytie od čoraz slabšej strany Hlas. Ak pôjde o peniaze, nevybojuje pre školstvo nič. Jednoducho na to nemá, aj keby chcel (a či by chcel, to je otázne).

Mimochodom, aké peniaze dokáže pre školstvo vybojovať, to teraz sledujeme v priamom prenose. Nápad obmedziť financovanie súkromných a cirkevných škôl zrejme nepochádza z jeho hlavy, ale keď naňho niekto zrúkne, zachová sa ako Plavčan. Peňazí to síce štátnemu rozpočtu až tak veľa neušetrí, ale veď keď netečie, nech aspoň kvapká. A robenie priekov čomukoľvek súkromnému alebo cirkevnému určite prináša aspoň drobnú radosť. Možno nie Druckerovi, ale Ficovi celkom určite. Napriek predstieranému konzervativizmu.

Čo z toho vyplýva pre budúcnosť zmien, ktoré Drucker pripravuje a postupne uvádza do