Naše rozhodnutia – životné, ekonomické, morálne aj politické – ovplyvňujú emócie. Ak si to nedokážeme priznať, ovplyvnia nás ešte viac. Ak chceme myslieť racionálne, musíme sa s nimi dôkladne spoznať. Začnime tou najmanipulatívnejšou. Strachom.
Keď sa nám v roku 1989 otvoril slobodný svet, dominantnými emóciami boli radosť a nádej. Prečo ich postupne nahradil strach? Čoho sa dnes bojíme a ako to mení naše životy? A aká je cesta von?
november 1989 bol prelomom od diktatúry k slobode, takže radosť a nádej boli pochopiteľné. Aj vtedy sa našli „sociálne orientovaní“ politici, ktorí strašili chudobou, nezamestnanosťou a kriminalitou, ale komunistický sentiment už nedokázal vyhrať slobodné voľby v roku 1990. Sporili sme sa o ceste k prosperite, hľadali sme civilizovaný spôsob vyrovnania sa s minulosťou, porovnávali sme anglosaský a škandinávsky model spoločnosti, ale hľadeli sme dopredu, verili sme, že nájdeme rozumnú cestu, a na budúcnosť sme sa napriek prekážkam v našich hlavách tešili.
Ani mečiarizmus to vtedy nedokázal zmeniť. Slovensko sa síce oddelilo od Česka, čím stratilo na sile a prestíži, štát sme si rozkradli a ponúkli ho mafii, ale veľká časť verejnosti bola stále presvedčená, že je to len poľutovaniahodná odchýlka, takže v krajine nedominoval strach, ale odhodlanie vrátiť Slovensko medzi civilizované európske štáty.
Keď sa to v roku 1998 podarilo a Slovensko bolo na chvíľu príkladom úspešných reforiem, zdalo sa, že strach o povahu krajiny sme vyprevadili do minulosti. Asi aj preto boli vtedajší reformátori rozmarní v dodržiavaní dohôd, budovaní inštitúcií a výchove nasledovníkov. A asi aj preto ochutnali sladkosť štátnych zdrojov a dohôd s mečiarovskými predátormi.
JÁN LÖRINCZRok 1990, Bratislava: Demonštrácia nacionalistov na Námestí SNP. Vzostup slovenského nacionalizmu predznamenal rozpad spoločného československého štátu. Republika sa rozdelila bez referenda.
Po roku 2006 nastal obrat a obava ako základný pocit sa začala vracať. Zažila si ho najskôr osamotená Hedviga Malinová, no potom sa už len šíril. Ten pocit si zažili Rómovia nielen z Moldavy, maďarská menšina, médiá a dnes už úplne každý, kto nesúhlasí s mocou. Z republiky, ktorá má pred sebou nádejnú budúcnosť, a z občanov, ktorí sú ochotní sa na budovaní štátu podieľať, je dnes trpená periféria Európy plná sklamaných ľudí. A tí neprežívajú nádej, ale strach o budúcnosť vlastnej republiky.
Môžeme si za to aj sami, pretože sme premrhali viaceré príležitosti sceliť túto krehkú krajinu. Ale rozhodujúci podiel na dnešku má tá časť politickej elity, ktorá
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
