Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Téma .týždňa: Médiá v ohrození?

.týždeň .témy

Ak sa do vlády dostanú ľudia prahnúci po moci, skoro zacielia na médiá. V Maďarsku sa anexia médií udiala, u nás to zrejme neprebehne tak hladko, napriek silnému tlaku. Česko je biela vrana regiónu. V USA sa deštrukcia verejnoprávnosti začína.

Téma .týždňa: Médiá v ohrození?
FOTO BORIS NÉMETH

OBSAH

Moc si podrobila STVR, nie slobodné médiá .štefan Hríb
Verejnoprávna inštitúcia musí byť vážená i milovaná, inak ju zhltnú politici .štefan Hríb
Trumpov útok na verejnosť a verejnoprávnosť .mario Homolka
Trump a jeho ľudia chcú definovať, čo je pravda .marína Gálisová
L

Moc si podrobila STVR, nie slobodné médiá

.štefan Hríb .témy

Zvolenie Martiny Flašíkovej do čela „verejnoprávnej“ televízie a rozhlasu nie je prehrou slobodných médií. Je to výsledok mečiarovského uvažovania vlády a súčasne dôsledok našej dlhoročnej neschopnosti vybudovať čosi tak odolné ako ČT. Ale slobodné médiá si ani táto vláda podrobiť nedokáže.

keď v Československu padol komunizmus a potom sa rýchlo rozdelil štát, nové české médiá mali pred slovenskými veľký náskok. Mohli čerpať z rozvinutého samizdatu, širšie zakoreneného kritického myslenia a tiež zo zázemia Československej televízie a rozhlasu. Bolo to cítiť – české médiá rozumeli, čo je to sloboda, trhová ekonomika a slobodný Západ, tie slovenské to všetko buď väčšinovo odmietali, alebo len placho spoznávali. Podpísalo sa to na atmosfére v oboch krajinách, na rýchlosti reforiem – a aj na vzťahu k verejnoprávnosti.

dva verejnoprávne svety

Zatiaľ čo Česká televízia a Český rozhlas budovali svoje značky rastúcou kvalitou a odvážnou snahou o nezávislosť, ich slovenské náprotivky sa okamžite stali korisťou aktuálnych mocí. Od mečiarizmu až po dnešok majú STV a SRo mnohé podoby, logá a názvy, ale až na krátke výnimky sú to prevodové páky vlád, nie verejnoprávne subjekty. A keďže vlády sú tu väčšinou bez hodnôt a vkusu, slovenská verejnoprávnosť má väčšinovo podobu nízkej zábavy, stredoškolského spravodajstva a bezzubej publicistiky. Dostali sme sa do štádia, v ktorom je STVR zaujímavá skôr ako zdroj renty pre tých, ktorí ju ovládajú (a im spriaznených účinkujúcich), než ako priestor, v ktorom sa hľadá pravda a kultivuje spoločnosť. 

13. máj 2025, Bratislava: Generálny tajomník služobného úradu MK Lukáš Machala, novovymenovaná generálna riaditeľka STVR Martina Flašíková, ministerka kultúry Martina Šimkovičová a predseda Rady STVR Jozef Krošlák počas odovzdania dekrétu o vymenovaní Martiny Flašíkovej do funkcie generálnej riaditeľky STVR.SITA/STVR13. máj 2025, Bratislava: Generálny tajomník služobného úradu MK Lukáš Machala, novovymenovaná generálna riaditeľka STVR Martina Flašíková, ministerka kultúry Martina Šimkovičová a predseda Rady STVR Jozef Krošlák počas odovzdania dekrétu o vymenovaní Martiny Flašíkovej do funkcie generálnej riaditeľky STVR.

Rozdiel medzi Slovenskom a Českom je v tomto až priepastný. Slovenskí verejnoprávni spravodajcovia sú schopní čítať agentúrne správy, ale takmer vôbec neprinášajú vhľad do domácich či svetových tém (pozrite si, ako referuje ČT o Izraeli, Amerike či Ukrajine, a porovnajte to s našou STVR). Slovenskí verejnoprávni moderátori sa postupne dostali ešte nižšie – sú už roky udeľovačmi slov a možno ešte prerušovačmi odpovedí, nie partnermi diskusie (porovnajme to s Martinom Řezníčkom, Danielom Stachom či Hanou Scharffovou). A publicistika? STVR po tlaku politikov rezignovala na odvahu a investigatívu, takže ponúka nanajvýš komunálne problémy. Výsledkom je, že STVR nemá úctu, meno ani váhu vo verejnej diskusii.

Takúto STVR a takúto verejnoprávnosť teraz menovaním svojej riaditeľky ovládla koalícia. Z tohto hľadiska to nie je škoda a nie je to ani nebezpečné, pretože mečiarovské správy a relácie už v prostredí konkurencie a internetu nemajú šancu strhnúť voličov. 

Škodou a civilizačným zaostávaním je ale dlhoročné nevyužitie verejnoprávneho priestoru s jeho potenciálom a spoločnými zdrojmi na kultiváciu spoločenského vedomia a diskurzu. Toto však nie je problém dneška. Je to dôsledok našej spoločnej neschopnosti a neochoty vybudovať silné verejnoprávne médiá, chránené pred vplyvmi aktuálnych koalícií. Zrušenie koncesionárskych poplatkov predošlou vládou je len malou ukážkou tohto spoločného zlyhávania.

keď sa verejnoprávnosť supluje

Dobrou správou je, že tak ako počas mečiarizmu, aj dnes nahrádza rolu STVR viacero súkromných Lmédií. Plánom aktuálnej moci bolo ich zastrašenie a podriadenie cez ekonomické páky, tento plán však nevyšiel. Ustráchané vedenie Markízy síce pre odvahu vyhodilo Michala Kovačiča (a teraz ho nasleduje Viktor Vincze), ale desiatky jej redaktorov neuhli, zomkli sa a držia česť spravodajstva. A ani televízia Joj stále nie je prevodovou pákou moci. 

„Dobrou správou je, že tak ako počas mečiarizmu, aj dnes nahrádza rolu STVR viacero súkromných médií.“ 

Navyše, udržali sa zavedené noviny a weby a pribudli nové mediálne formáty, takže v mediálnej sfére je napriek podrobeniu STVR a rozpuku konšpiračných portálov stále dostatok zdrojov hodnoverných informácií a názorov. Stav slobodných médií na Slovensku je preto oveľa lepší ako v Maďarsku, čo vytvára nádej pre životne potrebnú celospoločenskú zmenu.

Samozrejme, suplovanie verejnoprávnosti súkromným sektorom nie je bez rizík. Tým najväčším je brutálne presadzovanie osobných záujmov majiteľov, ako sa to už stalo Markíze v ére Pavla Ruska či Nove v ére Vladimíra Železného. Navyše malé krajiny, akou je Slovensko, nemajú dostatočný trh na zaplatenie súkromných redakcií, akú má Česká televízia. Takže ak rezignujeme na verejnoprávnosť, nikdy nebudeme mať čosi ako ČT24, takže vo svojom pohľade na svet ostaneme smiešne provinční.

Zvolenie Martiny Flašíkovej do čela STVR je zlá správa. Ešte horšou by ale bol verdikt, že Slovensko verejnoprávnosť vlastne nepotrebuje. Áno, dlhé roky ukazujú, že na verejnoprávnosť mentálne nemáme. To ale nie je problém verejnoprávnosti. 

L

Verejnoprávna inštitúcia musí byť vážená i milovaná, inak ju zhltnú politici

.štefan Hríb .témy

Prečo vie česká verejnoprávna televízia robiť kvalitný obsah, ktorý sledujú diváci aj na Slovensku? Naše verejnoprávne médiá podobnú kvalitu neponúkajú, môžu za to politici, alebo aj občania? Tomáš Klvaňa má s médiami dlhoročné skúsenosti zvnútra aj zvonka, a tak sa ho pýtame na vysvetlenie.

na Slovensku sa udiala vec, ktorá je možno pre svet málo významná, ale pre nás úplne typická. Vládna koalícia si zvolila svojich ľudí do Rady RTVS a tá si následne zvolila svoju kandidátku – dcéru Fedora Flašíka – za riaditeľku RTVS. A keďže máme na porovnanie Českú televíziu, rozdiel medzi Slovenskom a Českom je obrovský. Každá nová garnitúra na Slovensku si dosadí svojich ľudí, tí si tam dosadia svojich a výsledok je žalostný – z hľadiska kvality aj z hľadiska spravodajstva, najmä zahraničného. Keď si porovnáme ČT24 s čímkoľvek na Slovensku, to je iná liga, a pritom Česko je hneď vedľa. Česká republika je teda akési memento – že sa to dá, ale my to nevieme. Čo robíme zle? Tomáš, ty si vôbec zaregistroval, že sme si zvolili novú riaditeľku RTVS? 

Tomáš Klvaňa: Sledujem slovenskú politiku a často sem chodím, takže som to, samozrejme, zaznamenal. Ale bežní pozorovatelia v Česku až do takýchto detailov nezachádzajú. Je pravda, že sa všeobecne vie, že Česká televízia je tak trochu biela vrana v regióne. Keď sa pozrieš na poľskú verejnoprávnu televíziu, aj tá dlhé roky čelí politickým tlakom – najmä počas predchádzajúcej vlády sa z nej prakticky stala štátna televízia. O Orbánovi a maďarskej televízii ani netreba hovoriť – to, čo tam robia, už nie je žurnalistika.

Spravodajské štúdio ČT24, ktoré je symbolom profesionality a technologickej vyspelosti verejnoprávnej televízie. Z tohto priestoru sa vysiela aj kvalitné zahraničné spravodajstvo, ktoré na Slovensku často chýba.čESKÁ TELEVIZESpravodajské štúdio ČT24, ktoré je symbolom profesionality a technologickej vyspelosti verejnoprávnej televízie. Z tohto priestoru sa vysiela aj kvalitné zahraničné spravodajstvo, ktoré na Slovensku často chýba.

Takže v našom stredoeurópskom regióne je Česká televízia naozaj výnimočná a myslím, že to isté možno povedať aj o Českom rozhlase. České verejnoprávne médiá sú stále kvalitné a je to vlastne trochu zázrak. Pretože podobne ako u vás, aj u nás nad verejnoprávnymi médiami stoja rady, do ktorých nominujú svojich ľudí politici. Teoreticky by tieto rady mali blokovať politický vplyv, ale v praxi fungujú presne opačne – politické strany si tam dosadzujú vlastných ľudí, aby ten vplyv uplatňovali. Sú ako prevodové páky tých strán. Viac sa to deje, keď sú pri moci populistické strany. Ale nemôžem povedať, že by strany terajšej českej vládnej koalície – napríklad ODS – nevyvíjali tlak alebo sa nesnažili ovplyvňovať vysielanie Českej televízie, prípadne aj Českého rozhlasu. Ja tamojších novinárov osobne poznám, väčšinou sú to moji známi alebo dlhoroční kamaráti, takže viem, že riaditelia ČT aj Českého rozhlasu čelia rôznym politickým tlakom.

otázka znie, prečo im nepodliehajú? 

Prečo sa ich nikdy nepodarilo úplne dať do laty a prečo si Česká televízia aj Český rozhlas zachovali svoju kvalitu, to môže súvisieť s tým, že u nás je Česká televízia stále veľká inštitúcia, stále vážená – dalo by sa povedať, že až národný poklad. Možno si spomenieš na televíznu krízu spred 25 rokov, keď sa ODS snažila ovládnuť ČT a dosadila tam svoju favoritku – pani Bobošíkovú, ktorá sa neskôr úplne posunula do extrému. Vtedy sa redakcia ČT vzbúrila a ukázalo sa, že má na svojej strane väčšinu národa.

dokonca urobili okupačný štrajk. 

Presne. Okupačný štrajk na Kavčích horách, ktorý prišli podporiť opoziční politici, tí tam aj spali v spacákoch. Václavské námestie bolo plné. Bolo to počas Vianoc – a to si u nás ľudia radi pozrú rozprávky –, no a zrazu hrozilo, že televízia nevysiela. Politici sa toho zľakli.

Odvtedy si myslím, že to závisí hlavne od ľudí, ktorí vedú televíziu a rozhlas, a aj od samotných redaktorov. Tí si uvedomujú svoju vlastnú silu. Žiadny politik nechce ísť do otvoreného sporu s týmito médiami. Takže tá rovnováha sa vždy nejakým spôsobom vyprofiluje v prospech spravodajstva. Tým nechcem povedať, že by sa ČT alebo rozhlas nikdy nepodvolili tlakom – občas sa to stane. Na druhej strane poznám situáciu z Británie, Nemecka či iných verejnoprávnych médií. V Spojených štátoch je to trochu špecifické, ale všade existujú tieto politické tlaky. Donald Trump napríklad zobral verejnoprávnej televízii PBS a rozhlasu NPR financie. A to sú veľmi kvalitné stanice – lenže nemajú takú silu.

ani takú sledovanosť.

Presne. No aj to ukazuje, že tie tlaky sú všade. BBC celé roky bojovala s vládou Margaret Thatcherovej a s ďalšími. Štrukturálne je to vždy problém – buď si financovaný súkromnými podnikateľmi, čo má svoje riziká...

viď Železného a Nova, a podobne...

Áno. Buď to, alebo máš peniaze zo štátneho rozpočtu – či kvázi štátneho – a potom záleží na tom, ako nastavíš riadenie. Tlak tam bude vždy. No veľmi dôležité je, aby vedenie médií – nielen riaditelia, ale aj šéfredaktori a redaktori – boli ľudia, ktorí sa neboja.

a teraz pár konkrétnych otázok. My na Slovensku, keď sa chceme dozvedieť niečo podstatné o zahraničnopolitickom dianí, veľká časť ľudí si prepne na ČT24. Keď sa niečo deje, vieme, že na ČT24 okamžite pôjde diskusia, bude tam redaktor alebo zahraničný spravodajca, v štúdiu sa vystriedajú kvalifikovaní hostia – či už pri amerických voľbách, alebo pri vojne na Ukrajine. Od vzniku ČT24 sa to považuje za zázrak, že desaťmiliónová krajina vytvorila takto kvalitnú celodennú spravodajskú televíziu. Ako sa to podarilo?

Myslím si, že to súvisí s istou inštitucionálnou stabilitou. Aby si mohol vysielať kvalitnú žurnalistiku, potrebuješ ľudí, ktorí to robia dlho, pretože ich to baví – nie pre peniaze, lebo tie sa tam nezarábajú nejaké výnimočné. Česká televízia si uvedomuje, že zahraničné spravodajstvo je niečo, v čom môže byť lepšia než iné médiá, a preto doň investuje. Do zahraničných redakcií posiela ľudí, ktorí na to majú kvalifikáciu, a tí sa potom vracajú do Prahy s novými skúsenosťami. Ja si to vysvetľujem práve tou dlhodobou stabilitou. Ľudia sa tam nemenia s každou novou vládou. Vidím to na vlastné oči – chodím do rôznych televízií komentovať hlavne americkú politiku. A hoci priznávam, že konkurenčná CNN Prima News sa za posledné roky v zahraničnom spravodajstve zlepšila –  aj vďaka spolupráci so CNN –, tak najkvalitnejšie spravodajstvo je stále v Českej televízii. A to jednoducho kvôli kvalite otázok, rešerší, skúsenostiam redaktorov... Je to skrátka dané stabilitou tej inštitúcie.

uvediem príklad. Česká televízia vyslala do Izraela vlastného redaktora, vždy tam niekoho mala – a teraz najnovšie je tam David Borek. A keď chceš vedieť, čo sa deje v Izraeli, pustíš si ČT24 a jeho spravodajstvo – a to je celkom iný typ spravodajstva, vlastne neviem, či to vôbec možno nazvať len spravodajstvom, skrátka, je to iné oproti tomu, na čo sme zvyknutí my. Na Slovensku je to väčšinou tak, že niekde niekto je – často neznámy človek, nejaký miestny spolupracovník – a jeho „spravodajstvo“ spočíva v tom, že povie: toto sa stalo, ten povedal to a ten povedal tamto. Je to len agentúrna správa s obrazom jednej hlavy, nemá to pridanú hodnotu. Keď si pustíš Českú televíziu, ten človek má úplne kvalifikovaný vhľad do toho, čo sa tam deje. Nie je to len reprodukovanie, kto čo povedal, ale je to rozbor, čo je za tým. Takto isto vyzerali roky reporty ČT z USA: žiadne prvoplánové vety, ale reálny kontext. A takto je to vo všetkom. Keď je v ČT relácia o vede, má to na starosti Stach – a zrazu vieš, že to bude niečo výnimočné. Vy to asi beriete ako samozrejmosť, lebo to máte každý deň. Ale zo Slovenska to vyzerá ako niečo nedosiahnuteľné. Ty sleduješ niekedy slovenskú televíziu?

Nie úplne pravidelne.

Príprava pred nahrávaním relácie Hyde Park Civilizace na ČT24, ktorá sa už viac ako 12 rokov zameriava na popularizáciu vedy a spoločenské témy. Daniel Stach, ktorý ju moderuje, získal za svoju prácu viacero ocenení.FACEBOOK/HYDE PARK CIVILIZACEPríprava pred nahrávaním relácie Hyde Park Civilizace na ČT24, ktorá sa už viac ako 12 rokov zameriava na popularizáciu vedy a spoločenské témy. Daniel Stach, ktorý ju moderuje, získal za svoju prácu viacero ocenení.

ale videl si ju niekedy, hej?

Videl, videl.

tak porovnaj ten pocit. Nedá sa to porovnať, však?

Je to dané tým, že slovenská televízia prechádza rôznymi politickými kotrmelcami a väčšinou tam nie sú ľudia na základe odborných kvalít, ale na základe politických nominácií. A tí potom, prirodzene, podliehajú politickým tlakom – a to ide na úkor kvality spravodajstva. Nezabúdal by som ani na Český rozhlas. Napríklad na Blízkom východe pôsobil dlhé roky spravodajca David Macháček a to je presne ten typ, ktorý dokáže zasadiť správu do kontextu, čo je vlastne podstata práce zahraničného spravodajcu. Keď som kedysi dávno pracoval v médiách – bol som zástupcom šéfredaktora Hospodářských novin –, mali sme zahraničných spravodajcov a snažili sme sa ich viesť k tomu, aby nerobili obyčajné správy, ktoré si prečítaš v agentúre. Lebo to bola kedysi typická práca komunistických spravodajcov – prečítali si ČTK a preformulovali to.

prečítali si Československú tlačovú kanceláriu? V zahraničí?

Áno, Československú tlačovú kanceláriu. Lebo sa báli citovať zahraničné médiá. A ešte na začiatku nového tisícročia boli niektorí z nich stále v redakciách. Pamätám si jedného, ktorého som riadil v Bruseli, a to bol vždy boj. Povedal mi: „Povedz mi, čo k tomu píše AP, ČTK, Reuters – a ja to napíšem.“ A ja mu vravím: „Na toto ťa tam nemáme. My chceme, aby si k tomu dal vlastný pohľad, nejaký lokálny kolorit.“ Niečo, čo si v ČTK, AP alebo Reuters neprečítaš. A konečne – v priebehu posledných dvoch-troch desaťročí – sa to podarilo. 

„Slovenská televízia prechádza rôznymi politickými kotrmelcami a väčšinou tam nie sú ľudia na základe odborných kvalít, ale na základe politických nominácií.“ 

Ľudia, ktorí chodili do Ameriky, Británie, Francúzska, sa vracali so skúsenosťami a zrazu pochopili, o čom to zahraničné spravodajstvo je. A keď máš skúsenosti, sebadôveru a znalosti, tak to vieš robiť dobre. To sa ale nedá vybudovať za deň, a ak televízia nemá inštitucionálnu stabilitu, neudrží si kvalitných ľudí – a potom je to, pochopiteľne, problém. Mimochodom, nedávno som videl niečo na nemenovanej českej spravodajskej televízii – nie na ČT –, kde som komentoval niečo z Ameriky. A zrazu sa tam objavila blondína z Floridy – Češka, zjavne manželka nejakého podnikateľa – a jej jediná kvalifikácia bola, že tam býva a číta si noviny. A bolo to teda hrozné.

takto to my máme stále.

A to je kontrast k Českej televízii – tam sa to nedeje.

tak ako na Slovensku existujú ambície politických strán ovládnuť to-ktoré médium, tieto ambície existujú aj v Česku. Ja si pamätám od televíznej krízy pred 20 rokmi až dodnes množstvo útokov na Českú televíziu – od Andreja Babiša až po dnešok. A to boli nevyberané útoky, rovnako ako u nás.

Len pripomeniem českým divákom, ktorí sledujú tento program na TV Nove a inde, že u nás sa teraz menilo vedenie Českej televízie. Čiastočne to bolo pre neschopnosť predchádzajúceho riaditeľa, ale aj preto, že nesplnil očakávania populistických členov Rady ČT. Tie tlaky tam jednoducho sú stále. Bol som asi pred rokom na jednej večeri, kde bol nemenovaný poslanec za ODS a nemenovaný poslanec za STAN. Snažil som sa ich dať dokopy, aby si zladili noty ohľadom mediálnej politiky. Bolo to veľmi ťažké, pretože poslanec za ODS začal vychvaľovať Viktora Orbána, ako to robí dobre. Hovoril, že by bolo potrebné Českú televíziu sprivatizovať. A to hovoríme o strane vládnej koalície. Tie tlaky teda prichádzajú aj z tzv. osvietených, prozápadných strán. Prosto existujú.

isteže, Andrej Babiš, ktorý už bol premiérom aj ministrom financií, nehrá v rukavičkách – nie je to salónny politik, nie je to štandardný západný politik. A tie tlaky tam sú a budú aj v prípade, že zasa vyhrá voľby. Ako je teda možné, že aj napriek tomu Česká televízia za posledných 20-30 rokov ten tlak absorbovala a neprejavilo sa to neschopnosťou, podpriemernosťou či nejakým úpadkom kvality vysielania? Ako je možné, že riaditeľ, ktorého si politicky dosadili, sa im napokon vzoprel?

Ten predchádzajúci určite. Petr Dvořák bol riaditeľom dlhé roky a pri jeho nástupe sa šírilo silné podozrenie, že bude hrať pre PPF, keďže pochádzal z manažérskych štruktúr tejto investičnej skupiny, čo je vlastne najbohatšia česká firma. Hovorilo sa, že pripravuje napríklad predaj pozemkov na Kavčích horách v prospech developerských záujmov PPF.

Nakoniec sa nič z toho nestalo. Ukázalo sa, že Petr Dvořák je štandardný kvalitný manažér, ktorý pochopil, že Česká televízia musí byť stabilnou a dôveryhodnou inštitúciou. A preto ju viedol veľmi dobre. To ho však napokon stálo funkciu – časť vládnej koalície sa pred rokom postavila proti nemu a už ho nezvolili. Zvolili si pána Součka, ktorý úplne zlyhal, lebo bol neschopný. A teraz je otázka, koho zvolia znova. Ale tie politické tlaky sú neustále – nielen od populistických politikov ako Andrej Babiš, ale aj z časti koalície.

A teraz k tvojej otázke – myslím si, že to je tým, že Česi naozaj tú svoju televíziu milujú a považujú ju za akýsi národný poklad. A politici sa jej zničenia predsa len trochu boja. Ale s tým, ako populácia starne a priemerný vek divákov Českej televízie rastie, si myslím, že jej spoločenský vplyv bude slabnúť. Mladí ľudia televíziu veľmi nesledujú.

teraz máme na Slovensku novú riaditeľku verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Volá sa Martina Flašíková, je to dcéra Fedora Flašíka, ktorý bol marketingový „mág“ ešte mečiarovského HZDS a potom Smeru. Táto informácia ti niečo hovorí?

Priznám sa, že nie.

je ale problém, keď je niekto dcérou, synom priamo tvorcu imidžu významných politických strán?

Je tu minimálne to, čomu hovoríme konflikt záujmu. Nevieme, či tam je ten konflikt záujmu priamo, ale je tu podozrenie, že by tu mohol byť. Znovu by som odkázal na Petra Dvořáka, ktorý prišiel priamo z PPF.

ale udržal to.

On bol dobrý manažér.

dobre, druhá informácia. Táto pani sa po tom, čo jej nedávno zomrel otec, stala spolumajiteľkou proruského webu eReport. To je problém?

To je, samozrejme, veľký problém. Akonáhle je niekto, kto riadi verejnoprávne médium, spojený s proruskou propagandou, tak si myslím, že máte problém.

tretia, posledná vec. Kandidáti vždy prinášajú projekt, pani Flašíková priniesla rozvojový projekt. Hneď nato povedala okrem iného to, že verejnoprávne médium nemá viesť, a teraz citujem, „naivný boj za pravdu a lásku“. 

To v Česku tiež počúvame často.

to je odkaz na Havla?

Samozrejme, že je to odkaz na Havla. Vždy keď sa chceš posmievať Havlovi alebo hodnotovej politike, tak sa môžeš posmievať pravdoláskarom. Toto je, samozrejme, už politicky zafarbený citát. My to dobre poznáme, v Česku tiež máme politikov, najmä teda z ANO, SPD a tých extrémnejších častí českého politického spektra. Často sú to ale aj niektorí ľudia z ODS, ktorí prosto dodnes nemôžu zniesť Václava Havla. I keď oficiálna stranícka línia ODS sa hlási k jeho odkazu, najmä prostredníctvom vedenia súčasného ODS, premiéra Fialu a tak ďalej, máš veľa ľudí v regiónoch a inde, ktorí Havla považujú za naivného rojka. Jeho výroku „pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ sa tzv. realisti radi posmievajú. Mám na to ale taký bonmot, že nie je nič nerealistickejšie ako realistická zahraničná alebo domáca politika, lebo ľudia sa predsa neriadia len ekonomickými záujmami, ale aj v politike, aj v živote sa riadia aj inými motívmi.

vzhľadom na to, že sa nám tu, špeciálne na Slovensku, nedarí dlhé desaťročia vytvoriť verejnoprávny subjekt, ktorý by si zaslúžil to pomenovanie a ktorý je kvalitný, tak sa tu najmä z pravicových kruhov ozýva, že verejnoprávna televízia je blbosť, nech je všetko súkromné.

Je to nezmysel, pretože trh je o tom, ako niečo speňažiť. Na kvalitnej žurnalistike veľa peňazí nezarobíš, do nej musíš investovať. V televízii všeobecne je veľa iných žánrov, ktoré sú oveľa zárobkovejšie. Takže motivácia majiteľa bude uberať peniaze zo žurnalistiky a dávať ich niekam, kde zarobí oveľa viac, do bulvárneho spravodajstva, zábavy a tak ďalej. Pokiaľ chceš mať kvalitnú žurnalistiku, musíš do nej investovať. To môžeš urobiť, len ak ten systém nastavíš tak, aby časť verejných peňazí išla na túto službu, preto sa im hovorí aj médiá verejnej služby. Je to akási služba ľuďom, aby boli informovaní čo možno najnezávislejšie. To platí najmä pri malých trhoch. V Česku, na Slovensku a v Maďarsku nemáme taký veľký a silný trh, aby dokázal generovať kvalitnú žurnalistiku. V Amerike áno, navyše veľa ľudí vo svete hovorí po anglicky, takže to sledujú aj oni, nielen Američania. Tam sa dá tržne postaviť kvalitné médium, ale tu nie, tu je prosto 5 miliónov Slovákov a 10 miliónov Čechov, to je všetko.  

boris németh

tomáš Klvaňa narodil sa v roku 1966 v Prahe. Získal doktorát z teórie komunikácie na University of Minnesota. Pôsobil na John F. Kennedy School of Government of Harvard University. Tiež ako koordinátor vládnej komunikácie programu protiraketovej obrany a exporadca bývalého prezidenta Václava Klausa. Je novinárom, profesorom New York University, ako aj expertom na americkú politiku. Autor kníh Možná příjde i diktátor a Fenomén Trump: Poslední vzpoura bílých mužů. 

L

Trumpov útok na verejnosť a verejnoprávnosť

.mario Homolka .témy

Trump útočí na demokraciu, na americkú ústavu, na podstatu Ameriky. Nič nové, poviete. Teraz však americká Spoločnosť pre verejnoprávne vysielanie (CPB – Corporation for Public Broadcasting) podáva federálnu žalobu na prezidenta. A to už niečo nové je.

pre pochopenie súvislostí sa treba pozrieť do histórie. USA majú silnú žurnalistickú tradíciu. Objav, že ľudia sú ochotní denne platiť za informácie, viedol na východnom pobreží už začiatkom 19. storočia k vzniku slobodného trhu s novinami. 20. storočie potom prinieslo boom americkej reportážnej žurnalistiky. Táto tradičná forma pre vyjadrenie diania, názorov a pocitov vyplynula zo slobodnej túžby po priamom, neštylizovanom poznaní pravdy v jej autentickej podobe. 

silné generácie amerických reportérov

Obe svetové vojny dali vyrásť silným generáciám reportérov. Prvá najmä tým novinovým, ktorých reportovanie z frontových línií vychádzalo denne na titulných stranách. Druhá svetová vojna bola zase zlatou érou rozhlasových reportérov. Murrow Boys boli počas nej prvými „celebritami žurnalistiky“ a vyslúžili si celonárodnú slávu.

Edward Roscoe Murrow viedol mladých novinárov v Európe z tlačovej agentúry United Press, ktorí sa stali pioniermi vojnovej rozhlasovej žurnalistiky a neskôr, po vojne, aj televíznej.

Pre ilustráciu, D Day, teda vylodenie v Normandii, pokrývalo päť reportérov, z toho jeden v bombardéri nad plážou Utah, ďalší vo vyloďovacom plavidle a iní na plážach...

Murrow považoval za podstatný ešte jeden rozmer: dôsledné, k zamysleniu provokujúce spravodajstvo o verejných záležitostiach. Toto od svojich podriadených aj vyžadoval. Profesionálna žurnalistika sa v 50. rokoch preniesla aj do začiatkov televíznych reportáží, ktoré vstupovali do väčšej hĺbky ako denné spravodajské relácie. Ich cieľom bolo pochopiť významné udalosti aj nad rámec základných faktov.

Vzorom bola britská BBC, ktorej prvý riaditeľ John Reith je považovaný za zakladateľa dnes už storočnej tradície nezávislého verejnoprávneho vysielania. Za hlavné princípy považoval zváženie všetkých hľadísk, bezúhonnosť, univerzálnosť a záväzok k verejnej službe. Poslaním BBC bolo podľa neho „vzdelávanie a morálne zdokonaľovanie verejnosti“.

Od BBC po Murrow Boys vznikali silné základy pre začiatky povojnovej americkej televíznej reportáže, hoci Murrow Boys sa ako „rozhlasáci“ zdráhali prejsť k televízii. Prekážal im svet svetiel, kamier, mejkapu. A potom v 50. rokoch získala Murrowova relácia See It Now (náprotivok rozhlasovej Hear It Now) štyri ceny Emmy (televízny Oscar).

šesťdesiat minút

Tradícia profesionality, zápalu a etiky mala svoju kontinuitu. Murrowa v rozhlasovom vysielaní viedol Robert Trout, legendárny korešpondent, ktorý bol v medzivojnovom období prvým, kto naživo informoval z Capitol Hill o kongresových vypočutiach, prvý vysielal z letiaceho lietadla a považuje sa za prvého, kto vysielal denný spravodajský program, čím vytvoril úlohu moderátora správ. V rádiu oznamoval kapituláciu Japonska a koniec druhej svetovej vojny. Bol to on, kto naučil Murrowa dôverne osloviť poslucháča tak, ako keby hlásateľ hovoril s jednou osobou. 

Americký novinár a televízny moderátor Edward Roscoe Murrow vo svojej pracovni v roku 1957.WIKIMEDIA COMMONSAmerický novinár a televízny moderátor Edward Roscoe Murrow vo svojej pracovni v roku 1957.

Murrowov koproducent programov Hear It Now a See It Now Fred W. Friendly sa stal prezidentom CBS News a neskôr vyučoval na Kolumbijskej univerzite, kde učil Murrowove štandardy nové generácie mladých žurnalistov. William L. Shirer, jeden z Murrow Boys, napísal po vojne rozsiahle dielo Vzostup a pád Tretej ríše. Režisér See It Now Don Hewitt vytvoril neskôr na podklade See It Now novú reláciu 60 Minutes, ktorá je dnes legendou. Celá táto tradícia presahuje generácie.

60 minutes je od roku 2019 najpopulárnejšia a najvplyvnejšia televízna spravodajská relácia, legenda vysielaná už 57 rokov. Za ten čas mala len troch výkonných producentov, čo znamená stabilitu. Jej terajší šéf Bill Owens pracuje v CBS News už 37 rokov. Z toho 25 rokov je výkonným producentom „šesťdesiatich minút“. A ak takýto človek, takejto relácie, náhle odstúpi zo svojej funkcie, niečo dôležité sa deje.

60 Minutes je dnes v ostrom spore s americkým prezidentom Donaldom Trumpom. Tvorcovia protestujú, lebo Trump im chce obmedziť možnosť robiť ju nezávisle. Odstupujúci Bill Owens v správe pre zamestnancov uviedol: „Ukázalo sa, že nebudem môcť viesť reláciu tak, ako som ju vždy viedol, robiť nezávislé rozhodnutia na základe toho, čo bolo pre reláciu 60 minút správne, čo bolo správne pre divákov.“

Trump ešte v predvolebnej kampani zažaloval reláciu o 20 miliárd dolárov, lebo vraj klamlivo upravila rozhovor s jeho rivalkou Kamalou Harris. Televízia vzápätí needitovaný prepis rozhovoru zverejnila a vyvrátila Trumpovo obvinenie.

Po návrate Trumpa do funkcie šla v 60 Minutes séria príbehov o jeho novej administratíve. Trump na kritiku týkajúcu sa jeho prístupu k Ukrajine a Grónsku zareagoval zlostným útokom. Vyhlásil, že CBS, ktorá reláciu vysiela, by mala „draho zaplatiť“ za to, že ho prenasleduje. Nový predseda Federálnej komisie pre komunikáciu (FCC) oznámil, že televízia CBS bude vyšetrovaná. Generálna riaditeľka CBS News sa zastala odstupujúceho Owensa takto: „Viedol reláciu s neochvejnou integritou, zvedavosťou a hlbokým záväzkom k pravde. Presadzoval druh žurnalistiky, ktorá informuje, osvetľuje a často mení národnú konverzáciu.“

Poďme ale späť k základom toho, čo si Donald Trump snaží podrobiť. K silnému odkazu tradície, ktorú budovali nielen Murrow Boys, ale aj množstvo samostatných žurnalistických individualít, z ktorých vyrástli ikony.

Za všetkých spomeňme dve mená: Merrill Mueller a Cornelius Ryan. Merrill Mueller reportoval už občiansku vojnu v Španielsku ako 20-ročný mladík. Ako 23-ročný reportér vo Varšave odkryl Hitlerov plán na inváziu do Poľska. Ako 24-ročný pokrýval vojnu z Paríža a naživo hlásil pád Francúzska. Ako 28-ročný reportoval vylodenie v Normandii z Eisenhowerovho štábu. Tu treba povedať nasledovné: Deň D bol 6. júna 1944, ale dva dni predtým sa Eisenhower rozhodoval, či kvôli extrémne zlému počasiu inváziu posunúť. Tisíce vojakov už bolo nalodených a trpelo v búrkových vlnách, stovky lodí už plávali k francúzskemu pobrežiu a hlavný veliteľ musel rýchlo prijať ťažké rozhodnutie. Generálny štáb bol v maringotkách uprostred lesíka. Bola noc a pršalo. Einsenhower sa vybral do dažďa na „rozhodujúcu“ prechádzku. Tam ho náhodou stretol mladý pridelený korešpondent Mueller. Eisenhower ho vyzval, nech ide s ním. A potom už bol celý čas ticho. Mueller, plný otázok, netušil, čo Eisenhower práve rieši. Mal k dispozícii tú najväčšiu rybu, no nič sa nepýtal. Empatia mu vravela, že by bolo nepatričné vstupovať reportérsky do tejto chvíle. Čakal, či Eisenhower, pohrúžený do svojich myšlienok, začne sám. Nezačal. A on neprehovoril celú dlhú prechádzku ani slovo. Vtedy sa Eisenhower pravdepodobne rozhodol posunúť deň D. 

1944, Londýn: Edward R. Murrow (sediaci) a jeho tím vojnových spravodajcov, ktorí pokrývali Deň D – Bill Downs, Charles Shaw, Charles Collingwood, Richard C. Hottelet, Larry LeSueur, Bill Shadel a Gene Ryder.BILL DOWNS/CBS1944, Londýn: Edward R. Murrow (sediaci) a jeho tím vojnových spravodajcov, ktorí pokrývali Deň D – Bill Downs, Charles Shaw, Charles Collingwood, Richard C. Hottelet, Larry LeSueur, Bill Shadel a Gene Ryder.

Mladý Mueller reportoval aj z nemeckej ofenzívy v Ardenách. Pokračoval v spravodajskom pokrývaní vojny s Japonskom, informoval o zhodení bomby na Hirošimu, keď robil celé vysielanie o kapitulácii Japonska, nemal ešte ani 30 rokov. Naživo komentoval let prvého Američana okolo Zeme. Ako ostrieľaný, no stále len 45-ročný reportér, predviedol ikonický komentár. Kým sa ostatní reportéri predháňali v záplave slov a kriku, on povedal na adresu letiaceho kozmonauta len strohú vetu „Vyzerá tam taký osamelý...“ a po prvý raz v kariére stíchol. Je to jedna z najsilnejších reportérskych chvíľ. Je koncentrátom tradície, ktorá má empatiu, cit pre dôležitosť aj guráž. 

Ďalším menom je Cornelius Ryan, autor diel The Longest Day (Najdlhší deň), The Last Battle (Posledná bitka), A Bridge Too Far (Vzdialený most). Útla knižka Najdlhší deň je majstrovským dielom silnej americkej non-fiction školy, strhujúce dielo rozprávané suchým, faktografickým štýlom v duchu anglo-americkej triezvosti, bez autorskej hyperboly či heroizácie. Americká televízna žurnalistika 50. rokov vyrastala z takto silného podhubia. A predsa televízny priemysel dospel na začiatku 60. rokov k zlomu.

Mladý prezident USA J. F. Kennedy krátko po svojom nástupe vymenoval za nového predsedu Federálnej komunikačnej komisie (FCC) ešte mladšieho, len 35-ročného právnika Newton Norman Minowa. A začali sa diať veci.

Trh v Spojených štátoch nepoznal verejnoprávnu televíziu. Keď sa v 20. rokoch 20. storočia Británia rozhodla založiť prvú verejnoprávnu inštitúciu na svete (BBC), urobila tak v presvedčení, že obmedzené spektrum vysielacích kmitočtov je verejným statkom, a zriadila preto inštitúciu pre verejnú službu vo vysielaní.

USA sa rozhodli pristupovať k tým istým kmitočtom ako k súkromnému statku a rozdelili ho medzi súkromné spoločnosti, čím vznikla už v roku 1926 prvá sieť komerčných vysielateľov, no s absenciou verejnoprávneho média. V priebehu jednej generácie ponuka amerického televízneho trhu dospela do štádia, ktoré nový predseda Federálnej komunikačnej komisie pomenoval v strhujúcej reči. Zapísala sa do histórie televízie ako prejav o rozľahlej pustatine. Oficiálny názov znie Televízia a verejný záujem a Minow reč predniesol na zasadnutí Národnej asociácie vysielateľov. Do očí majiteľov najväčších komerčných vysielateľov povedal: „Keď je televízia dobrá, nič – ani divadlo, ani časopisy alebo noviny –, nič nie je lepšie. Ale keď je televízia zlá, nič nie je horšie… Pozývam každého z vás, aby ste si sadli k televízoru, keď bude vaša stanica vysielať, a zostaňte tam jeden deň bez knihy, bez časopisu, bez novín, bez výkazu ziskov a strát. Majte oči prilepené k obrazovke až do konca vysielania. Môžem vás ubezpečiť, že to, čo uvidíte, je rozsiahla pustatina. Uvidíte súvislý tok herných šou, komédií o úplne neuveriteľných rodinách, o krvi a búrkach, chaose, násilí, sadizme, vraždách, westernových zlých mužoch, westernových dobrých mužoch, súkromných detektívoch, gangstroch, násilí a karikatúrach. A donekonečna reklamy – mnohé kričiace, nátlakové, urážlivé. A hlavne nuda... Ak si myslíte, že preháňam, len to vyskúšajte.“

Pár dní po tomto prejave Minow apeloval aj na vypočutí pred výborom Kongresu Spojených štátov a vďaka jeho iniciatíve sa dali veci do pohybu. Najskôr sa zasadil za zákon, aby museli mať všetky televízory, predávané v USA, aj normu UHF (ultrakrátke vlny), čím dosiahol nárast vysielacích kmitočtov aj nárast počtu malých televíznych staníc vrátane neziskových a vzdelávacích, ktoré zrazu mali kde vysielať.

Druhou jeho vizionárskou iniciatívou bola legislatíva uvoľňujúca cestu komunikačným satelitom. Práve on napísal prezidentovi Kennedymu tieto slová do prejavu, počas jeho turné s plánovaným vesmírnym programom cesty na Mesiac: „Komunikačné satelity budú oveľa dôležitejšie ako vyslanie človeka do vesmíru... Myšlienky žijú dlhšie ako ľudia.“ Boli to kroky predskokana na ceste k založeniu prvej verejnoprávnej televízie v Spojených štátoch.

Prispel k tomu aj Thomas LeRoy Collins („najväčší guvernér Floridy“), ktorý ako nový prezident Národnej asociácie vysielateľov povedal: „Vysielanie, ktoré slúži verejnému záujmu, musí mať dušu a svedomie, planúcu túžbu vyniknúť… nutkanie budovať charakter, občianstvo a intelektuálny postoj ľudí…“

Systematický tlak elít (intelektuálnych a mocenských v jednom) nakoniec spôsobil, že takmer polstoročie od začiatku vysielania BBC dospela americká spoločnosť k „britskému“ presvedčeniu.

štart americkej verejnoprávnej televízie PBS

V roku 1967 Kongres Spojených štátov prijíma zákon o verejnom vysielaní, ktorým založil Corporation for Public Broadcasting (Spoločnosť pre verejné vysielanie) ako neziskovú spoločnosť pre podporu verejnoprávneho vysielania, financovanú cez federálny rozpočet americkým ľudom, s poslaním „zabezpečiť univerzálny prístup k nekomerčnému a vysokokvalitnému obsahu“.

Nová spoločnosť začala spoluprácu s National Educational Television (Národnou vzdelávacou televíziou), čo bola sieť malých vysielateľov po celej krajine, ktorá šírila svoj program cez UHF, a jej diváci ju mohli sledovať, pretože televízory, ktoré si kúpili, museli mať zo zákona UHF frekvenciu.

Z tejto siete sa na prelome rokov 1969/1970 stala Public Broadcasting Service (PBS), prvá verejnoprávna televízia v USA. Veľmi rýchlo z nej bola najdôveryhodnejšia celonárodná inštitúcia v Spojených štátoch (prieskumy Roper Opinion Research), pričom 80 % všetkých televíznych domácností v USA sleduje programy tejto siete v priebehu roka (štúdia Nielsen Media Research).

Náhoda chcela, že štart televízie bol impozantný. Krátko po jej založení totiž vypukla aféra Watergate. Do sídla Demokratickej strany v komplexe Watergate vo Washingtone D.C. sa vlámali pracovníci aparátu republikánskeho prezidenta Richarda Nixona, aby namontovali odpočúvanie. Kauza eskalovala potom, čo sa ukázalo, že Nixonova administratíva aktívne bránila vyšetrovaniu záležitosti, že Nixon o akcii vedel a že okrem iného klamal o prípade pred kongresom, čo nakoniec viedlo k jeho vynútenej rezignácii.

Carl Bernstein a Bob Woodward získali za sériu svojich reportáží v roku 1973 pre denník The Washington Post Pulitzerovu cenu a vydali knihu All the President's Men (Všetci prezidentovi muži), ktorá sa v roku 1976 stala predlohou k oscarovému filmu, v hlavnej úlohe s Dustinom Hoffmanom a Robertom Redfordom. Toto si mnohí asi pamätajú, ale málokto dnes vie, aký rozhodujúci mediálny počin tomuto všetkému predchádzal.

PBS, mladá verejnoprávna televízia, sa rozhodla pre nevídaný krok. Celoštátne a naživo vysielať rokovanie vyšetrovacieho výboru senátu. Komerční vysielatelia to pokladali za mrhanie peniazmi, zdĺhavé rokovania boli podľa nich pre divákov nezáživné.

Naviac sa zasadnutia bežne konali v nočných hodinách. Napriek tomu sa z vysielania stal hit. Začínajúca PBS ukázala zmysel svojej existencie. Jej rozhodnutie vysielať zasadnutia výboru nebolo motivované komerčne, ale spoločenskou dôležitosťou. Urobila to, prečo bola zriadená, vyplnila presne tú dieru, o ktorú komercia nemá záujem. Paradoxne sa PBS nakoniec s týmto programom stala vysoko sledovanou, omnoho viac ako veľké komerčné siete ABC, CBS, NBC, Fox, The CW...

Komerčná sféra pochopila, čo sa žiada, a v roku 1980 začala vysielať prvá čisto spravodajská 24-hodinová televízna sieť CNN. Jej prvým moderátorom správ bol bývalý hlavný korešpondent na Capitol Hill (Bernard Shaw z ABC News). Neskôr prišlo celosvetové vysielanie CNN International cez satelit, možné vďaka druhej legislatívnej iniciatíve vizionára Minowa.

PBS sa nebála ani digitálu

Americkú verejnoprávnu televíziu PBS u nás v postkomunistickom priestore pozná málokto, hoci je od pristátia prvého človeka na Mesiaci (a po vzore BBC) etalónom nezávislého, nekomerčného, na kultiváciu ducha zameraného vysielania.

Pritom to nie je žiadna zatuchnutá inštitúcia. Naopak. Už v roku 2011 uviedla aplikácie pre iOS a Android, s možnosťou prezerania videí od PBS v celých dĺžkach na mobilných zariadeniach (v tých časoch pioniersky počin). Na príchod „digitálneho sveta“ zareagovala v roku 2012 založením PBS Digital Studio, neziskovej organizácie, cez ktorú distribuuje originálny vzdelávací webový video obsah. Zahŕňa pôvodné série o vede, populárnej kultúre, umení, aj partnerstvá s existujúcimi kanálmi YouTube. Produkcia vzdelávacích, ale „ostrých“ videí bola alternatívou k nebezpečnému obsahu, šírenému na YouTube. O ďalší rok (2013) zakladá PBS svoju webstránku PBS.org, ktorá z počiatočných

2 miliónov sledovateľov vystrelila na štvrť miliardy a prevýšila prevádzku webových stránok komerčných gigantov CBS, NBC a ABC. Deťom, čoraz viac rukojemníkom mobilov, ponúkla v tom istom roku svoj alternatívny obsah na stránke PBSKids.org, ktorá sa stala dominantnou americkou webovou stránkou pre video. PBS je najväčším držiteľom Webby Awards spomedzi mediálnych spoločností sveta. Za 50 rokov sa z PBS stal skrátka verejnoprávny monument.

No tak, ako sa treba neustále starať o demokraciu, je nutné mať na zreteli zmysel existencie verejnoprávneho média. V roku 2011 sa 85-ročný Newton Norman Minow vyjadril: „Stále si myslím, že správy sú najdôležitejšou verejnou službou, ale televízia v tejto oblasti zaostáva. Príliš veľa priestoru dáva na pokrytie kontroverzií, trestných činov, požiarov a málo na riešenie veľkých problémov v krajine.“ Povedal tiež, že prezidentské kampane sú posadnuté malichernosťou. Ale neznamená to, že by mu chýbal humor. V prejave pred Asociáciou amerických právnických fakúlt povedal: „V Nemecku je podľa zákona všetko zakázané, okrem toho, čo je povolené. Vo Francúzsku je podľa zákona povolené všetko, okrem toho, čo je zakázané. V Rusku je podľa zákona zakázané všetko vrátane toho, čo je povolené. A v Taliansku je podľa zákona povolené všetko, najmä to, čo je zakázané.“

podarí sa Trumpovi vyhladovať PBS?

Do takéhoto odkazu, tradície a ekosystému vstúpil Donald Trump útokom na nezávislosť. Začalo sa to už počas prvých 100 dní v jeho úrade. Dvaja najväčší verejnoprávni vysielatelia, PBS (televízia) a NPR (rozhlas), čelia po prvýkrát za desaťročia hlasovaniu o svojom federálnom financovaní.

Podľa Jima Schachtera, generálneho riaditeľa verejnoprávneho rozhlasu v New Hampshire, je Trumpova snaha súčasťou širšieho úsilia o kontrolu informácií a potlačenie nezávislého spravodajstva: „Nejde o peniaze. Celková podpora je vo federálnom rozpočte nepatrná suma, no je kľúčová pre plnenie občianskych povinností verejnoprávnych médií. Ide o útok na slobodnú tlač.“

Financovanie verejnoprávnych médií je v gigantickom federálnom rozpočte ozaj minipoložka. Návrh na zrušenie financovania (vrátane odobratia už schválených financií predchádzajúcim kongresom!) je jasný útok na nezávislosť slobodného média. Snemovňa reprezentantov a senát môžu o návrhu hlasovať, ale môžu ho aj ignorovať a financovanie ponechať bez zmeny. Má význam tipovať?

Protrumpovská televízia Fox, ktorá dodala Trumpovi aj niekoľko členov jeho administratívy (napríklad minister obrany Pete Hegseth je jej bývalý moderátor), je nadšená. Odstránením PBS by totiž mohla získať väčší podiel na trhu. A čo občania? V prieskume Pew Research iba 24 % opýtaných súhlasilo s tým, aby vláda prestala financovať verejnoprávne médiá, a 43 % bolo proti (33 % sa nevedelo vyjadriť).

Jim Schachter pripomenul dôvod vzniku zákona o verejnoprávnom vysielaní z roku 1967: „Komerčný trh nebude nikdy tento druh občiansky zmýšľajúcej, komunitne budovanej a verejnoprospešnej žurnalistiky saturovať.“ A to je aj dôvod Trumpovho útoku, žiada sa dodať.

útok na verejnoprávne médiá eskaluje

Trump prikázal ministrovi zdravotníctva a sociálnych služieb Robertovi F. Kennedymu ml., aby začal vyšetrovanie PBS a NPR pre možnú diskrimináciu v zamestnaní (rozumej vyšetrovanie možnej inklúzie, pozitívnej diskriminácie, atď.), a nariaďuje vedúcim predstaviteľom všetkých ostatných federálnych agentúr, aby „identifikovali a ukončili“ akékoľvek priame alebo nepriame financovanie týchto verejnoprávnych organizácií. Z útoku sa stáva posadnutosť.

Keď sa Kongres USA v roku 1967 rozhodol vybudovať verejnoprávne vysielanie, zaviazal sa ho každoročne financovať z federálneho rozpočtu. Pre správu týchto financií a pre ochranu nezávislosti všetkých verejnoprávnych médií založil federálnu spoločnosť Corporation for Public Broadcasting (CPA), ktorú zákonom izoloval od prípadného politického tlaku, „aby sa zabezpečila maximálna ochrana pred vonkajším zasahovaním a kontrolou“, a tiež výslovne zakazuje vláde vykonávať „akékoľvek riadenie, dohľad alebo kontrolu“.

Ak kongres na žiadosť Trumpa prestane financovať verejnoprávne médiá (počas svojho prvého mandátu mal Trump rovnakú snahu, no vtedajší kongres financovanie nezastavil aj vďaka demokratickej väčšine v jednej z jeho komôr), menšie stanice by zrejme boli nútené ukončiť vysielanie – najmä vo vidieckych oblastiach, ktoré sú voličskou základňou republikánov, kde sú často „poslednými lokálnymi vysielateľmi v daných komunitách“,

ako povedal generálny riaditeľ spoločnosti Alaska Public Media Ed Ulman. Alaska Public Media prevádzkuje v najsevernejšom štáte USA jedinú spravodajskú sieť, rozhlasovo pokrývajúcu takmer každý kút Aljašky.

Bola tu jasná motivácia „uchrániť“ svojich voličov pred nezávislými zdrojmi informácií. Väčšie stanice s množstvom darcov a iných zdrojov príjmov by však prežili. A tak prišiel ďalší Trumpov útok.

Tentoraz na samotnú Spoločnosť pre verejnoprávne vysielanie (CPB). Na tú spoločnosť, ktorú v roku 1967 založil kongres zákonom ako nezávislú agentúru, ktorej poslaním má byť dohľad nad nezávislosťou, nestrannosťou, univerzálnosťou verejnoprávnych médií. 

15. apríl 2009: Náčelník štábu amerického letectva generál Norton Schwartz odpovedá na otázky počas rozhovoru s Larou Logan v spravodajskej relácii 60 Minutes televízie PBS.U.S. FORCE PHOTO/MASTER SGT. STAN PARKER/WIKIMEDIA COMMONS15. apríl 2009: Náčelník štábu amerického letectva generál Norton Schwartz odpovedá na otázky počas rozhovoru s Larou Logan v spravodajskej relácii 60 Minutes televízie PBS.

Corporation for Public Broadcasting (CPB) už 58 rokov presne toto vykonáva. Teraz však traja ľudia z jej 5-člennej správnej rady dostali email z Bieleho domu, že boli „s okamžitou platnosťou prepustení z funkcie v mene prezidenta Donalda J. Trumpa“. V reakcii na to spoločnosť podala federálnu žalobu na prezidenta, pretože: „Prezident nemá právomoc odvolať alebo ukončiť funkčné obdobie členov správnej rady CPB.“

prezident šliape po ústave

Zopakujme si, rečou Trumpa, ako sú rozdané karty. Podľa zákona nemá prezident na takýto krok oprávnenie. CPB nie je federálna agentúra a nepodlieha jeho právomoci. Ide o autonómny úrad, ktorého nezávislosť je už zakladajúcim zákonom chránená práve proti takým krokom, aký urobil Trump.

CPB každý rok rozdeľuje cez pol miliardy dolárov z prostriedkov daňových poplatníkov. Je to asi 1,60 dolára na daňovníka za bezplatný a univerzálny prístup k vzdelávacím reláciám, širokej škále spravodajského a kultúrneho obsahu, ale aj núdzovým upozorneniam počas všeobecného ohrozenia. Zabezpečuje to viac ako 1 500 miestnych verejnoprávnych rozhlasových a televíznych staníc v celej krajine.

Len čo CPB zažalovala prezidenta za nezákonný pokus odvolať väčšinu členov jej správnej rady, Donald Trump podpísal výkonný príkaz, aby CPB ukončila federálne financovanie NPA (National Public Radio, verejnoprávny rozhlas) a PBS (Public Broadcasting Service, verejnoprávnu televíziu). Tieto dve najväčšie verejnoprávne médiá v USA čelia už dlhšie útokom Donalda Trumpa a republikánskych zákonodarcov.

Trump zároveň nariadil správnej rade CPA podniknúť kroky, aby zabránila dobrovoľným súkromným zbierkam na ich podporu. Absurdné. Trump prikazuje organizácii, ktorej nesmie zo zákona nič prikazovať, aby zničila to, čo má zo zákona chrániť a rozvíjať.

„Prezidentov očividne nezákonný výkonný príkaz, vydaný uprostred noci, ohrozuje našu schopnosť slúžiť americkej verejnosti vzdelávacími programami, ako sme to robili posledných viac ako 50 rokov,“ uviedla generálna riaditeľka PBS (Paula Kerger). Verejnoprávny rozhlas (NPR) sa pripojil slovami: „Budeme dôrazne brániť naše právo poskytovať americkému obyvateľstvu základné spravodajstvo, informácie a služby, ktoré zachraňujú životy.“ Brian Stelter zo CNN pomenoval Trumpovu posadnutosť v nadpise svojej analýzy: Trump sa snaží utlmiť investigatívnu žurnalistiku, ktorá ho berie na zodpovednosť. Nečudo. Veľa z toho, čo verejnosť vie o chaotickom vládnutí prezidenta Trumpa, pochádza zo správ nezávislých médií. „Trumpovo druhé prezidentské obdobie prinieslo už v prvých 100 dňoch znepokojujúce zhoršenie slobody tlače,“ uviedla organizácia Reportéri bez hraníc.

Ak bolo Trumpovo prvé funkčné obdobie poznačené nepriateľskou rétorikou voči médiám, jeho druhé funkčné obdobie ju premenilo na útoky, z ktorých časť vychádza zvonka, z autoritárskych krajín.

Trump stihol za 3 mesiace (aj) v mediálnej sfére veľa zbombardovať. Okrem útokov z pozície administratívy (vyšetrovanie vysielacích sietí, zastavenie financovania verejnoprávnych médií, zablokovanie tlačovej agentúry Associated Press – pretože nenazvala Mexický záliv americkým…) – útočí žalobami na spravodajské médiá aj ako súkromná osoba. To je vo funkcii prezidenta USA bizarná snaha, naviac keď Trump tvrdí, že všetko, čo robí vo funkcii prezidenta, podlieha absolútnej prezidentskej imunite.

Do toho zapadá aj rozhodnutie Trumpom dosadenej generálnej prokurátorky Pam Bondi, ktorá opäť zaviedla možnosť federálnych vyšetrovateľov tajne prešetrovať záznamy novinárov (vraj) pri vyšetrovaní únikov informácií.

Ochranu pre novinárov zaviedol generálny prokurátor z čias Bidena (Merrick Garland) po tom, čo prokurátori z čias Trumpa I. tajne sledovali internú komunikáciu niekoľkých významných spravodajských médií. A tieto „vyšetrovania únikov utajovaných informácií“ sa považujú za jednu z najzávažnejších hrozieb pre investigatívnu žurnalistiku a slobodnú tlač v USA.

Výbor na ochranu novinárov (CPJ) sa historicky zameriaval na nebezpečné podmienky pre novinárov v diktatúrach a represívnych režimoch v zahraničí. Donald Trump priniesol tieto hrozby do USA.

V správe o prvých 100 dňoch prezidenta CPJ uvádza, že zaznamenal „významný nárast počtu redakcií, ktoré vyhľadávajú bezpečnostné poradenstvo, pretože sa obávajú, že meniace sa národné politické prostredie by mohlo ohroziť ich schopnosť informovať bez strachu z odvety zo strany úradov“.

Ako odveta sú vnímané aj Trumpove kroky proti legendárnej spravodajskej relácii CBS 60 Minutes. Vyhráža sa žalobou na The New York Times. Hovorí, že spravodajské médiá, ktoré zverejnili prieskumy verejnej mienky ukazujúce pokles jeho miery popularity, sú „zločinci“, ktorí „by mali byť vyšetrovaní za volebné podvody“.

Jeho nový riaditeľ FBI Kash Patel sa netají zámerom potrestať ľudí zo spravodajských médií: „Áno, pôjdeme po ľuďoch v médiách, ktorí klamali o amerických občanoch, ktorí pomohli Joeovi Bidenovi zmanipulovať prezidentské voľby – pôjdeme po vás,“ vyhlásil ešte v roku 2023.

Je to „kampaň cenzúry a kontroly“, povedala demokratická členka Komisie FCC Anna Gomez a dodala: „Dúfam, že ľudia nájdu odvahu, že sa tomu postavia a budú sa brániť.“ Donald Trump útočí na samotného ducha americkej ústavy. Na prvé slová jej preambuly: „We, The People.“ Azda tento ľud po 250 rokoch opäť povstane.

L

Trump a jeho ľudia chcú definovať, čo je pravda

.marína Gálisová .témy

Jeff Gedmin vedie americký spravodajský portál MBN, ktorý na Strednom východe robí prácu pre slobodu a demokraciu, akou kedysi za železnou oponou pomáhali Rádio Slobodná Európa či Hlas Ameriky. Donald Trump chce zničiť MBN a odobrať mu financie. Čo sa to stalo s Amerikou?

začnem trochu širšie. Je to ťaživý pocit, že sa nedá spoľahnúť na hodnotové nastavenie súčasnej Ameriky. Až tak, že sa v medzinárodnom priestore človek bojí nielen toho, čo urobí Rusko, ale niekedy aj toho, čo urobí Amerika. Donald Trump pozoruhodne nahráva Rusku, až to v istých kruhoch vyvoláva špekulácie, že je ruským agentom. Úprimne, nechce sa mi tomu veriť – je na to príliš nespoľahlivý. Ale ono sa hovorí, keď to chodí ako kačka a kváka ako kačka, tak je to kačka. Čiže... je to agent?

Nevedno, ale nemusí ním byť on, môže ním byť niekto v jeho kruhoch. Tulsi Gabbard alebo Kari Lake. Ale či sú to agenti alebo nie, to je jedno, táto administratíva mení orientáciu Ameriky. Sčasti je izolacionistická, sčasti preferuje autokratov. A netají imperialistické sklony, lebo ako vidíme, prezident sa vyhráža Kanade, rád by silou zabral Gazu a tvrdí, že nám potom za správu Gazy budú ostatní platiť. Znie to ako vtip, ale nie je to vtipné. Táto administratíva robí politiku priaznivú voči autokratom a pokúša sa miešať do vnútornej politiky iných krajín, napríklad Nemecka. Je to katastrofa, pretože namiesto strategických a morálnych zásad sa Trump riadi čisto egom, obchodnou politikou a svojím rodinným podnikaním. Všetko je preňho biznis, rodinný biznis.

jedna vec je pragmatizmus, to je vlastnosť, o ktorej sa v súvislosti s takými lídrami ako Trump často hovorí. Lenže je to vôbec pragmatizmus? Je Trump vôbec racionálny aktér? 

Existuje mylný predpoklad, že ľudia na vrchole mocenskej pyramídy musia byť racionálni aktéri. Ale ono to tak nemusí byť. Ani Saddám Husajn nebol racionálny aktér, ani Donald Trump nie je nutne racionálny aktér, ani ľudia okolo Trumpa nie sú racionálni aktéri. Trump sa nespráva racionálne, on svoj život, celú svoju kariéru nebol schopný prevziať za nič zodpovednosť, má za sebou desiatky žalôb, nespláca svoje záväzky, jeho firmy mnohokrát skrachovali. Je živým príkladom až detinskej nezodpovednosti. Za všetko vždy obviňuje ostatných. Je to narcis. Tragédiou je, že za jeho správanie zaplatí vysokú cenu Amerika a jej občania. 

6. máj 2025 Washington, USA: Kanadský premiér Mark Carney a prezident USA Donald Trump počas stretnutia v Bielom dome. Trump sa netají, že chce mať Kanadu ako ďalší štát vo svojej federácii.ADRIAN WYLD/THE CANADIAN PRESS/AP/SITA6. máj 2025 Washington, USA: Kanadský premiér Mark Carney a prezident USA Donald Trump počas stretnutia v Bielom dome. Trump sa netají, že chce mať Kanadu ako ďalší štát vo svojej federácii.

on tvrdí, že má na pamäti americké záujmy. Ale ak máme uviesť príklad z oblasti médií, tak nechce financovať Rádio Slobodná Európa, chce ho obrať o už kongresom prisúdené peniaze. Prečo to robí práve „slobodke“, ktorá predsa pomohla vyhrať studenú vojnu? V čom je to americký záujem?

Trump obrátil hru v prospech Ruska, on definuje pravdu, on definuje, čo sú fakty. A keď hovorí o záujmoch Ameriky, myslí to úprimne, pretože on stotožňuje Ameriku so sebou – štát som ja. Vníma to tak, že čo poslúži jemu, to poslúži aj Amerike. Čo je dobré pre jeho rodinu, to je dobré pre Ameriku. To je Trumpov pohľad na svet. On sám sa vidí ako synonymum amerických záujmov. Čokoľvek iné považuje za nepotrebné a za nebezpečné.

pritom jeho fanúšikovia často hovoria, že napríklad médiá, ktoré podporujú Demokratickú stranu, sú ako komunistická Pravda a používajú sovietske metódy. To uvádzajú ako negatívum. Ale keď Trump koná v prospech Putina, pohrobka sovietskych generálnych tajomníkov, tak to nevidia? A nevnímajú, že Trump používa sovietske metódy?

Jeden nacista sa vyjadril, že to oni, nacisti, budú definovať, kto je Žid. Oni o tom rozhodnú, oni všetko definujú. To je absolútna moc nad pravdou. A tak je Trumpovi a jeho ľuďom jedno, čo je pravda, slušnosť, realita, fakty, objektívne kritériá. Oni povedia, čo sú sovietske metódy a čo nie sú, čo je pravda – aj čo je Pravda – a basta.

ako sa to skončí? Spamätá sa Amerika?

Ja sa snažím pozerať na svet realisticky a myslím, že Amerika sa tak skoro nespamätá, takže teraz by sme potrebovali ako novú kotvu Európu, ktorá bude spolupracovať s Amerikou a čakať, že sa Amerika raz vráti k rozumu a hodnotám. Žiaľ, aj Európa trpí polarizáciou a strategickou aj morálnou dezorientáciou. 

rusi nikdy neočakávali, že Trump zasiahne proti médiám, ktoré oni pokladali za štvavé vysielačky, že im tým odovzdá symbolicky spätne víťazstvo v studenej vojne. Vy vediete spravodajskú sieť MBN, ktorú tiež financuje Kongres USA a ktorá šíri americký obsah, americké hodnoty, americké záujmy na Strednom východe. A Trump chce finančne vyhladovať nielen Rádio Slobodná Európa, ale aj MBN. Čo sa to deje?

MBN  pôsobí v regióne, kde k našim konkurentom patrí napríklad Al Jazeera, ktorá je financovaná Katarom. A s Katarom je momentálne Donald Trump v srdečnom priateľstve.

áno, dostane odtiaľ aj lietadlo. Súvisí to nejako?

To s lietadlom bude skôr náhoda, ale aj tak je zaujímavé, že Katar sa zrazu stal priateľom Donalda Trumpa. Marco Rubio povedal, že na Blízkom východe je naším záujmom stabilita, nie ľudské práva, právny štát alebo demokracia. Ale prečo by sa to malo vylučovať? Pôvodne bola naším záujmom aj stabilita, aj ľudské práva, aj právny štát, aj demokracia. A teraz je to zrazu buď, alebo. Trump sa chváli, aké super dohody uzatvárame, ale všimnite si, že nikdy nehovorí o ľudských právach a určite nechce, aby mu tento prístup komplikovali médiá. MBN mu je teda na ťarchu. Trump a jeho ľudia jednoducho útočia na americké nástroje medzinárodnej angažovanosti a najmä nenávidia čokoľvek, čo je v oblasti mäkkej sily. Nástroje posilňujúce tých, ktorí bojujú za demokraciu. Pomoc nezávislým médiám. Alebo USAID, medzinárodnú pomoc, obvinia div že nie zo zločinov. Slobodné médiá vyhlasujú za podvodné, skorumpované, politicky zneužívané. MBN pokladajú za médium, ktoré má jednoducho odísť, hoci ich vyzývame, pokojne nás reorganizujte, reštrukturalizujte, ale oni? Potrebujú, aby sme zmizli. Médiá, ktoré pomáhali americkým záujmom v regióne, sú pre nich odrazu zbytočné.

lenže v skutočnosti si nemyslím, že Trump tieto médiá vníma ako maličkosť. Ak by ich považoval za maličkosť, nerušil by ich, nechal by ich na pokoji.

To je zrejme správny postreh. V každom prípade platí, že mu zavadziame.

generácia Američanov, ktorá bojovala v druhej svetovej vojne a studenej vojne, fyzicky a politicky odchádza, a aj to môže byť príčinou, prečo oddanosť veci slobody a záväzok voči svetu prestal dominovať americkej politike. Ale mne nedá pokoj jedna otázka. Nemohli ľudia, ktorí zažili tieto konflikty, vychovať svojich nástupcov, aby niesli tie hodnoty ďalej?

Mohli, mnohokrát to jednoducho neurobili. Je to otázka toho, aby staršia generácia uznala, že tu nebude večne a že musí niečo zo seba odovzdať ďalej. Ale pozrite sa na Kongres USA, ktorý vyzerá trochu ako zariadenie pre seniorov. Pud sebazáchovy alebo skôr pud zachovania moci bráni niektorým politikom odísť.  Ani Bernie Sanders, ani Donald J. Trump nie sú tvárou novej generácie. Ani zďaleka. A podobne sú na tom mnohé transatlantické inštitúcie.  Mali nejaké programy pre mladých lídrov, ale nerobili ich zrelým a zodpovedným spôsobom. Toto platí pre The Atlantic Council aj German Marshall Fund, tam sú podobné projekty skôr povinné políčko na zaškrtnutie, ale v skutočnosti tam mladých väčšinou posadia dozadu, za  tzv. detský stôl. Takto sa nedá riešiť budúcnosť a nemôžeme sa čudovať, že niektoré hodnoty sa skrátka nepodarilo posunúť ďalej. 

Archív Jeffa Gedmina

jeff Gedmin narodil sa v roku 1958, prednáša na Georgetown University v Spojených štátoch amerických a pôsobí v Institute for Strategic Dialogue. Vyštudovaný germanista, muzikológ. Venuje sa politológii. Je autorom kníh o perestrojke, páde komunistického bloku a integrácii postkomunistických krajín do západných štruktúr. Od roku 2007 do roku 2011 viedol Radio Free Europe/Radio Liberty. Vlani sa na čas do kresla jeho riaditeľa vrátil. Aktuálne vedie Middle East Broadcasting Networks. Spolu s Francisom Fukuyamom založil a vedie portál American Purpose, s ktorým má .týždeň spoluprácu.

.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite