pre pochopenie súvislostí sa treba pozrieť do histórie. USA majú silnú žurnalistickú tradíciu. Objav, že ľudia sú ochotní denne platiť za informácie, viedol na východnom pobreží už začiatkom 19. storočia k vzniku slobodného trhu s novinami. 20. storočie potom prinieslo boom americkej reportážnej žurnalistiky. Táto tradičná forma pre vyjadrenie diania, názorov a pocitov vyplynula zo slobodnej túžby po priamom, neštylizovanom poznaní pravdy v jej autentickej podobe.
silné generácie amerických reportérov
Obe svetové vojny dali vyrásť silným generáciám reportérov. Prvá najmä tým novinovým, ktorých reportovanie z frontových línií vychádzalo denne na titulných stranách. Druhá svetová vojna bola zase zlatou érou rozhlasových reportérov. Murrow Boys boli počas nej prvými „celebritami žurnalistiky“ a vyslúžili si celonárodnú slávu.
Edward Roscoe Murrow viedol mladých novinárov v Európe z tlačovej agentúry United Press, ktorí sa stali pioniermi vojnovej rozhlasovej žurnalistiky a neskôr, po vojne, aj televíznej.
Pre ilustráciu, D Day, teda vylodenie v Normandii, pokrývalo päť reportérov, z toho jeden v bombardéri nad plážou Utah, ďalší vo vyloďovacom plavidle a iní na plážach...
Murrow považoval za podstatný ešte jeden rozmer: dôsledné, k zamysleniu provokujúce spravodajstvo o verejných záležitostiach. Toto od svojich podriadených aj vyžadoval. Profesionálna žurnalistika sa v 50. rokoch preniesla aj do začiatkov televíznych reportáží, ktoré vstupovali do väčšej hĺbky ako denné spravodajské relácie. Ich cieľom bolo pochopiť významné udalosti aj nad rámec základných faktov.
Vzorom bola britská BBC, ktorej prvý riaditeľ John Reith je považovaný za zakladateľa dnes už storočnej tradície nezávislého verejnoprávneho vysielania. Za hlavné princípy považoval zváženie všetkých hľadísk, bezúhonnosť, univerzálnosť a záväzok k verejnej službe. Poslaním BBC bolo podľa neho „vzdelávanie a morálne zdokonaľovanie verejnosti“.
Od BBC po Murrow Boys vznikali silné základy pre začiatky povojnovej americkej televíznej reportáže, hoci Murrow Boys sa ako „rozhlasáci“ zdráhali prejsť k televízii. Prekážal im svet svetiel, kamier, mejkapu. A potom v 50. rokoch získala Murrowova relácia See It Now (náprotivok rozhlasovej Hear It Now) štyri ceny Emmy (televízny Oscar).
šesťdesiat minút
Tradícia profesionality, zápalu a etiky mala svoju kontinuitu. Murrowa v rozhlasovom vysielaní viedol Robert Trout, legendárny korešpondent, ktorý bol v medzivojnovom období prvým, kto naživo informoval z Capitol Hill o kongresových vypočutiach, prvý vysielal z letiaceho lietadla a považuje sa za prvého, kto vysielal denný spravodajský program, čím vytvoril úlohu moderátora správ. V rádiu oznamoval kapituláciu Japonska a koniec druhej svetovej vojny. Bol to on, kto naučil Murrowa dôverne osloviť poslucháča tak, ako keby hlásateľ hovoril s jednou osobou.
WIKIMEDIA COMMONSAmerický novinár a televízny moderátor Edward Roscoe Murrow vo svojej pracovni v roku 1957.
Murrowov koproducent programov Hear It Now a See It Now Fred W. Friendly sa stal prezidentom CBS News a neskôr vyučoval na Kolumbijskej univerzite, kde učil Murrowove štandardy nové generácie mladých žurnalistov. William L. Shirer, jeden z Murrow Boys, napísal po vojne rozsiahle dielo Vzostup a pád Tretej ríše. Režisér See It Now Don Hewitt vytvoril neskôr na podklade See It Now novú reláciu 60 Minutes, ktorá je dnes legendou. Celá táto tradícia presahuje generácie.
60 minutes je od roku 2019 najpopulárnejšia a najvplyvnejšia televízna spravodajská relácia, legenda vysielaná už 57 rokov. Za ten čas mala len troch výkonných producentov, čo znamená stabilitu. Jej terajší šéf Bill Owens pracuje v CBS News už 37 rokov. Z toho 25 rokov je výkonným producentom „šesťdesiatich minút“. A ak takýto človek, takejto relácie, náhle odstúpi zo svojej funkcie, niečo dôležité sa deje.
60 Minutes je dnes v ostrom spore s americkým prezidentom Donaldom Trumpom. Tvorcovia protestujú, lebo Trump im chce obmedziť možnosť robiť ju nezávisle. Odstupujúci Bill Owens v správe pre zamestnancov uviedol: „Ukázalo sa, že nebudem môcť viesť reláciu tak, ako som ju vždy viedol, robiť nezávislé rozhodnutia na základe toho, čo bolo pre reláciu 60 minút správne, čo bolo správne pre divákov.“
Trump ešte v predvolebnej kampani zažaloval reláciu o 20 miliárd dolárov, lebo vraj klamlivo upravila rozhovor s jeho rivalkou Kamalou Harris. Televízia vzápätí needitovaný prepis rozhovoru zverejnila a vyvrátila Trumpovo obvinenie.
Po návrate Trumpa do funkcie šla v 60 Minutes séria príbehov o jeho novej administratíve. Trump na kritiku týkajúcu sa jeho prístupu k Ukrajine a Grónsku zareagoval zlostným útokom. Vyhlásil, že CBS, ktorá reláciu vysiela, by mala „draho zaplatiť“ za to, že ho prenasleduje. Nový predseda Federálnej komisie pre komunikáciu (FCC) oznámil, že televízia CBS bude vyšetrovaná. Generálna riaditeľka CBS News sa zastala odstupujúceho Owensa takto: „Viedol reláciu s neochvejnou integritou, zvedavosťou a hlbokým záväzkom k pravde. Presadzoval druh žurnalistiky, ktorá informuje, osvetľuje a často mení národnú konverzáciu.“
Poďme ale späť k základom toho, čo si Donald Trump snaží podrobiť. K silnému odkazu tradície, ktorú budovali nielen Murrow Boys, ale aj množstvo samostatných žurnalistických individualít, z ktorých vyrástli ikony.
Za všetkých spomeňme dve mená: Merrill Mueller a Cornelius Ryan. Merrill Mueller reportoval už občiansku vojnu v Španielsku ako 20-ročný mladík. Ako 23-ročný reportér vo Varšave odkryl Hitlerov plán na inváziu do Poľska. Ako 24-ročný pokrýval vojnu z Paríža a naživo hlásil pád Francúzska. Ako 28-ročný reportoval vylodenie v Normandii z Eisenhowerovho štábu. Tu treba povedať nasledovné: Deň D bol 6. júna 1944, ale dva dni predtým sa Eisenhower rozhodoval, či kvôli extrémne zlému počasiu inváziu posunúť. Tisíce vojakov už bolo nalodených a trpelo v búrkových vlnách, stovky lodí už plávali k francúzskemu pobrežiu a hlavný veliteľ musel rýchlo prijať ťažké rozhodnutie. Generálny štáb bol v maringotkách uprostred lesíka. Bola noc a pršalo. Einsenhower sa vybral do dažďa na „rozhodujúcu“ prechádzku. Tam ho náhodou stretol mladý pridelený korešpondent Mueller. Eisenhower ho vyzval, nech ide s ním. A potom už bol celý čas ticho. Mueller, plný otázok, netušil, čo Eisenhower práve rieši. Mal k dispozícii tú najväčšiu rybu, no nič sa nepýtal. Empatia mu vravela, že by bolo nepatričné vstupovať reportérsky do tejto chvíle. Čakal, či Eisenhower, pohrúžený do svojich myšlienok, začne sám. Nezačal. A on neprehovoril celú dlhú prechádzku ani slovo. Vtedy sa Eisenhower pravdepodobne rozhodol posunúť deň D.
BILL DOWNS/CBS1944, Londýn: Edward R. Murrow (sediaci) a jeho tím vojnových spravodajcov, ktorí pokrývali Deň D – Bill Downs, Charles Shaw, Charles Collingwood, Richard C. Hottelet, Larry LeSueur, Bill Shadel a Gene Ryder.
Mladý Mueller reportoval aj z nemeckej ofenzívy v Ardenách. Pokračoval v spravodajskom pokrývaní vojny s Japonskom, informoval o zhodení bomby na Hirošimu, keď robil celé vysielanie o kapitulácii Japonska, nemal ešte ani 30 rokov. Naživo komentoval let prvého Američana okolo Zeme. Ako ostrieľaný, no stále len 45-ročný reportér, predviedol ikonický komentár. Kým sa ostatní reportéri predháňali v záplave slov a kriku, on povedal na adresu letiaceho kozmonauta len strohú vetu „Vyzerá tam taký osamelý...“ a po prvý raz v kariére stíchol. Je to jedna z najsilnejších reportérskych chvíľ. Je koncentrátom tradície, ktorá má empatiu, cit pre dôležitosť aj guráž.
Ďalším menom je Cornelius Ryan, autor diel The Longest Day (Najdlhší deň), The Last Battle (Posledná bitka), A Bridge Too Far (Vzdialený most). Útla knižka Najdlhší deň je majstrovským dielom silnej americkej non-fiction školy, strhujúce dielo rozprávané suchým, faktografickým štýlom v duchu anglo-americkej triezvosti, bez autorskej hyperboly či heroizácie. Americká televízna žurnalistika 50. rokov vyrastala z takto silného podhubia. A predsa televízny priemysel dospel na začiatku 60. rokov k zlomu.
Mladý prezident USA J. F. Kennedy krátko po svojom nástupe vymenoval za nového predsedu Federálnej komunikačnej komisie (FCC) ešte mladšieho, len 35-ročného právnika Newton Norman Minowa. A začali sa diať veci.
Trh v Spojených štátoch nepoznal verejnoprávnu televíziu. Keď sa v 20. rokoch 20. storočia Británia rozhodla založiť prvú verejnoprávnu inštitúciu na svete (BBC), urobila tak v presvedčení, že obmedzené spektrum vysielacích kmitočtov je verejným statkom, a zriadila preto inštitúciu pre verejnú službu vo vysielaní.
USA sa rozhodli pristupovať k tým istým kmitočtom ako k súkromnému statku a rozdelili ho medzi súkromné spoločnosti, čím vznikla už v roku 1926 prvá sieť komerčných vysielateľov, no s absenciou verejnoprávneho média. V priebehu jednej generácie ponuka amerického televízneho trhu dospela do štádia, ktoré nový predseda Federálnej komunikačnej komisie pomenoval v strhujúcej reči. Zapísala sa do histórie televízie ako prejav o rozľahlej pustatine. Oficiálny názov znie Televízia a verejný záujem a Minow reč predniesol na zasadnutí Národnej asociácie vysielateľov. Do očí majiteľov najväčších komerčných vysielateľov povedal: „Keď je televízia dobrá, nič – ani divadlo, ani časopisy alebo noviny –, nič nie je lepšie. Ale keď je televízia zlá, nič nie je horšie… Pozývam každého z vás, aby ste si sadli k televízoru, keď bude vaša stanica vysielať, a zostaňte tam jeden deň bez knihy, bez časopisu, bez novín, bez výkazu ziskov a strát. Majte oči prilepené k obrazovke až do konca vysielania. Môžem vás ubezpečiť, že to, čo uvidíte, je rozsiahla pustatina. Uvidíte súvislý tok herných šou, komédií o úplne neuveriteľných rodinách, o krvi a búrkach, chaose, násilí, sadizme, vraždách, westernových zlých mužoch, westernových dobrých mužoch, súkromných detektívoch, gangstroch, násilí a karikatúrach. A donekonečna reklamy – mnohé kričiace, nátlakové, urážlivé. A hlavne nuda... Ak si myslíte, že preháňam, len to vyskúšajte.“
Pár dní po tomto prejave Minow apeloval aj na vypočutí pred výborom Kongresu Spojených štátov a vďaka jeho iniciatíve sa dali veci do pohybu. Najskôr sa zasadil za zákon, aby museli mať všetky televízory, predávané v USA, aj normu UHF (ultrakrátke vlny), čím dosiahol nárast vysielacích kmitočtov aj nárast počtu malých televíznych staníc vrátane neziskových a vzdelávacích, ktoré zrazu mali kde vysielať.
Druhou jeho vizionárskou iniciatívou bola legislatíva uvoľňujúca cestu komunikačným satelitom. Práve on napísal prezidentovi Kennedymu tieto slová do prejavu, počas jeho turné s plánovaným vesmírnym programom cesty na Mesiac: „Komunikačné satelity budú oveľa dôležitejšie ako vyslanie človeka do vesmíru... Myšlienky žijú dlhšie ako ľudia.“ Boli to kroky predskokana na ceste k založeniu prvej verejnoprávnej televízie v Spojených štátoch.
Prispel k tomu aj Thomas LeRoy Collins („najväčší guvernér Floridy“), ktorý ako nový prezident Národnej asociácie vysielateľov povedal: „Vysielanie, ktoré slúži verejnému záujmu, musí mať dušu a svedomie, planúcu túžbu vyniknúť… nutkanie budovať charakter, občianstvo a intelektuálny postoj ľudí…“
Systematický tlak elít (intelektuálnych a mocenských v jednom) nakoniec spôsobil, že takmer polstoročie od začiatku vysielania BBC dospela americká spoločnosť k „britskému“ presvedčeniu.
štart americkej verejnoprávnej televízie PBS
V roku 1967 Kongres Spojených štátov prijíma zákon o verejnom vysielaní, ktorým založil Corporation for Public Broadcasting (Spoločnosť pre verejné vysielanie) ako neziskovú spoločnosť pre podporu verejnoprávneho vysielania, financovanú cez federálny rozpočet americkým ľudom, s poslaním „zabezpečiť univerzálny prístup k nekomerčnému a vysokokvalitnému obsahu“.
Nová spoločnosť začala spoluprácu s National Educational Television (Národnou vzdelávacou televíziou), čo bola sieť malých vysielateľov po celej krajine, ktorá šírila svoj program cez UHF, a jej diváci ju mohli sledovať, pretože televízory, ktoré si kúpili, museli mať zo zákona UHF frekvenciu.
Z tejto siete sa na prelome rokov 1969/1970 stala Public Broadcasting Service (PBS), prvá verejnoprávna televízia v USA. Veľmi rýchlo z nej bola najdôveryhodnejšia celonárodná inštitúcia v Spojených štátoch (prieskumy Roper Opinion Research), pričom 80 % všetkých televíznych domácností v USA sleduje programy tejto siete v priebehu roka (štúdia Nielsen Media Research).
Náhoda chcela, že štart televízie bol impozantný. Krátko po jej založení totiž vypukla aféra Watergate. Do sídla Demokratickej strany v komplexe Watergate vo Washingtone D.C. sa vlámali pracovníci aparátu republikánskeho prezidenta Richarda Nixona, aby namontovali odpočúvanie. Kauza eskalovala potom, čo sa ukázalo, že Nixonova administratíva aktívne bránila vyšetrovaniu záležitosti, že Nixon o akcii vedel a že okrem iného klamal o prípade pred kongresom, čo nakoniec viedlo k jeho vynútenej rezignácii.
Carl Bernstein a Bob Woodward získali za sériu svojich reportáží v roku 1973 pre denník The Washington Post Pulitzerovu cenu a vydali knihu All the President's Men (Všetci prezidentovi muži), ktorá sa v roku 1976 stala predlohou k oscarovému filmu, v hlavnej úlohe s Dustinom Hoffmanom a Robertom Redfordom. Toto si mnohí asi pamätajú, ale málokto dnes vie, aký rozhodujúci mediálny počin tomuto všetkému predchádzal.
PBS, mladá verejnoprávna televízia, sa rozhodla pre nevídaný krok. Celoštátne a naživo vysielať rokovanie vyšetrovacieho výboru senátu. Komerční vysielatelia to pokladali za mrhanie peniazmi, zdĺhavé rokovania boli podľa nich pre divákov nezáživné.
Naviac sa zasadnutia bežne konali v nočných hodinách. Napriek tomu sa z vysielania stal hit. Začínajúca PBS ukázala zmysel svojej existencie. Jej rozhodnutie vysielať zasadnutia výboru nebolo motivované komerčne, ale spoločenskou dôležitosťou. Urobila to, prečo bola zriadená, vyplnila presne tú dieru, o ktorú komercia nemá záujem. Paradoxne sa PBS nakoniec s týmto programom stala vysoko sledovanou, omnoho viac ako veľké komerčné siete ABC, CBS, NBC, Fox, The CW...
Komerčná sféra pochopila, čo sa žiada, a v roku 1980 začala vysielať prvá čisto spravodajská 24-hodinová televízna sieť CNN. Jej prvým moderátorom správ bol bývalý hlavný korešpondent na Capitol Hill (Bernard Shaw z ABC News). Neskôr prišlo celosvetové vysielanie CNN International cez satelit, možné vďaka druhej legislatívnej iniciatíve vizionára Minowa.
PBS sa nebála ani digitálu
Americkú verejnoprávnu televíziu PBS u nás v postkomunistickom priestore pozná málokto, hoci je od pristátia prvého človeka na Mesiaci (a po vzore BBC) etalónom nezávislého, nekomerčného, na kultiváciu ducha zameraného vysielania.
Pritom to nie je žiadna zatuchnutá inštitúcia. Naopak. Už v roku 2011 uviedla aplikácie pre iOS a Android, s možnosťou prezerania videí od PBS v celých dĺžkach na mobilných zariadeniach (v tých časoch pioniersky počin). Na príchod „digitálneho sveta“ zareagovala v roku 2012 založením PBS Digital Studio, neziskovej organizácie, cez ktorú distribuuje originálny vzdelávací webový video obsah. Zahŕňa pôvodné série o vede, populárnej kultúre, umení, aj partnerstvá s existujúcimi kanálmi YouTube. Produkcia vzdelávacích, ale „ostrých“ videí bola alternatívou k nebezpečnému obsahu, šírenému na YouTube. O ďalší rok (2013) zakladá PBS svoju webstránku PBS.org, ktorá z počiatočných
2 miliónov sledovateľov vystrelila na štvrť miliardy a prevýšila prevádzku webových stránok komerčných gigantov CBS, NBC a ABC. Deťom, čoraz viac rukojemníkom mobilov, ponúkla v tom istom roku svoj alternatívny obsah na stránke PBSKids.org, ktorá sa stala dominantnou americkou webovou stránkou pre video. PBS je najväčším držiteľom Webby Awards spomedzi mediálnych spoločností sveta. Za 50 rokov sa z PBS stal skrátka verejnoprávny monument.
No tak, ako sa treba neustále starať o demokraciu, je nutné mať na zreteli zmysel existencie verejnoprávneho média. V roku 2011 sa 85-ročný Newton Norman Minow vyjadril: „Stále si myslím, že správy sú najdôležitejšou verejnou službou, ale televízia v tejto oblasti zaostáva. Príliš veľa priestoru dáva na pokrytie kontroverzií, trestných činov, požiarov a málo na riešenie veľkých problémov v krajine.“ Povedal tiež, že prezidentské kampane sú posadnuté malichernosťou. Ale neznamená to, že by mu chýbal humor. V prejave pred Asociáciou amerických právnických fakúlt povedal: „V Nemecku je podľa zákona všetko zakázané, okrem toho, čo je povolené. Vo Francúzsku je podľa zákona povolené všetko, okrem toho, čo je zakázané. V Rusku je podľa zákona zakázané všetko vrátane toho, čo je povolené. A v Taliansku je podľa zákona povolené všetko, najmä to, čo je zakázané.“
podarí sa Trumpovi vyhladovať PBS?
Do takéhoto odkazu, tradície a ekosystému vstúpil Donald Trump útokom na nezávislosť. Začalo sa to už počas prvých 100 dní v jeho úrade. Dvaja najväčší verejnoprávni vysielatelia, PBS (televízia) a NPR (rozhlas), čelia po prvýkrát za desaťročia hlasovaniu o svojom federálnom financovaní.
Podľa Jima Schachtera, generálneho riaditeľa verejnoprávneho rozhlasu v New Hampshire, je Trumpova snaha súčasťou širšieho úsilia o kontrolu informácií a potlačenie nezávislého spravodajstva: „Nejde o peniaze. Celková podpora je vo federálnom rozpočte nepatrná suma, no je kľúčová pre plnenie občianskych povinností verejnoprávnych médií. Ide o útok na slobodnú tlač.“
Financovanie verejnoprávnych médií je v gigantickom federálnom rozpočte ozaj minipoložka. Návrh na zrušenie financovania (vrátane odobratia už schválených financií predchádzajúcim kongresom!) je jasný útok na nezávislosť slobodného média. Snemovňa reprezentantov a senát môžu o návrhu hlasovať, ale môžu ho aj ignorovať a financovanie ponechať bez zmeny. Má význam tipovať?
Protrumpovská televízia Fox, ktorá dodala Trumpovi aj niekoľko členov jeho administratívy (napríklad minister obrany Pete Hegseth je jej bývalý moderátor), je nadšená. Odstránením PBS by totiž mohla získať väčší podiel na trhu. A čo občania? V prieskume Pew Research iba 24 % opýtaných súhlasilo s tým, aby vláda prestala financovať verejnoprávne médiá, a 43 % bolo proti (33 % sa nevedelo vyjadriť).
Jim Schachter pripomenul dôvod vzniku zákona o verejnoprávnom vysielaní z roku 1967: „Komerčný trh nebude nikdy tento druh občiansky zmýšľajúcej, komunitne budovanej a verejnoprospešnej žurnalistiky saturovať.“ A to je aj dôvod Trumpovho útoku, žiada sa dodať.
útok na verejnoprávne médiá eskaluje
Trump prikázal ministrovi zdravotníctva a sociálnych služieb Robertovi F. Kennedymu ml., aby začal vyšetrovanie PBS a NPR pre možnú diskrimináciu v zamestnaní (rozumej vyšetrovanie možnej inklúzie, pozitívnej diskriminácie, atď.), a nariaďuje vedúcim predstaviteľom všetkých ostatných federálnych agentúr, aby „identifikovali a ukončili“ akékoľvek priame alebo nepriame financovanie týchto verejnoprávnych organizácií. Z útoku sa stáva posadnutosť.
Keď sa Kongres USA v roku 1967 rozhodol vybudovať verejnoprávne vysielanie, zaviazal sa ho každoročne financovať z federálneho rozpočtu. Pre správu týchto financií a pre ochranu nezávislosti všetkých verejnoprávnych médií založil federálnu spoločnosť Corporation for Public Broadcasting (CPA), ktorú zákonom izoloval od prípadného politického tlaku, „aby sa zabezpečila maximálna ochrana pred vonkajším zasahovaním a kontrolou“, a tiež výslovne zakazuje vláde vykonávať „akékoľvek riadenie, dohľad alebo kontrolu“.
Ak kongres na žiadosť Trumpa prestane financovať verejnoprávne médiá (počas svojho prvého mandátu mal Trump rovnakú snahu, no vtedajší kongres financovanie nezastavil aj vďaka demokratickej väčšine v jednej z jeho komôr), menšie stanice by zrejme boli nútené ukončiť vysielanie – najmä vo vidieckych oblastiach, ktoré sú voličskou základňou republikánov, kde sú často „poslednými lokálnymi vysielateľmi v daných komunitách“,
ako povedal generálny riaditeľ spoločnosti Alaska Public Media Ed Ulman. Alaska Public Media prevádzkuje v najsevernejšom štáte USA jedinú spravodajskú sieť, rozhlasovo pokrývajúcu takmer každý kút Aljašky.
Bola tu jasná motivácia „uchrániť“ svojich voličov pred nezávislými zdrojmi informácií. Väčšie stanice s množstvom darcov a iných zdrojov príjmov by však prežili. A tak prišiel ďalší Trumpov útok.
Tentoraz na samotnú Spoločnosť pre verejnoprávne vysielanie (CPB). Na tú spoločnosť, ktorú v roku 1967 založil kongres zákonom ako nezávislú agentúru, ktorej poslaním má byť dohľad nad nezávislosťou, nestrannosťou, univerzálnosťou verejnoprávnych médií.
U.S. FORCE PHOTO/MASTER SGT. STAN PARKER/WIKIMEDIA COMMONS15. apríl 2009: Náčelník štábu amerického letectva generál Norton Schwartz odpovedá na otázky počas rozhovoru s Larou Logan v spravodajskej relácii 60 Minutes televízie PBS.
Corporation for Public Broadcasting (CPB) už 58 rokov presne toto vykonáva. Teraz však traja ľudia z jej 5-člennej správnej rady dostali email z Bieleho domu, že boli „s okamžitou platnosťou prepustení z funkcie v mene prezidenta Donalda J. Trumpa“. V reakcii na to spoločnosť podala federálnu žalobu na prezidenta, pretože: „Prezident nemá právomoc odvolať alebo ukončiť funkčné obdobie členov správnej rady CPB.“
prezident šliape po ústave
Zopakujme si, rečou Trumpa, ako sú rozdané karty. Podľa zákona nemá prezident na takýto krok oprávnenie. CPB nie je federálna agentúra a nepodlieha jeho právomoci. Ide o autonómny úrad, ktorého nezávislosť je už zakladajúcim zákonom chránená práve proti takým krokom, aký urobil Trump.
CPB každý rok rozdeľuje cez pol miliardy dolárov z prostriedkov daňových poplatníkov. Je to asi 1,60 dolára na daňovníka za bezplatný a univerzálny prístup k vzdelávacím reláciám, širokej škále spravodajského a kultúrneho obsahu, ale aj núdzovým upozorneniam počas všeobecného ohrozenia. Zabezpečuje to viac ako 1 500 miestnych verejnoprávnych rozhlasových a televíznych staníc v celej krajine.
Len čo CPB zažalovala prezidenta za nezákonný pokus odvolať väčšinu členov jej správnej rady, Donald Trump podpísal výkonný príkaz, aby CPB ukončila federálne financovanie NPA (National Public Radio, verejnoprávny rozhlas) a PBS (Public Broadcasting Service, verejnoprávnu televíziu). Tieto dve najväčšie verejnoprávne médiá v USA čelia už dlhšie útokom Donalda Trumpa a republikánskych zákonodarcov.
Trump zároveň nariadil správnej rade CPA podniknúť kroky, aby zabránila dobrovoľným súkromným zbierkam na ich podporu. Absurdné. Trump prikazuje organizácii, ktorej nesmie zo zákona nič prikazovať, aby zničila to, čo má zo zákona chrániť a rozvíjať.
„Prezidentov očividne nezákonný výkonný príkaz, vydaný uprostred noci, ohrozuje našu schopnosť slúžiť americkej verejnosti vzdelávacími programami, ako sme to robili posledných viac ako 50 rokov,“ uviedla generálna riaditeľka PBS (Paula Kerger). Verejnoprávny rozhlas (NPR) sa pripojil slovami: „Budeme dôrazne brániť naše právo poskytovať americkému obyvateľstvu základné spravodajstvo, informácie a služby, ktoré zachraňujú životy.“ Brian Stelter zo CNN pomenoval Trumpovu posadnutosť v nadpise svojej analýzy: Trump sa snaží utlmiť investigatívnu žurnalistiku, ktorá ho berie na zodpovednosť. Nečudo. Veľa z toho, čo verejnosť vie o chaotickom vládnutí prezidenta Trumpa, pochádza zo správ nezávislých médií. „Trumpovo druhé prezidentské obdobie prinieslo už v prvých 100 dňoch znepokojujúce zhoršenie slobody tlače,“ uviedla organizácia Reportéri bez hraníc.
Ak bolo Trumpovo prvé funkčné obdobie poznačené nepriateľskou rétorikou voči médiám, jeho druhé funkčné obdobie ju premenilo na útoky, z ktorých časť vychádza zvonka, z autoritárskych krajín.
Trump stihol za 3 mesiace (aj) v mediálnej sfére veľa zbombardovať. Okrem útokov z pozície administratívy (vyšetrovanie vysielacích sietí, zastavenie financovania verejnoprávnych médií, zablokovanie tlačovej agentúry Associated Press – pretože nenazvala Mexický záliv americkým…) – útočí žalobami na spravodajské médiá aj ako súkromná osoba. To je vo funkcii prezidenta USA bizarná snaha, naviac keď Trump tvrdí, že všetko, čo robí vo funkcii prezidenta, podlieha absolútnej prezidentskej imunite.
Do toho zapadá aj rozhodnutie Trumpom dosadenej generálnej prokurátorky Pam Bondi, ktorá opäť zaviedla možnosť federálnych vyšetrovateľov tajne prešetrovať záznamy novinárov (vraj) pri vyšetrovaní únikov informácií.
Ochranu pre novinárov zaviedol generálny prokurátor z čias Bidena (Merrick Garland) po tom, čo prokurátori z čias Trumpa I. tajne sledovali internú komunikáciu niekoľkých významných spravodajských médií. A tieto „vyšetrovania únikov utajovaných informácií“ sa považujú za jednu z najzávažnejších hrozieb pre investigatívnu žurnalistiku a slobodnú tlač v USA.
Výbor na ochranu novinárov (CPJ) sa historicky zameriaval na nebezpečné podmienky pre novinárov v diktatúrach a represívnych režimoch v zahraničí. Donald Trump priniesol tieto hrozby do USA.
V správe o prvých 100 dňoch prezidenta CPJ uvádza, že zaznamenal „významný nárast počtu redakcií, ktoré vyhľadávajú bezpečnostné poradenstvo, pretože sa obávajú, že meniace sa národné politické prostredie by mohlo ohroziť ich schopnosť informovať bez strachu z odvety zo strany úradov“.
Ako odveta sú vnímané aj Trumpove kroky proti legendárnej spravodajskej relácii CBS 60 Minutes. Vyhráža sa žalobou na The New York Times. Hovorí, že spravodajské médiá, ktoré zverejnili prieskumy verejnej mienky ukazujúce pokles jeho miery popularity, sú „zločinci“, ktorí „by mali byť vyšetrovaní za volebné podvody“.
Jeho nový riaditeľ FBI Kash Patel sa netají zámerom potrestať ľudí zo spravodajských médií: „Áno, pôjdeme po ľuďoch v médiách, ktorí klamali o amerických občanoch, ktorí pomohli Joeovi Bidenovi zmanipulovať prezidentské voľby – pôjdeme po vás,“ vyhlásil ešte v roku 2023.
Je to „kampaň cenzúry a kontroly“, povedala demokratická členka Komisie FCC Anna Gomez a dodala: „Dúfam, že ľudia nájdu odvahu, že sa tomu postavia a budú sa brániť.“ Donald Trump útočí na samotného ducha americkej ústavy. Na prvé slová jej preambuly: „We, The People.“ Azda tento ľud po 250 rokoch opäť povstane.