Vládna moc uplatňuje Orbánovskú metódu glajchšaltovania médií. Internet je preplnený nenávisťou. Dezinformačné servery vytláčajú z verejného priestoru seriózne spravodajstvo a analýzy. Novinári čelia nenávistným kampaniam a nátlaku. Čo s tým ešte môžeme urobiť?
Spor s aktuálnou mocou o slobodnejšiu RTVS plní námestia a kritické médiá, hoci je už prehratý. Spor s tou istou mocou o spravodajstvo televízií Markíza a JOJ je omnoho tichší, hoci bude mať ešte vážnejšie dôsledky.
prehra v zápase o RTVS je, samozrejme, dôsledkom volieb, v ktorých vyhrala taká väčšina, ktorá v sebe nesie mečiarovský pohľad na svet. V ňom je víťazstvo vo voľbách povolením mocensky zabrať každé slobodné územie a inštitúciu, ktoré v štáte existujú. Ale prehra v zápase o RTVS je aj dôsledkom predošlých desaťročí, a teda rôznych väčšín.
RTVS si ani za 35 rokov nedokázala vybudovať takú pozíciu, povesť a verejnú podporu, ktoré by rôzne vládne väčšiny odradili od pokusov urobiť z nej svojho sluhu. Ak by sa naša verejnoprávna televízia a rozhlas stali rodinným striebrom tejto republiky, ako sa to podarilo Českej televízii, jej opakované podrobenie by bolo pre akúkoľvek moc omnoho riskantnejšie. Ale kedy bola RTVS naozaj slobodná a kvalitná? Kedy vytvárala verejnú mienku, kedy prichádzala so zisteniami, ktoré preberali súkromné médiá, kedy kultivovala verejný priestor sebavedomou publicistikou a aktuálnymi dokumentmi, a kedy odmietala sebecké želania politikov? V koľkých z 35 rokov slobody bola takáto?
V časoch mečiarizmu boli STV a SRo nástrojmi vládnych lží a nenávisti. To boli páni Kubiš, Rezník a Kapusta či panie Pravdová, Vincoureková a Bieliková. Neskôr, v čase pôvodne „jemnejších“ vlád Smeru, boli len zakríknutou slúžkou, ktorá v rozhodujúcich chvíľach vždy poslúžila. To boli moderátori zábavy, ktorí moderovali aj mítingy Smeru, ale to bol napríklad aj dokument o scientológoch, ktorý tesne pred prezidentským súbojom Fico – Kiska pustil preceňovaný pán Mika do hlavného vysielacieho času.
Ale ani v časoch demokratickejších vlád neboli obe verejnoprávne inštitúcie dospelé. Aj vtedy prijímali diktát politických strán k účasti na diskusiách, ani vtedy si napriek zdrojom, neporovnateľným so súkromnými médiami, netrúfli robiť skutočnú investigatívu, ani vtedy si nevychovali zahraničných spravodajcov, ktorí by produkovali viac než agentúrne samozrejmosti. A tiež – hádam sa ešte nezabudlo, ako dávny minister financií podmieňoval pomoc štátu pri Rybníčkovej reforme STV jednotlivým programom, ako nedávny minister financií využil očkovaciu lotériu a ako väčšina kandidátov na posledného šéfa RTVS neodmietla koaličný nátlak a otázky typu ktorých novinárov si vážia.
Toto bola RTVS, o ktorú sa dnes neúspešne bojovalo. Viac poddajná inštitúcia lacnej – a výnosnej – zábavy než merítko verejnoprávnej kvality. Pretože ak sú dodnes jej najznámejšími reláciami veselé programy typu Milujem Slovensko, ak sú jej hlavnou pýchou pani Vinczeová a páni Nikodým s Marcinom, a ak dôležitý boj o verejnoprávnosť zvádzali ako hlavné tváre pán Machaj a pani Jančkárová, čo to hovorí o našom 35-ročnom pokuse o verejnoprávnosť?
KOORDINANÝ VÝBOR RTVS26. apríl 2024, Bratislava: Koordinačný výbor iniciatívy zamestnankýň a zamestnancov RTVS zorganizoval „čierny deň“, v rámci ktorého zamestnanci prišli do práce na znak protestu v smútočnom čiernom oblečení.
Samozrejme, nič z toho neospravedlňuje brutálne ovládnutie RTVS súčasnou mocou, takže zápas o zachovanie slobodnejšej RTVS bol správny. Len to nebol zápas o verejnoprávnosť, ako ju poznáme z dospelého zahraničia.
Trochu iný príbeh sa práve odohráva okolo komerčných
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
