Pre niekoho je pohľad na kríž útechou, iného znepokojuje. Ale čo je podstatou Kristovej smrti a zmŕtvychvstania? Zomrel za naše hriechy, alebo bola jeho motivácia odlišná? Aké je to náboženstvo, ktorého základom je skon Boha?
Tradičný pohľad na Veľkú noc je veľmi silný. Týmto sviatkom si západná civilizácia pripomínala, že Ktosi sa obetoval za ľudské chyby a viny, aby nás tým zmieril s Najvyšším dobrom. Tento príbeh zmäkčil ľudské srdcia. Ale existuje aj iný, rovnako tradičný pohľad.
veľká noc je dnes skôr vítaným jarným voľnom než hlbokým zastavením sa väčšiny slobodných spoločností. Je to krásny čas prichádzajúcej jari, čas radosti a veselia. Po dlhej zime a krátkych dňoch je to veľmi pochopiteľný úsek úľavy a nádejí. Veľkonočné posolstvo o Bohu, ktorý sa sklonil k človeku, je síce stále ešte prítomné, ale je aj pochopené?
Ako vlastne dnes rozumieme samotnému pojmu Boh? Čo ním vlastne myslíme? Starý pán kdesi hore? A kde hore? Nad nami či nad Austrálčanmi? Je to sudca, žiarlivý na svoje stvorenstvo až tak, že neposlušnosť trestá večným zatratením? Alebo je to čistá láska bez súdenia? A čo potom so zlom? Ako sa dá vedecky uchopiť, že Boh je jeden a súčasne traja? A ako prijať, že jeden z tých troch sem raz prišiel ako človek a nechal sa zabiť? Vtedy bol Boh na chvíľu dvojjediný?
Možno vôbec rozumovo chápať Veľkú noc? Veľký nemecký teológ Karl Rahner to povedal priamo – pojem Boh je už natoľko zanesený balastom, že by bolo dobré ho na desiatky rokov vôbec nepoužívať. Nie je to trochu aj prípad Veľkej noci?
Dve predošlé tisícročia sa o Veľkej noci uvažovalo dvojako. V dominantnej západnej tradícii, ktorá spolutvorí aj dnešný slobodný svet, bol jej Najvyšším dobrom Boh, a myslela sa tým naozaj Trojjediná existencia (niečo ako tri kvality spojené v jednej, akokoľvek nezrozumiteľne to znie). Táto dávajúca sa Trojjediná láska stvorila svet a život v ňom, a potom sa na jeho záchranu sama obetovala.
FINE ART IMAGES/HERITAGE IMAGES/GETTY IMAGESAnton Raphael Mengs: Snímanie z kríža, cca 1760. Podľa západnej tradície dávajúca sa Trojjediná láska stvorila svet a život v ňom, a potom sa na jeho záchranu sama obetovala.
Znie to krásne a človeku to dáva obrovskú cenu, keďže Boh ho považuje za hodného vlastnej smrti. Ale vyvoláva to okamžite dve základné otázky: Pred čím mal byť vlastne zachránený človek a ako sa za neho mohla obetovať Nekonečná existencia?
Odpovede boli zhruba takéto: Záchrana bola v tejto tradícii potrebná, pretože človek sa v živote previňuje a robí chyby, a nebyť záchrannej misie, ľudské viny by viedli k trvalému odlúčeniu od Najvyššieho dobra (čo sa trochu strašidelne nazývalo peklom). Záchrannú misiu pritom nepodnikla celá Trojjediná existencia, ale jeden jej element, ktorý si ľudia nazvali Kristom. A ani ten obeťou napokon nezanikol (toto sa nazvalo trochu nepresne vstaním z mŕtvych).
„Veľká noc je dnes skôr vítaným jarným voľnom než hlbokým zastavením sa väčšiny slobodných spoločností.“
Ak sa vám to celé zdá nezrozumiteľné, máte pravdu. Prečo by muselo Najvyššie dobro obetovať časť seba až na smrť, aby zachránilo svoje vlastné stvorenstvo? Nie je to
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
