Sloboda, na ktorej cestu sme s tápaním nastúpili pred 34 rokmi, nebola a nie je spočinutím na konci dejín. Správanie dnešnej novej moci nám krehkosť výdobytkov skvelého roku 1989 pripomína dnes až príliš jasne. A MY musíme jasne odpovedať.
Pri pohľade na dnešok sa zdá, že November prehral. A zdá sa to aj pri pohľade na opakované vlády pánov Mečiara a Fica. Ale zdanie zatiaľ klame.
je v povahe tohto zaujímavého sveta, že o tej istej realite sa dajú povedať dve úplne protichodné tvrdenia a obe môžu byť pravdivé. Presne tak je to aj s odpoveďou na otázku, čo na Slovensku ostalo z Novembra 1989.
Na Novembri 1989 neboli kľúčové emócie, hoci tie boli krásne. A rozhodujúca nebola ani výmena osôb vo vedení Československa, hoci tá bola nevyhnutná. To, čo November 1989 naozaj zmenil, bola povaha tohto štátu, daná ústavou, zákonmi a Listinou základných práv a slobôd. Vďaka Novembru 1989 - a ľuďom, ktorí ho uskutočnili - žijeme dodnes v spoločnosti, v ktorej sa vlády vymieňajú slobodnými voľbami, v ktorej sú nad každou mocou zákony, v ktorej je dôstojnosť každého človeka zaručená a ktorá už 34 rokov nie je v poddanskom postavení voči totalitnej Moskve.
Pri pohľade na súčasnú moc (ale aj na viaceré predošlé vlády) sa môže ľahko dostaviť pocit, že takmer nič z uvedeného už neplatí. Ale platí úplne všetko. Aj štvrtá vláda pána Fica vzišla zo slobodného rozhodnutia občanov. Aj nad touto vládou sú zákony, veď preto má nový minister vnútra problém so svojim protizákonným rozhodnutím o vedení polície. Aj za tejto vlády je zaručená dôstojnosť každého človeka, veď preto sa fašisti v koalícii musia tváriť, že nimi nie sú, a preto musí pán Pellegrini klamať, že pokus o preradenie pána Hamrana do Popradu nebol o ponížení. Napokon, ani počas tejto vlády nie je Slovensko v poddanskom postavení voči totalitnej Moskve, veď preto sa premiér a ministri musia pretvarovať, že na Ukrajine im ide o mier a v Bruseli o suverenitu.
November 1989 je dodnes silnejší než jeho nepriatelia, a to až tak, že oni si stále netrúfli zrušiť jeho prvotné dôsledky ani dlhodobé pôsobenie. Po 34 rokoch tu teda ostalo z Novembra úplne všetko.
Protichodné tvrdenie, teda že z Novembra tu už neostalo takmer nič, je však rovnako pravdivé.
Pád komunizmu bol spojený s odhodlaním státisícov ľudí spravovať si veci verejné dialógom rozličných skupín, ich vzájomnou úctou a súťažou myšlienok. Toto je však už dlhé roky nahradené surovým bojom o moc, vzájomnými faulmi rôznych názorových táborov a zámerným rozdeľovaním spoločnosti na nepriateľské skupiny.
andrej bánZamatová revolúcia v roku 1989. Pád komunizmu bol spojený s odhodlaním státisícov ľudí spravovať si veci verejné dialógom rozličných skupín, ich vzájomnou úctou a súťažou myšlienok.
Nástup slobody pred 34 rokmi znamenal aj spoločný záväzok vybudovať a ochraňovať spravodlivosť, a teda kultivovať a rešpektovať inštitúcie štátu vrátane polície, prokuratúry a nezávislých súdov. Aj toto je už dlhé roky vážne narušené, občas až do podoby únosu štátu a jeho orgánov v prospech úzkej skupiny ľudí.
Napokon, November 1989 bol priamo spojený s nástupom takej politickej elity, ktorú už v prvých okamihoch reprezentovali Občanské fórum a Verejnosť proti násiliu, a zosobňovali ľudia ako Václav Havel, Pavel Tigrid, Ivan Medek, Karel Schwarzenberg, Fedor Gál, Milan Šimečka, Peter Zajac, František Mikloško, Martin Bútora, Ján Langoš či Péter Hunčík. Tento personálny odkaz Novembra je takmer úplne v troskách.
November 1989 bol teda slabší ako jeho nepriatelia, a to až natoľko, že jeho základné kamene nemajú až na výnimky žiadnu oporu v dnešnej realite.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
