po každej vojne či ekonomickej kríze v 20. storočí sa moc vlády nad našimi životmi a peniazmi nafúkla. S ňou sa nafúkli aj egá na vrchole mocenskej pyramídy. Keď pôjdu na začiatku novembra americkí voliči vyberať svojich voliteľov na prezidenta Spojených štátov, bude im v hlavách rezonovať kakofónia kampaňových posolstiev. Veľa kriku, viac zásahov, viac dolárov.

Za posledné storočie sa štýl exekutívnej politiky zmenil a nikto tento rozdiel neilustruje príznačnejšie ako muž, ktorý v roku 1920 prišiel do Bieleho domu. Vtedy ešte ako viceprezident. Volal sa Calvin Coolidge.

 Na jeho meno si spomenie len pár zapálených historikov. Verejnosť pozná skôr bonmot z úvodu tohto textu, ktorého pravosť sa už ťažko dá overiť. Spomenul si aj Ronald Reagan, ktorý zaprášený portrét prezidenta s číslom 30, nie úplne z plezíru, vytiahol z vedľajšej chodby a zavesil do úradovne kabinetu prezidenta číslo 41. V 80. rokoch bol Coolidge pre republikánov ideálom. Ako sa naň pozerá číslo 45, tiež republikán, Donald Trump? Každým riadkom svojho životného aj politického príbehu je jeho pravým opakom.

narodený štvrtého júla

Coolidge sa narodil na deň nezávislosti v roku 1872 v maličkom štáte Vermont. Osudný deň. Ani nie päťdesiat rokov predtým v rovnaký deň, ďaleko od seba, ale len niekoľko hodín po sebe zomreli dvaja otcovia zakladatelia a tiež prezidenti, John Adams a Thomas Jefferson. Pokrstili ho síce menom John, ale rodičia mu pridali stredné meno Calvin podľa protestantského búrliváka zo Ženevy Jána Kalvína. Mal malú sestru, ale v detstve ju ako veľa iných chudobných skolila tuberkulóza. V trinástich Calvin prišiel o matku, zostal mu otec, majiteľ miestneho koloniálu a to, čo by sme moderným jazykom nazvali politický aktivista.