zastavme sa najskôr pri prídavnom mene transcendentný. Štandardná definícia zo slovníka filozofie hovorí, že ide o niečo, čo nie je poznateľné, ide to mimo či ponad naše poznanie. O aké poznanie ide? Štandardne sa tu pracuje s rozdelením na poznanie, ktoré prichádza zo zmyslov, teda empirické, a na druhej strane neempirické, ktoré voláme aj analytické, definičné či logické alebo racionálne. Staviame tu do protikladu, i keď nie nevyhnutne do sporu, dve teórie poznania: empirizmus/naturalizmus a na druhej strane racionalizmus/idealizmus.

je jablko transcendentné?

Ak je teda niečo transcendentné, nie je to takpovediac pozorovateľné v prírode, imanentné. Je to skôr niečo koncepčné či štrukturálne, ale nie nutne mimo našej reality či vesmíru.

Ak je niečo transcendentné, nepôjde napríklad o to, že na jeseň visia na strome dozreté jablká. Jablká ani jabloň nie sú transcendentné. Ale transcendentná je vlastnosť jablka, ako jeho dobro či krása. Keď poviem „toto jablko je dobré“ alebo „toto je dobré jablko“, myslím tým niečo iné ako empirické poukázanie na fakt, že na strome je jablko. Ako ale viem, či je dobré? A čo tým vlastne myslím?

A tu sa dostávame už k spomínanej neempirickej črte transcendentných „vecí“: skôr ako empirický fakt, či daná vec jestvuje, nás zaujíma, ako o veci rozmýšľame. Môžeme teda povedať, že transcendentné vlastnosti vecí – ako dobro či krása – nie sú ich nadstavbou, nie sú nad nimi ako lešenie. Skôr sú „pod nimi“.