vytvárame si okolo seba najprv len krehké škrupiny, no tie časom hrubnú, až sú nakoniec robustné a odolné ako ten betón. Človek je nimi doslova obohnaný ako masívnym valom a dostať sa k nemu je takmer nemožné. Je zaživa pochovaný vo vlastnej ochrannej maske a nijaký rozprávkový hrejivý prostriedok toto obrnenie nedokáže len tak roztaviť či obmäkčiť.

Keď sa potom takíto ľudia stretnú – hoci len na okamih alebo aj omnoho intímnejšie –, nebudú oproti sebe stáť skôr ako dve betónové sochy? Nie sú ako bloky kameňa, v hĺbke ktorých je ukryté čosi ľudské, no každý z nich si chráni svoje súkromie tak veľmi, že o ňom ten druhý vôbec nič nevie?