bolo to v ťažkých deväťdesiatych rokoch – od dominantného HZDS sa vo vlnách dištancovali jeho zakladatelia, ktorí dovtedy profitovali z Mečiara a jeho spôsobov, a on na krízy a neúspechy reagoval zmiznutím. Hovorilo sa, že „išiel za medveďmi“.
Dnes sa presne to isté deje v Smere – po Maďaričovi, Zalovi a Beňovej prišla kritika už aj z východu, a predseda kdesi mlčí. A zrazu tu máme sny o progresívnom krídle Smeru, prijateľnom Pellegrinim a kdesi v pozadí aj predstavu, že ak by sa vzbura podarila, s očistenou partiou bude môcť vzniknúť v zásade rozumná vláda, takže nebude treba kompromis so Sulíkom.
Naozaj?
Okrem nevkusu týchto úvah sú kľúčové dva protiargumenty – morálny a obsahový. Ten morálny hovorí, že všetci spomenutí „vzbúrenci“ Smeru profitovali z jeho hrubej, korupčnej a nakoniec aj mafiánskej politiky takmer dvadsať rokov. A väčšina z nich ju dokonca tvorila, však pán exminister kultúry?
Považovať dnes týchto ľudí za nádej, dávať im slovo ako reformátorom Smeru a považovať ich za čosi lepšie, než sú ich predseda a exminister vnútra, je voči Ficovi a Kaliňákovi v skutočnosti nefér. Lebo ťažiť z Ficovej a Kaliňákovej popularity, v mene svojej kariéry a profitu odobriť všetko, čo Smer za 20 rokov robil, a potom, keď je zle, hodiť svojich lídrov davu, to je nielen nelojálne, ale aj slabošské a bezcharakterné.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.