ľudia, ktorí mali odvahu postaviť sa stalinizmu, ruským tankom alebo husákovskej normalizácii, postupne odchádzajú. Ale ja stále znovu zisťujem, že najkrajšia na nich nebola ich odvaha, ale normálnosť. Taký bol pre mňa Ivan Medek aj Pavel Tigrid, taký bol Tono Srholec aj Agneška Kalinová, a práve taký bol aj Miro Kusý.
Najskôr som ho vnímal ako legendu Charty ´77 a legendu Bratislavskej päťky, súdenej za podvracanie komunizmu. A po roku 1989 zasa ako jedného z lídrov Verejnosti proti násiliu, patriota Československa a obhajcu ľudských práv. Lenže potom som zistil, že skutočný Miro Kusý je úplne iný.
Po roku 1989 mohol byť predsedom vlády, ale jemu to nič nehovorilo, tak sa ním nestal. Mohol tiež, ako mnohí, neférovo zbohatnúť, ale to sa mu priečilo, tak nezbohatol. A mohol tiež zmĺknuť, keď pri vzniku mečiarovského Slovenska prišli vulgárne útoky a vyhrážky nacionalistov, ale on mlčať odmietal, takže sa ešte hlasnejšie vysmieval z tej ich štátnej hrubosti. To je aká sloboda od funkcií, majetku a strachu? To je aká frajerina?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.