Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Resoty očami Michala Oláha: Chcem už len dožiť

.michal Oláh .stĺpčeky .resoty očami Michala Oláha

„Chceš vedieť, aký som mal život, Michalko?“ opýtal sa ma Marek po tom, ako si ku mne prisadol vo fajčiarni. „Jasné,“ odvetil som. Bol som zvedavý na jeho životnú cestu, ktorá ho na prahu dôchodku priviedla k nám do útulku.

Resoty očami Michala Oláha: Chcem už len dožiť Natália Ložeková / natalialozekova.sk

„najprv som bol v Iraku, tam som sa dostal cez Doprastav, robil som u nich vodiča na stavbe,“ rozhovoril sa rozrušene Marek. „Platili ma v bonoch, to bolo dobre. Robili sme závlahy a kanalizáciu po celom Iraku. Raz sme sa boli kúpať na jazere Tartali a prišli ku nám miestni pýtať si vodu. S pištoľou v ruke. Tak som radšej odtiaľ rýchlo odišiel. Bolo tam pekne teplučko. Robil som tam skoro dva roky. To bolo ešte dávno, za komunistov. Keď som sa vrátil, mesiac som oddychoval a potom jazdil po Bratislave s V3S-kou fekál. To už som mal skoro tridsať. Odrobil som tam dvadsaťpäť rokov až do roku 2005. Potom ma vyhodili. Znižovali stavy. Štyri roky som potom nerobil. Nechcelo sa mi. Chcel som si oddýchnuť a býval som u rodičov.“ 

„Prečo som si nikdy nekúpil svoj byt alebo dom? Neviem. Kúpil som auto, platil som všetko okolo rodičov ako jediný slobodný. Keď zomreli, byt zostal mne. Nemal som robotu, tak som prestal platiť nájomné. To bola najväčšia blbosť.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite