Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Priama reč Lucie Piussi

.lucia Piussi .stĺpčeky .priama reč Lucie Piussi

Blaho Uhlár to jedného dňa pomenoval ako fenomén prílišného priblíženia sa. Vždy sa našiel niekto, kto Stoku bezhranične obdivoval, chodil na každé predstavenie, pamätal si doslova celé pasáže textov, žil ňou a dýchal pre ňu, až sa k nám dostával čoraz bližšie.

Priama reč Lucie Piussi Natália Ložeková / natalialozekova.sk
neboli sme žiadni etablovaní umelci, boli sme bastardi, vyvrhnutí z väčšinového vkusu a každý, kto prišiel dychtivo k nám, bol prijatý. Takých ľudí sme mali medzi fanúšikmi veľa. Mnohí akoby zdomácneli. Začali so Stokou žiť. Delilo už ich iba jediné: Autorská tvorba. 
A práve to akoby si zrazu neuvedomovali. Uvideli tých svojich obľúbencov zblízka, nazreli do ich súkromia, zrazu odhalili tie najslabšie miesta, pochopili, že sú to obyčajní smrteľníci, v niečom omnoho zraniteľnejší a neschopnejší ako oni sami, pretože tak ako stromy, rástli len pre ten svoj dážď tvorivej vlahy. A vtedy sa v zdomácnených, ktorí sa už cítili súčasťou Stoky, spustil podvedomý mechanizmus, ktorý si sami pre seba odôvodnili ako snahu pomôcť, v skutočnosti však išlo o ovládnutie: Urob to takto a takto, nauč sa robiť kompromisy, ty si príliš extrémista, musíš byť prijateľný pre obe strany, atď... 
 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite