tie ma vyrušujú a cítim sa skrze ne často úzkostlivo, ale súčasne sú mi zdrojom veľkej radosti a nádeje. Tento stĺpček skombinuje myšlienky troch z plejády mojich spriaznených duší: Malcolma Guitea, Byung-Chul Hana a Simone Weilovej.

Hovorí sa, že moderný svet je odčarovaný a ten postmoderný už ani to – ten je priamo absurdný. Svet, prírodu, vesmír či realitu ako takú vnímame ako deterministický mechanizmus, čo z nás robí stroje hodné optimalizácie a poznanie nástroj kontroly; a otázka života, vesmíru a všetkého? Tá už viac nie je tajomstvom, lebo v princípe už vieme, kde je problém, takže trajektória je jasná a už to chce len čas. Prídeme na to, lebo máme overenú metódu: najprv bod ako základ, potom dva a na nich priamka; a kde je priamka, tam je smer; a kde je smer, tam je cesta; a kde je cesta, tam je cieľ; no a cieľom je poznanie, teória všetkého, a potom už môže prísť koniec: postmoderný eschatón.

Malcolm Guite (*1957, básnik, anglikánsky kňaz a odborník na anglický romantizmus) umne provokuje, že takýto „romantický“ pohľad na škaredý svet bez duše si naozaj zaslúži úvodzovky – je to mýtus o romantizme ako o escapistickom hnutí, ktoré sa cez umenie akoby snažilo uniknúť z reality do fantázie, keďže doba sa jednoducho posunula a niektorým sa cnie.