len driemala: v tom istom čase, keď sme driemali aj my a demokratický Západ – na vavrínoch domnelého globálneho víťazstva demokracie a konzumnej hojnosti.
chýbajúce odpovede
Aj tá niekdajšia studená vojna má svoju prehistóriu. Nevznikla náhodou, nevznikla vo vákuu. Aj ju možno chápať ako výsledok dlhého predchádzajúceho vývoja. Tento vývoj súvisí s fenoménom „modernizácie“.
To slovo dávam do úvodzoviek len preto, že je to príliš jednoduché meno pre niečo veľmi zložité. Nejde o jeden proces, jednosmerný, ľahko identifikovateľný trend alebo „vektor“, tobôž nie o nejaký vopred poznaný pokrok smerom k dokonalosti, v ktorej už nebudú žiadne konflikty ani prekvapenia. V skutočnosti ide o veľmi rôznorodý súbor množstva procesov, ktoré sa môžu ocitať vo vzájomných napätiach a konfliktoch: a tieto konflikty v kritických okamihoch nadobudli charakter veľkých revolučných pohybov a svetových vojen.
Niet divu, ak hľadanie ucelenej spoločnej stratégie, ktorou by dnešné demokracie mohli čeliť súčasným aktuálnym hrozbám a výzvam, pripomína tápanie.
A hrozby tu veru sú. Nielenže tam vonku je dosť zloduchov, ktorí idú po nás bez ohľadu na to, čo si my predstavujeme ako správne a racionálne, bez ohľadu na naše priania, ako by mal svet vyzerať. Demokracie majú aj vnútorných nepriateľov a vnútorné zdroje nespokojnosti. Často sme to my sami, kto podkopáva demokratickú konštitúciu v domnienke, že ju vylepšuje. Otázka teda nestojí len v negatívnom zmysle: ako odvracať hrozby či odrážať útoky nepriateľov. Nevyhnutné je tiež položiť si otázku, o čo pozitívne nám ide: čo je to, čo chceme zachovávať, brániť a kultivovať.
zložitosť slobodnej spoločnosti
„Demokracia“ je ďalšie jednoduché slovo, ktorým v skutočnosti označujeme veľmi veľa veľmi rôznych vecí. A neskoromoderná spoločnosť je vskutku mimoriadne zložitá. V jej rámci vstupujú do vzťahov obrovské počty osôb, ktoré sa navzájom nepoznajú, ich konkrétne záujmy sa nevyhnutne líšia; napriek tomu vzájomne požívajú produkty svojej činnosti a existencia slobodného zriadenia je od ich vzájomnej spolupráce a komunikácie životne závislá.
Ako však takýto systém zrozumiteľne obhájiť a urobiť citovo príťažlivým pre konkrétnych jednotlivcov a skupiny s rôznorodými záujmami? Je tu vôbec niečo, čo dokáže vzbudiť dostatočne intenzívne city lojality?
Aj tam, kde sa prípadne zhodneme na nejakom vysoko abstraktnom systéme pravidiel hry (napr. na tom, čo F. A. Hayek chápal ako „konštitúciu slobody“), nemožno poprieť, že tento systém je napádaný z rôznych strán, a to v mene káuz, ktoré vzbudzujú oveľa horúcejšie city. Ohrozujú ho chaotické a prelietavé túžby volajúce po okamžitom naplnení, bez ohľadu na širšie a dlhodobejšie perspektívy aj na ústavné a zákonné pravidlá. Takéto žiadze nie sú len rozptýlené a chaotické. Bývajú aj rafinovane odôvodňované dômyselnými ideologickými koncepciami, na ktorých presadzovaní si rôzne „mienkotvorné“ osoby budujú celoživotné kariéry a intelektuálnu reputáciu. Hrozba pre slobodné zriadenie následne nadobúda podobu organizovaných ideologických hnutí.
Celá vec je však ešte zložitejšia. Zdá sa, že abstraktný poriadok, založený na odosobnených vzťahoch veľkých počtov navzájom si neznámych ľudí či skupín, sám osebe nestačí, aby dal životu konkrétny a pozitívny zmysel. Bez tohto konkrétneho obsahu sloboda zostane len tým, čo Edmund Burke kedysi nazval „metafyzickou abstrakciou“. Svet vzťahov ľudí aj inštitúcií má viacero úrovní. Okrem abstraktných vzťahov otvorenej spoločnosti existujú aj vzťahy, ktoré sú užšie, konkrétnejšie a osobne dôvernejšie. Začínajú sa, povedzme, od úrovne nukleárnej rodiny a patrí k nim aj – už na vyššej úrovni abstrakcie – spoločné národné povedomie. A hoci sa môžu ocitnúť v konflikte s abstraktnejšími vzťahmi slobodného trhu a liberálnych konštitúcií, nemôžeme sa bez nich zaobísť. Všetky tieto úrovne nášho spoločného života musia koexistovať vo vzájomných napätiach. Pokusy zlikvidovať jedno v prospech druhého v konečnom dôsledku ohrozujú aj našu slobodu. Podotýkam, že Hayek (keď už tu padla o ňom zmienka) si tohto problému bol vedomý a priznával ho. Robil to však akosi ostýchavo, takže to jeho povrchným čitateľom môže uniknúť.
„Naše posudzovanie bezpečnostných otázok sa následne rozpadá do viacerých, od seba oddelených odborov expertízy.“
Akokoľvek, súčasným liberálom (či tým, ktorí sa za nich označujú) spravidla chýba citlivosť ich klasickejších predchodcov pre špecificky ľudské záležitosti vrátane kultúry a histórie. Označiť prirodzené city, ktoré ľudí viažu k ich rodine, jazyku, vlasti, národu či náboženskému spoločenstvu za „atavizmy“, za príznaky „kmeňovej“ či „rurálnej“ mentality alebo za „prekážku pokroku“ (zoznam nadávok je nepreberný) nie je riešenie. Môže to len prehĺbiť naše tápanie, trápenie a odcudzenie od liberálneho poriadku – v domácom aj medzinárodnom kontexte.
A nielen môže, aj sa to aktuálne deje. Výsledkom je okrem iného vietor v plachtách všelijakých pravicových populizmov, nacionalizmov a fundamentalizmov. Domnievam sa, že tu niekde je aj koreň mentálneho zlyhania viacerých dnešných konzervatívcov (či tých, čo sa za nich označujú) v rôznych krajinách, ktorí v slabej chvíli prepadli stupídnej domnienke, že Putin a jemu podobní sú obrancami „tradičných hodnôt“, zdedenej kultúry, národných záujmov či dokonca kresťanstva.
No nech už z dnešného stavu obviníme kohokoľvek (v súlade s tým-ktorým naším obľúbeným „-izmom“), sotva možno poprieť, že západné elity vyvinuli v uplynulých dekádach nemalé úsilie v politike potláčania prirodzených ľudských citov spolupatričnosti ako atavizmov, ktorých sa vraj treba čo najskôr zbaviť v mene budúcnosti slobody a demokracie.
Počúvame napríklad, že pri budovaní systému kolektívnej bezpečnosti sa máme zbaviť „národných egoizmov“. To môže byť legitímnou požiadavkou tam, kde si spoločné ohrozenie vyžaduje medzinárodnú spoluprácu (aj s príspevkami do spoločného obranného rozpočtu). Legitimita sa však končí, ak si bezpečnostnú spoluprácu začneme zamieňať s megalomanskými nadnárodnými, sociálno-inžinierskymi projektmi s odlišnými a oveľa ďalekosiahlejšími ambíciami. Treba len znova a znova pripomínať, že bez toho toľko očierňovaného národného cítenia by neexistovala ani vôľa k spoločnej obrane, ba vôľa k obrane vôbec. Ak by napríklad dnes nebolo ukrajinského „národného egoizmu“, ruskí vojaci a policajti by už šliapali po uliciach obsadeného Kyjeva.
chaos a násilie
Na tomto mieste som sa chcel venovať predovšetkým otázke vonkajšej bezpečnosti demokracií. Dôvod, prečo som sa obšírnejšie zaoberal ich vnútorným stavom, spočíva v skutočnosti, že obe otázky nie je možné od seba oddeliť. Politické teleso demokracie – občianska spoločnosť aj zastupiteľské inštitúcie, ktoré ju reprezentujú dovnútra či navonok –, nemôže predstavovať dva nezávislé organizmy, žijúce vlastným životom nezávisle od seba, bez vzájomnej komunikácie. Pokus oddeliť zahraničnú a vnútornú politiku nepriestupnou hranicou by bol neprirodzený a zhubný.
Navyše, máme tu skôr opačný trend. V dôsledku globalizačných zmien, čiže aj pôsobenia nových technológií s globálnym dosahom, dochádza k stieraniu hraníc medzi vnútornou a zahraničnou politikou. Ešte znepokojivejšie je stieranie hranice medzi civilným a vojenským sektorom, v neposlednom rade v dôsledku rastu množstva duálne použiteľných technológií, tzn. technológií obojstranne konvertovateľných, z civilných na vojenské a naopak. Rozptýlenosť produkcie bezpečnostne citlivých technológií v rukách množstva neštátnych firiem sťažuje aj možnosť kontroly ich šírenia a používania. Ideologický extrémizmus, terorizmus a vôbec rôzne druhy tzv. asymetrických hrozieb tým získavajú nové pole pôsobenia, nové nástroje a nové príležitosti. To sa deje v tom istom čase, keď je svet zároveň – z tých istých príčin – čoraz prepojenejší, keď udalosti na ktoromkoľvek mieste sveta čoraz bezprostrednejšie a nevyhnutnejšie ovplyvňujú dianie kdekoľvek inde.
Máme tu teda novú aj prudko sa meniacu kvalitu vzťahov, neprehľadné množstvo nových aj staronových aktérov, nové druhy ohrozenia vonkajšej bezpečnosti a zároveň, v nevyhnutnej súvislosti s tým, aj nové ohrozenia pre demokratické zriadenie.
zmysel stratégie
V takomto prostredí nie náhodou dochádza k významovým posunom samotného pojmu „stratégie“. V kontraste k jeho staršiemu, striktne vojenskému významu sa dnes týmto slovom dá pokryť takmer všetko: od vojenských doktrín cez politiku až po firemný manažment. Naše posudzovanie bezpečnostných otázok sa následne rozpadá do viacerých, od seba oddelených odborov expertízy. Takými sú napr. otázky kybernetickej bezpečnosti. Problematika vojnovej taktiky a operácií sa ocitá v oddelení od otázok politiky. Jednotiaci prvok sa stráca, až sa niekedy zdá, že celkom absentuje.
A práve dlhodobá a komplexná stratégia je ten jednotiaci prvok, ktorý hľadáme. V nej dochádza k dotyku medzi oblasťou vojny a politiky, civilnej a vojenskej sféry, technológie aj taktiky. Medzi stratégiou a umením štátnictva je nevyhnutný a úzko dôverný vzťah.
Schopnosťou nachádzať takýto jednotiaci princíp všetkých čiastkových úsilí – čo sa v angličtine od istého času označuje výrazom grand strategy – sa vyznačovali aj štátnické osobnosti na počiatku niekdajšej studenej vojny. Jej prvky nájdeme v Churchillovom prejave vo Fultone (1946), v Kennanovom „Dlhom telegrame“ a ďalších jeho textoch, formulujúcich stratégiu zadržiavania expanzie komunizmu, aj v „Trumanovej doktríne“ z roku 1947. Jej súčasťou je aj Marshallov plán navrhnutý v tom istom roku s cieľom pomôcť oživeniu povojnového hospodárstva Európy. A nezabudnime, že aj projekt európskej integrácie mal počiatok v bezpečnostnej logike: vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (1951), prepájajúceho dve strategicky kľúčové priemyselné odvetvia Francúzska a Nemecka, dvoch nepriateľov z predchádzajúcich dvoch svetových vojen. Príkladov sa dá uviesť akiste viac.
Tieto a ďalšie projekty sú pre nás dnes zdrojom inšpirácie, nie manuálom, ktorý by sme mohli kopírovať. Podmienky sú nové a nová strategická vízia im musí zodpovedať. Vytvorenie novej veľkej stratégie si každopádne vyžaduje iný druh schopnosti, než je úzko špecializovaná odbornosť. Je to z veľkej časti intuícia, cit pre špecificky ľudské záležitosti, a teda aj pre politiku a diplomaciu. Dôležitú úlohu tu hrá znalosť histórie. História nie je technický manuál, je to však podklad pre naše uvažovanie, ktorý v nás pestuje onen cit pre vzťahy ľudí a inštitúcií aj schopnosť hľadať rozumné politické riešenia. A rozumná politika, ako vieme, musí brať do úvahy aj ľudský sklon k nerozumnosti.
so štipkou optimizmu
Celkom na koniec mám ešte jednu povzbudivú správu aj pre tých, ktorým by predchádzajúce úvahy mohli vyznievať príliš pochmúrne. Slobodné demokracie sa v doterajšej histórii nepochybne dopustili mnohých chýb. Na rozdiel od totalitných režimov však vykazujú lepšiu schopnosť korigovať svoje omyly a v dlhodobej perspektíve sa ich rozhodnutia ukázali byť múdrejšie než rozhodnutia tyranov a mocichtivých dobrodruhov. To, pravda, platí, len ak sa demokratické režimy neodcudzia svojej podstate, nezabudnú na svoj pôvod a hodnotu a ak vo svojom blahobyte nerezignujú na vôľu brániť sa.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.