anarchia a sloboda
Tento svet bol vždy v istej miere anarchický, nepokojný, vnútorne konfliktný. Anarchia mala svoje temné stránky. A predsa sa ukázala pozoruhodne tvorivou. Vyvolala zvláštnu dynamiku vývoja a prispela k vytvoreniu étosu slobody, ktorý Európu odlíšil od iných oblastí eurázijskej kontinentálnej masy. Koniec-koncov, anarchia môže znamenať nedostatok ústrednej vlády, pluralitu centier rozhodovania či zdrojov lojality, nemusí však znamenať nedostatok noriem správania a „pravidiel hry“. A nemusí znamenať ani nedostatok spoločnej kultúry. Anarchiu si nemožno zamieňať s anómiou.
K dejinám tejto tvorivej anarchie patria aj dejiny inštitúcie národného štátu – alebo môžeme povedať v množnom čísle: národných štátov, plurality politických a právnych systémov aj kultúrnych vzorcov v rôznej miere odlišnosti.
Povahy a perspektívy tejto zložitej a vnútornými napätiami definovanej inštitúcie sa týka veľká časť dnešných rozhovorov a sporov o európskej integrácii. Národný štát je realitou, no zároveň pre mnohých kameňom úrazu. Neraz býva zatracovaný ako koreň všetkého zla, ktorý vraj treba rozpustiť v nejakom veľkolepom nadnárodnom projekte budúcnosti. Inokedy sa však naň odvolávame ako na poslednú oporu v chaotickom svete neskorej, „tekutej“ modernity.
Akokoľvek, ak máme zaujať k národnému štátu zmysluplný postoj, nezaškodí venovať pohľad podmienkam, z ktorých národy a štáty novovekej Európy povstali, čo znamená aj: na konflikty, ktorými bol draho vykúpený ako ich výsledok, ktorý je rovnako prirodzený ako nesamozrejmý. A rovnako nebude na škodu pripomenúť si, že existencia národného štátu prispela k vytvoreniu našej možnosti žiť v slobode a demokracii: viac než si dnes obvykle pod tlakom istých obľúbených klišé uvedomujeme alebo pripúšťame.
polis a ekuména
Európa teda predstavuje viac inštitucionálny než geografický priestor. A tento dnes vnímaný európsky priestor má svoju históriu – a svojich „predkov“, ktorých geografický rozsah, poloha aj kultúrne, politické a ekonomické gravitačné centrá sa mohli meniť a posúvať, no ktorých vývoj zakladá povedomie dnešných európskych národov.
Už rozvíjajúca sa civilizácia gréckych poleis (mestských štátov) predstavovala kultúrny a inštitucionálny priestor, ktorého pluralitu napriek množstvu vzájomných konfliktov spájalo spoločné povedomie priestoru a času. V čase klasickej gréckej doby (5. – 4. st. pred Kr.) bolo už povedomie civilizačnej kontinuity staré. Zahŕňalo s najstaršou minojskou (krétskou) kultúrou s počiatkami v 3. tisícročí pred Kr. aj mykénske obdobie (2. tisícročie), pokračovalo ďalej v nových štátnych útvaroch a meniacich sa civilizačných vzorcoch cez invázie, asimilácie, katastrofy a obnovy.
Pluralita gréckych štátov vytvorila vznešenú a zároveň prirodzene prostú kultúru. Zrodila sa v nej politická a intelektuálna sloboda v novom chápaní a uvedomelej artikulácii. Táto sloboda, hoci neustále ohrozená, zlyhávajúca a skĺzavajúca do tyranie, jednako spoluvytvárala aj povedomie, ktorým sa Gréci vymedzovali voči barbarom. V turbulentnom, no šťastne plodnom prostredí vznikli základy klasickej filozofie a vedy.
Grécka polis, na ktorú sa odvolával Aristoteles ako na vzor občianskeho spoločenstva, v jeho čase už upadala a rozpúšťala sa v novej, helenizmom formovanej, no multikultúrnej ríši Alexandra Veľkého. Civilizačnú pochodeň drobiacej sa alexandrovskej ríše prevzala Rímska ríša, ktorá sa neskôr stala kresťanskou. Tieto expanzie rozšírili, ale aj nanovo sproblematizovali predstavu antického človeka o známom obývanom svete – oikúmené (ekuména). Vzniknutá oblasť nebola celkom totožná s dnešnou Európou. Nezahŕňala početné oblasti dnešného európskeho severu a východu, naopak, patrili k nej rozsiahle oblasti severnej Afriky, malej Ázie, Blízkeho a Stredného východu. (Alexandrove výboje sa zastavili v tej časti Indie, ktorú dnes predstavuje Pakistan.)
kresťanské spoločenstvo
Rozpad Západorímskej ríše v 5. storočí nášho letopočtu otvoril obdobie, ktoré dnes nazývame stredovekom (v skutočnosti moderný pojem súvisiaci s trojito členiacim chápaním dejín).
„Temný vek“ v niekdajšej západnej časti rímskeho impéria sa začal ako vek chaosu a diskontinuity – na rozdiel od východu, kde Byzantská ríša predstavovala pokračovanie rímskeho impéria v priamej kontinuite. Byzancia v tejto chvíli predstavovala oproti kresťanskému západu svet, ktorý bol nepochybne vyspelejší v rade parametrov. Západ sa nachádzal v civilizačných troskách, jeho populácia bola riedka, technológie primitívne, infraštruktúra mizivá, finančníctvo nerozvinuté, kapitál malý a imobilný.
Kým sa však barbarské etniká mocensky a právne konsolidovali na troskách predchádzajúcej civilizácie do ríše Karola Veľkého (8. – 9. st.) a jej nasledovníkov, Byzantská ríša sa začala uberať po línii stagnácie a úpadku, spočiatku nebadateľne pomalej, no zo spätného pohľadu jasnej. To tvorilo základ aj pre budúcu schizmu západného a východného kresťanstva, aj pre budúcu islamizáciu častí kresťanského východu. Západ už jasne nadobúdal novú vitalitu v čase, keď posledné spráchnivené zvyšky Byzantskej ríše padali pod náporom osmanských Turkov, ktorí dobyli Konštantínopol v roku 1453.
Chaos, ktorý priniesol pád Západorímskej ríše, sa teda v spätnom pohľade môže javiť ako šťastie v nešťastí. Historik Martin Malia (1924 – 2004) zaoberajúci sa revolúciami novoveku v tejto súvislosti konštatuje (s odvolaním na Georgesa Dubyho): „Bez ohľadu na temnotu, ktorá zahaľuje karolínsku epochu na počiatku druhého kresťanského milénia ... je rok 1000, a nie objavenie Ameriky alebo námorných trás do Indie a Číny, počiatkom Európy na ceste vedúcej k jej terminu ad quem v modernite.“
V dobe Karolínskej ríše sa po prvý raz jasne formuje západné civilizačné povedomie ako povedomie kresťanstva v zmysle spoločenstva kresťanských národov. Predchodcom Európy je Christianitas. Podotýkame, že ide o západné, latinsky píšuce, nie byzantské, grécky píšuce kresťanstvo.
Predstava stredovekého Západoeurópana o obývanom svete bola v podstate zdedená z antickej ekumény, pravda, posúvala sa smerom na sever a východ barbarskej Európy, a tiež bola trochu pošramotená a okyptená v dôsledku islamského obkľúčenia. Nabúrala ju až mongolská expanzia v 13. storočí, ktorá, odhliadnuc od jej ničivých následkov pre východ Európy, dočasne oslabila islamské zovretie a otvorila cestu do strednej a východnej Ázie. Obraz ďalej zmenia zámorské objavy, predovšetkým objavenie Ameriky. Ale otváranie nových obzorov neznamená len nové možnosti. Prináša tiež nový nepokoj, nový impulz pre bizarnú aj utopickú obrazotvornosť aj pre nové náboženské, kultúrne, ekonomické a politické pnutia, čo ústi do ďalších konfliktov.
počiatky modernity
Neskorý stredovek pozvoľna prechádzajúci do raného novoveku je dobou krízy. V západnej cirkvi silnejú schizmatické tendencie, dávajúce tušiť vzostup národných sebavedomí. Pribúdajú ďalšie krízové javy: vrcholí hon na bosorky, vypukávajú povstania a pogromy, tušenie prevratných zmien sa prejavuje v nových chiliastických očakávaniach. Popri silnejúcom volaní po cirkevnej reforme pribúdajú aj nové heretické hnutia.
Následný postupne sa polarizujúci konflikt medzi reformáciou a protireformáciou nakoniec vyústi do najhorších náboženských vojen v 17. storočí a trvalého rozdelenia západného kresťanstva. Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) a anglická občianska vojna (1642 – 1651) trhajú na kusy existujúce štátne útvary, problematizujú a kompromitujú zdedený model vzťahov medzi svetskou a cirkevnou mocou. Okrem toho vedú k pokusom nanovo premyslieť základy legitimity štátu, čo ústi do nových, už moderných politických teórií.
A nielen nových politických teórií, ale aj postupného vývoja moderných štátov. Ešte to nie sú „národné štáty“, ako ich poznáme dnes. Sebavedomie nových národov je však zreteľne na vzostupe. Vedomie príslušnosti k národu sa zároveň stáva novým zdrojom lojality, ktorá nahrádza staršie teologické odôvodnenia moci vladárov. To mohlo preklenúť niekdajší náboženský rozkol a otvoriť možnosť riešenia rôznych vnútorných konfliktov s blahodarným výsledkom spájajúcim slobodu, umiernenosť a lojalitu. Môže to však byť aj cesta ku konfliktom nového typu. A vývoj na poli ideí môže eventuálne vyústiť aj do nacionalizmu, ktorý z národa urobí akési nové, alternatívne „mystické telo“: predmet nového, kvázi zbožného uctievania.
sekularizmus, štát, ideológia
Pnutia vnútri západného kresťanstva, prítomné v jeho vierouke aj inštitucionálnej praxi, ktoré niektorí vidia prítomné už od (vyššie spomenutého) začiatku druhého tisícročia, dávajú povstať energii revolty, z ktorej sa neskôr vyvinie energia moderných, už sekularizovaných revolučných hnutí. Na ukončenie náboženských vojen nadväzuje v západnej Európe obdobie rozvoja nového, sekulárneho poriadku, akumulácie kapitálu, rozvoj ekonomiky voľného trhu. To súvisí s koloniálnou expanziou, rozvojom vedy a neskoršou priemyselnou revolúciou. A samozrejme: vývoj ústi aj do nových politických pohybov a ideologických hnutí.
Idey Francúzskej revolúcie vznášali univerzalistický, a teda „nadnárodný“ mocenský nárok, zároveň však mobilizovali „národ par excellence“. Následné napoleonské výboje šírili tieto idey, no zároveň budili národnostný odpor – proti týmto ideám aj proti národu, ktorý ich reprezentoval. Prispeli tak ku vzniku nových romantických nacionalizmov, v neposlednom rade nemeckého. Následná prusko-rakúska a ešte viac prusko-francúzska vojna a vytvorenie Nemeckej ríše v roku 1871 túto novú fázu vývoja potvrdili. Bolo otázkou času, kedy nové prebudené národnobuditeľské hnutia zmenia tvár Európy ešte viac.
Tento vývoj možno čítať rôznymi spôsobmi, zdôrazňovať jeho temné alebo svetlé stránky v súlade s našimi vlastnými ideovými východiskami, národnou historickou skúsenosťou aj politickými predpojatosťami. Nerobíme však chybu, ak automaticky, bez premýšľania stotožňujeme agresívny (či dokonca rasovou mystikou odôvodňovaný) „nacionalizmus“ s národným politickým sebaurčením?
neférové obvinenia
Národné ambície sa často uvádzajú ako príčina dvoch svetových vojen v 20. storočí. Buďme však úprimní. Prvú svetovú vojnu nerozpútali túžby po národnom sebaurčení, ale veľmocenské ambície a strach. Naopak, táto vojna viedla k pádu troch veľkých, dlhodobo hnijúcich ríš, ktorých podmanené národy začali následne s väčším či menším úspechom realizovať svoje túžby po politickej sebarealizácii. To im azda nechceme vyčítať.
Druhú svetovú vojnu rozpútali predovšetkým totalitné ríše s nárokmi na svetovládu. Ak pritom aj zneužili národné ašpirácie iných, oprávňuje nás to stotožniť ideológie ako fašizmus, nacizmus, boľševizmus alebo aj japonský militarizmus s legitímnou túžbou národov po politickej sebarealizácii, tobôž tam, kde im ju tieto mocnosti upierali?
Rusko dnes vedie vojnu proti Ukrajincom, ktorí bránia svoj legitímne existujúci národný štát. Boli to národné ašpirácie, ktoré napomohli rozpadu sovietskej ríše po nevydarenej perestrojke. Tento rozpad označil Putin za najväčšiu geopolitickú katastrofu dvadsiateho storočia. Máme mu dnes azda gratulovať k zásluhám v boji za obnovu nadnárodného poriadku proti lokálnym nacionalizmom?
podmienka demokracie
Národný štát je – tak ako každé ľudské a politické dielo – kompromisný, nedokonalý a občas zlyháva. Je to však prinajmenšom uspokojivo overený zdroj citov lojality a spolupatričnosti, rámec pre spoluprácu a uspokojivý nástroj riešenia konfliktov, ktoré sa bez neho ľahko stanú neriešiteľnými. (Vrátane tých dnešných „kultúrnych vojen“, ktoré by sme mali nazvať skôr „nekultúrnymi“.)
A hoci to mnohí budú rozhorčene popierať, národný (nie etnicky vyčistený!) štát je aj podmienkou budovania demokracie a slobody, aj uplatnenia ľudských práv, ktoré veľmi ľahko zmiznú, ak sa nepretavia do konkrétnych občianskych práv v rámci konkrétneho národného štátu. Som presvedčený, že ak má mať projekt Európskej únie blahodarné výsledky, musí brať vážne tento základný stavebný kameň vlastného, hoci vždy nejednotného, kompromisného a vždy do istej miery šťastne anarchického poriadku.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.