napriek tomu toto rozdelenie nie je celkom náhodné ani svojvoľné. Má svoj význam pre naše dnešné, aktuálne politické dianie. A nielen politické, ale napríklad aj kultúrne a morálne. Politika nikdy nie je bez dotyku s inými oblasťami nášho myslenia a konania.
Nie, nebudem sa tu oddávať žiadnemu predvolebnému kortešovaniu. Ani nemám v úmysle zostavovať triediace tabuľky pre tunajšie aktuálne existujúce politické strany. To prvé sem jednoducho nepatrí. A to druhé by bola enormná úloha už vzhľadom na roztrieštenosť našej stranícko-politickej scény, plnej najrôznejších ťažko čitateľných novotvarov. Pokúsime sa radšej o stručné priblíženie toho, čo možno rozumieť pod „konzervativizmom“ a „liberalizmom“. Načrtneme si povahu ich vzájomného sporu aj nástrah a pokušení, ktorým ich stúpenci musia čeliť. V každom prípade, nie je na škodu trocha pojmového osvetlenia tam, kde zväčša počúvame len bojové heslá, ktoré môžu poslúžiť mobilizácii davov, nie však kritickému porozumeniu.
Nezáleží príliš na tom, ako sa tá-ktorá strana pomenuje; konvenčný názov nemusí vypovedať nič o podstate programu. Existujú liberálne aj konzervatívne strany, ktoré to nikdy nemali v názve, a naopak strany, ktoré sú takými iba podľa mena. Akokoľvek, liberalizmus aj konzervativizmus možno istým spôsobom uchopiť, aj keby sme namiesto týchto mien použili číslo alebo abstraktnú značku. Viac než konkrétne strany budem mať na mysli isté vzorce myslenia a správania.
k histórii
Aj keď nechcem obmedziť úvahu o princípoch na ich históriu, jednako treba pripomenúť, že aj liberalizmus a konzervativizmus sa formovali na určitých miestach, v určitom čase, v konfrontácii vyznačujúcej sa určitými aktuálnymi problémami. Možno teda povedať, že aj tu ide o Edmundom Burkeom kedysi pomenované „okolnosti, ktoré pre niektorých džentlmenov nič neznamenajú“, no ktoré „každému politickému princípu dodávajú význačnú farbu a rozlišujúci efekt“, ktoré môžu naše zámery urobiť „blahodarnými alebo škodlivými pre ľudstvo“. Bez nich by sa z nášho porozumenia čosi nevyhnutne stratilo.
V Anglicku a neskôr Veľkej Británii sa začali z chaosu občianskej a náboženskej vojny, reštaurácie a Slávnej revolúcie v 17. storočí vynárať moderné politické strany vývojom z pôvodných voľnejšie chápaných frakcií ako strana toryovcov (neskôr konzervatívcov) a whigov (neskôr liberálov).
Whigovia sa postupne profilovali ako strana zástancov voľného trhu, individuálnych slobôd a konštitučnej kontroly moci; ich základňu tvorilo z väčšej časti podnikavé meštianstvo, remeselníci, obchodníci, finančníci a vôbec rôzni nositelia dynamických ambícií rodiaceho sa veku priemyslu a imperiálnej expanzie. Toryovci obhajovali skôr záujmy a privilégiá vidieckej šľachty, prerogatíva kráľovskej moci, zdedené tradície a autority. S dávkou zjednodušenia by sme mohli povedať, že whigovia boli stranou slobody a meritokracie, toryovci stranou poriadku a establišmentu. Duch whigovstva bol vždy do značnej miery individualistický, nekonformný a buričský. Toryovský duch bol duchom piety, lojality a hierarchie. Whig je individualista, riskujúci a hľadajúci dobrodružstvo, toryovec hľadá bezpečnosť, zakotvenie a útechu v etablovanom poriadku.
Nadchádzajúci rozmach slobodnej ekonomiky a priemyslu sa mohol pokladať prevažne za „srdcovú záležitosť“ whigov, no obe strany nakoniec nachádzali spoločný záujem na rozvoji, ktorý urobil z Británie veľmoc, a na presadzovaní záujmov rastúcej britskej moci na svetových moriach, hoci obe mohli „imperiálnu opciu“ vnímať vo svetle vlastných princípov.
Pokiaľ išlo o náboženské pozadie, toryovci sa zväčša asociovali s episkopátom, s „vysokou“ anglikánskou hierarchiou inklinujúcou k anglo-katolicizmu. Základňa whigov obsahovala viac z pozostatkov a dedičov revoltujúcich náboženských zoskupení „zdola“– puritánov, škótskych presbyteriánov, independentov, nonkonformistov; no po svojich „antipápežských“ začiatkoch si strana čoskoro osvojila aj agendu emancipácie dlhodobo utláčaných a perzekvovaných rímskych katolíkov.
Nič z toho, čo sme si povedali o rozdieloch oboch frakcií meniacich sa na moderné strany, nemožno chápať výlučne. Postoje sa aj rôzne kombinovali a prelínali. Koniec-koncov, viacerí významní politici dôb po Slávnej revolúcii sa vyznačovali schopnosťou zručne manipulovať protichodné stranícke záujmy a manévrovať naprieč „uličkou“. K tomu dodajme, že Edmund Burke (1729 – 1797), považovaný za myšlienkového otca moderného konzervativizmu, bol celoživotný príslušník strany whigov; toryovci boli jeho politickí nepriatelia.
Len pre zaujímavosť, keby to niekomu vŕtalo v hlave: mená tory aj whig boli podobne ako mnohé iné dnes velebne znejúce slová pôvodne hanlivými označeniami. Tory pochádza z írskeho slova označujúceho zbojníka a štvanca (toraihde), vzťahovalo sa na írskych katolíckych vydedených vlastníkov pôdy, ktorí sa následne uchyľovali k akémusi druhu jánošíkovského odboja. Whig pochádza zo škótskeho výrazu, ktorého anglický prepis je whiggamore. Historické výklady sa líšia. Niektoré hovoria o skazenej srvátke, podľa iných sa takto posmešne označovali škótski honci dobytka, ktorí pri svojich honoch používali podobne znejúce zvolanie v zmysle „Z cesty!“ Týmto menom boli častovaní aj škótski rebelujúci presbyteriáni. No nech už sú mená akékoľvek, zárodky liberálneho aj konzervatívneho étosu sú tu viditeľne prítomné.
nástrahy modernity
Pri zbystrenej pozornosti objavíme, že oba vzorce zmýšľania – konzervatívny aj liberálny – obsahujú isté vnútorné pnutia, ktoré sa môžu prejaviť aj ako protirečenia v praxi. Oba majú svoje vlastné riziká a nástrahy, oba majú svoju nemesis. Tento problém sa v modernej dobe prejavil viac v kontinentálnej Európe než v anglicky hovoriacom svete. Modernizácia má rôzne vzorce a tam, kde sa začala skôr, dospela k výsledkom, ktoré sa môžu javiť umiernenejšie, kompromisné, ba až „archaické“ v porovnaní s oblasťami, ktoré sa v neskorších dobách stali bojiskom medzi „pokrokom“ a „reakciou“ v radikálnejšej podobe.
„Radikálny kultúrny pesimizmus prináša sklon ku kolaborácii s extrémnymi hnutiami.“
(Akokoľvek čudne to znie, politický a právny systém USA dokonca vykazuje niektoré archaické črty v porovnaní s britským.) Anglicky hovoriace krajiny prešli svojimi revolučnými vzopätiami skôr, ich modernizácia bola rozložená do dlhších časových úsekov a vyhli sa tak – samozrejme, aj s prispením ďalších šťastných okolností – takej revolúcii, aká na konci 18. storočia otriasla Francúzskom, ale vyvarovali sa aj takých katastrof, ako bol nástup totalitných režimov v 20. storočí.
nemesis liberalizmu
Máme tu niečo, čo vyzerá ako paradox: tézy liberálneho svetonázoru sa v istom zmysle stali základom oficiálnej ideológie západných demokracií. Ale liberálne strany v klasickej podobe sa zmenšovali alebo zanikali. Ich časť spojila svoj osud s inými politickými prúdmi a subjektmi napravo aj naľavo od pôvodných liberálnych pozícií. Príčiny?
Liberalizmus stavia na étose, ktorý je individualistický a univerzalistický. Sloboda liberála je slobodou rovnou mierou pre všetkých. Ale individuálna sloboda vedie k nerovným výsledkom. Medzi princípom slobody a rovnosti je teda napätie, čo sa môže prejaviť aj v podobe sporu medzi stúpencami ekonómie voľného trhu a zástancami štátnych intervencií s cieľom naprávať vzniknuté nerovnosti, chápané aj ako „sociálna nespravodlivosť“. Dilemy radikálneho individualizmu môžu viesť k hľadaniu útočiska v nejakom druhu kolektívnej „identity“.
Klasický liberál následne balansuje medzi ohňom a vodou. Čoraz ťažšie sa mu darí udržať si integritu v meniacich sa podmienkach, až nakoniec vyzerá ako vymierajúci politický druh, ktorého miesto a agendu zdedili a prispôsobili si iní. Liberalizmus sa štiepi medzi ľavicu a pravicu, hľadá pre svoj program záchranu primknutím sa k „tradičným hodnotám“ minulosti alebo k pokrokárskym programom sociálneho inžinierstva a technokracie, splýva s konzervativizmom alebo s progresivizmom. V jednom aj druhom prípade sa liberál musí nakoniec obrátiť proti niektorým z princípov vyznávaných svojimi klasickými predchodcami.
Zároveň je nevyhnutné, že sa v tejto situácii ocitne. Liberál totiž zvykne podrobovať každú inštitúciu či mrav testu vlastného individuálneho rozumu a robiť ich predmetom vlastnej voľby. Má sklon uvažovať v pojmoch zmluvy medzi vládcami a ovládanými. Odmieta záväzky a povinnosti, na ktoré sám, vedome, z vlastného rozhodnutia nepristúpil. Ale vo svete, kde odmietol všetko, čo je „iba“ zdedené, tradičné alebo autoritou stanovené, sa ocitá ako v pustatine, sám so svojimi spochybňujúcimi otázkami, na ktoré nakoniec ponúknu odpoveď iní.
nemesis konzervativizmu
Stručný náčrt situácie liberalizmu by sa dal akiste podrobnejšie rozviesť. Teraz však prejdime k nemesis, ktorá striehne na konzervatívca.
Konzervatívec – na rozdiel od vyššie opísaného liberála – prijíma zdedený spoločenský poriadok ako daný, bez toho, aby jeho legitimitu predtým podrobil sérii spochybňujúcich otázok. Je to zdroj jeho lojality a citovej náklonnosti ako domov, do ktorého sa narodil, hoci ho sám nevystaval ani vopred neprojektoval. Tento zdedený poriadok však nikdy nebol a nemôže byť úplne nemenný; dnes sa navyše zdá, že sa rapídne stráca spolu s akoukoľvek zrozumiteľnou kontinuitou medzi životom predkov, súčasníkov a budúcich pokolení.
V stále premenlivejších, širších a abstraktnejších vzťahoch čoraz rýchlejšie sa meniacej spoločnosti musí konzervatívec svoje stanovisko obhajovať pred čoraz početnejšími ľuďmi a skupinami, ktoré nepatria k jeho dôverne známemu spoločenstvu a ktorým sú jeho bezprostredne vnímané motívy cudzie. Musí teda siahnuť k rovnakému jazyku, aký používa liberál na odôvodnenie svojho stanoviska: musí urobiť svoje pohnútky racionálne a univerzálne zrozumiteľnými, teda nielen pre blízkych členov vlastného spoločenstva, ale pre každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Vstupuje tak z donútenia na pole, kde ho jeho liberálny oponent dokáže rozsekať na paštétu svojou (aspoň sa tak zdá) nepriestrelnou argumentáciou – veď kto sa odváži odporovať univerzálne platným príkazom Rozumu?
Opäť tu vzniká neznesiteľne vratká poloha, tentoraz v konzervatívnej verzii, prinášajúca svoje vlastné pokušenia. Je tu riziko, že konzervatívec, v zúfalstve nad osudom všetkého, čo si cení, bude hľadať únik v spojenectve s krajnou pravicou, protestujúc proti „systému“ a túžiac po návrate stratenej idealizovanej minulosti – s tragickými následkami pre seba aj pre ostatných. Po príklady netreba chodiť ďaleko. Radikálny kultúrny pesimizmus prináša sklon ku kolaborácii s extrémnymi hnutiami.
je možný kompromis?
Máme ešte nejakú šancu udržať pokope princípy individuálnej slobody spolu s lokálne a dobovo podmienenými záväzkami, ktoré túto slobodu nevyhnutne obmedzujú, no bez ktorých sama sloboda stráca svoj cieľ aj motivačnú silu?
Musíme sa vyhnúť lacným odpovediam. Tak ako prirodzene túžime po slobode a individuálnej sebarealizácii, túžime rovnako prirodzene aj po stabilite vzťahov a bezpečí domova. Môžeme sa cítiť ako liberáli, potom však musíme uznať, že naša sloboda spočíva sama na predpokladoch, ktoré sme sami nevytvorili a ktoré nemôžu byť predmetom našej vlastnej voľby. Alebo sa môžeme hlásiť ku konzervativizmu, potom však musíme pamätať na to, že hodnoty, ktoré chceme zachovávať, sú samé výsledkom dlhého vývoja a množstva kompromisov, vynútených tragickými, hoci aj zabudnutými konfliktmi. V oboch prípadoch máme svoj dlh voči minulosti. A budúcnosti našich potomkov v ničom neprilepšíme, ak ho odmietneme uznať. To platí konkrétne aj pre nás na Slovensku: hoci som sa o ňom výslovne nezmieňoval, ani na chvíľu som naň nezabudol.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.