nedemokratické či autoritárske režimy medzitým zjavne pritvrdzujú kurz naznačujúci rehabilitáciu prvkov totalitarizmu 20. storočia. Putinovo Rusko a Čína pod vedením Si Ťin-pchinga sú toho vynikajúcimi príkladmi, zďaleka však nie jedinými.

Postupné skĺzavanie do neslobody v rôznych parametroch sprevádza šírenie a rastúca popularita rôznych „alternatív“ voči slobodným zriadeniam. Tomu napomáha dlhodobo sa prehlbujúca nestabilita, rozpad štátov (teda aj vzostup počtu „zlyhávajúcich“ štátov), krízové situácie v ekonomike, pandémia, úzkosť z budúcnosti, dezorientácia, sklamanie očakávaní.

To všetko môže napomáhať aj vzostupu nových ideologických hnutí, ktorých stúpenci realizujú svoje vízie kolektívnym násilím. A tie zase spätne pôsobia ešte viac rozrušujúco na podmienky, ktoré zakladajú slobodný a usporiadaný život, či samotnú jeho možnosť.

dopyt po neslobode?

Volanie po alternatívach voči slobodnému zriadeniu je sprevádzané volaním po radikálnej zmene pomerov síl vo svete. Mnohí síce nemajú konzistentnú predstavu, ako bude ten skvelý nový svet vyzerať; motivuje ich však široko zdieľaný, stupňovaný, nezriedka propagandisticky bičovaný pocit nespokojnosti s daným stavom. V túžbe po jeho radikálnom odmietnutí sa potom nie náhodou stretávajú veľmi rôznorodé hnutia – od „krajnej pravice“ až po „krajnú ľavicu“, nech už sa nazývajú akýmikoľvek menami.

Tieto hnutia môžu byť viac alebo menej vyprofilované. Môžu mať podobu masovo-populistickú alebo intelektuálne elitársku.